Čítanie alebo dejiny bez konca

Literatúra, a teraz je ľahostajné, či ide o krásnu, vedeckú alebo filozofickú, je veľmi zvláštna vec: písala sa, píše sa a bude sa písať pre čitateľov, ale donedávna dejiny spomínali len tých, ktorí ju písali, a nikdy aj tých, čo ju čítali. Túto očividne nespravodlivú asymetriu sa pokúsil odstrániť Alberto Manguel v knihe Dejiny čítania, ktorú na sklonku minulého roku vydalo brnianske vydavateľstvo Host.

Alberto Manguel mal veľa dobrých predpokladov, aby napísal dejiny čítania, no jeden medzi nimi výrazne dominoval. V roku 1964 ako šestnásťročný mladík brigádoval v kníhkupectve v Buenos Aires, kde sa zoznámil so svetoznámym spisovateľom Jorgem Luisom Borgesom, ktorý v tom čase už takmer nevidel. Borges mu navrhol, aby mu čítal knihy, a Manguel plné štyri roky čítal knihy podľa želania majstra. Možno toto čítanie nahlas ho utvrdilo v tom, že pre písanie sú dôležité nielen osobná skúsenosť, vlastné zážitky či poznanie sveta, ale rovnako aj čítanie kníh iných spisovateľov. Nakoniec práve Borgesova tvorba je toho jasným príkladom, veď všeobecne sa hovorilo, že Borges tvorí svoje knihy z iných kníh a k tomuto prispela nielen jeho slepota, ale aj dlhoročné pôsobenie vo funkcii riaditeľa Národnej knižnice v Buenos Aires. Sám Borges svoj osud nešťastného čitateľa pripodobňoval k osudu mýtického kráľa Midasa, ktorý bol obklopený vyberanými jedlami a nápojmi, a predsa bol odsúdený na smrť hladom a smädom.

Manguelove Dejiny čítania sa pokúšajú vysvetliť všetko, čo sa spája s čítaním. Človek, ktorý pohodlne sedí v kresle a slastne číta knihy podľa vlastného výberu si ani neuvedomuje, koľko vecí sa s čítaním spája a akými premenami čítanie prešlo od čias, keď vzniklo prvé písmo. Manguel sa pokúsil túto heterogénnu zmes všetkého, ktorá je s čítaním spojená, rozdeliť do troch základných častí.

Prvá je značne kuriózna a zároveň aj prekvapivo zaujímavá. Autor si vybral niekoľko obrazov a fotografií, ktoré reprezentujú mnohé známe tváre pri čítaní. Tieto fotografie a obrazy predstavujú akési univerzálne spoločenstvo čitateľov, ktoré spája láska k čítaniu. Na jednej strane je tu univerzalita čítania, na druhej strane jedinečnosť každého čítajúceho človeka, jeho špecifické držanie knihy, textu, jeho gestikulácia a mimika, upozorňujúce na neopakovateľné prežívanie čítaného významu, a práve tento paradox akoby vymedzoval územie, v ktorom sa Alberto Manguel pohybuje. V druhej časti sa nachádza všetko, čo súvisí s aktmi čítania a tretiu tvorí opis síl, ktoré nútia či aspoň motivujú ľudí čítať.

Samozrejme, elementárnym predpokladom každého čítania je poznať písmo, v ktorom sú kniha alebo jednoducho nejaká správa, text napísané. Dnes nám to ani nepríde až také zaujímavé a prekvapujúce, veď znalosť písma patrí medzi základné kultúrne štandardy našej civilizácie, lenže nebolo to tak vždy. Napríklad v Mezopotámii mohli byť oboznámení s tajomstvom písma takmer výlučne len muži. Sú síce známe výnimky, ako napríklad princezná Enheduanna, narodená okolo roku 2300 pred Kristom, ale to sú skutočne vzácne výnimky. Napokon aj v našich končinách sa ešte v stredoveku neodporúčalo učiť ženy čítať a písať, stačilo, keď vedeli viesť domácnosť.

