Európa stredu

1.

Istého krásneho dňa sme znova začali hovoriť o strednej Európe. Prečo? Kedy? Začiatkom osemdesiatych rokov? Dovtedy zväčša existoval len Východ a Západ, veď svet bol dlhý čas v tom duchu rozdelený na dvojo. A zdalo sa, že predbežne aj zotrvá v tejto dichotómii. Hraničná čiara medzi týmito dvomi zónami bola, podobne ako Berlínsky múr, drastická a neochvejná. Napriek tomu sme zisťovali, že existuje akási stredná Európa, a tá nie je totožná s nemeckou sférou záujmu, ktorú z učebníc poznáme ako Mitteleurope, ale ani so starou dobou Monarchiou.

Ako prvý hovoril o „tragédii strednej Európy“ Milan Kundera v eseji „Únos Západu“, ak nerátame Bibóa, ktorý už v štyridsiatych rokoch naznačoval podobnú tému, hoci ešte písal o „malých východoeurópskych štátoch“. Mimochodom, v tom čase Kundera ani Bibó na oficiálnej úrovni neexistovali. Podobne ako Josif Brodskij, pôvodom z Leningradu (Petrohradu), aj keď v tom čase už žil v Amerike a prudko spochybňoval Kunderovu pravdu. Keby nebolo Rádia Slobodná Európa a „druhej verejnosti“, ako sme eufemisticky nazývali samizdat, sotva by sme vedeli o duchovnom súboji medzi Kunderom a Brodským. Kundera pokladal kultúru malých národov, ktoré Jalta obrala o prirodzené životné podmienky a úpeli pod sovietskou okupáciou, za súčasť Západu. Brodskij chápal kultúrnu identitu strednej Európy hlbšie a širšie; bol presvedčený, že stred nie je v opozícii len voči Východu, ale aj voči Západu. Geografické hranice Brodského virtuálnej strednej Európy je oveľa ťažšie načrtnúť než v Kunderovom prípade.

Tento stredoeurópsky sen prekonal v kruhu autonómnych duchov osobitnú metamorfózu a čoraz väčšmi sa stával virtuálnou vlasťou spisovateľov, intelektuálov, ktorí boli nútení odísť do zahraničného alebo vnútorného disentu. „Pekný sen“ (Esterházy) oproti lživej realite, ktorá spravila stredoeurópskych občanov z takých veľmi odlišných tvorcov ako Danilo Kiš alebo Czesław Miłosz, Václav Havel alebo Mircea Eliade, Tomas Venclova alebo György Konrád, Adam Michnik či Jan Patočka. Mnohí z nich jasne videli, že táto virtuálna vlasť je ich jediným domovom, že sa nikdy nemôžu vrátiť do svojho rodiska, ani nie tak z politických dôvodov, ale preto, že mapu regiónu medzitým niekoľkokrát prepísali. Boli takí, čo už ani nehovorili o strednej Európe, ale o Európe stredu, v tom eliadovskom zmysle, podľa ktorého je každý jednotlivý človek potenciálnym stredom vesmíru a skutočné, živé dedičstvo Európy možno zmerať a možno v nej pokračovať len odtiaľto, z vnútorného centra.

Ak v nej možno vôbec pokračovať.

Je príznačné, že poľský časopis – Zeszyty Literackie -, ktorý založili na začiatku osemdesiatych rokov v Paríži (pre nich, študentov z roku ´68, doma ešte „kráľom bol Kolakowski“ /Barbara Toruńczyk/), chcel byť otvorene časopisom virtuálnej strednej Európy. V redakčnej rade boli popri Poliakoch Brodskij, Král, Venclova a najdôležitejšie relevantné materiály vychádzali v stálej prílohe časopisu s názvom Europa środka (čiže „Európa stredu“); po zmene v roku 1989 sa časopis dostal do problémov práve pre túto rubriku. Najprv zápasil len s nedostatkom prostriedkov, potom rubrika zanikla. Stredná Európa, duchovná vlasť, virtuálne útočisko autonómneho európskeho myslenia, začala pomaly umierať.

2.

