Dokumenty o výšinách a pádoch
Na tomto sa môžu zhodnúť víťazi aj porazení: rok 1968 znamenal v dejinách Čechov a Slovákov veľkú ruptúru. Dejiny po roku 1968 mali celkom iný charakter ako dejiny pred týmto rokom, ale o tom už bolo veľa povedaného, napísaného a nakrúteného. A nesporne ešte sa veľa aj povie, napíše či nakrúti. Medzi týmto množstvom materiálu mali, majú a nepochybne budú aj mať privilegované miesto tri dokumentárne filmy, ktoré vyšli na DVD pod spoločným názvom August 1968 očami slovenských dokumentaristov. Tento názov je a zároveň aj nie je presný. Je presný preto, že všetky tri dokumentárne filmy sa určitým spôsobom spájajú s augustom 1968. Nie je presný preto, že dokumentárny film Čas, ktorý žijeme ukazuje, čím žili obyvatelia vtedajšieho Československa pred augustovou okupáciou 1968, mimoriadny Týždeň vo filme s názvom Čierne dni bezprostredne zachytáva prvé hodiny okupácie a film Tryzna zase zachytáva udalosti po auguste 1968. Hoci všetky tri filmy reprezentujú spoločenskú, politickú a sčasti aj kultúrnu situáciu vo vtedajšom Československu pred, počas augusta 1968 a po ňom, prvý môžeme chápať ako film o príčinách, ktoré viedli k augustovým udalostiam, druhý zase za následok, ktorý vo vzťahu k tretiemu opäť funguje ako nová príčina, vyvolávajúca následok. Poďme však pekne po poriadku a venujme pozornosť najprv prvému z tejto trojice unikátnych filmov.
Čas, ktorý žijeme
Dokumentárny dlhometrážny film Čas, ktorý žijeme je kolektívnym artefaktom, pretože ho vytvorili atypicky hneď piati režiséri: Vlado Kubenko, Ladislav Kudelka, Jaroslav Pogran, Otakar Krivánek a Ivan Húšťava. Primárnou ambíciou, ktorú netreba zložitým spôsobom dešifrovať, bolo nakrútiť film o atmosfére jedného úseku československých dejín, ktorý vošiel do dejín ako tzv. Pražská jar. V dejinách komunistického Československa malo toto obdobie príchuť ambivalencie: pre víťazov, to znamená, pre normalizátorov znamenalo toto obdobie odklon od línie marxisticko-leninskej ideológie, ktorý vytvoril živnú pôdu pre revizionizmus a oportunizmus rôznych druhov. Teda aspoň tak to interpretovali v rôznych patafyzických textoch, ako napríklad neslávne známom texte, známom verejnosti ako Poučenie z krízového vývoja. Nechceme sa však zaoberať ideologickými interpretáciami, stačí, keď povieme, že najväčším hriechom pre dogmatických komunistov brežnevovského ladenia bolo to, že ovládajúci sa akosi nechceli zmieriť tým, že raz vo voľbách odovzdajú hlas ovládajúcim a potom celé volebné obdobie budú poslušne vykonávať príkazy a vôľu ovládajúcich. Na veľké počudovanie ovládaní chceli od ovládajúcich vedieť, čo chcú pre zlepšenie ich života vykonať, ako chcú rozšíriť sféru ich slobody, ako budú reagovať na predchádzajúce chyby a omyly. Ovládajúci alias politici pocítili skutočnú silu ľudu, a mali čo robiť, aby si ho získali na svoju stranu. Ľud, ktorému bolo uložené od Februára 1948 plniť bobríka mlčanlivosti, zrazu začal hovoriť. Reč bola o tom, čo na ňom bolo, paradoxne v jeho mene, viac ako desať rokov páchané, ľudia začali otvorene kritizovať neschopných funkcionárov, poukazovať na chyby a najmä sa pýtať, čo pre nich politici mienia v blízkej budúcnosti urobiť. Nie vo vzdialenej, ktorá nemá nijaké bližšie časové určenie, ale v tej blízkej, ktorá nastane o rok či dva. Reformne orientovaným komunistom táto situácia prospievala. Každým neformálnym dialógom sa zbavovali ideologického žargónu, ktorý nebol schopný ani len nepriamo pomenovať a vysvetliť to, čo sa dialo v dynamicky sa meniacej skutočnosti. Na krátky čas sa zdalo, že sa zrodil dialóg