O poľskej kultúre po roku 1989 čiže problémy s ťarchou slobody

1989: medzi ľahkosťou a ťarchou

V románe Nesnesitelná lehkost bytí Milan Kundera ironicky píše o skúsenosti ľahkosti, ktorá v prípade niekoľkých hlavných postáv symbolizuje zbavenie sa zodpovednosti za vlastný osud, opustenie smerovania k slobode alebo aj výhradnú dôveru v nevypočitateľnú náhodu. Uvedomenie si ľahkosti totiž nie je zážitok človeka, ktorý zhadzuje ťarchu a rozhoduje sa niečo urobiť s náhle získanou slobodou, pričom sa zároveň teší z možnosti vnímať bohatosť sveta. Kunderovská lehkost bytí sa črtá ako protiklad slobody a jej stelesnením je otupená individualita, zmierená so stavom ujarmenia, neslobody. Po návrate z emigrácie do znormalizovanej domoviny postavy románu nenávratne strácajú svoju existenciálnu a spoločenskú váhu, sú ľahké. Ich napoly otrocké zmierenie sa so svetom spôsobuje, že sa nevyhnutne stávajú bezbrannou zábavkou v hre politických síl a histórie. Podobný osud stretáva takmer celú krajinu, ale aj oblasť východnej Európy, podrobenú tlaku paradoxnej, depresívnej ľahkosti.

V roku 1989 určite nebolo uvoľňovanie sa spoločenstiev od stavu socialistickej ľahkosti bytia ani prijímanie zodpovednosti za vykonanú voľbu, napriek počiatočnému entuziazmu, ani samozrejmé, ani jednoznačné, mimo sféry čisto symbolických gest. Sloboda totiž označovala prijatie ťarchy nezriedka priam nad sily, a to v konečnom dôsledku viedlo k stavu vlečúcej sa nedostatočnosti či dokonca choroby nepokojne pohlcujúcej postkomunistickú spoločnosť. Často manifestovaná ochota niektorých spoločenských skupín vrátiť sa do stavu ľahkosti nebola v tejto situácii výhradne prejavom poblúdenia, ale reakciou na pokorenie ťarchou slobody, pretože tá sloboda ponúkala popri početných symboloch a užitočnej modernizácii reálnu nezamestnanosť a spoločenskú degradáciu. Preto odpoveď na otázku – čo sme urobili s ťarchou slobody a demokracie, s váhou zodpovednosti za seba a ostatných, keď sme zavrhli po sovietsky chápanú ľahkosť bytia? – bola a stále je kľúčová téma každej diskusie o prelome, aký sa za minulých dvadsať rokov uskutočnil v strednej a východnej Európe.

Prelom ako subjektívna ľahkosť ťarchy

Pre jedných bol prelom dátum, chvíľa, pre iných to bol dlhý proces. Vyskytoval sa v rôznych podobách, zdal sa bleskový alebo nežný a plazivý, prípadne búrlivý a krvavý. Najmä v Poľsku jeho začiatky roztiahnuté na roky, na jednotlivé fázy odporu a krvavej reakcie systému, ťažko jednoznačne určiť. Samotný deň 4. júna 1989, deň prvých demokratických volieb vo východnej Európe od roku 1939, ktoré znamenali formálny záver dominácie komunistov, bol len ohnivkom v dlhom reťazci udalostí. Podľa niektorých historikov sa cyklus odporu voči komunizmu v komunizme, otvorený ozbrojenou revoltou robotníkov z júna 1956 v Poznani, uzavrel fakticky vo vrcholnom okamihu medzi 4. júnom a 17. novembrom 1989. Vtedy došlo k známym udalostiam, takými ako búranie berlínskeho múru (9. novembra) alebo „zamatová revolúcia“ (17. novembra). Podľa iných sa prelom vo väčšom rozsahu začal na jeseň 1989 práve protestmi statočných „enderáckych“ Nemcov a rovnako prelomovým bojom Čechoslovákov a vzápätí, stotožnený s transformáciou systému nadobúdajúcou rozmanité podoby, trval prinajmenšom niekoľko rokov, dokonca podľa niektorých až do roku 2004. V každej z týchto perspektív však prelom – ako cyklus historických udalostí vedúcich k pádu systému a ako valiaca sa lavína udalostí vedúcich k transformácii – vyzeral ako reťazec skúseností prinavracajúcich pocit váhy existencie namiesto onej Kunderovej nevoľníckej ľahkosti.