A vtedy prichádza László Szigeti, povedal by som ako nejaký Don Quijote, ale to a priori nie je pravda, pretože v príchode tohto nenapraviteľného realistu a rodeného rojka je len to donquijotovské, že nebol ochotný akceptovať rozplynutie tohto pekného sna. Na druhej strane vôbec neprichádzal vtedy, už tu bol desaťročia. Už na začiatku sedemdesiatych rokov bol spolupracovníkom okresných novín s názvom Csallóköz - Žitný ostrov, onedlho sa stal kultúrnym redaktorom Új Szó, následne je dramaturgom košického divadla Thália, krátky čas dokonca jeho umeleckým šéfom. V osemdesiatych rokoch rediguje časopis Új Nő, v novinách Új Szó a časopise Irodalmi Szemle publikuje početné poviedky; píše literárne reportáže, recenzie, kritiky o knihách, divadelných predstaveniach, ale najväčšmi na seba upozornil analýzami výtvarných diel, podrobne sa zaoberal expesívne-symbolickou tvorbou osamelého košického maliara Gyulu Jakobyho. A keď už sme pri tom, spomeňme jeho dve skvelé knihy, knihy rozhovorov s Hrabalom a Mészölyom. No je aj v Prahe v dňoch „zamatovej revolúcie“, po pravici svojho priateľa Václava Havla a aktívne sa zúčastňuje na udalostiach. Od novembra 1989 je členom Koordinačného centra Verejnosti proti násiliu a potom jedným zo zakladateľov a podpredsedov Maďarskej nezávislej iniciatívy. O necelé desaťročie neskôr sedíme spolu v Prahe pri okrúhlom stole iniciovanom v súvislosti s Michnikovou knihou Cirkev, ľavica, dialóg, a okolo polnoci nám ešte ostáva čas aj na to, aby sme zastali na dolnom konci Václavského námestia, Laci ukáže na balkón na druhom poschodí impozantnej secesnej budovy - svojho času naň vyšiel spolu s Havlom a Dubčekom pred vlniaci sa dav na námestí; on aj nepražáci táborili v tých dňoch v priľahlej izbe, kde boli pekne vedľa seba položené karimatky, na nich spali, ak vôbec. „Vidíš, tu sme robili ´revolúciu´“, hovorí a pre mňa je v tých niekoľkých krátkych, faktických slovách najvýrečnejšia tá úvodzovková intonácia. Aktívne politizovanie veľmi rýchlo opustil. Bolo mu tuším jasné, že má dôležitejšiu úlohu. (Aj keď zato zostal „šedou eminenciou“ – polovica Prahy, polovica Bratislavy, a, pravdaže, polovica Budapešti sú jeho známi alebo priatelia jeho známych, s ktorými sa mu nelení jednostaj komunikovať hoci aj pri bielom stole svojím večne vyzváňajúcim mobilom, aj keď väčšinou ho potrebujú skôr jeho priatelia – známi, než naopak.)

A čo je tá dôležitejšia úloha? Pravdaže, Kalligram. No nie je také jednoduché slovami definovať, čo je vlastne Kalligram. Pokúsim sa dodatočne z niekoľkých aspektov zmapovať začiatky. Inak, prameňov je veľmi málo, ešte najskôr moja pamäť a zopár poznámok denníkového charakteru. V apríli 1991 sa podarilo zriadiť vydavateľstvo – nebesá, už je to osemnásť rokov! – ktoré je od prvého okamihu dodnes „Szigeti“. Nie jednoducho preto, lebo on jej jeho riaditeľom, skôr pre to, lebo on si ho vysníval, je jeho dušou, motorom, nádenníkom a bohvie čím ešte. O tom dnešná impozantná webová stránka vydavateľstva neprezrádza nič, „otcovia zakladatelia“ neexistujú, a keď sa pokúsim vyvolať v pamäti najdôležitejších spolupracovníkov a spolubojovníkov prvých čias, musím sa spoliehať na nespoľahlivé obrazy svojej pamäti z mojich prvých bratislavských ciest. V každom prípade, časopis sa v lete 1992 rozbieha, šéfredaktorom je Lajos Grndel, ktorý sa neskôr stáva vedúcim vydavateľstva, je tam József Fazekas a Gábor Farnbauer, ktorý už vtedy vedel o počítačoch všetko, keď my sme boli len začiatočníci, alebo ani to nie. Prvou knihou, zrejme nie náhodou, je denník Zoltána Fábryho „z rokov bezprávia“, potom masarykovský zväzok o demokracii, menšinovej otázke, antisemitizme, no mne a zdá emblematickou aj kniha Istvána Duszu z roku 1992, na počesť predčasne zosnulého kolegu, priateľa, neúprosného kritika, publicistu s ostrým zrakom.