podľa hermeneutického chápania, teda taký dialóg, ktorý nevedú jeho účastníci, ale dialóg, ktorý vedie diskutujúcich. Dialóg, v ktorom politici niečo strácali, ale zároveň táto strata bola aj ziskom. Pre tých, čo mali v tom veku 6 až 8 rokov a pre tých, čo sa už o tomto období dozvedali len zo školských učebníc a historických kníh, môže byť veľkým prekvapením civilný prejav dr. Gustáva Husáka. Áno, toho istého dr. Husáka, ktorý je zafixovaný v kolektívnej pamäti ako líder normalizácie, ako neskorší nevýrazný a nudný rétor, čo potvrdzovali aj jeho nezmyselné novoročné príhovory v televízii. Vo filme môžeme vidieť dr. Husáka na stretnutí s mládežou v preplnenej hale. Na počudovanie nekáže, nementoruje, jeho reč nie je jednosmerná, ale usiluje sa maximálne dodržiavať nepísané pravidlá dialógu. Priamo a bez prípravy odpovedá na otázky, dokonca aj na tie chúlostivé a pokúša sa odpovedať jasným a zrozumiteľným jazykom. Dokonca keď odpovedá na otázku o slovenskom štátnom znaku, povie, že platný znak mu pripomína živánsku pod Kriváňom.
Čo spôsobilo túto, pre komunistický režim nebývalú liberalizáciu, ktorá od začiatkov iritovala najmä súdruhov zo ZSSR, ale s radosťou ju neprijímali ani napríklad súdruhovia z NDR, Bulharska, Poľska či Maďarska? Jedným z dôvodov, aspoň pre väčšinu tých, ktorí sa k situácii vyslovovali, bol prezident Antonín Novotný. Jeho arogantné, ponižujúce a hrubo zjednodušujúce reči a praktické politické kroky voči Slovensku a Slovákom zákonite vyvolali zákonitý protitlak. Stupňujúce sa napätie viedlo k jeho odvolaniu. Pre Novotného to nepochybne bolo zlou správou, pre obyvateľov Československa však bolo jeho odvolanie dobrou správou a dobrým signálom bolo aj to, že odvolaný súdruh prezident nebol rovno popravený, ako to bolo dobrým zvykom počas stalinistického obdobia.
Novotného vulgárna a národne necitlivá politika nebývalou intenzitou rozprúdila diskusie o novom, federatívnom usporiadaní Československa. Treba povedať, že tieto diskusie prispeli k uvedomeniu si toho, že ani taká inštitúcia, ako je štát, nepadla hotová z neba a že je v moci občanov, aby nielen rešpektovali štátnu formu, ale ju aj menili. A keď si časť národa uvedomila, že tak, ako je možné zmeniť štát, tak je možné zmeniť aj iné inštitúcie , toto zistenie rozprúdilo dlhotrvajúce a vášnivé diskusie na rôznych úrovniach spoločnosti. Diskutovali robotníci medzi sebou, diskutovali politici s občanmi, umelci so svojimi čitateľmi, divákmi, poslucháčmi. Diskutoval takmer každý s každým a nikomu neprekážalo, že v týchto diskusiách má rovnakú váhu tak hlas straníka ako nestraníka. Diskusie však boli jedna a praktický proces zmeny spoločnosti zase druhá vec. Nedá sa povedať, že by sa spoločnosť nemenila, ale nedá sa ani povedať, že by sa zmeny diali takým tempom, ako ich požadovali občania. V každom prípade je dôležité to, že každé oslabenie vlády komunistického režimu viedlo k pozitívnej odozve napríklad v oblasti umenia a kultúry, čo tým najlepším spôsobom, teda prostredníctvom filmového obrazu a zvuku ukazuje aj film Čas, ktorý žijeme.
Jednotlivé výpovede politikov, umelcov, robotníkov, študentov, zábery na rôzne diskusné fóra sú pretkané hudobnou produkciou skupiny Prúdy. Skupiny, ktorej členovia boli ležérne oblečení, poctivo fajčili a hrali bigbít, ktorý bol dovtedy považovaný za absolútny produkt ideologického podhubia nepriateľského Západu. Dnes by sme tieto „hudobné vsuvky“ mohli z filmu vystrihnúť a prezentovať ich ako prvé hudobné klipy, vtedy ich považovali za akúsi verejnú akceptáciu aj rockovej hudby v Československu.
