Potečie? Nepotečie?

Potečie, potečie. O tom nepochybujte. Krv v strednej Európe, na slovensko-maďarskom (či maďarsko-slovenskom, v každom prípade však /už, teda zatiaľ/ imaginárnom) pomedzí, potečie. Napríklad pri krčmovej ruvačke. Z nosa. Keď Slovák, ktorého babka bola Maďarka, vrazí jednu Maďarovi, ktorého pradedo pochádzal zo Spiša. Alebo po zápase, na futbalovom štadióne. Aj tam potečie.

Nemajte obavu: o kucapacu núdza nebude. Asi daň za pridlhý hlboký mier. Možno dôjde aj na drobné partizánske akcie. Na baskický alebo írsky spôsob: zápalné fľaše, horiace autá, vybuchnuté autobusy, únosy. Ale to bude asi tak všetko. Dovoľujem si totiž pochybovať o tom, že by svalnaté nacionalistické táraniny vyústili do seriózneho, masívneho ozbrojeného konfliktu. Veď hľaďte: takmer už niet štátnych hraníc, ktoré by sa dali narušovať alebo obraňovať; niet takej jednotne strhujúcej ideológie a silného (nealkoholického) vodcu, ktorým by každý dôveroval rovnako; niet spoľahlivých, dobre vycvičených, oduševnených armád, ktoré by boli schopné rozpútať poriadny harmatanec a potom niet ani peňazí na modernizáciu výzbroje. Takže ak nejakí uniformovaní ozembuchovia zahulákajú na budapeštianskych alebo bratislavských námestiach, netreba sa hneď ľakať: k veľkému, organizovanému, ozbrojenému konfliktu to zďaleka nestačí. Stačí to len na to, aby krv určite potiekla: pri občasných (občianskych) výtržnostiach, v „guerillovom“ boji. V maďarčine už dostať Che Guevarov „manuál“ guerillového bojovníka (videl som ho v komárňanskom kníhkupectve), treba sa rýchlo posnažiť aj o slovenský preklad. Alebo sa naučiť po maďarsky.

Krv určite potečie, lebo ako vidíme, demokracia práve v krajinách strednej Európy dospela do svojho vrcholného štádia: k moci sa dostala zberba. Zberba, ktorá usilovne „zbiera“ – to, čo tu ešte „zbudlo“ po predchádzajúcich „zberačoch“ – a pritom zavše hrdo zamáva pohlavným údom do striehnucich objektívov.

Pre zberbu je charakteristické, že nijako nevie odolať vábeniu vlastných rozmarov, a tak demokracia zakrátko vyústi do anarchie a tá si zas bude pýtať svojho tyrana, nastolenie nejakého poriadku, diktatúry. Prirodzený kolobeh. Krv teda na oboch stranách budúcich barikád potečie. Opakujem však: o žiadnu masívnu vojnu nepôjde. Skôr len o početné ruvačky na bohom zabudnutých, opišaných pieskoviskách.

A´propos: pieskovisko. Českí žurnalisti v poslednom čase akosi pričasto bijú na poplach, že sa treba uchýliť pod americký „dáždnik“ (keď už raz nebude radar) a čeliť narastajúcemu ruskému vplyvu. Tvrdia, že sa treba urýchlene stať súčasťou civilizovaného Západu, napríklad takou ako Island alebo Malta. Fajn. Pekné. Ale: Obama je ústretový chlapec, takže celkom určite sa dajako dohodne s moróznymi chlapcami z Kremľa. O Európe. Ponad Európu.

Kedysi platilo, že kde sa bijú dvaja, zvíťazí tretí. Dnes však väčšmi platí, že keď sa dvaja cítia ohrození, roztrhnú tretieho. V tomto prípade – ako ste si už isto domysleli – tým tretím by pokojne mohla byť Európska únia. Podivné a pestré spoločenstvo, ktorého piliermi – Nemeckom a Francúzskom – istý čas už otriasa nielen hospodárska, ale aj morálna kríza. Tak prečo netrhať? Bez väčšieho krviprelievania?

Česi sa teda, spolu so Slovákmi, Maďarmi a ďalšími sivými (muzikantskými) „myšami“ európskeho zväzku, naozaj nemajú čoho obávať: ako vždy, aj teraz bude rozhodnuté bez nich. A čím väčšmi budú medzi nimi bujnieť lokálne šarvátky, tým ľahšie to pôjde. Ak sa však tentoraz veci predsa len zomelú inak, teda nie v prospech kocúrov, ale myší, pričom aj vlk bude sýty, aj koza zostane celá, tak si od radosti zjem papuču a už nikdy, nikdy viac sa do takéhoto impresionistického „prognózovania“ ne(s)pustím.