Premárnená transformácia

Dnes, dvadsať rokov po rozpade komunizmu vidíme, že súčasné slobodné, suverénne a demokratické Maďarsko v porovnaní s ostatnými postkomunistickými štátmi sa ešte nedokázalo úplne vyrovnať s dedičstvom totality. Znaky bývalého režimu sa ešte prejavujú v maďarskom politickom systéme, ekonomike, ale aj v celkovej spoločenskej atmosfére.

Maďarskú cestu od totality k demokracii determinovali najmä spoločensko-politické následky krvavého potlačenia ľudového povstania proti komunizmu v roku 1956. Opätovné nastolenie diktatúry takzvaného „mäkkého kádárizmu“ sa vyznačovalo tým, že sa čiastočne povolili opraty štátneho dirigizmu a zaviedli určité politické reformy. Tie však reálne neohrozili základy režimu, ani osobnú pozíciu Jánosa Kádára, iba mu pomohli postupne spacifikovať nespokojné vrstvy spoločnosti, ba dokonca jej významnú časť nakloniť na svoju stranu. Preto pád totalitného režimu v Maďarsku v roku 1989 nesprevádzali také búrlivé udalosti a verejné protesty, ako v iných okolitých krajinách. Maďarská cesta k demokracii bola vydláždená zriedkavými, neraz dvojtvárnymi politickými rozhodnutiami, ktoré zásadne nezmenili podstatu predchádzajúceho režimu, ale ju iba kozmeticky upravovali. Jednotlivé reformné kroky neodstraňovali mocenské postavenie politickej a ekonomickej elity bývalej diktatúry, ale naopak, umožnili, aby vysokí komunistickí funkcionári a ich rodinní príslušníci mohli naďalej ťažiť zo svojho predchádzajúceho mocenského postavenia a zameniť ho v nových podmienkach za vplyvné posty v oblasti ekonomiky a finančníctva.

Nástrojom transformácie politického systému boli rokovania za okrúhlym stolom medzi lídrami opozičných, respektíve liberálnych strán a reformnými komunistami. Tento scenár transformácie síce rýchle viedol k vyhláseniu slobodných a tajných volieb, ale zároveň zabezpečil pre nomenklatúrne kádre bývalého režimu „mäkké pristátie“ na novej politickej pôde. Ani ich, ani kľúčové postavy tajnej služby, ani tých, čo s diktátorským režimom kolaborovali, za ich predchádzajúce činy nikto nevzal na zodpovednosť. V Maďarsku v roku 1989 ľudia nevyšli do ulíc, aby masovo demonštrovali proti režimu, ako v Poľsku, alebo v Československu a NDR. Z medzinárodného hľadiska najvýznamnejším historickým symbolom nastupujúcej demokratizácie maďarskej spoločnosti bolo slávnostné smútočné zhromaždenie občanov na Námestí hrdinov v Budapešti, usporiadané na pamiatku Imre Nagya a jeho štyroch najbližších spolupracovníkov, ktorí s ním zdieľali tragický osud po potlačení revolúcie v roku 1956. Toto nezabudnuteľné zhromaždenie však podstatou tridsaťtri rokov trvajúcej diktatúry kádárizmu ešte príliš neotriaslo. Známa sociologička Mária Vásárhelyi, ktorá sa viac rokov venovala výskumom verejnej mienky v Maďarsku a analýze „falošnej kolektívnej pamäti spoločnosti“, dospela k zisteniu, že maďarská verejná mienka dodnes nevie objektívne oceniť význam osobnosti Imreho Nagya. V anketových otázkach väčšina opýtaných Imre Nagya zaradila medzi menej významné historické osobnosti ako jeho zradcu a vraha Jánosa Kádára. Respondenti, ktorí v období od 1989 až do súčasnosti, v rôznych anketách odpovedali na otázku, kto je, podľa nich, medzi postavami maďarských dejín 20. storočia najsympatickejším a najväčším politikom, jednoznačne uvádzali, že János Kádár. Ešte aj pol druha desaťročia po zmene režimu väčšina opýtaných Kádárov režim hodnotila pozitívne, dokonca jedna tretina ho nazvala „zlatým vekom“. Iba 9 % opýtaných nesúhlasilo s tým, že počas kádárizmu bolo lepšie, že bola väčšia bezpečnosť, solidarita, rovnosť šancí a väčší rozvoj hospodárstva.

To, že od roku 1989 svätožiara mäkkej diktatúry ešte dodnes nevybledla, ba naopak, v očiach mnohých ešte silnejšie svieti, je stálou brzdou úplnej likvidácie jej dedičstva. Už v prvých rokoch po nastolení demokracie mnohí ľudia pociťovali rozčarovanie z toho, že dlho očakávané zmeny a sľubovaný rýchly rast životnej úrovne akosi neprichádza, a demokracia im nezabezpečuje ani väčšie sociálne istoty.

V roku 2003, za necelých pätnásť rokov od pádu komunizmu, zhoršovanie svojej životnej úrovne pocítil každý druhý človek. Po vypuknutí globálnej i špecifickej domácej hospodárskej krízy počet ľudí nachádzajúcich sa na hranici chudoby a počet nespokojných s novými pomermi sa v Maďarsku dramaticky zvyšoval.

Medzi rokmi 1989 a 1990 sa zdalo, že nastáva konsolidácia demokratického politického systému, lebo sa podarilo relatívne rýchlo vybudovať demokratické inštitúcie právneho štátu. Prijatie nových zákonov v parlamente sa však podmienilo dvojtretinovou väčšinou hlasov všetkých poslancov, čo bolo možné zabezpečiť iba za cenu kompromisných dohôd s opozíciou, najmä s konzervatívno-kresťanským Maďarským demokratickým fórom (MDF) a liberálnym Zväzom slobodných demokratov (SZDSZ) . Takáto dohoda však skrývala v sebe mnohé možné riziká.

Ústavný právnik Gábor Halmai oprávnene upozorňoval na to, že uvedený princíp je latentná „časovaná bomba“, ktorá umožní víťazným politickým stranám a koalíciám zaviesť „ústavnú diktatúru“. Totiž reformní politici v konkurenčnom boji o výhodné mocenské pozície sa budú snažiť o to, aby si pomocou parlamentu zabezpečili pre svoje strany nadštandardné postavenie. K tomu aj skutočne došlo, najmä v súvislosti s opozičnou iniciatívou na vyhlásenie plebiscitu (v roku 2006) a procesom jeho následnej legalizácie na ústavnom súde (v roku 2008). Napokon na zodpovedné riadenie krajiny a riešenie hospodárskej krízy sa prakticky nevytvorili žiadne potrebné legislatívne podmienky.

Špecifickú maďarskú cestu transformácie, vedúcu od prílišného optimizmu k hlbokému sklamaniu, generovali viaceré činitele. Aj také, o ktorých vlastne nemá význam hovoriť, ako boli komické i naivné pokusy pretvoriť spoločnosť na troskách Kádárovho režimu pomocou metódy „Jana z búdy“. Samozrejme, v porovnaní s inými štátmi sovietskeho bloku, relatívne dobrá životná úroveň a „trocha slobody“ počas Kádára nepochybne znamenali pozitívum. Preto koncom osemdesiatych rokov väčšina maďarskej spoločnosti, napriek vzrastajúcim hospodárskym ťažkostiam, neprežívala pád totality s takým nadšením ako Rumuni, Poliaci, Česi a Slováci, ktorí mali svoje skúsenosti s tvrdším typom diktatúry.

Ako vyplýva z neskoršie uverejnených zápisníc z rokovaní za okrúhlym stolom, zo spomienok účastníkov, životopisov hlavných aktérov a mnohých odborných štúdií, nemôžeme mať pochybnosti o tom, že celkovú transformáciu režimu v Maďarsku umožnil až rozpad sovietskeho bloku a pád východoeurópskych diktatúr. Posledný sovietsky vojak oficiálne opustil maďarské územie až po rozpade Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci v júni 1991.

Maďarská socialistická robotnícka strana (MSZMP) začala meniť svoju tvár na kongrese v októbri 1989. Premenovala sa na Maďarskú socialistickú stranu (MSZP) a v rámci čoraz kŕčovitejších vnútrostraníckych podmienok tejto bývalej štátostrany sa na jej pôde začal boj medzi jednotlivými frakciami. V prvej etape demontáže totalitného štátu a budovania cesty vedúcej k slobodným a demokratickým voľbám osobitnú úlohu zohral člen bývalého ústredného výboru MSZMP Imre Pozsgay, nástupca na post premiéra po Kádárovom páde. Dňa 28. januára 1989 ako prvý maďarský politik mal odvahu verejne vyhlásiť, že udalosti v roku 1956 v Maďarsku znamenali ľudové povstanie proti vtedajšiemu režimu. Na rozdiel od iného bývalého komunistického funkcionára Károlya Grósza, ktorý sa ešte pokúšal pomocou známej kádárovskej taktiky „biča a cukru“ totalitný režim nejako zachrániť, Pozsgay už vedel, že tento režim je neudržateľný.

Od vzniku Maďarského demokratického fóra v septembri 1987 v Lakiteleku intelektuálna elita a národno-ľudoví vodcovia tejto strany zakladali svoju stratégiu na koncepte budúcej koalície s Pozsgayho národno-ľudovou frakciou Maďarskej socialistickej robotníckej strany a na dohodách pri okrúhlom stole o budúcom prezidentovi, ktorým sa mal stať Pozsgay.

Aj Pozsgay počas posledných dní vlády tejto štátostrany vsadil všetko na kartu svojej kandidatúry za prezidenta. Ale čakal príliš dlho. Bol nerozhodný a váhavý. V rozhodujúcich chvíľach strácal odvahu. So svojou stranou sa dokázal definitívne rozísť veľmi neskoro, až v novembri 1990, teda prakticky po jej porážke vo voľbách. Takto sa z najznámejšieho politika na Západe napokon stala porazená a urazená troska prvej etapy maďarskej cesty k demokracii.

