Úvodník

Dvadsaťročie slobody – čas, ktorý sa rovná obdobiu prvej Československej republiky, založenej na liberálnodemokratických základoch – je pre niekoľko pokolení prvým dotykom so slobodou individuálnou i kolektívnou, s demokraciou, ktorá, ako je známe, nikdy nebude dokonalá, ale nič dokonalejšie v predmetnej veci nepoznáme. Je to iste dôvod na bilanciu, inventúru, hoci sa nám do nej veľmi nechce. Ale aj dôvod na pohľad do spätného zrkadla predchádzajúceho obdobia, dvojnásobne dlhého. Do jeho reflexie sa nám nechce ešte väčšmi. A nepochybne je to aj dôvod na reflexiu iného kolektivistického nebezpečenstva, ktoré sa pod Tatry i do širšej strednej Európy, o Balkáne nevraviac, nasťahovalo rovno s tou slobodou a demokraciou. Nebezpečenstva nacionalizmu, ktoré sa ľahko môže vyrovnať nebezpečenstvu mŕtveho komunizmu. Do jeho reflexie sa nám už vonkoncom nechce, lebo veď nacionalisti sú predovšetkým tí druhí, Maďari istotne. Tém, ktoré sa na premýšľanie núkajú, nielen jubilejne, je stále viac, ibaže záujemcov – v radoch intelektuálov, autorov takisto ako čitateľov – rapídne ubúda. Pod Tatrami viac ako inde, ale keďže sa neradi porovnávame, žijeme v stave blaženej, hoci suverénnej nevedomosti.

Napriek tomu v našej sizyfovskej intelektuálnej práci ešte nechceme prestať. Príklady, ktoré prinášame z neďalekého sveta, by nás mohli aspoň inšpirovať na tejto ceste z hmiel komunizmu, ale už aj kapitalizmu. Esej Milana Kunderu, na ktorej uverejnenie dostal náš časopis od autora exkluzívne právo, by nám mohla pripomenúť, že povinnosť intelektuála sa ešte darom slobody, ktorý nám v tom novembri ’89 padol rovno do lona, ešte neskončila. Skôr naopak, práve sa začala, hoci to tak zvonku vôbec nevyzerá. Aj to je totiž, možno naliehavejší, ako sa dnes nazdávame, odkaz toho dvadsaťročia slobody!