Miestne poznanie? Dunajské vízie kapitalizmu od Polanyiho po Kornaia

Ďakujem organizátorom, že ma pozvali a blahoželám im k tomu, že prišli s názvom, ktorý, hoci je očividne veľmi jednoduchý, nám dovoľuje či nás vlastne povzbudzuje preskúmať najzákladnejšie konceptuálne, metodologické a dokonca epistemologické otázky humanitných a sociálnych vied. Roku 1996 Katherine Verderyová uverejnila zborník pod názvom „What was socialism and what comes next?“ (Čo bol socializmus a čo príde po ňom?). Niekto by mohol pokladať za sporné jej použitie minulého času, keďže mnohé krajiny východnej Ázie, predovšetkým Čína a Vietnam, naďalej vyhlasujú, že sú socialistické. Nie sú však tieto ,reformné socialistické‘ ekonomiky v skutočnosti len iným variantom kapitalizmu? Nie sú klasické centrálne plánované socialistické ekonomiky len iným druhom („štátneho kapitalizmu“)? K reformnému socializmu sa o chvíľu vrátim v inom kontexte, teraz však začnem základnými konceptuálnymi a historickými záležitosťami týkajúcimi sa kapitalizmu.

Tento pojem je starý len viac ako storočie, vymysleli ho a spopularizovali Sombart a Weber. Marx ho takmer nepoužíval, hoci pravdepodobne práve marxistické vykreslenie kapitalistického spôsobu výroby ešte vždy dominuje ľudovým aj akademickým modelom. Historici ekonómie však odjakživa vedeli, že investovanie peňazí s cieľom zarobiť ďalšie peniaze je aktivita, ktorá je staršia než nové triedne vzťahy priemyselnej revolúcie. Mali by sme teda začať stredovekým bankovníctvom? Etymologicky aj historicky sa zdá nesprávne zameriavať sa na peniaze a bolo by vhodnejšie ísť ešte ďalej, azda až do obdobia pred poľnohospodárstvom, keď bola hlavným tovarom nejakého kmeňa črieda dobytka, ktorú vlastnil. Kapitál možno chápať ako niečo pridané k tomu, čo Karl Polanyi nazýva „fiktívne komodity“ moderného kapitalizmu, totiž „dané“ dotácie pôdy a práce. To by znamenalo, že každá spoločnosť, ktorá používa nástroje a má rozvinuté pojmy hromadenia a vlastníctva, spĺňa podmienku, že je kapitalistická, t. j. z väčšiny spoločností, ktoré antropológovia zdokumentovali, jedinú výnimku predstavuje „bezprostredná návratnosť“ lovcov-zberačov (Woodburn 1982).

Táto základná definičná záležitosť má ďalekosiahle dôsledky, ktoré možno jasne pozorovať v diskusiách o ekonomickej antropológii. Ak je kapitalizmus, na rozdiel od názorov vzdelancov ako je Marx či Polanyi, všadeprítomný, je zmysluplné aplikovať všetky jemné nástroje modernej ekonómie na primitívne kmeňové hospodárstvo. Na to však nepotrebujeme ekonomickú antropológiu. Prípadne možno tvrdiť, že neexistujú nijaké kľúčové črty, že je toľko ekonomík, koľko je krajín, spoločností, kultúr atď. Alebo môžeme povedať, že je toľko „druhov kapitalizmu“, koľko je ekonomík. Druhy kapitalizmu sa stali nálepkou súčasnej módnej paradigmy v medzinárodnej politickej ekonómii (Hall a Soskice 2001). Jej prívrženci, žiaľ, majú sklon prijímať len dva druhy ekonomiky, čo mnohých sociálnych antropológov neuspokojuje.

Aj keď sa dnes možno na niektorých miestach stretnúť s ekonómiou a sociálnou antropológiou na jednej fakulte, čo platí aj v Bratislave, obe disciplíny sa všeobecne považujú za zásadne odlišné, respektíve, že okupujú opačné konce spektra vedeckých disciplín. Ekonómovia hľadajú všeobecné, ba priam univerzálne pravdy prostredníctvom úhľadných abstraktných modelov a do veľkej miery sa spoliehajú na kvantifikáciu. Antropológovia sa zvyčajne väčšmi zaujímajú o miestne poznanie. Ak vôbec používajú modely, je to len do menšej miery, napríklad za účelom komparatívnej analýzy v rámci nejakého regiónu a ich údaje sú zväčša kvalitatívne než kvantitatívne.[1] V minulosti nebol tento kontrast vždy taký veľký ako dnes sčasti preto, lebo ekonómovia väčšmi prihliadali na minulosť, sčasti preto, lebo oveľa viac antropológov bolo posadnutých hľadaním univerzálií. Veľmi rád by som bol svedkom oživenia zbližovania záujmov. Nazdávam sa, že v mnohých oblastiach, od skúmania súčasnej celosvetovej krízy neoliberalizmu po uplatňovanie evolučnej teórie v longue durée ľudských dejín, by to bolo na prospech.