Priznám sa, v tých časoch som sa o Bratislavu veľmi nezaujímal, venoval som sa iným veciam, veď som sa podujal od jesene 1991 viesť Maďarský kultúrny inštitút vo Varšave a s tromi deťmi sme sa presťahovali do Poľska. Pustil som sa do veľkého dobrodružstva, pretože sa to vtedy javilo ako veľké dobrodružstvo: pokúsiť sa inštitúciu, pôsobiacu ako zašifrovaný propagačný orgán, zmeniť na skutočné kultúrne centrum. Tam, v mojej riaditeľskej miestnosti na Marszalkowskej sme si prvý raz spoločne sadli; dodnes mám pred sebou ten obraz, ktorý môj zadný mozog bleskovo zaznamenal. Vedel o mne viac, bol som preňho známym budapeštianskym divadelným kritikom sedemdesiatych a osemdesiatych rokov (neskôr sme spolu s manželkou Nórou prišli do Bratislavy na krátku návštevu a on nás ubytoval vo svojom vtedy ešte existujúcom mládeneckom byte, tam som naďabil na staré ročníky časopisu Színház), o ktorom s miernym oneskorením vysvitlo aj to, že je prozaik, ktorého hneď svojimi prvými slovami ubezpečil o svojich hlbokých sympatiách. Ja som však poznal skôr len jeho legendu, lebo tú už mal aj vtedy. Mal v hlave ohromujúce plány a pustil sa do ich realizácie s nevídanou energiou. Vtedy ešte cestovaniu v rámci regiónu bránilo milión prekážok (štátne hranice, clo, najrôznejšie podozrenia), no on bol vydavateľom od začiatku uvažujúcim v dimenziách celej maďarskej literatúry, neznášal kategórie ako „literatúra spoza hraníc“ a podobne. Bez zábran prekračoval nielen štátne hranice, ale aj ohraničenia národných kultúr, v týchto končinách tak často zaťažených rôznymi predsudkami a stereotypmi. A tak ešte aj vzduch bol okolo neho iný ako v spoločnosti iných, bez ohľadu na to, či sme vo Varšave, Budapešti, Prahe alebo Dunajskej Strede. Ak ma pamäť neklame, bol to Petr Pithart, nefalšovaný stredoeurópsky intelektuál a politik, neskorší premiér a podpredseda aj predseda senátu, kto onoho času povedal, že hlavným mestom strednej Európy je Dunajská Streda. Výstižnejšie nik necharakterizoval vtedajšie duchovné vyžarovanie regiónu a, pravdaže, aj samotného Szigetiho. On bol stredom, centrom, magnetom, neexistujúci exitujúci, čo každou bunkou vnímal virtuálnu vlasť, strednú Európu disidentov osemdesiatych rokov, ono imaginárne poznanie, ktoré by sme prozaickejšie mohli nazvať intuíciou alebo čuchom, a to mu dodávalo obdivuhodnú istotu, keď sa pustil po stopách spisovateľského talentu. Pritom si jasne uvedomoval, že jeho vnímavosť naňho kladie neodkladné praktické úlohy. Musí vytvárať knihy, časopis, duchovný životný priestor.

