Národy a nacionalizmus v nastupujúcom storočí

V súčasnosti sa nájde veľa odborných publikácií týkajúcich sa charakteru a histórie národov a nacionalizmu, pričom mnohé z nich sa objavili potom, čo bolo v osemdesiatych rokoch minulého storočia1 uverejnených veľa vplyvných textov. Odvtedy diskusia o týchto záležitostiach pokračuje, a teraz, keď vstupujeme do 21. storočia, je treba sa zastaviť a popremýšľať o pozoruhodných historických zmenách v posledných desaťročiach, ktoré poznačili túto debatu. Najvýznamnejšou z týchto zmien je začiatok éry medzinárodnej nestability, ktorá sa začala roku 1989 a jej koniec je v nedohľadne. A práve to je predmetom tejto state.

Dnes je jednoduchšie posúdiť ďalekosiahle dôsledky konca studenej vojny a rozpadu ZSSR a jeho sféry vplyvu, pričom na obe tieto udalosti možno nazerať z retrospektívy ako na politicky stabilizačné sily. Po roku 1989 prestal v európskej histórii existovať medzinárodný mocenský systém. Bolo to po prvý raz od 18. storočia. Jednostranné pokusy ustanoviť celosvetový poriadok dosiaľ zlyhali. Medzitým v deväťdesiatych rokoch 20. storočia došlo k pozoruhodnej balkanizácii veľkých častí starého sveta, zväčša následkom rozpadu ZSSR a komunistických režimov na Balkáne; inými slovami, došlo k najväčšiemu nárastu medzinárodne uznaných zvrchovaných štátov od rozpadu európskych koloniálnych dŕžav z obdobia imperializmu, teda medzi druhou svetovou vojnou a sedemdesiatymi rokmi 20. storočia. Organizácia spojených národov sa po roku 1988 rozrástla o ďalších tridsaťtri členov (čiže o 20 percent). Toto obdobie bolo svedkom vzostupu takzvaných „skrachovaných štátov“, t. j. faktického pádu účinnej centrálnej vlády či endemických vnútorných ozbrojených konfliktov v niektorých regiónoch viacerých formálne nezávislých štátov, najmä v Afrike a v postkomunistických nástupníckych štátoch, ale aj prinajmenej v jednom regióne Latinskej Ameriky. Niekoľko rokov po rozpade ZSSR sa zdalo, že aj jeho najvýznamnejší nástupnícky štát, Ruská federácia, sa pridá do radu „skrachovaných štátov“. Ukázalo sa však, že úsilie prezidenta Putina obnoviť efektívnu moc vlády na celom území štátu bolo s výnimkou Čečenska úspešné. A predsa zostali veľké oblasti sveta medzinárodne aj vnútorne nestabilné.

Túto nestabilitu výrazne zvyšuje aj úpadok monopolu na použitie ozbrojených síl, ktoré mali dlho v rukách jednotlivé štáty. Studená vojna za sebou zanechala po celom svete zásoby malých, zato však veľmi účinných zbraní a iných nástrojov na ničenie, mimo kontroly vlád. Tieto zbrane sa dajú ľahko zaobstarať prostredníctvom finančných zdrojov získavaných z obrovského a nekontrolovateľného pololegálneho sektora dramaticky sa rozpínajúcej globálnej kapitalistickej ekonomiky. Takzvaná „asymetrická vojna“ v súčasných amerických strategických debatách sa týka práve takýchto nevládnych ozbrojených skupín schopných takmer natrvalo sa udržať napriek zahraničnej alebo domácej štátnej moci.