Začnem otázkou, prečo bola jedna z najvplyvnejších škôl v dejinách ekonomického myslenia schopná rozvíjať sa na okraji a zaoberať sa paradoxným vzťahom Karla Polanyiho k nej. Koniec koncov Polanyi sa dôrazne ohradzoval proti individualistickým predpokladom, ktoré boli oporou analýz trhového kapitalizmu rakúskej školy. V nasledujúcej kapitole tohto článku tvrdím, že Maďarsko Jánosa Kádára, ktoré som poznal počas terénneho výskumu v sedemdesiatych rokoch i neskôr, je zodpovedajúcim približovaním sa Polanyiho receptu na zdravú zmiešanú ekonomiku a slobodnú spoločnosť. Tento „trhový socializmus“ či „tretia cesta“ bol formálne zavedený roku 1968, hoci v skutočnosti niektoré decentralizačné opatrenia boli prijaté už skôr. Medzinárodne známejší než ktorýkoľvek sociológ, ktorý predložil túto cestu, bol však János Kornai. Ten sa stal aj jej význačným ekonomickým kritikom. (O kritikoch v ostatných oblastiach sa zmienim len stručne.) V poslednej kapitole posúdim Kornaiovo dielo v čase socializmu i po ňom. Jeho dlh voči rakúskym teoretikom sa zdá byť oveľa väčší než Polanyiho. Tvrdím, že ich nasledoval v tom, že z ekonomického života odstránil tradičné otázky hodnoty a spravodlivosti a že tento problém je základný pre všetky druhy súčasného kapitalizmu (nedávne prejavy Merkelovej a Obamu atď.)

Rakúska škola: marginalizmus o okrajoch

Rakúska škola bola veľkým konkurentom Nemeckej historickej školy v Methodenstreit v osemdesiatych rokoch 19. storočia. Bola predchodcom formalisticko-substantivistickej debaty, ktorá prepukla ako dôsledok vplyvu Karla Polanyiho na antropológiu v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Väčšina antropológov naďalej obhajuje pozíciu, že na historických špecifikách záleží, dokonca i potom, ako sa v 20. storočí vytratili z evolucionistických modelov. Na druhej strane, Rakúšania uprednostňovali formálny, deduktívny prístup, o ktorom si mysleli, že má transhistorickú platnosť. Carl von Menger ako jeden z prvých zdôrazňoval individuálne rozhodovanie v podmienkach nedostatku ako základné jadro tejto disciplíny. Od tohto okamihu sa ekonómia stala abstraktnou a zameriavala sa na individuálnych prijímateľov rozhodnutí: spoločnosť ani komunita nejestvujú s výnimkou zhromaždenia zvrchovaných jednotlivcov. To malo za následok novú perspektívu na to, čo bolo tradične známe ako otázka hodnoty. Celé tisícročia od Aristotela po Marxa išlo o diskusiu o normatívnych základoch spoločnosti (čo sa očividne zračilo v Marxovej formulácii teórie hodnoty práce z hľadiska „sociálne nevyhnutného pracovného času“). Pre Rakúšanov sa hodnota scvrkla na individuálne preferencie dokonca ešte zrejmejšie než pre tých, čo zhruba v rovnakom čase v Anglicku a Francúzsku zaviedli do tejto disciplíny marginalistickú revolúciu. Stala sa tým, čo vysoko hodnotia jednotlivci a čo sa prejavuje v ich rozhodnutiach na trhu. Na normatívne úvahy nezostalo nijaké miesto (hoci na inej úrovni sa teoretici pokúsili obhájiť, podobne ako Adam Smith, že správanie na spôsob homo economicus či Robinsona Crusoa taktiež slúži verejnému blahu).

Nejde pritom len o starodávnu záležitosť. Rakúska škola mala v 20. storočí pozoruhodnú históriu a naďalej sa teší medzinárodnému uznaniu ako pevný intelektuálny základ „neoliberalizmu“, ktorý dominuje aspoň v rétorike ekonomických koncepcií v posledných troch desaťročiach.