No aby som a vrátil k pôvodnej myšlienke. Takže sedíme v riaditeľskej pracovni Maďarského kultúrneho inštitútu vo Varšave – jeho v tom čase zamestnával celkom mimoriadny projekt: stozväzková Visegrádska edícia vo všetkých štyroch jazykoch, a už na nej aj začal pracovať. Vytvoril štyri vydavateľské komisie z významných profesorov a iných odborníkov z kultúrnej oblasti, maďarskú, slovenskú, českú a poľskú. Tieto komisie – každá za svoju literatúru, celkom presne, z najlepších beletristických a esejistických diel nedávnej minulosti a súčasnosti - navrhli zoznam po dvadsaťpäť publikácií a tieto diela mali vyjsť v ďalších troch „višegrádskych“ jazykoch. Impozantný projekt, fascinujúca vôľa, príťažlivý optimizmus. Ja sám ako večný pesimista som sa ho vypytoval na materiálnu bázu projektu. „Neexistuje, aby po čase naň politici nedali peniaze,“ povedal. Jedine v tomto bol prehnane optimistický, nečudo, veď pád Berlínskeho múru, znovupochovanie Imre Nagya v Budapešti, „zamatová revolúcia“, keď sa na okamih zdalo, že táto na ruby prevrátená stredná Európa chápe a oceňuje to, pre čo bola zrodená. Aj sa tak stalo, ibaže okamih rýchlo vyprchal, nastalo nové uzatváranie sa, ľahostajnosť a v týchto končinách zaviali vetry ziskuchtivosti. Vtedy ma navštívil vo Varšave preto, aby som mu pomohol nájsť poľského vydavateľského partnera k Visegrádskej edícii; pracovali sme na tom dobrého poldruha roka, až kým som neprišiel domov - nepodarilo sa. Po maďarsky, po slovensky a po česky vyšli prvé dva opusy ostatných troch literatúr. Potom bol koniec, pokračovanie sa nekonalo. Prinajmenšom edícia ostala stáť, „visegrádsky“ duch zrejme pokračoval, aj dnes je spirituálnou ochrannou značkou Kalligramu. Nehovoriac o tom, že medzičasom sa Kalligram stal jedným z významnejších slovenských vydavateľstiev, ktoré zásobuje slovenskú inteligenciu hromadou nenahraditeľných spoločenskovedných, filozofických a teoretických kníh, okrem toho vydáva dva renomované slovenské časopisy, od roku 1997 je to OS, od roku 2004 časopis Anthropos. Keď v roku 2005 ministri kultúry visegrádskyh krajín založili svoju Višegrádsku cenu, ako prvý ju získal László Szigeti. Veď komu inému ju aj mali udeliť? Napriek tomu si myslím, že tento príbeh by bol úplný vtedy, keby dovtedy mal za sebou stozväzkový rad Višegrádskej edície. Nebolo jeho vinou, že sa tak nestalo.

3.

Svet sa veľmi rýchlo mení. Napríklad kým Michnikova spomínaná kniha, ktorá bola koncom sedemdesiatych rokov škandálom, provokáciou a senzáciou, pretože postavila duchovný most medzi ľavicovou opozíciou a katolíckou cirkvou, tradične považovanou za pravicovú, mohla o dvadsať rokov legálne vyjsť aj doma v Poľsku - pôvodne totiž existovali len emigrantské a samizdatové vydania -, dovtedy po otvorenej poľskej cirkvi, o ktorej hovoril Michnik, cirkvi citlivej na neduhy spoločnosti, ktorá si privinula na hruď všetky laické opozičné formácie, nebolo ani stopy. Jednoznačne to vysvitlo tam, v Prahe roku 1989, takže z maďarského vydania knihy Cirkev, ľavica a dialóg prakticky zišlo. O to viac, že Kalligram v roku 1996 vydal prvý výber z Michnika Sokratov tieň v maďarčine aj v slovenčine a domáci, resp. liberálni kritici beztak krútili hlavami pre Michnikovo mäkké srdce voči katolicizmu. Aj som Adamovi v Prahe povedal, „si dvojnásobný kacír, aj v očiach katolíkov, aj v očiach liberálov“, dobre sa na tom bavil aj on, aj Laci Szigeti.