Jedným zo znepokojujúcich následkov tohto vývoja je celosvetový návrat k prvej významnej epidémii masakrovania, genocídy a „etnických čistiek“ od čias bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny. Osemstotisíc zavraždených v Rwande roku 1994 je len najväčší prípad zo série masového vraždenia a ešte väčšieho masového vyháňania ľudí z ich domovov v deväťdesiatych rokoch 20. storočia – v západnej a strednej Afrike, v Sudáne, v troskách bývalej komunistickej Juhoslávie, v Zakaukazsku či na Blízkom východe. Počet obetí a zmrzačených ľudí, ktorý sa zvýšil vinou takmer nepretržitého sledu medzinárodných a občianskych vojen v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, sa ešte vždy nedá odhadnúť, no následná záplava utečencov a vyhnancov v tomto hanebnom desaťročí sa celkom určite vyrovná – vzhľadom na jednotlivé populácie – obetiam druhej svetovej vojny a obdobiu krátko po jej skončení. Roku 2005 vysoký komisár OSN pre utečencov odhadol celkový počet obetí na 20,8 milióna, v drvivej väčšine v (či z) niektorých regiónov západnej a stredojužnej Ázie, Afriky a juhovýchodnej Európy, no celosvetová organizácia Church World Service vo svojej správe Statistics of Uprooted Peoples (Štatistika vyhnaných národov) z decembra 2005 registruje tridsaťtri miliónov a ďalší odhad k nim pridáva ďalšie dva milióny.

Počas studenej vojny monopol dvoch superveľmocí celkovo zachovával integritu štátnych hraníc na celom svete proti vnútorným a vonkajším hrozbám. Od roku 1989 už nijaké apriórne obranné mechanizmy nestáli v ceste rozpadu ústrednej štátnej moci v mnohých formálne nezávislých a zvrchovaných štátoch, ktoré vznikli medzi rokmi 1945 až 2000, či dokonca dávno vytvorenými štátmi, napríklad v Kolumbii. Veľké časti sveta zistili, že sa vracajú do stavu, v ktorom účinné, silné a stabilné štáty z rôznych dôvodov či pod rôznymi zámienkami zasahujú silou zbraní v regiónoch, ktoré už nie sú účinne chránené medzinárodnou stabilitou, ani kontrolované svojou vlastnou vládou. V dôležitých regiónoch, ako je islamský svet, sa stáva nenávisť k západniarom, ktorí vtrhli a okupujú niektoré časti islamského sveta po pomerne krátkom období vymanenia sa spod imperiálnej nadvlády, významným politickým faktorom.

Druhým novým faktorom, ktorý ovplyvňuje problém národov a nacionalizmu, je mimoriadne urýchlenie procesu globalizácie v posledných desaťročiach a jeho účinok na sťahovanie a mobilitu ľudí. Ovplyvňuje dočasné aj trvalé sťahovanie naprieč štátnymi hranicami a miera oboch týchto javov je bezprecedentná. Na konci 20. storočia svetové aerolínie prevážali asi 2, 6 miliardy pasažierov ročne, čo predstavuje takmer jednu leteckú prepravu na každých dvoch obyvateľov zemegule. Pokiaľ ide o globalizáciu medzinárodnej masovej migrácie – najmä, ako zvyčajne, z chudobných do bohatých krajín – jej miera je obzvlášť jasná v prípade krajín, ako sú USA, Kanada a Austrália, ktoré na imigráciu neuvalili nijaké významné obmedzenia. Tieto tri krajiny prijali v rokoch 1974 až 1998 takmer dvadsaťdva miliónov imigrantov zo všetkých kútov sveta, čo je viac než v období veľkého prisťahovalectva pred rokom 1914 a takmer dvojnásobne väčší ročný prílev v porovnaní s obdobím pred rokom 1914.2 Len v rokoch 1998 až 2001 tieto tri krajiny zažili prílev 3,6 milióna prisťahovalcov. Dokonca aj západná Európa, ktorá je už dlhé roky regiónom s masovou imigráciou, prijala za toto obdobie takmer jedenásť miliónov cudzincov. S nástupom nového storočia sa ich prílev zrýchlil. Od roku 1999 do roku 2001 vstúpilo do pätnástich štátov Európskej únie 4,5 milióna prisťahovalcov. Uveďme aspoň jeden príklad. Počet cudzincov legálne žijúcich v Španielsku sa v rokoch 1996 až 2003 viac ako strojnásobil z polmilióna na 1,6 milióna, pričom dve tretiny cudzincov pochádzajú z krajín mimo Európskej únie, väčšinou z Afriky a Južnej Ameriky.3 Neprehliadnuteľným následkom je úžasná kozmopolitizácia veľkých miest bohatých štátov. Stručne povedané, v Európe, ktorá je domovom nacionalizmu, urobili transformácie svetovej ekonomiky krátky proces s tým, čo podľa všetkého napáchali vojny v 20. storočí s genocídami a masovými presunmi obyvateľstva, totiž s mozaikou etnicky homogénnych štátov.