Samozrejme, je na neskorších odborníkov, aby spochybnili úspech tohto pokusu preformulovať ekonómiu ako pozitívnu vedu analogickú prírodným vedám a taktiež aby premýšľali nad špecifickými sociálnymi podmienkami, ktoré viedli vedcov k tomu, aby predložili svoje teórie na týchto nových úrovniach. Prečo sa najvýznačnejší filozofi a ekonómovia raného priemyselného veku objavili v ekonomicky zaostalom Škótsku a nie v dosť rozvinutom Anglicku? Rakúsko-uhorská ríša bola podobne zaostalá a na periférii a jej nástupnícke štáty vo východnej a strednej Európe zostali prinajlepšom „napoly na periférii“ v napoly vytríbenej typológii Immanuela Wallersteina (1974). Dejiny im neboli naklonené a situácia sa ešte zhoršila po páde dualistickej monarchie roku 1918. Domnievam sa, že to poskytlo pozadie, proti ktorému sa Mengerovi následníci, a medzi nimi vedci kalibru Schumpetera, Böhm-Bawerka, Misesa a Hayeka, usilovali o transhistorické pravdy. Realita ich imperiálnej histórie však bola príliš deprimujúca nielen v porovnaní s britským liberalizmom, ale aj v porovnaní so Schmollerovým Berlínom a Bücherovým Lipskom.

Samozrejme, toto nie je postačujúce vysvetlenie. Treba sa totiž dôkladne pozrieť na presnejšiu intelektuálnu klímu ako aj na všeobecnú históriu imperiálneho úpadku. Psychologizmus a pozitivizmus Ernsta Macha mal pred prvou svetovou vojnou nepochybne hlboký vplyv (aj na Bronislawa Malinowskeho, ktorý sa vo svojej dizertačnej práci zaoberal týmto filozofom). Naznačujem len to, že by bolo zaujímavé zasadiť grandiózne vedecké ašpirácie rakúskych ekonómov do miestneho kontextu. Bližšie skúmanie by takmer naisto našlo podobnosti v triednom postavení popredných Rakúšanov. Hoci predložka von sa pri ich menách často vynecháva, všetci menovaní vzdelanci pochádzali z miznúcej aristokracie. Po páde ríše nemali nijaký kolektív, s ktorým by sa boli stotožnili, a preto prehlásili, že na kolektíve koniec koncov nezáleží – existujú len racionálni jednotlivci hľadajúci najvyššie hodnoty.

Karl Polanyi

V tomto článku sa väčšmi zaujímam o menej rozvinutý budapeštiansky pól dualistickej podunajskej monarchie, no väzby na Rakúsko sú zložitejšie a azda aj dialektické. Karl Polanyi sa narodil vo Viedni roku 1886, vyrastal však v Budapešti a dramatický vzostup tohto mesta s jeho priemyselnou základňou ho musel v čase jeho dospievania ovplyvniť. Polanyi patril k zámožnej židovskej rodine, no až do smrti zostal vlasteneckým Maďarom. Podobne ako Malinowski bol hlboko ovplyvnený pozitivizmom Ernsta Macha. Po traumatických skúsenostiach na východnom fronte a potom, keď sa po nevydarenej revolúcii roku 1919 dostal k moci Horthy a fašisti, musel opustiť Maďarsko. Na viac než desať rokov sa usadil vo Viedni, kde pracoval ako ekonomický dopisovateľ novín Österreichische Volkswirt. V tom čase sa zapojil do polemiky s Ludwigom von Mises a ďalšími v otázke socialistického uvažovania. Protiklad medzi nimi sa zdal byť dostatočne jasný. A predsa Gareth Dale ukázal, že Polanyiho radikálna kritika kapitalizmu motivovaná jeho formatívnym obdobím v čase prvej epochy expanzie kapitalizmu do východnej a strednej Európy ako aj jeho neskoršie skúsenosti počas hospodárskej krízy vo Veľkej Británii neznamenali odmietnutie subjektívno-psychologickej teórie hodnoty, o ktorú sa opierala rakúska škola.