Ale Pozsgayho príbeh na druhej strane dopomohol k politickému víťazstvu Zväzu slobodných demokratov. Túto liberálnu stranu založili v novembri 1988 tí demokrati a intelektuáli, ktorí Kádárov režim už vtedy otvorene a smelo kritizovali. V priebehu kampane pred plebiscitom, pod heslom „voľte štyrikrát áno“, zozbierali členovia tejto strany viac ako dvestotisíc podpisov. Napokon 26. novembra 1989 za pomerne malej účasti voličov na plebiscite sa im podarilo priam mikroskopickou väčšinou – pomocou 6001 hlasov – poraziť pakt medzi Pozsgayho frakciou MSZMP a MDF. Tento pakt podľa názoru viacerých analytikov mal za cieľ zachrániť časť moci pre reformných komunistov. O vyriešení troch zo štyroch kľúčových otázok, totiž o zrušení straníckych organizácií na pracoviskách, rozpustení ľudových milícií a rozdelení majetku MSZMP, sa už vlastne rozhodlo pred plebiscitom.

Štvrtou, podstatnou otázkou bolo, či sa majú voľby prezidenta republiky uskutočniť až po parlamentných voľbách. Výzva MDF bojkotovať voľby prezidenta prepadla. Za odklad prezidentských volieb totiž nebojovali iba členovia liberálneho SZDSZ, ale aj nové opozičné zoskupenia spolu so Zväzom mladých demokratov (Fidesz), ktorý práve v tom čase vznikol.

Z hľadiska krátkodobej perspektívy teda radikálna antikomunistická kampaň prispela k volebnému úspechu SZDSZ. Avšak z hľadiska dlhodobej perspektívy, sa stala bumerangom, lebo jej protivníci čoskoro začali niektorých známych liberálnych politikov obviňovať z komunistickej minulosti ich rodinných príslušníkov, či z presadzovania „cudzích“ záujmov, alebo „zo zanedbávania národných záujmov“, a neraz na nich útočili aj slovníkom antisemitizmu.

Napriek tomu, že Maďarské demokratické fórum v plebiscite utrpelo porážku, táto strana sa napokon stala rozhodujúcim aktérom transformačného procesu. V tomto procese historickú úlohu zohral bývalý stredoškolský profesor, potom na dvadsať päť rokov knihovník Sammelweisovho múzea medicíny a napokon generálny riaditeľ, József Antall. Antall predtým na verejnosti nebol známy a ani sa nestýkal s verejne známymi osobnosťami z radov publicistov, intelektuálov, či demokratických odporcov režimu. Koncom osemdesiatych rokov sa nezapojil do nejakého vážnejšieho protestu a nepodpísal žiadnu petíciu. Do Maďarského demokratického fóra vstúpil vo februári 1989, teda rok a pol po legendárnom bivaku otcov zakladateľov tejto strany v Lakiteleku. Jeho prvé vystúpenie na prvom celoštátnom kongrese MDF bolo neúspešné, ale sotva pol roka potom, na druhom kongrese v októbri 1989 ho už rozhodujúca väčšina zvolila za predsedu strany. Po úspechu MDF v jarných všeobecných voľbách v je to máji 1990 on, kto zaujme zodpovedný post premiéra v prvej, slobodne zvolenej maďarskej vláde.

Právom konštatoval jeho životopisec József Debreczeni, že Antallova politická kariéra hraničí „so zázrakom“. Čo sa teda odohrávalo onoho leta? Počas rokovaní za okrúhlym stolom medzi predstaviteľmi bývalej štátostrany a opozície, ktoré prebiehali medzi 13. júnom a 18. septembrom, už od začiatku bolo jasné, že József Antall so svojou mimoriadnou inteligenciou, pripravenosťou, vzdelanosťou a politickými poznatkami vysoko prevyšuje svojich kolegov. Ukázalo sa, že heterogénnu vládnu koalíciu drží pokope vlastne iba on, lebo všetci partneri sa voči nemu správali s veľkou úctou a vážili si jeho názory. Antall s neobyčajným politickým citom dokázal udržiavať rovnováhu síl v parlamente, kde síce prvé husle hrali poslanci MDF so164 mandátmi, no k tomu, aby mohli zabezpečiť dvojtretinovú väčšinu, potrebovali ešte podporu 44 poslancov Slobodnej agrárnej strany a 21 poslancov strany Kresťanských ľudových demokratov.

Nový predseda vlády József Antall pochádzal z vyššie postavenej a veľmi vzdelanej rodiny. Jeho otec bol počas druhej svetovej vojny splnomocnencom vlády pre utečencov a pomohol zachrániť mnoho tisíc poľských a židovských utečencov. Za nemeckej okupácie Maďarska až do jesene roku 1944 ho väznilo gestapo. Po oslobodení pôsobil ako štátny tajomník za agrárnu stranu, neskôr ako minister výstavby. Po uchopení moci komunistami ešte pôsobil do roku 1950 ako poslanec parlamentu za ľudový front. Antall o seba napísal, že od svojich šestnástich rokov sa pripravoval na politickú dráhu a vyrastal v rodine, kde sa politizovalo. Počas revolúcie v roku 1956 sa otec a syn zapájali do udalostí, ale napokon „preplávali“. János M. Rainer konštatoval, že Antallovcov „nedokázali ani zadržať, ani zapojiť“. Podľa dokumentov ministerstva vnútra Rainer zistil, že okolo Antalla seniora, i Antalla juniora, v minulosti stále pohybovalo asi tridsať ľudí zapojených do „tajnej siete“ Kádárovho režimu. Čiže za diktatúry toho, kto sa po páde diktatúry stane prvým slobodným premiérom maďarskej vlády, vlastne obklopovali priateľsky sa tváriaci agenti Kádárovej tajnej služby.

Od začiatku šesťdesiatych rokov sa Antall zmieril so spôsobom života v totalite, podľa hesla „vydržať“ (v roku 1982 dokonca dostal zlatý Rad práce), ale vtedajšie správy tajných služieb ho zaraďovali medzi možných nepriateľov režimu, lebo v ňom videli jednoznačného zástancu buržoáznej demokracie.

Antall o sebe napísal: „ Ja sa pokladám za zodpovedného predstaviteľa národa, verím v jednotnú Európu a patrím medzi liberálnych kresťanských demokratov... Keby som z tejto charakteristiky vynechal ktorýkoľvek znak, tak moja sebadefinícia nebude pravdivá“.

József Antall nepochybne disponoval veľkou osobnou charizmou a cítil mimoriadnu zodpovednosť za pozdvihnutie vlastného národa. V maďarskom politickom živote to bola osobnosť európskeho formátu.

Aj tí, čo ostro kritizovali obdobie jeho vlády – ako napríklad László Lengyel – uznávali, že bol „adekvátnym predsedom vlády v období transformácie režimu... Ak vstúpil do nejakej miestnosti, každému bolo jasné, že prichádza premiér vlády Maďarskej republiky... vo východnej Európe chcel mať Európu“. Lengyel ďalej konštatoval, že „ bez Antalla nebolo možné o ničom rozhodnúť, ale na prípravu a konečnú realizáciu uznesení vlády mu chýbal odborný administratívny aparát. Antall nemal potrebnú armádu výkonných úradníkov. Štátny tajomník József Kajdi, jeden z prívržencov a lojálnych spolupracovníkov Józsefa Antalla, ktorý videl do vecí z bezprostrednej blízkosti, hovoril v súvislosti s Antallovou koncepciou zahraničnej a vzdelávacej politiky o jeho akejsi jeho pripútanosti k týmto úlohám. Na druhej strane voči konkrétnym hospodárskym, finančným a podobným odborným otázkam sa Antall staval dosť ľahostajne... Nemal odvahu rozhodnúť o nich, ani nikoho iného nepoveril ich riešením“.

Vysoká zadlženosť štátu, ktorú zanechal Kádárov režim, začiatkom deväťdesiatych rokov stúpla na 11 až 12 percent HDP. Platobná bilancia, podobne ako v rokoch 1981-1982, teda za jedno desaťročie dvakrát, sa dostala na hranicu platobnej neschopnosti. Samozrejme, nebolo ťažké z týchto nedostatkov obviňovať Antalla, že mal radšej „sľubovať krv, bič a slzy...“ Zároveň sa začali naplno prejavovať aj ďalšie symptómy závažných ekonomických problémov. Politici i obyčajní ľudia si čoraz jasnejšie uvedomovali, že cesta k demokracii bude vyžadovať oveľa väčšie obete, než pôvodne predpokladali.

Medzi rokmi 1988 a 1993 hrubý domáci produkt klesol o 20%. Predtým neznáma nezamestnanosť predstavovala až 10%. Privatizácia, vybudovanie nových vlastníckych vzťahov, strata bývalých sovietskych trhov a pokles reálnych miezd spôsobili obrovské sklamanie. Nečudo, že ani Antallova vláda, ani väčšina jeho nástupcov, v podstate nemali odvahu na radikálne sociálne reformy ani na prebudovanie štátnej a verejnej správy. Namiesto rýchlych politicko-ekonomických transformačných stratégií politickí lídri uprednostňovali taktiku odďaľovania reforiem. Demokratické vlády v Maďarsku za uplynulých dvoch desaťročí neboli schopné uskutočniť také zásadné a smelé reformy ako na Slovensku, v Česku a Poľsku, ktoré priniesli stabilný (hoci nie bezproblémový) hospodársky rozvoj. Od nastolenia demokratického režimu každá maďarská vláda nachádzala na strategické otázky iba taktické odpovede. Jedinú výnimku tvorí známy a často kritizovaný “Bokrosov balíček“, ktorý predstavoval reformný program Hornovej vlády v roku 1995. (O ňom ešte budeme hovoriť.)

Vývoj maďarskej spoločnosti v dôsledku mnohých konfliktogénnych rozhodnutí potvrdzuje nadčasovú platnosť výroku konzervatívneho britského filozofa Edmunda Burkea: „Politické rozhodovanie je prevažne o voľbe medzi nepríjemným a neznesiteľným.“

Okamih takéhoto rozhodovania prišiel medzi 25. a 28. októbrom 1990. Najprv vláda tajne schválila 65 percentné zvýšenie ceny benzínu, potom túto správu dementovala, ale napokon o pol noci nečakane predsa len túto skutočnosť verejnosti oznámila. Následne na celom území štátu vznikli dramatické dopravné blokády trvajúce tri dni. Tento médiami nazvaný štrajk taxikárov, ohromil verejný život práve vtedy, keď predseda vlády Antall po ťažkej operácii ležal v umelom spánku v nemocnici. Vláda pod tlakom verejnosti cúvla, znížila percento zvýšenia ceny benzínu, s čím Antall neskôr súhlasil. Jeho ťažká a nevyliečiteľná choroba prepukla práve v čase štrajku taxikárov, ktorému predchádzali rôzne masové protesty, ako i prepad jeho strany v komunálnych voľbách. S touto prehrou sa už nedokázal vyrovnať a z hlbokého dna neúspechov sa už nikdy nevedel odraziť.