Vďaka technologickej revolúcii v nákladoch a rýchlosti prepravy či komunikačných prostriedkov dlhodobí emigranti v 21. storočí už nebudú odrezaní od svojej vlasti, ako boli emigranti v 19. storočí, s výnimkou listov, príležitostných návštev či „nacionalizmu na diaľku“ v rámci emigrantských organizácii financujúcich politické združenia vo svojej rodnej krajine. Prosperujúci emigranti pendlujú medzi svojimi domovmi, či dokonca zamestnaním a obchodnými záležitosťami vo svojej rodnej a novej krajine. Severoamerické letiská sú počas sviatkov zaplavené Stredoameričanmi, ktorí sa vybrali na výlet do salvádorskej alebo guatemalskej dediny s elektronikou ako darčekmi. Rodinných udalostí, či už v starej alebo novej krajine sa narýchlo zúčastňujú priatelia a príbuzní z troch kontinentov. Dokonca aj chudobní ľudia môžu telefonovať do Bangladéša či Senegalu a posielať peňažné úhrady, ktorých objem sa v rokoch 2001 až 2006 zdvojnásobil a v súčasnosti udržiava národné ekonomiky domovských krajín emigrantov. V štátoch severnej Afriky a na Filipínach predstavuje asi 10 percentný podiel na HDP, v Strednej Amerike a v karibskej oblasti asi 10 až 16 percent a v mnohých krajinách s poľutovaniahodnou ekonomikou, napríklad v Jordánsku, Libanone a na Haiti predstavuje ešte vyššie čísla.4 Počet krajín povoľujúcich dvojité občianstvo sa v rokoch 1994 až 2004 zdvojnásobil na celkový počet 94.5 Emigrácia už prakticky neznamená trvalú voľbu medzi krajinami.

Posúdiť vplyv tejto mimoriadnej mobility naprieč hranicami v rámci starých predstáv o národe a nacionalizme ešte nie je možné, no niet pochýb, že bude podstatný. Ako Benedict Anderson prenikavo postrehol, kľúčovým dokladom totožnosti v 21. storočí nebude občiansky preukaz národného štátu, ale doklad medzinárodnej totožnosti – pas. Nakoľko ovplyvní skutočná alebo potenciálna pluralitná národnosť, napríklad americký pôvod politikov v bývalých komunistických štátoch, stotožňovanie sa amerických Židov s izraelskými vládami alebo nakoľko pravdepodobne ovplyvňuje vernosť občanov k národnému štátu?6 Aký je význam „občianskych“ práv a povinností v štátoch, kde značný podiel obyvateľov nepochádza z územia daného národa a významná časť natrvalo usadených obyvateľov má menšie práva než pôvodní obyvatelia? Ak vezmeme do úvahy mieru legálnej a tajnej migrácie, aký je vplyv upadajúcej štátnej moci na kontrolu toho, čo sa deje na území štátu či dokonca toho – ako to naznačujú narastajúce nespoľahlivé sčítania obyvateľstva v Spojených štátoch amerických a Veľkej Británii – kto práve žije na jeho území? Tieto otázky si musíme klásť, no ešte na ne nemáme odpovede.

