Ironický labyrint

Próza Petra Krištúfka Šepkár stojí na umeleckých princípoch literárne rozpracovaného krivého zrkadla. Potvrdzuje to proces neustáleho deformovania vonkajších obrazov, ktoré reflektujú kombinácie zážitkov, drobných zápletiek a prepletených situácií. Ich podoby sa snažia ponúknuť viaceré interpretačné úrovne, hoci samotná téma je od začiatku prehľadná a jednoduchá. Súčasťou látky sa stávajú nenápadné historické udalosti, ktorých detailné opisy predstavujú dobovú panorámu. K perspektíve pozorovateľa, pevne usadeného do konkrétnych časových reálií, text pridáva vlastnú, no z pohľadu hodnotenia zbytočnú kuratelu nad otázkami morálky. V tomto smere by stačilo, keby autor nechal čitateľa vychutnávať dnes už zdanlivo zanikajúci, no v niektorých momentoch stále aktuálnejší svet. Jeho kresbu nesprevádzajú iluzívne alebo provizórne časové pocity. Román v tomto smere vo viacerých momentoch podlieha detailom, ktoré predstavujú momentálne istoty a v procese rozprávania sa neosamostatňujú, práve naopak, tvoria jeho kostru.

Na obale knihy je napísané: „Satirický román Šepkár sa odohráva v nemenovanej postkomunistickej krajine v strede Európy, ktorá ešte len začína spoznávať výdobytky kapitalizmu. Sladký život politických špičiek, nič nehovoriace parlamentné prejavy, summity na najvyššej úrovni, ktoré sú vlastne luxusnými večierkami, všadeprítomné médiá, komunistický pohrobkovia a nezmyselnosť správania ľudí, od ktorých závisí život krajiny – týmto takmer neskutočným divadlom prechádza šepkár Krištof. Hrou osudu sa dostáva do služieb politika Bergera a vďaka schopnosti „našepkávať“ sa divadelné texty na pôde parlamentu stávajú hlbokými posolstvami“. Pod živlom rozprávania sa tak nachádza živel kritický, ktorý je vykúpením autorskej reflexie. Vďaka nej nesledujeme objektívnu kroniku istého výseku sveta. Próza sa primárne venuje aktuálnostiam a pri ich vykresľovaní dbá o pozíciu zainteresovaného rozprávača. Udalosti sú pre historika dokladom úpadku, pre fiktívneho sprostredkovateľa impulzom k ironickému rozprávaniu. V takejto projekcii príbeh takmer mechanicky buduje prvotne neprehľadný svet, v ktorom postavy vstupujú do deja, sú súčasťou akcie a v závere miznú zo scény, ako z historickej tak aj z rozprávačskej. V tejto perspektíve získavajú aspoň chvíľu času na záchranu pred logikou chronológie.

Autor sa nesnaží vykresliť atmosféru, do ktorej by sa zhromažďovali spomienky a znovu oživovali artefakty minulej doby. Väčšina situácií sa odohráva v čitateľsky kontrolovateľných zákonitostiach aktuálneho sveta. Strieda sa v ňom hľadisko pozorovateľa, medzi jeho jednotlivými polohami dochádza k občasnému napätiu (pozorovateľ divadelného predstavenia, pozorovateľ života jedného vchodu, pozorovanie ako životná úloha, atď.). Ku kolíziám dochádza aj v prípade miesta reflexívneho odstupu od sledovaných udalostí, ktoré majú stopy blúdenia v intenciách rozprávaného príbehu. Nezúčastnená analýza môže pripomínať melancholickú iróniu. Mieša sa s iluzívnosťou rozprávania, ktoré nepodáva žiadne „čisté“ videnie, hoci má za úlohu stáť v pozadí a nebyť ničoho súčasťou. Škoda, že ani túto možnosť autor nevyužíva a kĺže po istej hladine povrchnosti a neosobnej štylizácie. Ak by bol Krištúfek zdatnejším rozprávačom, práve moment nemožnosti neutrálneho spoznávania labyrintu udalostí by postavil do centra celej narácie. Predkladaná próza akoby nemenila veci, ktoré pozoruje, práve naopak, mení iba uhol pohľadu.