To mi pripomenulo našu dávnu nočnú debatu s Lacim u nás doma, rodina už stíchla, sedeli sme v strednej izbe, kde mám písací stôl, pod ním nespí nikto. Pôvodne sme plánovali hovoriť o gombrowitzovskej maďarskej edícii, vtedy vyšiel Kozmos, bolo by teba pokračovať. Neviem, či v súvislosti s Gombrowiczom alebo s mojou pripravovanou knihou Suszterek és szalmabáb (Šustri a slamená bábka) prišla do reči moja nechuť voči katolíckemu prostrediu môjho detstva. Bol to dosť dôverný okamih na to, aby aj on prezradil niekoľko príhodných tajomstiev o sebe. „S bohom si neviem rady, ale Ježiša milujem.“ Strhol som sa, „ja ani s ním nie som práve v srdečnom vzťahu“, ale prehltol som poznámku, to vyznanie je priveľmi pekné na to, aby som okamžite zakontroval. Lenže to nie je koniec, veď sa zhováram s posadnutým producentom kníh! Jeho dávnou fixnou ideou je, že k prelomu tisícročí objedná u štyroch maďarských autorov štyri príbehy Ježiša, štyri evanjeliá. A aby som sa na jeden podujal ja. Nie prvý raz odmietam. Len napíš, áno, áno. V čo neverím, tomu neslúžim, ako pekne povedal Joyce. Ale celkom profánnym tónom, argumentuje. To je pre mňa málo. Dobre, ale chlapci by veľmi chceli, keby si aj ty bol v tom zväzku. Ani sa nepýtam, kto sú tí chlapci, teda tí potenciálni autori. Nie, nie, nie. Nájdi si niekoho iného. Z môjho Ježiša by si nemal veľkú radosť. To sa ukázalo, keď som o dobrých pár rokov napísal Svetskú slávu. Napokon Kalligam nemal v roku 2000 knihu o Ježišovi. Zato v roku 2006 vychádza v slovenčine aj v maďarčine ďalší michnikovský zväzok Zlosť a hanba, smútok a hrdosť, na tom maďarskom sa výdatne zúčastním. Veľmajster poľského kacírskeho myslenia má vtedy šesťdesiat rokov.

Koľko nezdarov! Koľko plánov, ktoré ľahli popolom! Koľko zmarených snov, nedokončených rokovaní, koľko nápadov, ktoré vzbĺkli a vzápätí zhasli... Ako to je? Pravdaže, mohol by som to povedať aj naopak. Koľko úspešných kníh, koľko skvelých vydaní, šťastných zásahov. Aká bohatá ponuka, aj na výzor čoraz impozantnejšie zväzky. Krátke oťukávanie, vzájomné spoznávanie, potom veľmi praktické rokovanie s konkrétnym vykonávacím plánom. Ako sa patrí na riaditeľa vydavateľstva, ktorý prichádza z hlavného mesta (virtuálnej) strednej Európy – Dunajskej Stredy, a riaditeľa Maďarského inštitútu vo Varšave. No počas rokovania si zrazu uvedomím, že som natrafil na vášnivého zlatokopa maďarskej literatúry, ktorý to nevzdá, kým mu čuch signalizuje hodnotu. Od rána do večera, pokým len žije, hľadá, objavuje, otvára sa... To je najdôležitejšie, to otváranie sa, voči všetkému, voči každému. Zbadať každú šancu, každú autentickú možnosť. A keď desať, dvadsať z nich padne, vykrváca, ešte vždy zostane päť, šesť, ktoré sú tie pravé. A je silný. Toto Szigetiho vydavateľstvo je v čoraz ťažších dobách čoraz silnejšie. Nie materiálne, ale duchovne.

Prednedávnom nahováral Adama Michnika, aby pripravil výber z najzaujímavejších materiálov z niekdajšieho poľského časopisu, ktorý pod vedením Jerzyho Giedroyca vychádzal pod názvom Kultura v Paríži. Časopis bol pol storočia priestorom pre slobodné myslenie a triezvy zmysel pre históriu, a to nie na stredoškolskej úrovni. Dnes je tých päťdesiat ročníkov poľského mora písmen najdôležitejším archívom virtuálnej strednej Európy. Ak sa podarí získať finančné prostriedky, chystá sa antológiu, ktorá už vyšla v slovenčine, vydať aj v maďarčine. Sám Michnik rozpráva, keď bol vo februári na oslave sedemdesiatin kalligramovského autora veľvyslanca a ministra Rudolfa Chmela, že podľa poľského ministra kultúry by sa táto kniha mala vydať vo všetkých krajinách EÚ. No poznamenal, že to nie je také jednoduché. „Viete, nás Poliakov je štyridsať miliónov, máme pápeža, máme Wałęsu, máme Solidaritu, máme papier a tlačiarne, mám korupciu, ale nemáme Maďara Szigetiho. Lenže činnosť Kalligramu jednoznačne dokazuje, že sa metafyzikou dá zaoberať, ale empirický dôkaz božej existencie sa volá László Szigeti.“

K tomu niet čo dodať.

Preložila Juliana Szolnokiová