Tretí faktor, xenofóbia, síce nie je nový, no jeho rozsah a dôsledky boli v mojej práci o súčasnom nacionalizme podcenené. V historických európskych domovinách národov a nacionalizmu a do menšej miery aj v krajinách, ako je USA, z veľkej časti formovaných masovým prisťahovalectvom, posilnilo nové hnutie globalizácie dávnu tradíciu nepriateľstva ľudí k masovej imigrácii motivovanej ekonomicky a odpor k pociťovanému ohrozeniu kultúrnej identity celej skupiny. Číru silu xenofóbie naznačuje skutočnosť, že ideológia globalizovaného kapitalizmu slobodného trhu, ktorá sa zmocnila dominantných vlád a medzinárodných inštitúcií, vyslovene zlyhala v ustanovení medzinárodného voľného pohybu pracovných síl na rozdiel od voľného pohybu kapitálu a obchodu. Nijaká demokratická vláda si nemôže dovoliť podporovať ho. Tento očividný vzostup xenofóbie odráža sociálne pohromy a morálny rozklad z konca 20. storočia a zo začiatku 21. storočia, ako aj masové medzinárodné sťahovanie sa obyvateľstva. Táto zmes je prirodzene výbušná, najmä v etnicky, konfesionálne a kultúrne homogénnych krajinách a regiónoch nezvyknutých na významný prílev cudzincov. Práve preto aj v takej pokojnej a tolerantnej krajine, akou je Nórsko, nedávno vyvolal návrh zmeniť protestantské kostolíky na mešity pre vzmáhajúce sa náboženstvo prisťahovalcov krátky rozruch. A práve preto by mali túto reakciu takmer naisto pochopiť všetci čitatelia tejto knihy pochádzajúci z európskych bášt nacionalizmu.

Dialektiku vzťahov medzi globalizáciou, národnou identitou a xenofóbiou výrazne demonštruje verejná aktivita, ktorá spája všetky tri tieto faktory, a je ňou futbal. Lebo vďaka globálnej televízii sa tento populárny šport zmenil na celosvetový kapitalistický priemyselný celok (hoci v porovnaní s inými globálnymi obchodnými aktivitami je pomerne skromný). Ako to už ktosi dobre vyjadril: „De cette dichotomie, entre d'une part Ie ‚national‘, dernier refuge des passions du monde ancien, et d'autre part Ie ‚transnational‘, tremplin de l'ultralibéralisme du monde nouveau, il résulte, pour l'amateur de football tout autant que pour les milieux qui gravitent autour de ce sport, une véritable schizophrénie, extrêmement complexe . . . qui illustre finalement à la perfection Ie monde ambivalent dans lequel nous vivons tous.“7 [“Futbaloví fanúšikovia a všetci, ktorých priťahuje tento šport, rozdvojení medzi národným cítením, posledným útočiskom emócií starého sveta a nadnárodnosťou, odrazovým mostíkom nového sveta, trpia naozajstnou schizofréniou. Jej mimoriadna zložitosť poskytuje dokonalé vykreslenie rozpolteného charakteru sveta, v ktorom žijeme.”]