Z pohľadu súčasníka sú vo filme Čas, ktorý žijeme obdivuhodné dve veci. Prvou je nebývalý záujem o veci verejné. Ľudia, ktorí dovtedy mlčali a boli pasívni, zrazu začali verejne hovoriť o tom, čo ich trápi a prekypovali aktivitou. Slovo „angažovanosť“ nadobudlo nový význam, a stala sa heslom dňa. Druhou je nesmierne optimistická a prajná atmosféra, aká sa vyskytla v dejinách Čechov a Slovákov skutočne len málokedy. Pre príslušníkov tých generácií, ktoré ju nezažili, tento film môže miestami pôsobiť nie ako dokument doby, ale skôr ako dokonalé simulakrum, ako prelud, ktorý predstiera, že má niečo, čo v skutočnosti nič nemalo. Nuž čo, aj také bola druhá polovica zlatých šesťdesiatych rokov!
Čierne dni
Po bohatej hostine zvyčajne prichádza pôst. V prípade Čechov a Slovákov tá hostina nebola až taká bohatá, aby legitímne mal nasledovať až taký dlhý pôst. Dokonca taký dlhý, že niektorí z účastníkov tejto hostiny sa ďalšej hostiny už ani nedožili. Optimistickú atmosféru Pražskej jari za pár hodín 21. augusta vystriedal hlboký smútok, pocit bezmocnosti a rezignácie. Leonid Iľjič Brežnev a jeho komplici sa už nemohli ďalej pozerať na devastáciu ich variantu boľševického systému a rázne zakročili. Vtrhli do Československa a malú krajinu od západu až na východ obsadili vojská Varšavskej zmluvy.
To však sú tak notoricky známe skutočnosti, že pokračovať v ich uvádzaní by čitateľ mohol považovať dokonca za urážku svojej inteligencie a vzdelania. Prečo sme ich teda uviedli? Jednoducho preto, že práve barbarský vpád okupantov zachytáva pozoruhodný dokument Čierne dni. Je to opäť kolektívne dielo štyroch režisérov: Ladislava Kudelku, Milana Černáka, Štefana Kamenického a Ctibora Kováča. Režisérov, ktorí spolu so štábmi vyrážali na nebezpečné miesta, aby zachytili dramatické situácie, aby zachytili devastáciu a deštrukciu našej krajiny priamo pri čine. A hlavne aby ukázali, ako vyzerá priam učebnicové prežívanie pocitu zúfalstva a bezmocnosti. Ľudia sa pokúšali sovietskym vojakom vysvetliť, že tu nijaká kontrarevolúcia nie je, že vôbec sem nemali chodiť a že tým, že nás obsadili, zničili všetky priateľské vzťahy. Radoví vojaci nezmyselne opakovali, že oni nás neobsadili, že oni nie sú okupanti, ale sú tu len na akomsi cvičení. Chudáci, buď nič nechápali alebo pre istotu nechceli chápať, pretože len hranie sa na nechápajúcich im umožnilo pre seba si zdôvodniť, prečo sú tu. Radikálnejšie naladení občania sa pokúšali o sabotáže, pokúsili sa tanky zapaľovať, niečo z nich odtrhnúť či odvážne sa postaviť tankom do cesty. Keby to nebolo také tragické, bolo by to komické. Predstavte si obraz mladého muža, ktorý sa pokúša z masy kovu niečo odtrhnúť. Márna snaha! Okupantov tieto sabotáže nezastavili, dlhé kolóny sa valili ako železný had do našej krajiny a čoskoro mali pod kontrolou celú krajinu. Pokoreným obyvateľom, zrazeným na kolená, nezostávalo nič iné než čakať na to, čo príde. Nik nevedel, čo sa bude diať, nik nevedel, ako bude vyzerať blízka budúcnosť, ale všetci tušili, že okupácia je len hlasnou predohrou k tomu, čo ešte len príde.
Dni po 21. auguste 1968 boli skutočne čiernymi dňami, ktoré priniesli toľko zúfalstva, bezmocnosti a rezignácie, koľko len hrdlo ráči. Krajina bola zaplavená smútkom a strachom od jedného konca po druhý, a ľudia tušili, že cena za krátke obdobie liberalizácie bude taká vysoká, že v tej chvíli si ju nikto nedokázal ani len predstaviť.