Najviac ho bolelo, ako sa sťažoval synovi, „ že ľudia sa nijako netešia z nového Maďarska, z odchodu ruských vojsk z jeho územia, zo získania nezávislosti a suverenity, politických slobôd a demokracie“. Nevedel sa zmieriť s poznaním, že Kádárov režim počas dlhých desaťročí vytvoril akéhosi „socialistického malomeštiaka“, ktorého okrem konzumných, materiálnych vecí nič nezaujíma.

Antalla mnohí pokladali za namysleného a arogantného intelektuála, ale on bol v skutočnosti citlivým mysliteľom, človekom, ktorý sa pokúša nepodľahnúť šíriacej sa dezilúzii vo verejnej mienke. No napokon Antall svoj politický zápas prehral aj v súboji s prezidentom Arpádom Gönczom, aj v mediálnej vojne, ktorá sa rozpútala v súvislosti s vymenovaním riaditeľov rozhlasu a televízie. Hoci do politiky vstúpil ako dobre pripravený profesionál, tieto konflikty ho skutočne zraňovali. Iróniou osudu je, že Göncz, najpopulárnejší politik slobodného Maďarska, vďačí za svoju prezidentskú kariéru predovšetkým Antallovi.

Antall 29. apríla 1990 podpísal tzv. pakt medzi Maďarským demokratickým fórom a Zväzom slobodných demokratov. Tento čin je azda jeho najodvážnejším politickým rozhodnutím zameraným na zrušenie zákona o dvojtretinovom väčšinovom hlasovaní v parlamente. Išlo totiž o to nájsť východisko z patovej situácie vyplývajúcej z faktu, že na začiatku transformácie režimu opozícia v obave pred pretrvávajúcou politickou mocou bývalej štátostrany iniciovala prijatie takých ústavných zákonov, ktoré mali prakticky zabrániť výkonu štátnej moci. Podstata tohto paktu spočívala v tom, že SZDSZ bude súhlasiť so zrušením zákona o dvojtretinovom hlasovaní v parlamente, a na oplátku MDF nebude trvať na priamej voľbe prezidenta, a podporí kandidáta SZDSZ na tento post.

Týmto kandidátom od prvého okamihu mohol byť iba Árpád Göncz. Antall dúfal, že Gönczov maloroľnícky pôvod, jeho väznenie po roku 1956 a fakt, že prakticky on sám inicioval jeho kandidatúru, vytvorí vhodné podmienky na ich budúcu spoluprácu. Práve tieto veci počas mediálnej vojny Antall vo svojom liste Gönczovi vyčítal. Zrejme Göncza podcenil. Nebral dostatočne do úvahy, že Göncz bol mužom činu, disponoval vnútornou integritou a jeho popularita na verejnosti nesmierne rýchlo stúpala.

V záujme zabezpečenia stability vlády v spomínanom pakte, podľa nemeckého vzoru, obidve strany akceptovali tzv. princíp vyslovenia konštruktívnej nedôvery premiérovi. Jeho zmyslom bolo, že návrh na odvolanie premiéra možno podať až vtedy, keď zároveň bude obsahovať aj návrh nového kandidáta na tento post. Takýto návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády môže byť úspešný až vtedy, keď v parlamente pri jedinom kole hlasovania získa absolútnu väčšinu kladných hlasov tak návrh na vyslovenie nedôvery, ako aj návrh na nového predsedu vládu. Táto dohoda však na dlhú dobu paralyzovala celý politický i právny systém štátu. Antall tento rafinovaný ťah pripravoval za chrbtom vedenia strany. Predsedníctvo MDF nemalo ani tušenie o tom, čo sa vlastne deje. Pobúrení „otcovia zakladatelia“ tejto strany nasledujúci deň so škrípajúcimi zubami pakt podpísali, veď čo iné už mohli robiť. Nemožno sa teda diviť, že Antall ustavične žil v strachu z možného sprisahania proti nemu. Bol vždy v strehu, a keď situácia vyžadovala, neváhal ani okamih, aby prezidenta, ktorý voči nemu často mal výhrady, hoci aj pomocou kompromitujúcich materiálov tajnej služby, odstavil od koalície. Na druhej strane Antall napriek svojej ťažkej chorobe tvrdo vystupoval proti intrigánom, karieristom, populistom a dobrodruhom šíriacim vírus antisemitizmu, ktorých otvorene alebo tajne podporovali aj niektorí predstavitelia SZDSZ.

Antall, odhliadnuc od jeho ľudských chýb, bol nepochybne politikom veľkého formátu. Žiadny iný maďarský politik po zmene režimu sa netešil takému medzinárodnému uznaniu a úcte ako on. Jeho predčasná smrť bola dôsledkom jeho osobnej tragédie. Na smútočnú rozlúčku s ním do foyer parlamentnej budovy, kde bol vystavený jeho katafalk, prišlo v decembri 1993 štvrť milióna ľudí. Jeho životopisec trefne napísal, že „transformácia režimu by sa v Maďarsku odohrala aj bez neho. Ale inak.“

Antallovým nástupcom na poste premiéra sa stal jeho dôverný priateľ Péter Boross. Boross bol najprv inšpektorom tajných služieb, neskôr roky vykonával funkciu ministra vnútra. Jeho aktivity nabrali nový kurz odvtedy, keď sa u Antalla objavili príznaky jeho ťažkej choroby. Do MDF vstúpil až v roku 1992. V ľavicovo-liberálnych kruhoch sa netešil prílišnému uznaniu, hlavne pre svoje neskrývané sympatie voči Horthyho režimu. No vládu i MDF do volieb viedol korektne a výkonne.

Maďarské demokratické fórum však v májových voľbách 1994 utrpelo ničivú porážku. Získalo iba 38 mandátov v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami, keď dostalo 164 kresiel. Teda oproti roku 1990 stratilo viac ako polovicu hlasov.

Na veľké prekvapenie medzinárodnej verejnosti absolútnym víťazom volieb sa stala Maďarská socialistická strana, ktorá bola nástupkyňou bývalej štátostrany. Nová reinkarnovaná strana maďarských socialistov vznikla 7. októbra 1989. Takýto obrat v prvých slobodných voľbách by nikto nepredpokladal. Veď v predchádzajúcich voľbách v prvom kole socialisti získali iba 11% a v druhom kole 6% hlasov, teda dohromady disponovali iba 33 kreslami v parlamente. Teraz v prvom kole získali trojnásobok hlasov, a v druhom kole štvornásobok hlasov, čo znamenalo, že v novozvolenom parlamente získali 200 kresiel, teda absolútnu väčšinu.

Architektom tohto víťazného oblúku MSZP bol Gyula Horn. Nebola to neznáma osobnosť, veď práve on ako minister zahraničných vecí sa v predvečer nežnej revolúcie otvorene postavil proti diktatúre v NDR, čím získal medzinárodné uznanie. V máji 1990 vystriedal na predsedníckom poste Rezsőa Nyersa, ktorý sa pokúšal o obnovenie voľakedajších sociálnodemokratických koreňov komunistických strán.

K príčinám volebného neúspechu MDF zrejme prispeli viaceré faktory. Predovšetkým šokujúci ekonomický prepad štátu, ale aj to, že milióny ľudí už vytriezveli z ilúzií spájaných s transformáciou režimu. Negatívnu rolu zohrali aj ustavičné osobné mocenské boje vo vnútri vládnej koalície i mimo nej, slabosť chorľavého predsedu vlády voči prejavom extrémizmu Istvána Csurku a jeho prívržencov. József Debreczeni, predstaviteľ liberálneho krídla MDF sa o Csurkovi vyjadril ako „ o aktérovi, ktorý chce v Maďarsku vytvoriť novú nacistickú ideológiu“. S Debrecziniho charakteristikou Csurku prevažná väčšina členov MDF súhlasila. Nepriaznivý vplyv na preferencie strany mal aj Antallov verejný súboj s populárnym prezidentom republiky, Gönczom.

Hornovi, tejto „politickej líške“ (ako ho nazval László Lengyel), sa v krátkom čase podarilo všetky politické šarvátky spojené s Antallovou vládou prekonať. Antallov obraz vo verejnosti sa vyznačoval tým, že v dôsledku jeho noblesného vystupovania mnohí ho vnímali ako akéhosi cudzinca na čele maďarskej vlády. Gyula Horn v mene Kádárových politických potomkov vystúpil so sloganom „oni sú páni – my sme obyčajní ľudia“.

Gyula Horn nebol príliš zaťažený ideológiou totalitného režimu ako iní lídri MSZP, napriek tomu, že v minulosti dostal sovietske vyznamenanie a bol členom ústredného výboru bývalej štátostrany. Počas Kádárovho režimu slúžil v diplomatických funkciách. V porovnaní s polyglotom Antallom Horn nehovoril ani po nemecky, ani anglicky, ani francúzsky, iba priemerne po rusky a srbochorvátsky. Ako premiér vlády sa stal absolútne verným prívržencom spojenectva s NATO a Európskou úniou, bez toho, aby provokoval Rusko. Charakteristiku jeho politiky vystihuje známy bonmot britského ministerského predsedu Palmerstona, že v politike „nejestvujú trvalé priateľstvá, ani trvalé nepriateľstvá, trvalé sú iba záujmy“.