Len čo si tento šport získal masových divákov, stal sa katalyzátorom dvoch foriem skupinového sebastotožnenia: miestneho (s klubom) a národného (s národným tímom pozostávajúcim z klubových hráčov). V minulosti sa dopĺňali, no premena futbalu na globálny biznis a predovšetkým prudký nárast celosvetového trhu s hráčmi v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch (najmä po roku 1995, keď Európsky súdny dvor vydal tzv. Bosmanovo pravidlo)8 spôsobil, že záujmy krajiny a globalizovaného obchodu, politiky, ekonomiky a všeobecnej mienky sú čoraz nezlúčiteľnejšie. V zásade platí, že globálnemu futbalovému biznisu vládne imperializmus niekoľkých kapitalistických podnikov s globálnymi obchodnými značkami – ide o malý počet superklubov z niekoľkých európskych krajín súperiacich proti sebe v národných a (pokiaľ možno) aj v medzinárodných ligách. Ich tímy sú poskladané nadnárodne. Často len menšina a niekedy drvivá menšina klubových hráčov sú futbalisti domovskej krajiny. Od osemdesiatych rokov ide čoraz častejšie o Neeurópanov, najmä o Afričanov, ktorých roku 2002 hralo v európskych ligách údajne okolo tritisíc.

Výsledok tohto vývoja je trojaký. Pokiaľ ide o kluby, tie, ktoré nie sú súčasťou medzinárodných superlíg a superzápasov, no najmä z krajín s veľkým vývozom hráčov, predovšetkým z Ameriky a Afriky, sa ich postavenie prudko zhoršilo, čoho dôkazom je kríza kedysi hrdých futbalových klubov z Brazílie a Argentíny.9 V rámci Európy sa menšie kluby držia v konkurencii s obrami zväčša nákupom lacných hráčov, napríklad talentovaných začiatočníkov zo zámoria, v nádeji, že objavené hviezdy predajú superklubom. Mladíci z Namíbie hrajú v Bulharsku, z Nigérie v Luxembursku a Poľsku, zo Sudánu v Maďarsku, zo Zimbabwe v Poľsku.

Druhý účinok spočíva v tom, že nadnárodná logika biznisu sa dostáva do konfliktu s futbalom ako prejavom národnej identity, lebo má jednak sklon uprednostňovať medzinárodné zápasy medzi superklubmi pred tradičnými národnými ligami a pohármi a jednak preto, lebo záujmy superklubov konkurujú národným tímom, ktoré v sebe nesú plný politický a emocionálny náboj národnej identity, no musia pozostávať len z hráčov s pasom príslušného štátu. Na rozdiel od superklubov, ktoré niekedy môžu byť silnejšie než národné mužstvá, sú nestále. V súčasnosti ide pravdepodobne o mužstvá, ktorých mnohí hráči – v krajných prípadoch, ako je najmä Brazília – hrajú v zámorských kluboch, prichádzajúcich o peniaze za každý deň ich neprítomnosti počas minimálnych období potrebných na tréning a zohranie sa národného tímu. Z hľadiska superklubov a superhráčov sú kluby dôležitejšie než krajina. A predsa, neekonomické naliehavé požiadavky národnej identity sú dosť silné na to, aby sa presadili v rámci boja, a dokonca dosť silné na to, aby vytvorili súťaž národných futbalových tímov, svetový šampionát, ako najsilnejší prvok globálnej ekonomickej prítomnosti vo futbale. Pre niektoré africké a ázijské krajiny, ktorých hráči sa preslávili (a zbohatli) v dôležitej klubovej ekonomike, existencia národného futbalového družstva vytvorila (niekedy po prvý raz) národnú identitu odlišnú od miestnej, kmeňovej či konfesionálnej identity. Lebo „predstavovaná komunita miliónov sa zdá byť reálnejšia ako družstvo jedenástich známych ľudí“.10 Dokonca aj nedávno oživený nacionalizmus v Anglicku našiel svoje prvé verejné vyjadrenie v masovom verejnom vystavovaní zástavy medzinárodného anglického (na rozdiel od škótskeho, waleského a severoírskeho) futbalového družstva.