V perspektíve Krištofa sa každá postava stáva súčasťou jeho slovníka a predstavuje osnovu fantazmagorického a absurdného divadla. V ňom sa príbeh postupne vracia k svojej úvodnej scéne. Z pohľadu koncepcie písania sa ako zaujímavé ukazujú otázky: viem toho dosť, zažil som toho veľa, a preto rozprávam, alebo rozprávam preto, aby som to sám pre seba objasnil? Jednoznačnú odpoveď v texte nenájdeme, no na ospravedlnenie tvorcu pridávame dodatok, že to v tomto prípade presnosť asi nie je dôležitá. Hypotetickú reakciu na prvú časť otázky skrýva lineárna postupnosť jednotlivých zážitkov, reakcia na druhú predkladá prítomnosť alternatívnych príbehov, ktoré sa na viacerých miestach pretínajú. Opakované zotrvávanie na jednom mieste necháva vyniknúť skúmané momenty, kde sa minulosť v krátkych okamihoch strieda s kódom prítomnosti, hoci nie vždy nachádzame medzi nimi jasné väzby („Krištofovi do náručia vpadla rozžiarená matka hneď vo dverách jeho bytu. V rukách, trasúcich sa od vzrušenia, držala tmavomodrú teplákovú súpravu sovietskej výroby s nášivkou v štýle piatich prepletených kruhov. Tipoval, že v takýchto nastúpili ruskí športovci na olympiádu v tisícdeväťstoosemdesiatom“). Od začiatku je tak ústredný protagonista konfrontovaný s obrazmi a udalosťami, o ktorých akoby text nechcel podrobnejšie rozprávať. Akoby autentický návrat do minulosti nebol možný a súradnice iluzívnych jednotiek boli pre viacerých hrdinov uzavreto jednoliate a neproblematické. Väčšina sledovaných vecí tak nie je v rovine existenciálnej, problematickej, ale skôr v rovine konštatovania, ktoré nemôže byť iné, ako čiastkové, vonkajšie a subjektívne, a preto neisté, z čoho vychádza aj podmienená opatrnosť.

Krištúfek teda neformuje vlastný text do podoby iluzívnej konštrukcie, ktorá chce vzbudzovať dojem, že čo autor píše a čitateľ neskôr číta, zodpovedá úrovni umelého literárneho výtvoru. Dokonca ani samotné postavy nie sú len hračkami v rukách tvorcu. Ten sa s dávkou irónie púšťa do spoločenskej úlohy glosátora, ktorý sa s textom identifikuje a postupne vyrovnáva. Takmer vôbec však nepracuje s momentom inteligentného tajomstva. Svojho čitateľa vodí starostlivo za ruku aj na miestach, kde vôbec nemusel. Napriek určitej obsahovej entropii román disponuje s pomerne kontrolovateľnými miestami konania. Identifikovateľný zostáva rovnako čas a charakter odkazov na dobový kontext (postsocialistická krajina v strede Európy, ktorej špecifiká otvárajú priestor pre rôzne individuálne a kolektívne anomálie). Jasná preto zostáva aj spoločenská funkcia a vzájomné väzby medzi protagonistami. Tí postupne strácajú nad sebou kontrolu a stávajú sa obeťami spomenutého labyrintu súčasnosti. Explicitným potvrdením toho je postava Bergera, ktorý zosobňuje karikatúru novodobého politika. Prepadá predstavám a ilúziám o sebe. Tento fakt pracuje v súzvuku s jeho spoločenským a kariérnym vzostupom. Stáva sa špičkou najvyšších politických kruhov. Práve tento protagonista spĺňa už dopredu predkladaný vzorec. V ňom začiatok predstavuje začiatok konca („Všade bolo ticho. Berger takmer počul svoje myšlienky. V istej fáze pitia ich už nebol schopný usporiadať, tak len s prázdnym výrazom pozeral do tmy. Pred očami sa mu mihali nejasné výjavy pripomínajúce hemženie jednobunkovcov na podložnom sklíčku“). Všetko prebieha za asistencie Krištofa, ktorý v príbehu plní funkciu politikovho externého alter ega. Katastrofa politickej kariéry Bergera jeho dôležitosť v texte, síce viac v rozprávaní, ako v histórii zvyšuje.

Krištúfkov román sa snaží byť vymyslený tak, aby ako celok vytváral dokonalú súhru. V tomto prípade ale autor neponúka stavebnicu, kde by všetko do seba úplne zapadalo. Máme tu príbeh mladého šepkára Krištofa, pôvodne zamestnanca divadla. Táto profesia sa stáva iniciačnou skúškou k ďalšiemu zamestnaniu, tentokrát šepkára na politickej scéne, čo prináša zo sebou príchuť absurdity. Samotný prozaik však k téme pristupuje rozšafne a bez výraznejšej námahy. Príbehy Krištofa a Bergera celkom pohodlne opiera o stenu „veľkých dejín“. Tie sa v derivovanej podobe starajú o zápletky, miestami hrdinov chvália a vynášajú na výslnie, miestami ich nemilosrdne sťahujú zo scény. Predkladajú im prekážky, ktoré sú nútení prekonávať. Stáva sa pravidlom, že akékoľvek riešenie stojí na okraji ďalších problémov.