Horn v tomto duchu pristupoval k dohode s opozičnými slobodnými demokratmi (SZDSZ), ktorí v roku 1990 predstavovali najradikálnejšiu opozíciu voči komunistom. Napriek tomu, že disponoval absolútnou väčšinou a mohol zostaviť jednofarebnú vládu, ponúkol ministerské kreslá aj predstaviteľom slobodných demokratov. Tí potom so socialistami vládli spolu ešte ďalších desať rokov v štyroch nasledujúcich vládach. Horn nezneužíval svoj koaličný zisk, ktorý mu v parlamente priniesol 72-percentnú väčšinu, ale konal ako pragmatický politik, podľa známeho kádárovského hesla „Kto nie je proti nám – je s nami!“ V tomto zmysle sa vedel dohodnúť aj so susednými štátmi (uzavrel dve základné medzištátne zmluvy, maďarsko-rumunskú a maďarsko-slovenskú), a v priebehu privatizácie sa vedel dohodnúť s predstaviteľmi zahraničných finančných korporácií, aj s rýchlo sa rodiacimi domácimi finančnými magnátmi.

Horn z politického hľadiska správne usúdil, že v danej situácii, keď „štát upadá“, ako to povedal v jednom televíznom rozhovore, nemožno reformy uskutočniť bez SZDSZ. Zaiste pri tomto úsudku nezabudol brať do úvahy aj záujmy zahraničných investorov, medzinárodnú verejnú mienku ako i mediálny vplyv domáceho liberalizmus, resp. neoliberalizmu.

Dlhé preťahovanie lana medzi socialistickými prívržencami reforiem a odborovými organizáciami v otázkach stabilizácie a privatizácie a Hornovo váhanie mali napokon za následok, že reformy sa na ďalších osem mesiacov odložili. Obrat nastal až po vymenovaní uznávaného, neoliberálneho ekonóma Györgya Surányiho za generálneho riaditeľa centrálnej banky. Na návrh Surányiho sa ministrom financií stal Lajos Bokros, liberálny socialista a finančný odborník. Trojica Horn, Surányi a Bokros napokon 12. mája 1995 pred televíznymi kamerami oznámila verejnosti svoj reformný program, ktorý je známy ako „Bokrosov balíček“. Horn si plne uvedomoval riziko, že k prijatiu tohto programu došlo bez súhlasu odborov, i to, že jeho dvaja ministri následne podajú demisiu.

Bokros o smelom 25-bodovom programe reforiem však s nikým nerokoval. Tento bývalý generálny riaditeľ Budapeštianskej banky (neskôr pôsobil aj vo vedúcich funkciách vo Svetovej banke) podľa Lászlóa Lengyela bol „prísnym puritánom, nezávisel od ničoho, ani od nikoho“. Hlavné body jeho reformného balíčka mali vytvoriť predpoklady pre rýchle zlepšovanie zahraničnej obchodnej a platobnej bilancie štátu. Balíček ďalej obsahoval veľmi závažné makroekonomické opatrenia, ako jednorazovú 9-percentnú devalváciu forintu, zníženie úrokových sadzieb a zavedenie dodatočných colných taríf. Ďalšie opatrenia, ako spoplatnenie vysokoškolského štúdia a niektorých zdravotníckych služieb, zavedenie nerovnej dane, úmerného vyplácania sociálnych dávok na detí (tzv. GYES) podľa výšky príjmu, mali za následok klesanie reálnych miezd v roku 1995 o 12 %, a v roku 1996 o ďalších 5 %. Keď niektoré reformné zákony napokon končili pred ústavným súdom, začali sa objavovať prvé náznaky nepokojov, ktoré opozícia v parlamente i vo vnútri svojich strán, samozrejme, využívala na posilnenie vlastných preferencií v spoločnosti. No úspech privatizácie, ktorá bola riadená pomocou osobitného „balíčka opatrení“, priniesol, oproti očakávaniu, trojnásobné príjmy do štátneho rozpočtu. Podľa nového devízového zákona sa forint prakticky stal voľne vymeniteľnou menou. Tamás Bauer, hosťujúci profesor na Katedre národného hospodárstva Univerzity vo Frankfurte nad Mohanom a analytik maďarskej hospodárskej politiky, neskôr konštatoval: „Maďarská vláda zložená zo socialistov (MSZP) a slobodných demokratov (SZDSZ) spravila v roku 1995 a nasledujúcich rokoch pre budúcnosť krajiny viac ako akákoľvek vláda predtým alebo potom.“

Napriek niektorým pozitívnym trendom, ktoré reformy prinášali, takzvaný „Bokrosov balíček“ vyvolal vo verejnosti obrovské pobúrenie. Aktérom útokov na jeho reformy sa stala v tom čase celkom marginálna strana Fidesz a jeho energický mladý líder Viktor Orbán. Fidesz vo voľbách v roku 1994 skončil v porovnaní s ostatnými parlamentnými stranami na poslednom mieste, iba s dvadsiatimi mandátmi v 386 člennom parlamente. Rok 1995 je rokom ostrého pravicového obratu tejto strany. Na aprílovom kongrese sa zrodil jeho nový názov – Fidesz - maďarský občiansky zväz, ktorého program proklamoval spoluprácu s viacerými pravicovými silami. Medzi novými prvkami opozičnej politiky Fideszu sa objavil extrémny nacionalizmus (odmietnutie maďarsko-rumunskej i maďarsko-slovenskej základnej zmluvy), ako i ekonomicko-politický populizmus. Mimochodom rok predtým Fidesz proti maďarsko-ukrajinskej zmluve nemal námietky. Hornovu socialisticko-liberálnu vládu Fidesz ostro kritizoval za jej energetickú politiku a za privatizáciu bánk, obviňovali ju zo zrady národných záujmov, zo zbedačovania rodín a mladej generácie (Bokrosov balíček) a po vypuknutí viacerých korupčných škandálov z toho, že peniaze štátu si členovia vlády hrabú do vlastných vreciek.

Počiatočné reči Fideszu sa čoraz viac radikalizovali. V júni 1997 Fidesz začína obviňovať koalíciu, že sa stáva lokajom cudzích záujmov. Pri príležitosti 150. výročia deklarácie za sebaurčenie maďarského národa cituje Viktor Orbán nasledovné slová Ferenca Deáka: „Maďarská vláda napriek tomu, že sa riadi ústavnými zákonmi, nereprezentuje maďarský národ, ale je pod vplyvom cudzích mocností.“ Fidesz zaútočil na vládu, že ustupuje záujmom Medzinárodného menového fondu, že neberie do úvahy záujmy domácich maďarských voličov, ale je vo vleku nadnárodných finančných korporácií.

Lajos Bokros vydržal na ministerskom poste sotva jeden rok. Stal sa, nie náhodou, najnenávidenejším maďarským politikom a hlavným terčom opozičných útokov. Na základe prvých nepríjemných príznakov reforiem silneli rady kritikov i odporcov „balíčka“ aj zo strany odborových organizácií. Netrpezlivý Bokros bol nervózny z pomalého tempa reforiem. Šesťkrát podal demisiu, ale Horn jeho demisiu prijal až na siedmy pokus. Popularita socialistov klesala aj pod vplyvom debaklov okolo vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Negatívne pôsobilo i to, že celý rad známych socialistických politikov po čase podozrivo zbohatol a mnohí z nich začali vo veľkom obchodovať práve vtedy, keď sa následkom Bokrosovho balíčka milióny ľudí sa ocitli na hranici chudoby. Napokon sa na verejnosti prevalila najväčšia domáca privatizačná aféra okolo Štátneho fondu privatizácie a správy majetku. Vyšlo najavo, že zmluva, ktorú tento fond uzavrel s Mártou Tocsikovou ohľadom finančného odškodnenia za pôdu v intraviláne obcí, priniesol Tocsikovej zisk vo výške 804 miliónov forintov.

Takzvaná „tocsikova aféra“ zapríčinila, že SZDSZ svoj čistý mravný štít stratil. Aj Horn sa iba bezmocne prizeral na šírenie korupcie medzi socialistickými poslancami, riaditeľmi firiem, prezidentmi bánk a županmi či starostami samospráv. Ofenzíva Fideszu proti „najkorumpovanejšej vláde storočia“ v súvislosti „s tocsikovou aférou“, samozrejme, nezostala bez následkov. Úplne zbytočne sa Horn pred voľbami pokúšal o udobrenie s Vatikánom počas svojej návštevy Ríma a úplne bez účinku zostali aj jeho veľkorysé dohody s domácimi cirkvami. Pred májovými voľbami v roku 1998 na Veľkonočnú nedeľu v každom kostole farári prečítali veriacim list Konferencie maďarských biskupov, ktorého obsah svedčil o tom, že biskupi burcujú svoje diecézy proti vládnej koalícii a zároveň sa usilujú o politickú apológiu Fideszu.

Viktorovi Orbánovi sa za krátky čas podarilo s mimoriadnym osobným nasadením pretvoriť Fidesz z najmenšej na najväčšiu politickú stranu. I keď jeho skóre po prvom skrutíniu oproti roku 1994 bolo menšie o 13 % , a MSZP ešte pred ním viedla o 4 %, po druhom kole pomocou agrárnikov a všetkých pravicových strán Fidesz získal 148 mandátov. V porovnaní s ním MSZP iba 134, čo v konečnom dôsledku znamenalo pre Fidesz isté víťazstvo. Po vytvorení novej koalície v parlamente bude Fidesz disponovať celkom 213 kreslami aj bez extrémistického a antisemitsky orientovaného MIÉP-u a jeho ultrapravičiarskeho lídra Istvána Csurku. Tridsaťpäťročný Viktor Orbán sa takto stal druhým najmladším premiérom maďarskej vlády v histórii. Ak by sme nebrali do úvahy Andrása Hegedüsa, ktorého komunisti na tento post v minulosti posadili, tak palmová vetvička jednoznačne patrí Orbánovi ako najmladšiemu, slobodne zvolenému predsedovi maďarskej vlády.

Orbánovo meno sa už v tom čase tešilo medzinárodnej pozornosti. V podstate odvtedy, keď 16. júna 1989 vystúpil na slávnostnom smútočnom zhromaždení na Námestí hrdinov v Budapešti, usporiadanom na pamiatku Imre Nagya. Vtedy sotva 25-ročný mladík s bradou v mene mladej generácie predniesol takú ostrú antikomunistickú a antisovietsku reč, že okamžite vzbudil pozornosť verejnosti. Aj pri rokovaniach za okrúhlym stolom zohral významnú úlohu. S prvou dynamickou fázou transformácie však nedokázal držať krok. Odcestoval ako štipendista Sorosovej nadácie na osemmesačný študijný pobyt do Oxfordu. Niekoľko mesiacov po návrate prevzal vedenie Fideszu, ako i vedenie jeho parlamentnej frakcie. Víťazstvo Fideszu, okrem iného, generovalo aj obrat jeho politiky na pravo, a tento smer sa stal určujúcim aj pre budúcu politiku jeho vlády. V premiérskom kresle sa osvedčila tá jeho vlastnosť, o ktorej József Debreczeni napísal: „Viktor Orbán je človek, ktorý priam automaticky dokáže veriť tej pravde, ktorú z politického hľadiska pokladá za užitočnú“.