Zvyšok príbehu je už známejší. Polanyi sa presťahoval do Anglicka, kde šokovaný z podmienok robotníckej triedy počas veľkej hospodárskej krízy vypracoval hrubú verziu knihy The Great Transformation (Veľká zmena), jeho obžaloby trhového kapitalizmu (pozri Hann a Hart 2009). Po druhej svetovej vojne sa presťahoval do Severnej Ameriky, kde prednášal na Columbia University a predovšetkým v spolupráci s historikmi napísal svoje pamätihodné články o ekonomickej antropológii. „Substantivistická“ škola, ktorá jedno či dve desaťročia prekvitala, mala jasnú líniu, v ktorej sa vracala k nemeckej historickej škole – azda až do obdobia rozvoja výmeny, o čom teoretizoval Karl Bücher, ale aj k význačným sociológom, ktorí mali blízko k tejto škole, t. j. Maxovi Weberovi a Ferdinandovi Tönniesovi (Dale 2010).

Podľa Dalea Polanyi, Weber a Bücher (nie však Tönnies) „razili rakúsku cestu“ v zmysle, že „sympatizovali so subjektívnym individualizmom Mengera a spol.“ V Polanyiho prípade to bolo podfarbené kvázi náboženským záujmom o osobnú zodpovednosť. A jednako – a to je kľúčové – cúvol pred dôsledkami rakúskej teórie hodnoty, lebo tá eliminovala všetky normatívne otázky. Preto napadol slávnu Smithovu premisu „prirodzeného sklonu“ človeka k výmene a výmennému obchodu, pričom trval na tom, že namiesto toho musíme preskúmať, ako sa tieto formy správania objavili v rámci rozvoja hospodárstva „ako inštitucionalizovaného procesu“.

Polanyi ponúkol len nepatrný praktický návod na prekonanie zla trhového kapitalizmu. Po návrate do Maďarska po porážke revolúcie roku 1956 na sklonku svojho života v jednom zo svojich najkritickejších okamihoch ponúkol socializmu svoju pomoc. Nevieme naisto, čo by si myslel o reforme socializmu, ku ktorej došlo po jeho smrti, nazdávam sa však, že by ju obozretne schválil. Zavrhoval by najhlúpejšie aspekty materialistického konzumného spôsobu života, keď Maďari získali nové domovy a autá a vydávali sa na víkendové obchodné výlety na Maria Hilfer Strasse. Videl by v tom však cenu, ktorú musel zaplatiť János Kádár za svoj nový „sociálny kompromis“. Decentralizácia a väčšie spoliehanie sa na materiálne podnety priniesli v sedemdesiatych rokoch, keď som začal svoj terénny výskum v tejto krajine, ohromné výsledky, no výrobné prostriedky zostali v drvivej väčšine v socialistickom vlastníctve. Túto kombináciu presadzovali v nepriaznivejších podmienkach osemdesiatych rokov 20. storočia reformátori v komunistickej strane, ktorých mená upadli do zabudnutia. Podporovali ich v tom význační vedci, napríklad József Bognar a Mihály Simai v rámci medzinárodnej politickej ekonómie a György Ránki a Iván T. Berend v ekonomickej histórii.

János Kornai

Model trhového socializmu má taktiež svojich kritikov. Pre ortodoxných členov strany príliš zaváňal kapitalizmom. Pre kritických filozofov a sociológov ako János Kis a Iván Szelényi naočkovanie nerovností trhového poriadku na existujúce nerovnosti socialistickej redistribúcie bolo neúspešným zlepšením, ktoré nemalo nič s vyriešením základnej nespravodlivosti systému jednej strany. No najvplyvnejším kritickým analytikom maďarského socializmu, reformného socializmu a vtedajšieho prechodného kapitalizmu v druhej polovici 20. storočia bol ekonóm János Kornai, do veľkej miery čítaný autor vďaka prekladom mnohých jeho kníh.

Kornai sa narodil roku 1928 a jeho život sa v niečom podobá Polanyimu. Pôvodne sa volal János Kornhauser, no rovnako ako Pollaczekovci o polstoročie skôr aj jeho zámožní židovskí rodičia cítili povinnosť zmeniť si svoje priezvisko, aby znelo viac maďarsky. Aj on zažil traumy vojny – nie síce ako frontový vojak, ale skrz smrť otca v Osvienčime. Podobne ako Polanyi pracoval dlhé roky ako novinár a do veľkej miery sa samovzdelával v akademických disciplínách, v ktorých si získal medzinárodnú reputáciu (Kornai 2007).