Taktiež nebolo samozrejmosťou čítať si v súkromí, len tak, nečujne a pre seba, pretože normálne sa čítalo nahlas. Manguel uvádza, aké prekvapenie zažil Augustín, keď uvidel Ambróza ticho čítať. Svoje prekvapenie opísal týmito slovami: "keď čítaval, očami prebehoval stránky a duchom sa usiloval pochopiť zmysel. Hlas a jazyk vtedy odpočívali. Vždy keď som prišiel k nemu (každému bolo dovolené vstúpiť a nik sa nemusel najprv ohlásiť, ako bolo vtedy všade inde zvykom), našiel som ho v tichosti, ako číta, a nikdy nie ináč. Zavše som sedel dlho mlčky (kto by sa ho opovážil vyrušiť z toľkého zahĺbenia?), a potom som odišiel, lebo som si myslel, že tú kratučkú chvíľku, ktorú má na osvieženie mysle, chce využiť v pokoji a bezstarostnosti o cudzie záležitosti." Augustínove slová okrem toho, že upozorňujú na Ambrózovo tiché čítanie, ešte nepriamo upozornili na niečo iné, čo je taktiež veľmi dôležité. Čítajúci človek sa oddáva natoľko knihe, že stráca kontakt s okolitým svetom. Čítanie mu akoby umožnilo sa preniesť do iného, paralelného alebo alternatívneho sveta. S tým súvisí aj otázka, čo sa vlastne deje v našej mysli, keď čítame? Táto otázka zamestnávala filozofov a vedcov už od nepamäti, a zdá sa, že ešte dlho zamestnávať bude, pretože stále sa rodia nové a nové teórie, ktoré majú ambíciu rozlúštiť túto príliš komplikovanú hádanku, vytvorenú prírodou za výdatnej spolupráce s kultúrou.

Podobne zložitý a komplikovaný problém je aj samotný akt čítania, pretože písmo, nech by sme od neho akokoľvek chceli, aby plnilo funkciu pokorného prostredníka medzi nami – pisateľmi a čitateľmi, je skôr klamárom, ktorý jednému hovorí to, druhému zase ono, "nad tou istou stránkou môže jeden čitateľ zúfať a iný sa smiať." (125) Ako príklad možno uviesť rôzne čítania textov Franza Kafku. Tak napríklad Manguelova dcéra Rachel "čítala Kafkovu Premenu v trinástich rokoch a zdala sa jej humorná. Kafkov priateľ Gustav Janouch ju čítal ako náboženskú a etickú parabolu; Bertolt Brecht ju čítal ako dielo ,jediného skutočného boľševického spisovateľa´; maďarský kritik György Lukács ju čítal ako typický produkt dekadentnej buržoázie; Borges ju čítal ako prerozprávanie Zenónových paradoxov; francúzska kritička Marthe Robertová ju čítala ako príklad jasnosti nemeckého jazyka; Vladimír Nabokov ju čítal (čiastočne) ako alegóriu úzkosti v dobe dospievania. Skutočnosťou je, že Kafkove poviedky, živené Kafkovou čitateľskou skúsenosťou, ponúkajú a zároveň berú ilúziu porozumenia; akoby podrývali umenie Kafku, aby mohli uspokojiť Kafku čitateľa." (125) Prirodzenú polysémiu, pokiaľ vôbec na písme môže byť niečo prirodzené, do určitej miery môžu limitovať buď pravidlá interpretácie, alebo obrázky, ktoré s písmom uzavreli pakt, pričom podmienky tohto paktu sú známe len písmu a obrazom. Obrazy ako ilustrácie nastupujú na scénu písania vždy vtedy, keď autor chce, aby jeho posolstvo bolo v maximálnej možnej miere kontroverzne interpretované. Aby však bolo jasné: aj obrazy sa treba učiť "čítať", aj obrazom sa musíme učiť rozumieť, dokonca existuje aj obrázkové čítanie, v ktorom dominujú obrazy a písmo len tak na okrajoch skromne podporuje význam obrazov. K čítaniu samozrejme patrí ešte mnoho aspektov, ako sú napríklad tvary kníh, rôzne čítacie stroje, archivovanie a obnova knižného fondu, čomu sa Albero Manguel v knihe Dejiny čítania taktiež venuje.