Tretí účinok možno vidieť v prehlbujúcej sa závažnosti xenofóbneho a rasistického správania tifosi (čo sú v drvivej väčšine muži), predovšetkým v imperialistických štátoch. Tí sú rozpoltení medzi hrdosťou na svoje superkluby či národné tímy (vrátane zahraničných černošských hráčov) a narastajúcim významom svojich súperov na národnej scéne, ktorých predstavujú ľudia dlho považovaní za podradnejších. Vyjadrením tohto napätia sú pravidelné výbuchy rasizmu na futbalových štadiónoch v krajinách, ktoré sa doteraz nepovažovali za rasistické, napríklad v Španielsku či Holandsku, a blízky vzťah medzi futbalovým chuligánstvom a politikou krajnej pravice.

Ako už však bolo poznamenané, xenofóbia odráža aj krízu kultúrne definovanej národnej identity v jednotlivých národných štátoch za podmienok všeobecnej výchovy a prístupu k médiám a v čase, keď sa politika výlučnej kolektívnej identity, či už etnickej, náboženskej, rodovej či identity životného štýlu usiluje o neprirodzené oživenie Gemeinschaft v čoraz odcudzenejšom Gesellschaft. Vývoj, ktorý zmenil sedliakov na Francúzov a prisťahovalcov na amerických občanov, sa obrátil naruby a identity väčších národných štátov rozdrobil na skupinové identity bezohľadné k iným či dokonca na národné súkromné identity ubi bene ibi patria (vlasť je tam, kde je dobre). A to zasa odráža v neposlednom rade stenčujúcu sa legitimitu národného štátu vo vzťahu k tým, ktorí žijú na jeho území a zmenšujúce sa požiadavky, ktoré môže mať na svojich občanov. Ak dnes štáty v 21. storočí uprednostňujú vojny s profesionálnymi armádami či dokonca so súkromnými dodávateľmi vojenských služieb, nie je to len z technických dôvodov, ale aj preto, lebo sa viac nemôžu spoliehať na to, že občania budú odvedení v miliónoch na smrť v boji za vlasť. Muži a ženy sú možno pripravení položiť život (či pravdepodobnejšie zabíjať) za peniaze alebo za niečo menšie či väčšie, no vo svojej rodnej vlasti a nie za národný štát.

Čím bude teda národný štát ako všeobecný vzor ľudovej vlády nahradený v 21. storočí? Na to nevieme odpovedať.

Poznámky:

1) Predovšetkým Ernest Gellner, Nations and Nationalism (Oxford, 1983); Benedict Anderson, ImaginedCommunities: Reflexions on the Origins and Spread of Nationalism (Londýn, 1983); a A. D. Smith, Theories of Nationalism (Londýn, 1983). Pozri taktiež Eric Hobsbawm, Nations and Nationalism Since 1780 (Cambridge, 1990).

2) Angus Maddison, The JitforldEconomy:A Millennial Perspective (OECD Development Centre, Paríž, 2001), s. 128.

3) El País, 13. január 2004, s. 11.

4) Stalker's Guide to International Migration, tabuľka č. 5, 'Developing, Country Remittance Receivers' (2001); (http://pstalker.com/migration/mg_stats_5.htm).

5) (http://money.cnn.com/2004/ 10/08/real_estate/mil_life/twopassports/).

6) Benedict Anderson, The Spectre of Comparisons: Nationalism,Southeast Asia and the World (Londýn a New York, 1998), s. 69 – 71.

7) Pierre Brochand, 'Economie, diplomatie et football' in Pascal Boniface (ed.), Geopolitique du Football (Brusel, 1998), s. 78.

8) University of Leicester, Centre for the Sociology of Sport, Fact Sheet 16: The Bosman Ruling: Football Transfers and Foreign Footballers (Leicester, 2002).

9) cf. David Goldblatt, The Ball Is Round: A Global History of Football (Londýn, 2006), s. 777 – 779. Pozri taktiež 'Futbo1, Futebol, Soccer: Football in the Americas', Institute of Latin American Studies Conference, 30. – 31. október 2003, Londýn (http://www.sas.ac.uk/ilas/ sem_football.htm).

10) Eric Hobsbawm, Nations and Nationalism (Canto edition), s. 142.