Kornai bol vo svojej mladosti nadšeným členom komunistickej strany a napriek hrôzam päťdesiatych rokov len pozvoľna k nej strácal dôveru. Koncom päťdesiatych rokov uverejnil dizertačnú prácu, ktorá bola kritikou prílišnej centralizácie v hospodárskom plánovaní. Tejto téme sa venoval aj v šesťdesiatych rokoch a roku 1965 uverejnil populárny článok, ktorý bol interpretovaný ako nový manifest „trhového socializmu“. Kornaiove myšlienky vzbudili väčšiu pozornosť v cudzine než doma. Pokračoval v útokoch na samotné základy analýzy rovnováhy v Anti-Equilibrium a názov jeho ďalšej hlavnej knihy Economics of Shortage (Ekonómia nedostatku) spolu s ústredným pojmom „mierneho obmedzenia rozpočtu“ (soft budget constraint) vstúpili do všeobecného repertoáru sociálnych vied. Ako poukázal Peter Leeson (2009), náplň celého neskoršieho Kornaiovho diela má veľmi blízko k neskorým predstaviteľom rakúskej školy, najmä Misesovi a Hayekovi, hoci týchto predchodcov necituje.

Vzhľadom na medzinárodné postavenie, ktoré si Kornai ako analytik socializmu vydobyl, je poučné sledovať jeho diela z obdobia „prechodu“ a sledovať, kde sa nachádza dnes, dve desaťročia potom, ako „realita“ (t. j. kapitalistické trhy) nahradila simuláciu (t. j. socialistické trhy). Takmer výlučne sa zameral na Maďarsko, jeho práca však ponúka všeobecnejšie preniknutie do podstaty druhej veľkej vlny kapitalistickej expanzie do východnej a strednej Európy (prvá formovala detstvo Karla Polanyiho). Kornai sa venoval širokému rozsahu tém, od korupcie v zdravotníctve po fiškálnu reformu a všeobecný problém dôvery. Na rozdiel od väčšiny súčasných ekonómov sa úprimne zaujímal o aktuálne a normatívne záležitosti, napríklad ako a do akej výšky by mali byť zaplatení profesionálni lekári, aby sa prestali dávať úplatky, ktoré zostali zakorenené aj v kapitalizme, podobne ako boli zakorenené v socializme. Jeho posledné návody sa vracajú k jednotlivcom, privatizácii a trhu. Kornai prijal Hayekovu axiómu, že len silné práva na ochranu súkromného vlastníctva môžu poskytnúť informačné stimuly, ktoré môžu vyvolať racionálne rozdelenie zdrojov v ekonomike, ktorá sa vďaka súťaživosti dynamicky rozvíja. Modely rovnováhy kapitalizmu a trhového socializmu sú rovnako založené na omyle, no trhový socializmus je horší, lebo nemá zabudovaný mechanizmus schumpeterovskej tvorivosti.

V Kornaiovom životopise sú isté prenikavé okamihy. Najmä jeden sa mi vryl do pamäti, keď vysvetľuje, že jedna jeho dlhoročná kolegyňa sociologička s ním prestala komunikovať, lebo ju poburovali jeho analýzy „predčasného budovania sociálneho štátu“ (premature welfarization) za socializmu. Kornai ako komparatívny ekonóm cítil povinnosť zakladať si na tom, že vzhľadom na výkonnosť maďarského hospodárstva socialistické Maďarsko minulo príliš veľa na prechod na sociálny štát. Nazval to „vysoká cena za gulášový komunizmus“ a tvrdil, že ak sa má Maďarsko stať medzinárodne konkurencieschopným v ére bezohľadnej globalizácie, náklady na sociálny štát treba znížiť. K tomu istému bodu dospel o čosi skôr cambridgeský ekonóm David Newberry v súvislosti s maďarskou politikou vo vzťahu k vidieku: vzhľadom na úroveň ekonomického rozvoja si vidiečania žijú priveľmi dobre. Úspešný prechod ku kapitalizmu by mal v sebe zahŕňať významný pokles výšky príjmov a životnej úrovne na vidieku. Sotva si možno predstaviť, že by Polanyi argumentoval podobne. Koniec koncov vo väčšine krajín tohto regiónu došlo k takémuto poklesu a k väčším regionálnym rozdielom. A práve v tejto sfére, vzhľadom na ich tradičnú kvalifikáciu v problematike roľníctva, by mali antropológovia pokročiť vpred a prísť s prípadovými štúdiami. Mali by sme napríklad aktualizovať podrobnú analýzu sociálno-kultúrnych dôsledkov vidieckeho trhového socializmu v osemdesiatych rokoch 20. storočia od Marthy Lamplandovej (1995).[2]