Viktor Orbán pochádza z pomerne chudobnej vidieckej rodiny. Vyštudoval právo a je o ňom známe, že disponuje priam geniálnym zmyslom pre politiku. Veď za necelé štyri roky prebudoval najmenšiu, vtedy ešte liberálnu parlamentnú stranu na vnútorne integrovanú a veľkú pravicovú stranu, ktorá suverénne vyhrala voľby. Po víťazstve vo voľbách v roku 1998 László Lengyel charakterizoval lídra tejto víťaznej strany takto: „Viktor Orbán nedôveruje nikomu. Je ako tiger ... k svojej obeti neľútostný... nemá vnútorné zábrany.“ Lengyel cituje aj názor nemenovaného Orbánovho priateľa a kolegu ešte z obdobia štúdií na právnickej fakulte: „... už vtedy som poznal všetky tie intolerantné a radikálne črty jeho myslenia, ktoré sú preňho typické aj dnes. Bol vypočítavý. A nielen to. No popritom otvorený a príťažlivý“.

Kľúč k Orbánovej povahe a jeho politickým turbulenciám môžeme nájsť v 570-stranovej monografii od Józsefa Debreczeniho. Táto kniha je mimoriadne zaujímavá nielen kvôli informáciám o Orbánovi. József Debreczeni patril v roku 1989 medzi štyroch slobodne volených poslancov MDF, neskôr v rokoch 1994 – 1996 bol osobným politickým poradcom Viktora Orbána. Je autorom aj ďalšej monografie venovanej Ferenczovi Gyurcsányovi. V neskorších rokoch to bol práve Debreczeni, kto najostrejšie a azda aj najvplyvnejším spôsobom kritizoval politiku Fideszu a Orbána na stránkach ľavicovo-liberálne orientovanej tlače. Musíme brať do úvahy, že Viktor Orbán už dvadsať rokov patrí medzi čelných politikov Maďarska, bol premiérom vlády a v súčasnosti je vodcom opozície. A j z tohto hľadiska je kniha Debreczeniho neoceniteľným prameňom informácií a faktov tak pre zahraničných ako aj domácich pozorovateľov.

Viktor Orbán je „nepochybne kométou na nebi maďarskej politiky. Vyštartoval nenápadne z okraja, ale o to rýchlejšie a rozhodnejšie letel“, napísal v doslove svojej knihy Debreczeni. A dodáva: „Môžeme polemizovať o jeho metódach, ale o jeho úspechoch a mimoriadnej zodpovednosti, nie“. Čo od začiatku každého prekvapovalo, bol práve Orbánov nezvyčajný štýl. Dva dni po prevzatí vymenovania za predsedu vládu, skladá sľub pred svojimi ministrami. Chodí na zasadnutia vlády sám, bez sprievodu, a keď vstúpi do rokovacej miestnosti, prítomní sa postavia. O priebehu rokovania vlády sa nerobili žiadne záznamy, ani elektronické, ani písomné. To bol radikálny obrat od starej tradície, ktorá sa dodržiavala už od obdobia dualizmu a vzniku Batthyányovej vlády. Neporušil ju dokonca ani Horthy, Szálasi, Rákosi ani Kádár.

Orbán zmenil aj rokovací poriadok parlamentu. Okrem bežných periód riadnych, alebo mimoriadnych zasadnutí, plenárne schôdze parlamentu sa konali iba v trojtýždňových intervaloch, na rozdiel od predchádzajúceho obdobia, keď zasadania boli týždenné a interpelovať bolo možné okamžite. K prijatiu dvojročného rozpočtu sa kriticky vyjadrovala aj opozícia. Kompetencie úradu vlády, ktoré sa začínali zväčšovať už počas Antallovho i Hornovho obdobia, Orbán ešte viac rozšíril. Tendencia centralizovať moc v rukách premiéra a jeho administratívy očividne odrážala autoritatívne sklony Orbánovej povahy. Podobne ako Antallovi aj Orbánovi robili hlboké vrásky na čele ustavičné šarvátky jednak vo vnútri agrárnej strany, ako aj medzi frakciami v parlamente. Orbán však ich 48 hlasov v parlamente nevyhnutne potreboval. Hlavným aktérom búrlivých polemík bol opäť József Torgyán, predseda strany agrárnikov a minister poľnohospodárstva. Napokon následkom rôznych investičných a iných korupčných škandálov spojených s rodinou Torgyánovcov prinútili hlavu rodiny stiahnuť sa z politiky.

Veľmi zaujímavé a poučné poznatky o Orbánovej vládnej politike, najmä v hospodárskej a mediálnej oblasti, poskytuje dialóg medzi ním a J. Debreczenim na jar roku 1994. Debreczeni v tom čase pracoval na svojej knihe o Józsefovi Antallovi a pôvodne obsah rozhovoru s Orbánom nezamýšľal uverejniť. Debreczeni ho však nahral na magnetofón a použil ho až o osem rokov neskôr v rozsiahlom životopise, ktorý vydal o Viktorovi Orbánovi. Orbán v rozhovore za najväčšiu Antallovu chybu označil, že nedokázal vytvoriť ani mediálnu, ani hospodársku bázu pre budúcu pravicovú občiansku vládu. Líder Fideszu v čase, keď jeho strana bola na poslednej priečke preferencií, s horkosťou v hlase, a možno prehnane, povedal o Antallovi: „Je osobne zodpovedný za tento stav. Ale nie preto, že sme teraz v opozícií, ale preto, že sme sa sem dostali nahí a s holými zadkami. Nemáme noviny, jednak preto, že nám ich ukradli pred nosom, resp. Antall ich nechal ukradnúť, a jednak preto, že ich venoval štátu. Nemáme rozhlas, ani televízny kanál, ani jeden. Slovom toto sa nedá ospravedlniť“.

Druhou Antallovou chybou bolo, podľa Orbána, že zanedbal nadviazanie osobných kontaktov aspoň s ôsmimi či desiatimi finančnými magnátmi. „To mal urobiť. Mal ukázať pred bankármi, že to sú naši ľudia. Potom tomu mal nechať voľný priebeh, aby trh podľa vlastnej logiky zariadil svoje... Ale on nemal patričný cit. Nemal pre to žiadny zmysel.“ Mohli by sme citovať ešte aj ďalšie podobné kritické výhrady Orbána proti Antallovi, ale aj tieto výroky jasne ukazujú, prečo Orbán ako mladý predseda vlády ihneď po nástupe do funkcie začal bombardovať všetky dostupné mediálne kanály.

Podľa Debreczeniho Orbánova vláda už začiatkom roku 2000 úplne alebo sprostredkovane ovládala verejné médiá (rozhlas a televíziu) a vybudovala svoju dominantnú pozíciu aj v tlači, hlavne na stránkach Magyar Nemzet, Új Magyarország, Heti Válasz a i.

Fidesz sa usiloval o upevnenie svojej moci aj tým, že v roku 2000 pomohol dosadiť na tri kľúčové funkcie štátu – na post prezidenta, predsedu najvyššieho súdu a na funkciu prezidenta centrálnej (emisnej) banky ľudí, ktorí boli jeho sympatizantmi. Svojou politikou, ktorá bola zmesou pravicovo-konzervatívnej a novej národno-kresťanskej orientácie, Fidesz získal aj značnú časť mladej generácie, osobitne vysokoškolákov. Počas radikálnej národnej politiky Fideszu najsledovanejšie programy verejnoprávneho rozhlasu, denníky a týždenníky šírili xenofóbne a extrémne pravicové názory, ktoré ovplyvňovali oveľa väčšiu časť verejnosti, než predstavoval hypotetický elektorát MIÉP-u. Csurkov rasistický MIÉP mal v tom čase v parlamente iba 14 kresiel. Zahraničná tlač a organizácie na ochranu menšinových práv čoraz častejšie upozorňovali na vzrastajúci antisemitizmus a na nebezpečné útoky proti Rómom v Maďarsku.

S problémami zahraničných Maďarov sa ustavične zaoberala aj vláda, ale aj opozícia. Takzvaný krajanský zákon, ktorého cieľom bolo udeliť občianstvo v Maďarskej republike aj zahraničným Maďarom, mal priniesť susedným maďarským menšinám významné výhody. Dohovor, ktorý uzavrel Orbán s vtedajším premiérom rumunskej vlády, Adrianom Nastasem, koncom roku 2001, obsahoval aj jeden sporný článok. Podľa neho by Maďarsko poskytlo v dĺžke troch mesiacov pracovné povolenie a zdravotné poistenie pre každého rumunského štátneho občana, nielen pre príslušníka maďarskej menšiny v Rumunsku. Napriek tomu, že reálne pracovné povolenie by mohlo získať iba 81 tisíc osôb, opoziční politici v kampani pred blížiacimi sa voľbami zneužili tento zákon na šírenie populistického tvrdenia, že Maďarsko otvorilo svoje hranice pre 23 miliónov rumunských robotníkov...

Tieň dopadol aj na americko-maďarské vzťahy v súvislosti s teroristickými útokmi v New Yorku a Washingtone 11. septembra 2001. Orbán totiž v tomto kontexte jednoznačne neodsúdil protiamerické výpady Istvána Csurku. Keď Orbán vo februári 2002 priletel do USA, aby na bostonskej univerzite prevzal čestný doktorát, prezident Bush nebol ochotný ho prijať.

