Komunizmus večne živý

Kedy očakával Lenin príchod revolúcie, ktorý komunistický vodca chcel dať zavraždiť Stalina a ako Američania prispeli k posilneniu Sovietskeho zväzu. Aj tomu sa venuje kniha Vzostup a pád komunizmu.

Britský historik Archie Brown v nej neprichádza so žiadnymi šokujúcimi odhaleniami, ktoré by zmenili náš pohľad na dejiny. Neponúka ani jednostrannú obžalobu komunistických systémov a už vôbec nie ich obhajobu. S chladnou hlavou a primeraným odstupom ich však zasadzuje do kontextu doby a pozerá sa na ne z rôznych uhlov.

Hoci kniha je viac-menej chronologická, ani zďaleka nejde o nudný výpočet dátumov, mien a udalostí. Práve naopak, jednotlivé postavy komunistického hnutia v nej ožívajú oveľa autentickejším spôsobom ako v učebniciach a opis viacerých udalostí má často náboj malého trileru.

Vďaka skvelej práci so zdrojmi sa tak pred nami objavuje Lenin ako chladný pragmatik, ktorý, ak mu to práve vyhovuje, je schopný úplne negovať svoje predchádzajúce názory a pokračovať ďalej akoby sa nič nestalo. A hlavne z neho padá aura veľkého vizionára, pretože ešte v januári 1917 tvrdil, že jeho generácia sa možno ani nedožije rozhodujúcich bojov prichádzajúcej revolúcie.

Stalin ani zďaleka nezostáva za svojím obrazom paranoidného vražedného monštra, ale vďaka Brownovi sa dozvedáme, že zárodky jeho podozrievavosti voči snáď každému naokolo boli v tom, keď nedokázal rozpoznať, že jeho blízky predrevolučný spolupracovník Roman Malinovskij donášal cárskej tajnej polícii. Odvtedy videl nepriateľov za každým rohom. Jeho snaha zbavovať sa ich bola tak hlboko zakorenená, že jeden neúspech ho ani zďaleka neodradil. Podľa Nikitu Chruščova sa po jeho smrti našiel list, v ktorom mu Tito odkazoval, že v Juhoslávii už chytili piatich ľudí, ktorí sa ho pokúsili zavraždiť a ak s tým Josif Visarionovič neprestane, tak aj on pošle jedného do Moskvy a viacerých nebude treba.

Tak trocha tragikomickou postavou komunizmu je Nikita Chruščov, ktorého si dnes pamätáme najmä vďaka búchaniu topánkou v OSN a posadnutosti pestovaním kukurice. Bol to však práve on, kto podľa Browna v podstate odštartoval rozklad komunizmu v medzinárodnom meradle. Po odhalení zločinov stalinizmu na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu totiž mnohí stratili akékoľvek ilúzie o tejto ideológii. Predstava, že človek, ktorého ešte aj Churchill s Rooseveltom volali Uncle Joe, bol strojcom vyhubenia miliónov ľudí, bola pre nich nestráviteľná. Neskoršia invázia do Maďarska v tom istom roku bola ďalším klincom do rakvy komunizmu, aj keď trvalo ešte viac ako tridsať rokov, kým ju aj spustili do hrobu.

Zrejme najvýstižnejší politický epitaf si napísal sám Chruščov, ktorý v posledných rokoch života prekypoval až prekvapujúcou sebareflexiou. Keď ho v roku 1964 ako jediného sovietskeho vodcu v dejinách odvolali, tak si povzdychol: „Zrejme najdôležitejšia vec, ktorú som urobil, bola práve táto – že sa ma mohli zbaviť hlasovaním. Stalin by ich dal zatknúť.“ A ako dodal Chruščovov životopisec, v predchádzajúcej ére by ho po odvolaní nepochybne dali zastreliť.

Keďže Brown je predovšetkým odborníkom na Sovietsky zväz, najprepracovanejšie pasáže sa týkajú práve tejto krajiny. V podstate to je aj pochopiteľné, pretože z hľadiska medzinárodného vplyvu išlo o najdôležitejšiu krajinu. Na druhej strane je jasné, že Čína ani zďaleka nie je jeho parketou, veď kultúrnu revolúciu a Veľký skok vpred vybavil na dvoch stranách.