Hrdinovia sú tak napriek odporu vlečení udalosťami, čím si autor opäť celkom pohodlne zabezpečil plynulosť príbehu. Jeho vlastný rozprávačský apetít však na vlastnú škodu neuspokojuje, práve naopak tento rozmer prózy zostáva až do konca len náznakom podrobnejšej epickej reflexie. Predkladanej próze totiž akoby stačilo, že všetko plynie úplne samo, bez výraznejšej asistencie, že sa môžeme jednoducho zabávať na účet zachytených udalostí. Občas sa to deje prostredníctvom groteskného zveličovania detailov. Inokedy šokovaním telesnými proporciami („Hlava sa mu zlievala s mohutným krkom, takže pripomínal tuleňa. Bol veľmi tučný. Šikovné prefíkané očká, vo veľkej tvári drobné ako špendlíkové hlavičky, si Krištofa zvedavo a panovačne prezerali“), ktoré síce nie sú úplne vysunuté mimo dôveryhodnú skúsenosť, no vďaka štýlu narácie, kde sa neustále opakujú telesné a duševné charakterizácie, sme skôr svedkami rozprávačského primitivizmu. Práve do neho čitateľ refrénovito nazerá.

To čo nakoniec vidí, je občas groteskne dopletenou rozprávkou, no v momente, keď to prestávame brať vážne, sa próza postará o pokračovanie náčrtu udalostí a prostredia. V tomto procese nedochádza k neprerušovanému oddeľovaniu vážneho od veselého, komického od dramatického. Nahromadená energia rozprávania by mohla do veľkej miery znesväcovať dobovo príznačné symboly a historicky rešpektované tabu súčasnosti. Namiesto toho iba osvetľuje, čím sa naznačená energia niekde v nenávratne stráca. Text si tak napriek grotesknosti dovoľuje len to, čo čitateľ historicky a skúsenostne pozná a s čím rozprávač pravdepodobne počíta. Konštruovanie jeho analýz sa na najlepších miestach knihy dotýka nepreskúmaných medzier, občas sa snaží zveličovať, no ani v jednom zo svetlých momentov sa nedostáva na samotný okraj tematizovaného rozkladu, ktorý sa v celom románe dlhodobo modeluje („Po piatich rokoch strávených na pohodlných poťahoch Lincolnu sa z jeho nôh stali mäkké a mľandravé, zbytočné kusy mäsa. Z diaľky vyzeral ako predčasne odrastený kojenec. Znovu sa učil chodiť. Krištof ešte videl, ako sa pri neopatrnom kroku zvalil do trávy, a v nasledujúcej sekunde naňho zabudol“). Práve to sa odráža na princípe náhodného stretávania sa hrdinov, pričom sa toto pravidlo akoby zázrakom mení a v texte sa objavuje logická kauzálnosť. Záujem autora je v tomto smere namierený až na základné elementy, ktoré vytvárajú existenciu jednotlivca. Ten v tomto prípade definuje podobu dôležitosti vlastnej existencie prostredníctvom konfrontácie a tesného kontaktu s inými postavami („Keď pôjde do tuhého, títo všetci zaradom budú čakať, čo im našepká. Boli naňho odkázaní ako malé deti. Ako stádo oviec na svojho pastiera“). Napriek širokému záberu sa kruh príbehu postupne uzatvára. Samotný záver sa za asistencie šepotu rozplynie v konvenčnom návrate do pôvodného stavu. Výsledkom je dohoda medzi sebareflexiou postavy šepkára a nezadržateľným mlynom malých a veľkých dejín.

Ak by sme na záver pristúpili k hľadisku maximálnej komplexnosti, museli by sme spomenúť výbornú úroveň ilustrácií. Ich farebná podoba vypĺňa obal knihy, no autentickejšie vyznievajú čiernobiele verzie v jej vnútri. Z pohľadu ich autonómneho fungovania v diele neraz prekračujú kvalitatívny horizont analyzovanej prózy. V zmysle pracovnej korporácie s písaným textom však dodávajú knihe punc zapamätateľného artefaktu, ktorý prekračuje hranice jednej roviny umenia.