Aj za Orbánovej vlády, ako aj predtým za socialisticko-liberálnej vlády, korupcia rozrastala. Obrovská suma (697 miliónov forintov), ktorú Fidesz získal predajom budovy svojej centrály, sa záhadným, dodnes nevyjasneným spôsobom, stratila. V dôsledku tejto aféry sa musel vzdať svojej funkcie najvernejší Orbánov priateľ, ktorý bol zodpovedný za túto transakciu. No k veľkým peniazom prišiel aj Orbánov otec (priznal 3,55 miliónov forintov) pri komplikovanej transakcii s podielmi jeho kameňolomu. Debreczeni jednoznačne upozornil na to, „že takáto aféra na Západe by sa rovnala demisii vlády. Vláda by okamžite musela odstúpiť. No v Maďarsku je to inak. Tu demisiu nikto nepodá.“ Debreczeni upozorňuje, že sa to nevzťahuje iba na Orbána, ale aj na postkomunistických politikov, ako napríklad na Gyulu Horna a financovanie jeho novej vily a mnoho iných príkladov.

Spočiatku časť socialistov chcela dať na prvé miesto svojej kandidátky Miklósa Németha, posledného reformného premiéra menovaného MSZMP, ktorý po páde Kádárovho režimu dlhšie pracoval ako viceprezident istej medzinárodnej londýnskej banky. Napokon sa socialisti dohodli, že za kandidáta na funkciu premiéra budú menovať bývalého vicepremiéra Pétera Medgyessyho. Elegantný bankár Medgyessy, pôsobil za ostatné roky ako zástupca istej francúzskej banky. Členom Maďarskej socialistickej robotníckej strany nikdy nebol, hoci dlhé roky sa zúčastňoval na zasadaniach jej ústredného výboru. Jeho pokojné a zdržanlivé správanie v televíznej debate s Orbánom vyvolalo priaznivé verejné ohlasy.

Krátko po tomto televíznom dueli Orbán zverejnil svoj návrh nového vládneho programu, ktorý mal znamenať „viac než iba reformy vo vláde“. Orbán za každú cenu chcel reštrukturovať celý dovtedajší politický systém, ktorý vznikol konsenzom. Usiloval sa o to, aby na ďalšie štyri roky zabezpečil väčšinové preferencie celému pravicovo-konzervatívnemu bloku. K tejto taktike patrilo aj jeho enormné úsilie o zjednotenie celej pravice. Ale aprílové voľby MIÉP načisto vymazali z politickej mapy. Radikálne útočná politika Fideszu proti opozícii bola napokon kontraproduktívna, lebo mobilizovala aj voličov socialistov, ako i voličov liberálnych a demokratických strán, čo týmto stranám prinieslo dovtedy najvyššie preferencie vo výške 70,5 % resp. 73,5%.

Volebná kampaň v roku 2002 bola veľmi ostrá a konfrontačná. Voľby v apríli sa skončili iba veľmi tesným víťazstvom koalície MSZP a SZDSZ . MSZP získala 178 mandátov, SZDSZ 20 mandátov, teda spolu mali iba o 10 mandátov viac ako Fidesz, ktorý získal 188 mandátov. Po tomto neúspechu Orbán pri jednej príležitosti, keď sa ho autor jeho životopisu József Debreczeni opýtal, či sa Fidesz vo volebnej kampani nesprával príliš konfrontačne, odpovedal, že keby mal možnosť znovu vládnuť ďalšie štyri roky, tak by riadil vládu oveľa tvrdšie, a nezabudol poznamenať, že v kampani sa mal viac venovať medializácii svojho programu.

Od roku 1995 nacionalisticky podfarbené útoky Fideszu proti „centralistickej vláde“ a proti romantickej „ľudovej tretej ceste“, respektíve proti „Karvalyovmu kapitalizmu“, Orbán čoraz viac spájal aj s démonizáciou medzinárodných bánk a globalizácie.

Medzi rokmi 2000 – 2009 sa zdalo, že polarizácia maďarskej spoločnosti dosiahla svoj vrchol. Na jednej strane ju vyvolal dvojnásobný volebný neúspech Fideszu v roku 2002 a 2006 a na druhej strane objavenie novej kométy na politickom nebi – Ferenca Gyurcsánya.

V roku 2002 totiž populistická kampaň oboch veľkých politických strán a následné udalosti po voľbách celkom rozvrátili predpoklady ďalšieho stabilného rastu, modernizácie a znižovania nezamestnanosti, ktoré boli vytvorené v rokoch 1997 – 2001 pomocou „Bokrosovho balíčka“. Nezodpovedné míňanie verejných financií už začala Orbánova vláda, najmä znižovaním úrokových sadzieb hypoték na bývanie a zvýšením minimálnej mzdy o 50 %. Ale džina z fľaše vypustil až premiér Péter Medgyessy, ktorý sa napokon ukázal ako najslabší predseda vlády maďarských demokratov. János Kornai túto situáciu charakterizoval, že sa opäť objavil duch „predčasne narodeného welfare state“, ktorého rozhadzovačné korene pochádzali ešte z Kádárovho režimu. „Neodpustiteľným hriechom Medgyessyho bolo, že ako šľachetný človek príliš trval na tom, aby splnil svoje predvolebné sľuby“, sarkasticky sa o ňom vyjadril András Inotai, riaditeľ Výskumného ústavu svetového hospodárstva v Budapešti. Príčinou rýchlo rastúceho deficitu štátneho rozpočtu a miery zadlženosti krajiny boli niektoré nesprávne rozhodnutia ako zvýšenie minimálnej mzdy o 50%, zavedenie trinásteho dôchodku a prílišné presadzovanie princípu „sociálnej spravodlivosti“. Medzi rokmi 2000 – 2006 reálne mzdy vzrástli o 35 %, zatiaľ čo hrubý domáci produkt iba o 18 %.

V priebehu desiatich rokov Maďarsku dvakrát hrozil úplný kolaps finančného sektoru. Zapríčinilo to viac faktorov. Výdavky štátu ďaleko presahovali reálne možnosti ekonomiky, čo viedlo k tomu, že chýbajúce prostriedky sa získavali predajom štátnych dlhopisov, ktoré skupovali prevažne zahraničné finančné korporácie. Ďalším faktorom bola predimenzovaná sociálna, najmä rodinná politika, ako i nadštandardná hypotekárna politika, ktorá vyhovovala iba bohatším vrstvám spoločnosti. Z HDP išlo na financovanie verejného sektora 6 %, zatiaľ čo v EÚ bol priemer iba 3,5 % . Redistribúcia HDP prostredníctvom štátneho rozpočtu dosahovala výšku 50 %, čo bolo o desať percentuálnych bodov vyššie ako u ďalších troch členov Višegrádskej štvorky.

Ekonomickí odborníci boli s touto situáciou nezmyselného rozhadzovania verejných financií zaskočení o to viac, že poznali odborné skúsenosti Pétera Medgyessyho získané v podmienkach trhovej ekonomiky, ako i jeho predchádzajúce dvadsaťročné pôsobenie na ministerstve financií (kde dvakrát zastával funkciu štátneho tajomníka).

Napriek počiatočným dobrým predpokladom pozitívne hodnotenie vládneho programu na verejnosti začalo relatívne rýchlo klesať. Necelé dva mesiace po úspešných voľbách dôveryhodnosťou predsedu vlády otriasol aj nový škandál. Na stránkach opozičnej tlače bola uverejnená správa zo zväzkov bývalej tajnej služby, podľa ktorej vyšlo najavo, že Medgyessy počas svojho pôsobenia na ministerstve financií za Kádárovho režimu bol zároveň aj tajným agentom vedeným pod číslom „D – 209“ na ministerstve vnútra. Samozrejme, Medgyessy nebol radovým, ale prominentným agentom mnohotisícovej armády tajnej služby. Bývalý Antallov minister, poverený kontrolou činnosti tajnej služby, András Gálszécsy, v súvislosti s touto aférou iba sucho poznamenal, že tajné služby aj za bývalého režimu, aj za terajšieho, vždy slúžili záujmom štátu.

V roku 2007 vláda zriadila na vyšetrenie činnosti tajnej služby osobitnú komisiu, ktorej predsedom sa stal uznávaný odborník János Kenedi. Po ročnej činnosti výbor vypracoval takmer päťstostranovú správu, ktorá odhalila „prekvapujúce skutočnosti“. Vysvitlo, že dôstojníci tajnej služby ešte dlho potom, čo už začal platiť zákon z roku 1995, pokračovali v skartovaní dokumentov. Členovia výboru našli deväť magnetofónových pásov s oficiálnymi nahrávkami činnosti bezpečnostných orgánov, na ktorých je aj zoznam 56 tisíc agentov a dôstojníkov bývalej komunistickej tajnej služby v Maďarsku. Obsah týchto nahrávok však podlieha utajeniu do roku 2060(!). No k jednotlivým informáciám, ktoré obsahovali tieto pásky, sa dostali niektorí novinári a neváhali otvoriť túto Pandorinu skrinku na verejnosti. Vyšlo najavo, že okrem Medgyessyho, sú na týchto zoznamoch aj mená iných verejných činiteľov, biskupov, bývalých ministrov, riaditeľov rozhlasu, filmových režisérov, novinárov a známych športovcov. No paradoxom je, že nedávno vynikajúcemu mladému historikovi Krisztiánovi Ungvárymu súd nariadil, aby niektorým bývalým prominentným tajným agentom zaplatil odškodné za to, že zo šiestej kartónovej škatule uvedených tajných dokumentov publikoval ich mená. Tento fakt iba potvrdzuje, že v Maďarsku – na rozdiel od Nemecka, Česka, Slovenska a Poľska – prakticky nie je možné otvorene a zásadne sa vyrovnať s komunistickou minulosťou štátu.

A je celkom pravdepodobné, že aj tzv. „kartónový zákon“, ktorého návrh vypracovala Kenediho komisia v záujme sprístupnenia obsahu kartónových škatúľ bývalej komunistickej tajnej služby, raz zmizne v labyrinte štátnej byrokracie.

Po tejto nevyhnutnej odbočke sa teraz vráťme späť k ďalšiemu osudu Medgyessyho vlády. V nádeji na opätovné získanie tratenej pozície predložil niekoľko nepremyslených návrhov. Medzi ne patril návrh , aby pred voľbami do Európskeho parlamentu kandidáti jednotlivých politických strán boli napísaní na jednej spoločnej volebnej listine, ďalej aby sa znížil počet poslancov maďarského parlamentu, aby sa zaviedla priama voľba prezidenta a aby sa vypísalo referendum o zriadení dvojkomorového parlamentu. Po neúspešných voľbách do Európskeho parlamentu sa vyostrili aj spory MSZP so svojím koaličným partnerom. Medgyessyho vláda napokon stroskotala na tom, že socialisti nepodporili jeho návrh (t.j. návrh formálne nezávislého premiéra) na odvolanie ministra hospodárstva menovaného SZDSZ.