Dokumentárny film Čierne dni jasnozrivo ukazuje tento nedefinovateľný strach z budúcnosti. Ľudia sa síce pripravovali na to najhoršie, lenže dá sa vôbec pripraviť na najhoršie? Asi nie, ale niečo robiť museli, aby aspoň touto aktivitou čelili príchodu toho najhoršieho. V tejto situácii sa celý národ cítil ako opustený človek, ktorý síce dúfa, že mu niekto pomôže, ale zároveň dobre vie, že sa tak nestane. Západ protestoval, ale nekonal, východ neprotestoval, ale konal. Tvorcovia filmu to dobre vedeli, a vedeli aj to, že keď nakrútia tento film, vlastne sa dobrovoľne udávajú okupantom. Dobre vedeli, že tak, ako okupanti ovládli rozhlas a televíziu, skôr-či neskôr príde rad aj na nich, no napriek tomu tento film nakrútili. Urobili tak verejné svedectvo, ktoré bolo adresované vlastným, iróniou osudu však bolo, že za tento čin ich neskôr nesúdili okupanti, ale vlastní, pre ktorých riskovali svoj život. Keby to tušili, tak by možno svoje svedectvo nazvali Čierne roky, na ich situácii by to síce nič nemenilo, bolo by to však oveľa výstižnejšie.
Tryzna
16. január 1969, Praha, Václavské námestie. Jan Palach, mladý študent Filozofickej fakulty Univerzity Karlovy, sa polial benzínom a zapálil sa. Umrel o tri dni na následky popálenín. List so svojimi požiadavkami podpísal hrozivo stručne: Pochodeň č. 1.
Palachov čin bol interpretovaný mnohokrát, často veľmi rozdielnym spôsobom. Aj v Tryzne nechávajú tvorcovia zaznieť viacero hlasov. Je to celkom pochopiteľné: toto radikálne gesto vstúpilo do moderných českých (vtedy ešte česko-slovenských) dejín ako jedna z najtragickejších udalostí vôbec. Aj keď vnímame beh dejín ako plynulý pohyb s jasne určeným a definovateľným sledom príčin a následkov, aj tak vyvstáva Palachova smrť pred nami ako náhly, zásadný zlom. Už len pohľad na jeho pozíciu na časovej osi je zarážajúci. Odohral sa totiž vo veľmi zvláštnom období: pasivita či apatia vystriedali mnohé vášne z augusta predošlého roka, no komplikovaný a nejednoznačný proces, označovaný všeobecne ako normalizácia, ešte nenabral celkom zreteľné kontúry. Môžeme sa iba dohadovať, aké pocity, myšlienky a nálady lomcovali mladíkom počas piatich mesiacov od príchodu vojsk spriatelených armád do krajiny, aké dramatické museli byť jeho vnútorné boje, keď ho doviedli až k voľbe vlastnej smrti.
V Tryzne sa však autori neusilujú o rekonštrukciu či interpretáciu Palachovho vnútorného života, napriek už spomínaným výpovediam. Dokonca sa odvážim tvrdiť, že výpovede jednotlivých zúčastnených o motívoch či celkovom zmysle tragédie im slúžia ako prostriedok na vyjadrenie pocitov a nálad vypovedajúcich, a tým, pars pro toto, celej spoločnosti. Logickým, rovnocenným doplnkom ankety sú zábery z nasledujúcich dní, z protestných hladoviek, spomienkových sprievodov, pohrebu (atď.), sprevádzané zlovestnými, ťaživými hudobnými motívmi. Obrazy, ktoré nepotrebujú ďalší komentár.
25. februára, Praha, Václavské námestie. Jan Zajíc, mladučký študent sa polial čistiacim prostriedkom s vysokým obsahom benzínu a zapálil sa. Snažil sa vybehnúť z domu číslo 39 na otvorené priestranstvo námestia, no ešte na schodoch padol a vzápätí umrel. Vo svojom liste sa označil hrozivo stručne: Pochodeň č. 2.
6. marec 2003, Praha, Václavské námestie. Zdeněk Adamec, mladučký študent z Humpolca, sa polial benzínom a zapálil sa. Umrel tridsať minút po prenose do sanitky. Svoju „akciu“ nazval hrozivo stručne: Pochodeň 2003.
...
O filmoch Čas, ktorý žijeme a Čierne dni písal Peter Michalovič, o Tryzne písal Michal Michalovič.