Záver

Môj všeobecný záver je skľučujúci. Na rozdiel od väčšiny súčasných ekonómov moji dvaja dunajskí myslitelia, Karl Polanyi a János Kornai, nazerajú na ekonómiu zo širšieho uhla. Obaja sa úprimne zaujímajú o hlbšie otázky, čo treba urobiť pre spravodlivú spoločnosť a zároveň pre účinnú kapitalistickú ekonomiku. Napriek tomu, že Polanyi a Kornai pochádzajú z rôznych historických období, odlišné aspekty rakúskej školy ekonómie s jej subjektivistickou teóriou hodnoty, metodologickým individualizmom, protirovnováhou a právami na ochranu vlastníctva sú pre nich, hoci nie v rovnakej miere, predsa len príťažlivé. V každom prípade táto „utopická“ interpretácia (ako sa jej Polanyi od samého začiatku vysmieval) periférie viedla k protirečeniu. Etické otázky, ktoré priviedli Polanyiho na stranu socializmu a zaistili mu miesto vo významnej tradícii humanistických ekonomických mysliteľov, a nielen v ekonomickej antropológii, Kornai napokon odstrčil. A práve to ma najviac skľučuje. Sčasti alebo dokonca zväčša to možno vysvetliť tým, že dospieval za čias stalinského režimu. Jeho konečné odmietnutie cesty reformného socializmu, podporovanie rakúskeho neoliberalizmu a neschopnosť teoretizovať o etickom kolektíve, spoločnosti nie sú len jeho osobnou tragédiou ani nešťastím Maďarska a ostatných podunajských štátov. Je to základný problém súčasného kapitalizmu kdekoľvek na svete.

Text odznel na konferencii: „Čo je kapitalizmus a čo príde po ňom?“ 20. – 22. septembra 2009, Pezinok

Preložil Richard Cedzo

Literatúra

Dale, G. 2010 Karl Polanyi, Cambridge: Polity

Hall, P. and D. Soskice (eds.), Varieties of Capitalism; The Institutional Foundations of Comparative Advantage, Oxford: OUP.

Hann, C. a K. Hart (eds.) Market and Society; The Great Transformation Today, Cambridge: CUP.

Kornai, J. 2007 By Force of Thought: Irregular Memoirs of an Intellectual Journey, Cambridge, MA: MIT Press.

Lampland, M. 1995 The Object of Labor; Commodification in Socialist Hungary, Chicago: University of Chicago Press.

Leeson, P. T. ‘We’re all Austrians Now: János Kornai And the Austrian School of Economics’

Verdery, K. 1996 What Was Socialism And What Comes Next? Princeton: Princeton University Press.

Wallerstein, I. 1974 The Modern World-System: Capitalist Agriculture And the Origins of the European World-Economy in the Sixteenth Century, New York: Academic Press.

Woodburn, J. 1982 ‘Egalitarian Societies’, Man 17 (3): 431 – 451.

[1] Keď hovorím o antropológoch, mám na mysli široké spektrum vedeckých aktivít, medzi ktoré nesporne patria disciplíny vo východnej Európe známe ako etnológia (Národopis, Néprajz atď.) Prevláda všeobecný súhlas, že ak tieto disciplíny prekročia horizont svojho národa, budú z toho ťažiť a užší kontakt so západnou sociokultúrnou antropológiou im môže v tomto ohľade pomôcť. No napriek zrýchľovaniu globalizácie operacionalistický pojem „ekonómie“ sa zvyčajne naďalej zhoduje so spoločnosťou či národom, ktorý študujú etnológovia. Navyše, dôkladné historizujúce prístupy, ktoré tieto školy uprednostňujú, môžu byť neoceniteľnou korekciou jasne špekulatívnej antropologickej intelektuálnej histórie a práve o takúto korekciu sa v tomto článku pokúšam.

[2] Prirodzene, toto nie je jediná oblasť, v ktorej môžu byť antropológovia úspešní. Na vidiecky sektor som poukázal preto, lebo sa mi zdá byť pomerne zanedbaný v programe tejto konferencie. Chápem, samozrejme, že je treba poskytnúť novej sociálnej antropológii značku a imidž, ktoré ju jasne odlíšia od starej etnológie. Ja uprednostňujem stavanie na poznatkoch starších tradícií etnológie v tomto sektore. V každom prípade milióny ľudí žijúcich na vidieku, ktorí zápasia s kapitalizmom, majú takisto nárok na pozornosť nových antropológov.