Vedenie Fideszu, predovšetkým sám Viktor Orbán, po páde Medgyessyho vlády očakávalo, že vo voľbách získa hladké víťazstvo. Aj prieskumy verejnej mienky to predpovedali. No nestalo sa tak.

V roku 2006 prvýkrát po zmene režimu v slobodných voľbách maďarskí voliči neodstránili z mocenských pozícií tie strany, ktoré vládli pred voľbami. Ba naopak, desaťpercentné skóre MSZP a SZDSZ ešte zvýšili o 36 kresiel. Úspech koalície liberálov a socialistov vysvetľovali aj takí ľavicovo orientovaní pozorovatelia ako napríklad politológ Zoltán Ripp tým, „že väčšina voličov sa obávala možnosti návratu autokratického populizmu Orbánovho typu.

No nemôžeme nespomenúť podiel Ferenca Gyurcsánya na prekvapivom volebnom úspechu socialistov, resp. socialisticko-liberálnej koalície. Autor životopisu Ferenca Gyurcsánya, už spomínaný József Debreczeni, výstižne konštatoval: „Podobnú raketovú kariéru nemal žiadny maďarský politik, ani po zmene režimu, ani v časoch relatívnej konsolidácie. V roku 2002 nebol ešte ani poslancom a v roku 2004 je už predsedom vlády.“

Ferenc Gyurcsány sa narodil v roku 1961 a vyrastal na vidieku v relatívne chudobných podmienkach. Vychovávala ho iba matka, otec bol notorický alkoholik. Ako viacerí jeho politickí kolegovia, aj on mal pre politiku neobyčajný talent.

Jeho prvým úspechom bola významná kariéra ešte počas štúdia v rámci komunistickej mládežníckej organizácie. Prakticky už ako dvadsaťjedenročný pracoval ako nezávislý, teda platený, funkcionár KISZ- u . Skôr než by pád bývalého režim pochoval aj túto mládežnícku organizáciu, mladý a rýchlo sa prispôsobujúci Gyurcsány už bol druhým najvýznamnejším človekom tejto organizácie. V ďalšom desaťročí sa mu podarilo obchodovaním získať veľký majetok. Na začiatku svojej politickej kariéry sa v roku 2003 na zozname najbohatších Maďarov spolu so svojou firmou (Altus, Rt.) umiestnil na šesťdesiatom mieste.

Počas Medgyessyho vlády Gyurcsány pôsobil ako jeho poradca a od mája 2003 ako minister pre veci mládeže a športu. V jeho závratnej obchodnej i politickej kariére po roku 1994 nepochybne hrala dôležitú úlohu Piroska Apró, ktorá bola vedúcou kancelárie premiéra Gyula Horna a zastávala pred zmenou režimu i po nej významné pozície v zahraničnom obchode a bankovom svete. Jej dcéra Klára Dobrev, ktorú si Gyurcsány vzal za ženu, tiež pôsobila ako odborníčka na financie a určitý čas bola vedúcou Medgyessyho kampane, resp. jeho kabinetu. Ako napísal autor Gyurcsányovho životopisu „z miliardára prvej generácie sa stal vrcholným politikom prvej generácie, na čo by sme nenašli ani jediný podobný príklad v moderných dejinách novej, transformujúcej sa Maďarskej republiky.

Po páde Medgyessyho na mimoriadnom kongrese MSZP v auguste 2004 Gyurcsány, ktorý do strany vstúpil iba v roku 2000, bezprecedentným palácovým prevratom vo vnútri strany si vybojoval neuveriteľných 73 % hlasov od 633 prítomných delegátov kongresu a porazil tak pôvodne dezignovaného Pétera Kissa. Gyurcsány základňu svojich priaznivcov veľmi húževnato budoval zdola, najprv na vidieku, neskôr aj v hlavnom meste. Obdivuhodným pracovným nasadením a skvelou rétorikou vlastne on určoval tempo predvolebnej kampane. S veľkou prevahou zvíťazil aj v predvolebnom televíznom dueli kandidátov na post premiéra.

Naproti tomu volebné heslo Fideszu „žijeme horšie“, príliš nezabralo. Jednoznačné volebné víťazstvo socialistov, dokonca percentuálne ešte vyššie než v roku 2002, pre sebavedomého vodcu Fideszu znamenalo zničujúcu ranu. Veď si spomeňme, ako onoho času Viktor Orbán pod heslom „vlasť nemôže byť v opozícii“ neuznal výsledky volieb a snažil sa o to, aby z tela národa „vyoperoval“ vtedy úspešnú ľavicovú stranu.

Po vytvorení Gyurcsányovaj vlády v roku 2004 aj ona pokračovala v utrácaní verejných financií, veď vo volebnej kampani, napriek obvineniam zo strany Fideszu, socialisti sľubovali výrazný rast životnej úrovne. Na druhej strane, aj podľa názoru dobroprajných ľavicových kritikov „na nevyhnutnosť tvrdých opatrení, ktoré by okamžite konsolidovali finančný sektor a na iné, desať rokov odsúvané reformy, sa Gyurcsányova vláda pozerala dosť hanblivo“ (Zoltán Ripp). Po víťazstve vo voľbách v roku 2006 predseda vlády Gyurcsány prezentoval reformný program vlády, ktorý vyžadoval isté „uťahovanie opaskov“.

V záujme tohto programu vlády sa Gyurcsány pokúsil 26. mája 2006 na zasadnutí socialistickej parlamentnej frakcie v Balatonőszödi presvedčiť svojich straníckych kolegov o nevyhnutnosti tvrdých opatrení (v oblasti fiškálnej, sociálnej, zdravotnej politiky atď.) a o tom, že raz navždy treba skoncovať s falošnou a nepravdivou politikou socialistov. „Nemáme veľmi na výber. Preto nemáme, lebo sme všetko premrhali. Nie málo, veľa sme premrhali. Žiadny štát Európy neurobil to, čo my. Ako to vysvetliť? Zrejme sme za posledné roky klamali. Bolo nad slnko jasnejšie, že to, čo hovoríme, nie je pravda... A pritom za štyri roky sme nič neurobili. Nič...Teraz je pred nami voľba: reforma, alebo pád. Iná možnosť nie je. Takmer som skapal od toho, že rok a pol sme vajatali a tvárili sa, že riadime krajinu. Namiesto toho sme klamali od rána do večera. Ja to už ďalej robiť nechcem. “

Gyurcsányov prejav priam prevalcoval prítomných socialistických poslancov, ale mal aj katarzické účinky. Toto zasadnutie dvesto člennej parlamentnej frakcie nebolo prístupné ani verejnosti, ani novinárom. Rokovanie sa však nahralo na zvukové nosiče. Tie sa dostali na verejnosť tesne pred komunálnymi voľbami 17. septembra 2006. „Verejnoprávny“ rozhlas – Kossuth Rádió – znovu a znovu opakoval niektoré vytrhnuté, citlivé vety z Gyurcsányovho prejavu bez toho, aby informoval o jeho objektívnom obsahu. Na následky nebolo treba dlho čakať. Čoskoro sa začali „spontánne“ protivládne protesty, ktoré sa spojili aj s krvavými zrážkami na manifestácii, konanej pri príležitosti päťdesiateho výročia maďarskej ľudovej revolúcie roku 1956. Komunálne voľby vyhrala opozícia. Mimochodom, Viktor Orbán už začiatkom októbra pod hrozbou 72 hodinového ultimáta, žiadal od koalície, aby odvolala predsedu vlády. Gyurcsány však hladko získal dôveru väčšiny poslancov v parlamente. A 24. februára 2007 na kongrese Maďarskej socialistickej strany (MSZP) jeho voľbu za predsedu strany podporilo 89,5 % delegátov.

Tieto udalosti však nič nezmenili na tom, že od jesene 2006 v Maďarsku „zúri politická občianska vojna“, ako sa vyjadril József Debreczeni. Dodnes nie je objasnené, ako sa dostala nahrávka s Gyurcsányovým prejavom z uzavretého rokovania na verejnosť. Zrejme pomocou nejakého agenta tajnej služby. No odvtedy táto nahrávka slúžila na ofenzívne výpady Fideszu proti Gyurcsányovi. Na rokovaniach Fideszu z nej ustavične citujú s očividným zámerom, aby z človeka, ktorý bojoval proti klamstvu v politike, spravili naopak symbol klamára. Ani verejnosť nemala možnosť oboznámiť sa celým obsahom Gyurcsányovho prejavu, iba s niektorými kompromitujúcimi časťami a výrokmi, ktoré boli vytrhnuté z kontextu.

Masy sotva dokážu oceniť to, čo Péter Nádas povedal o Gyurcsányovom prejave, že to bol „exelentný rečnícky prejav, aj s tými nesalónnymi výrazmi“. Péter Eszterházy v Gyurcsányovom prejave ocenil jeho „hlboko morálne presvedčenie, že musíme v politike skoncovať s klamaním verejnosti“. Gyurcsányovi správne rozumeli aj iní známi spisovatelia a intelektuáli, bránili jeho prejav pred populistickým prekrucovaním jeho skutočného étosu.

Toto legendárne vystúpenie Gyurcsánya v Balatonőszödi však bolo, pochopiteľne, Gyurcsányovou politickou chybou v tom zmysle, že nepočítal so zradou vo vnútri strany. Niektorí členovia straníckej elity v obave pred stratou svojich dobre platených pozícií, a tí rivali, ktorí nevedeli prehltnúť raketovú kariéru toho, kto vstúpil do strany neskoršie ako oni, a radi by využili každú príležitosť na to, aby ho potopili, pozerali na škandál mlčky a pokojne. Dodnes nevieme, kto dal do rúk opozície kazetu s nahrávkou. Druhou Gyurcsányovou veľkou chybou bolo, že včas verejne nereagoval a neospravedlnil sa tým voličom, ktorých urážali jeho expresívne vulgarizmy v tomto prejave. Nepokúsil sa o to, aby presvedčil celú spoločnosť, že práve on je ten, kto v lživej politike už nechce pokračovať.