Tretia časť knihy sa venuje silám čitateľa, a tých je mnoho. Tak napríklad autor si všíma sily, ktoré zakazujú alebo problematizujú čítanie. Nám, čo sme väčšiu alebo menšiu časť svojho života prežili na východnej, teda tej horšej, strane železnej opony, sú zákazy čítania a likvidácie kníh dôverne známe. Vo väčšine prípadov boli knihy zakazované alebo fyzicky likvidované pre ich ideovú závadnosť alebo pre rasový, náboženský, etnický pôvod autora. Už v roku 411 pre Kristom v Aténach spálili Protagorove spisy, v roku 213 pred Kristom čínsky cisár Š´-chung-ti dal spáliť všetky knihy, a tak chcel raz a navždy z verejného života odstrániť čítanie. Knihy sa likvidovali a, žiaľ, likvidujú dodnes, dúfajme, že je to jav, ktorý nás v blízkej budúcnosti raz a navždy prestane mátať. Sú však aj prípady, keď bol autor zakázaný jednoducho preto, že sa k čítaniu jeho kníh prihlásil nebezpečný čitateľ. Neslávne známy diktátor Adolf Hitler sa priznal, že pri sviečke s veľkou lupou čítaval dobrodružné romány Karla Maya, a tým vlastne odsúdil autora na to, že jeho knihy neboli v Izraeli verejne distribuované. Avšak, povedzme si to na rovinu, čo je to proti tomu, keď nacisti 10. mája 1933 verejne spálili 20 000 kusov kníh, a toto fašistické besnenie proti knihám fašistický minister propagandy Paul Joseph Goebbels "posvätil" slovami: "Robíte dobre, keď dnes hádžete do ohňa tieto oplzlosti z minulosti. To je mocný, obrovský a symbolický čin, ktorý ukáže celému svetu, že starý duch je mŕtvy. Z tohto popola povstane fénix nového ducha." (356) Nepovstal, z toho popola povstali len nové knižné svedectvá o neľudskosti a zvrhlosti fašistického režimu. Je paradoxom, že väčšina tých, čo knihy likvidovali a k likvidácii nabádali iných, sa ku knihám správali ako predchodcovia alebo nasledovníci Oscara Wildea, ktorý povedal: "Nikdy nečítam knihu, na ktorú mám písať recenziu; človek je potom príliš zaujatý". Týmto heslom sa riadil aj ďalší bojovník proti "škodlivým knihám" Anthony Comstock, ktorý sa chválil tým, že približne za štyridsať rokov sa mu podarilo zničiť asi 160 ton nemravnej literatúry.

K zakázanému čítaniu patrí aj čítanie za múrmi izieb, kde mladé dievčatá alebo chlapci čítali "zakazované" knihy, určené len dospelým čitateľom, a toto utajované čítanie ich akoby iniciačne uvádzalo do sveta dospelých.

Veľmi pôsobivými kapitolami tejto časti knihy sú rozpravy o čítaní budúcnosti, o preklade, o knihách bláznov, ale pre mňa osobne kapitola o krádeži kníh. Prečo práve táto kapitola? Preto, lebo mi z mojej knižnice ubudlo a ubúda kníh, a celkom iste aj v budúcnosti budú ubúdať knihy. Napriek tomu sa vôbec nečudujem nad krádežou kníh, pretože viem, že knihy kradnú poväčšine tí, ktorí ich budú čítať a že vlastne len vďaka krádežiam môžu knihy plniť svoje kultúrne poslanie. A možno toto ani nemožno považovať za kradnutie, skôr za získavanie kníh na základe výpožičky. Dejiny čítania však registrujú aj zlodejov, ktorí sa sústredili na krádež cenných kníh, ktoré potom s vysokým ziskom predávali zberateľom. Takéto krádeže kníh sú odsúdeniahodné a treba proti nim rázne zakročiť, pretože vzácne knihy zmiznú v súkromných knižniciach, kde sú neprístupné pre čitateľskú verejnosť.

Knihu dopĺňa prehľadný doslov Jiřího Trávnička, ktorý približuje koncepty čítania a čitateľa z pozície literárnej vedy a estetiky. Kniha Alberta Manguela Dejiny čítania je zaujímavá publikácia, ktorá prináša okrem vedenia aj veľa zaujímavostí a, načo tajiť, aj zábavy. Je to dobrá kniha, a to aj napriek tomu, že jej autor tvrdí, že Dejiny čítania nemajú koniec a ja k tomu len dodávam: Chvalabohu!