Podobne okrajovo sa venoval napríklad aj Bulharsku alebo Rumunsku. Ani zďaleka sa však nedá povedať, že pasáže o iných krajinách by boli len príveskom k Sovietskemu zväzu. Poľsku, Maďarsku alebo Kube doprial zhruba toľko pozornosti, koľko si ich veľkosť a udalosti v nich zaslúžili.

Československu sa tiež ušlo veľa priestoru, a preto trocha prekvapilo, že v pasáži o disidentoch spomenul aktivity katolíckej cirkvi v Čechách, kde boli viac-menej okrajové, ale zabudol na sviečkovú demonštráciu v Bratislave, ktorá bola jedným z najvýraznejších prejavov odporu voči komunistickej moci medzi rokmi 1968 a 1989.

Do istej miery mal Brown zmierlivejší postoj k reformátorom z roku 1968 ako mnohí iní historici, ktorí ich považujú buď za zbabelých alebo nadmieru naivných. Dokonca považuje „dohodu“, ktorú po únose do Moskvy podpísali za prehru sovietskeho vedenia, pretože Dubček zostal na čele Komunistickej strany. Z pohľadu neskorších udalostí to však nič iné ako kapitulácia nebolo.

Práve povzdych istého československého občana, že u nás sa nič nezmení, kým sa zmeny neudejú v Sovietskom zväze možno považovať za najpresnejší súhrn Brownovho pohľadu na to, prečo komunizmus prežil tak dlho a prečo (aspoň v Európe) zosypal práve v roku 1989. Podľa neho bol celý systém závislý od diania v Sovietskom zväze a kým potenciálni reformátori v ostatných štátoch mali pred sebou vidinu sovietskych tankov, tak na akékoľvek zmeny mohli len ťažko pomýšľať.

Keď však Michail Gorbačov zavrhol Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity a bolo jasné, že nie je ochotný vojensky zasiahnuť proti zmenám, spustila sa lavína, ktorá sa už nezastavila. Za dôležitý faktor, ktorý prispel k pádu komunizmu, aj keď ho priamo nevyvolal, považuje ochotu Spojených štátov hľadať dohodu so Sovietskym zväzom.

Tých, ktorí tvrdia, že Američania uštvali Sovietov pretekmi v zbrojení a tvrdou konfrontačnou politikou, upozorňuje na dôležitý fakt, že neefektívny ekonomický systém sa môže udržať bez ohľadu na cenu, ktorá sa za to platí. Stačí sa pozrieť na Severnú Kóreu. Konfrontačná politika a eskalácia studenej vojny vždy viedla k posilneniu konzervatívnych síl v ZSSR a nie k ich deštrukcii, ako si niektorí navrávajú.

V Európe oslavujeme dvadsať rokov od pádu komunizmu, ale ten ešte ani zďaleka nie je mŕtvy. Na svete je stále päť komunistických štátov, Kuba a štyri ázijské, vrátane toho najľudnatejšieho – Číny. Podľa Browna aj tá už spĺňa len politické kritériá komunizmu, kým ekonomicky a ideologicky sa už od neho vzdialila. Dokonca v rastúcej vzdelanosti čínskeho obyvateľstva vidí nádej na potenciálnu reformu, ale zároveň pripomína, že tá môže byť pribrzdená strachom z chaosu, ktorý by rozpad komunistického systému mohol priniesť.

Tak ako Lenin nevidel prichádzajúcu revolúciu len pár mesiacov predtým, ako sa uskutočnila, je takmer nemožné predpovedať, akým smerom sa vyberú zostávajúce komunistické krajiny. Nám zostáva len dúfať, že pád ich komunizmu bude podobne „nežný“ ako ten európsky a nenaberie rozmer nukleárnej apokalypsy zrežírovanej v Pchjongjangu Kim Čong-ilom.