Názory analytikov sa rozchádzajú v otázke, či príčinou neskoršieho pádu jeho vlády bola ukradnutá kazeta s Gyurcsányovým prejavom v Balatonősödi, či prehra MSZP v komunálnych voľbách, alebo neskoršie prijaté reštrikčné balíčky opatrení v záujme stabilizácie spoločnosti. Faktom zostáva, že v roku 2006, prvýkrát po zmene režimu, nezískali vládnuce strany dôveru voličov. Zrejme mnohí voliči dospeli k názoru, že vláda po víťazstve vo voľbách nedodržala predvolebné sľuby. V scenári opozície, ktorá sledovala iba jediný cieľ – dosiahnuť pád Gyurcsányovej vlády – začali hrať čoraz nápadnejšiu úlohu pouličné manifestácie a radikálne verbálne útoky. Prvým prípadom extrémnej pravicovej ofenzívy bolo obliehanie ústrednej budovy maďarskej televízie. Demonštrácie pripomínali agresivitu nyilasovských gárd. Mávali zástavami, na ktorých boli vyšité árpádovské erby, a nad hlavami držali iredentistické transparenty, ktoré „sa dostali“ aj do maďarských oblastí susedného Slovenska. K akciám Fideszu sa pridávali aj príslušníci Maďarskej gardy, oblečení do čiernych uniforiem pripomínajúcich obdobie nacizmu, ako i členovia strany Jobbik so svojím rasistickým protirómskym extrémizmom. Medzinárodná tlač reagovala na tieto prejavy čoraz ostrejšie. O radikalizme Fideszu okrem jeho politických útokov proti koalícii na verejnosti, svedčí aj to, čo by sa v žiadnej európskej demokracii nemohlo stať, ale Fidesz to zaviedol ako normu, že počas vystúpenia predsedu vlády v parlamente najväčšia opozičná frakcia sa zdvihne a odíde z rokovacej sály.

V Maďarsku sa 9. marca 2008 konalo referendum o zavedení poplatkov za vysokoškolské štúdium a o spoplatnení zdravotníckych služieb. Konanie tohto referenda síce ústavný súd uznal za legitímne, ale mnohí právnici o tom mali pochybnosti. Pre vládu bolo úderom pod pás, lebo z porovnania počtu účastníkov – 3,3 milióna, je jasné, že medzi voličmi v referende muselo byť aj niekoľko stotisíc voličov vládnej koalície.

Týmto plebiscitom si Fidesz vymohol, že sa reformný proces zastavil. Gyurcsány sa pokúšal ešte presadiť aspoň nejaké „zamatové reformy“, ale znovu sa ukázalo, že v rozhodujúcich chvíľach ho jeho vlastná strana nepodporuje, ba priam sa od neho odvracia.

Počas permanentnej politickej vojny medzi opozíciou a koalíciou došlo približne v polovici roku 2005 k zásadnej zmene síl v parlamente. Opoziční lobisti dosiahli rozpad socialisticko-liberálnej koaličnej väčšiny v parlamente a vytvorili tak predpoklady na to, aby prezidentský kandidát Fideszu, ústavný právnik László Sólyom, mohol byť v parlamente zvolený. Tak sa aj stalo. Sólyom pomocou troch hlasov vyhral. Od jesennej krízy v roku 2006 prezident v rozhodujúcich chvíľach neskrývane dával najavo, že ho oslovujú rovnako argumenty radikálnej pravice ako argumenty iných. Pri mnohých príležitostiach sa postavil proti vládnemu programu alebo osobne proti Gyurcsányiom. Často vyvolával ostré politické debaty s výrokmi, že pokladá rovnako ľavicovo-liberálny tábor – nezávisle od vlastného subjektívneho vzťahu k nim – za svojho tichého alebo aktívneho priaznivca, ako aj predstaviteľov Konferencie biskupov, alebo tých čo sú orientovaní národne, či pravicovo-konzervatívne v duchu politiky Viktora Orbána.

Bývalý líder SZDSZ János Kis, ktorý sa pred viacerými rokmi z aktívneho politického života vrátil na Katedru filozofie Stredoeurópskej univerzity v Budapešti (CEU), koncom roka 2007 v mesačníku Élet és Irodalom, napísal, že Gyurcsány „je otrokom tých politických síl, ktoré mu dopomohli na post premiéra... Chcel reformovať ľavicu vo chvíli, keď už nemal autoritu... Stal sa obeťou tých, ktorých bolo treba v mene modernizácie strany odstrániť.“ Rozpad socialisticko-liberálnej koalície zároveň bol novým stimulom pre rozpútanie vnútrostraníckych osobných súbojov a nepochopiteľných, často i komických šarvátok medzi klikami „dvojhlavého“ SZDSZ.

O oprávnených obavách zo zostrovania vnútropolitickej situácie a rastu bezočivého ultrapravicového radikalizmu svedčili aj udalosti v rokoch 2008 – 2009. Došlo k viacerým útokom, i vražedným, proti Rómom a zapaľovaniu ich domov a osád. Dokonca v časti denníkov a týždenníkov sa objavovali štvavé proti rómske, rasistické a antisemitské táraniny, pripomínajúce tridsiate roky a brutalitu nyilasovských šípových krížov. Zhoršoval sa obraz krajiny v zahraničí, čomu prispievalo aj rozširovanie korupcie. Na svetovom zozname najviac skorumpovaných štátov zo 190 skúmaných krajín sa Maďarsko prepadlo oproti predchádzajúcemu obdobiu o osem miest, až na 47. priečku, kým Rakúsko bolo na 12. mieste, Slovinsko a Estónsko na 26. mieste. To, že dnes zahraniční investori odchádzajú z krajiny, nespôsobili len hospodárske ťažkosti, ale aj ich čoraz silnejšie presvedčenie, že v Maďarsku sklamanie a netrpezlivosť širokých más z očakávaných demokratických reforiem napokon vyústili do brutálnych prejavov násilia a nenávisti.

Vypuknutie globálnej finančnej krízy bolo poslednou ranou z milosti pre Gyurcsányovu menšinovú vládu. Od úplného kolapsu maďarskú ekonomiku na poslednú chvíľu zachránila pôžička od troch veľkých medzinárodných subjektov, od Svetovej banky, Európskej únie a Medzinárodného menového fondu, vo výške dvadsať miliárd EUR .

Samozrejme, dlhodobé záväzky vyplývajúce z tejto obrovskej sumy budú veľkou záťažou v budúcnosti tak pre aktívne obyvateľstvo, ako aj pre dôchodcov, podnikateľov a verejných činiteľov. Navyše prijatie potrebných radikálnych reforiem vo fiškálnej politike na jeden ďalší rok brzdí ich odmietnutie nedávnym plebiscitom.

Ale na jar 2009 vznikla úplne nová politická situácia, lebo Ferenc Gyurcsány podal demisiu a vzdal sa aj funkcie predsedu Maďarskej socialistickej strany.

Kampaň proti Gyurcsányovi, ktorá nemala obdobu v demokratickej Európe, ktorá sa neštítila porušovania žiadnych morálnych ani ľudských hodnôt, zneužívania technických možností moderných komunikačných systémov, dosiahla svoj cieľ. Človek, schopný obrovských pracovných výkonov, disponujúci mimoriadnym politickým talentom, ktorý v parlamente pôsobil ako vlajkonosič demokratickej alternatívy, po štyri a pol ročnej bezútešnej vlády bol nútený odísť z čela vlády i strany.

Gyurcsányov odchod otvoril cestu pre víťazstvo Fideszu v nasledujúcich voľbách. Dvadsať rokov po zmene režimu Viktor Orbán napriek predchádzajúcemu trojnásobnému volebnému neúspechu (1994, 2002, 2006) nestráca ani dnes sebavedomie. Naopak, o populistickom, národno-konzervatívnom Fidesze tvrdí, že v maďarskom politickom systéme reprezentuje „vedúcu stranu“.

Čo nám prinesie budúcnosť? József Debreczeni tvrdí, že politika Viktora Orbána z hľadiska maďarskej pravicovej tradície reprezentuje to najhoršie – nie politiku Istvána Bethlena, ale dedičstvo Gyulu Gömbösa. Debreczeniho názor je podložený tým, že spomedzi všetkých analytikov a pozorovateľov maďarskej politiky pozná najlepšie politickú kariéru i osobnosť štyridsaťšesťročného Viktora Orbána. Tamás Bauer hovorí o Orbánovi v podobnom duchu. Podľa neho Orbán apriórne pokladal vládu Gyurcsánya za „vládu, ktorá má cudzie srdce“, a jeho vyhrážanie, že „príde deň zúčtovania“, je rovno prípravou novej, extrémne pravicovej revolúcie. Ak by zvíťazila, vytlačila by z politiky dnes rozdrobenú socialisticko-liberálnu ľavicu nielen na štyri roky, ale možno na osem a viac rokov.

Bolo by predčasné špekulovať dnes o budúcnosti Maďarska. Nedávna zmena stráže v socialistickej strane vytvorila celkom novú situáciu. Henry Kissinger raz povedal, že odborníkov si možno požičať, nie však odvahu. Je teda ľahko možné, že tandem Gordon Bajnai – Ildikó Lendvai budú ľahkou korisťou Fideszu. Prvý dnes stojí na poste premiéra, druhá na čele socialistickej strany (MSZP).

Dvadsať rokov trvajúca maďarská cesta k demokracii nám pripomína, nielen v Maďarsku, ale aj v iných postkomunistických reformujúcich sa štátoch, že „dejiny nemajú scenár“ (Alexander Gercen), že historické procesy sú vždy otvorené a kedykoľvek nás môžu prekvapiť.

Z maďarského originálu preložila Marta B. Zágoršeková.

1) Toto zoskupenie sa stalo známym pod neskorším názvom Fidesz Fiatal ifjúság demokrata szövetség (Zväz mladých demokratov). Neskôr sa Fidesz zlúčil s viacerými konzervatívno-pracovicovými stranami a spolu vytvorili stranu Fidesz magyar polgár párt (Fidesz – maďarský občiansky zväz), čo je jeho plný názov dodnes.