V Poľsku bola kumulácia udalostí medzi vyjednávaniami pri okrúhlom stole a dňom 4. júna efektom masového nadšenia (hovoríme tu o subjektívnej ľahkosti ťarchy) a chladnej kalkulácie. Obidva tieto činitele sa stretli v solidárnej chuti na zmenu, aká sprevádzala nielen prívržencov opozície. Opozícia po prvý raz po viac než desaťročí nenahovárala bojkotovať voľby. Stala sa najzávažnejším motorom zmeny. Z podzemia vyšli stovky skupín, čo súperili s organizovanou propagandou štátneho aparátu. Po rokoch ponižovania, obetí, pesimizmu, rezignácie, entuziazmus spoločenskej atmosféry poukazoval na zmenu vzťahu spoločnosti k oficiálnej politike. Takmer všetky autority poľskej kultúry, umenia, katolíckej cirkvi podporili program Solidarity. V televíznych vysielaniach sa objavili obľúbení, ale roky nevidení veľkí herci, po 13. decembri 1981 bojkotujúci najväčšiu propagandistickú inštitúciu v PĽR nazývanú Rádiovýbor. Vášnivo apelovali – „Nečakaj, nestoj bokom, pomôž!“ – fotografia Lecha Wałęsu, odznak kandidáta do obrodeného parlamentu, to bol morálne pôsobiaci mandát národa a priepustka do histórie. Zdalo sa, že Solidarita sa rýchlo vráti k niekdajšej moci a zmetie komunistov. Bola to len ilúzia, prežívaná potom inými pospolitosťami, ktoré opúšťali svet reálneho socializmu. K júnovým voľbám prišlo len čosi nad 60 percent občanov, ktorí si zvolili program reforiem. Skúsenosť prelomu v Poľsku odhalila obavu časti spoločnosti pred rizikom kapitalizmu a preberaním zodpovednosti, ochotu zotrvávať v bezpečnom stave socialistickej ľahkosti bytia, Prelom (v krátkej, a o to viac v dlhej perspektíve) teda neznamenal úplné víťazstvo opozičných síl, ani porážku ustupujúcej moci. Niesol v sebe výraznú stopu vnútorných puklín. Napĺňali ho postoje plné vzájomnej nedôvery, antagonizujúcej veľké spoločenské skupiny s protirečivými ekonomickými záujmami, a dokonca aj také postoje, ktoré svedčili o rozhodnom odmietnutí novej skutočnosti. Odrazilo sa to na celom procese zmien v poľskej politike, ekonomike a kultúre poslednej dekády 20. storočia.

Utópia intelektuálov

Bez ohľadu na prejavy znepokojenia v radoch susedných bratských strán, stále neisto pokukávajúcich na východ a napokon prinútených konať práve vďaka Michailovi Gorbačovovi, ktorý už stratil trpezlivosť, poľský „kontraktový“ komunisticko-solidaritný parlament sa rýchlo pustil po 4. júni 1989 do zavádzania reforiem. Novým javom bola horná komora parlamentu, obrodený senát. Solidarita v ňom získala 99 miest zo sto. Senát bol zložený väčšinou z významných ľudí kultúry, vedy, umenia, pedagogiky. Voliči v tomto prípade úplne pribrzdili komunistickú antropológiu a socialistickú kultúru. Nové tváre, gestá, artikulácia hovorili občas oveľa viac než dlhé prejavy. Z rečníckeho pultu senátu sa vyparil stranícky jazyk, aký sa inak ešte stále vyskytoval v novom sneme. Prevládla reč plná obáv o osud republiky, nadväzujúca na najlepšie historické vzory. Dokonca aj oblečenie senátorov, voľné, dá sa povedať, že až trochu familiárne, ničím nepripomínalo škrobený, provinčný štýl straníckych delegátov. Personálne zloženie hornej komory nadväzovalo na Kongres poľskej kultúry, ktorý bol zrušený vyhlásením výnimočného stavu v decembri 1981. Vtedy boli internovaní viacerí umelci a intelektuáli, ktorí sa nezaoberali politickou aktivitou. V roku 1989 sa vrátili na verejnú scénu, aby pripomenuli morálnu a historickú váhu zodpovednosti za uskutočnené voľby.

Nápad, aby horná komora parlamentu plnila úlohu areopágu mudrcov a vizionárov, orgánu vytvárajúceho idey a kontrolujúceho politickú aktivitu z etického a morálneho, no do istej miery aj právno-filozofického hľadiska, bol idealistický, dá sa povedať romanticky poľský, i keď v podstate najmä antický, európsky. Duch kultúry a príchuť umenia by mohli takto moderovať nervózne počínanie stranícko-snemovej politiky. Ibaže táto nepraktická a nebezpečná idea tvrdiaca, že autorita nemusí vyplývať zo sily strany, ale zo sily rozumu, krásy umenia a vďačnosti voličov, jej prijímateľov, nevydržala žiarlivé útoky dolnej komory a množiaceho sa zástupu nových politických strán. Komunistický antropoid vyhnaný zo senátu sa vrátil a dokazoval, že stále má čo povedať v genetickom kóde poľskej politiky. V nasledujúcom období bol z tohto dôvodu senát pozmenený podľa pravidiel straníckosti; namiesto toho, aby plnil úlohu morálneho zrkadla premien. Bol už iba pierkom na klobúku krivkajúcej demokracie. Prvé obdobie senátu však stále predstavuje pre politikov historickú a mravnú alternatívu, na ktorú netreba zabudnúť.

Napokon všade, v celej východnej Európe, sa v prvej fáze zrak spoločnosti sústreďoval na umelcov a intelektuálov, oni predstavovali tú elitnú skupinu reprezentujúcu renesančné prúdy v dialógu či spore so silami reálneho socializmu. V Československu sa premeny začali obnovením aktivít Charty 77, najmä aktivít umelcov zoskupených okolo osobnosti Václava Havla. V roku 1991, ktorý priniesol nezávislosť Ukrajine, principiálnu politickú úlohu tribúnov slobody plnili básnici: Vasyl Stus, zavraždený pred niekoľkými rokmi v pracovnom tábore, prvá svätá postava ukrajinského prelomu, a žijúci, vynikajúci tvorcovia – Dmitro Pavlyčko, Ivan Drač, Ivan Dzjuba. Spisovatelia východnej Európy sa stávali prezidentmi, hudobníci a vedci ministrami a veľvyslancami. Zdalo sa, že prelom z deväťdesiatych rokov vzkriesi v politických dejinách Európy zabudnutú starovekú zásadu distribúcie politiky, v ktorej mali podiel – a nielen ornamentačný – aj ľudia reprezentujúci artes liberales. Bola to však skutočne iba krátka epizóda zapríčinená absenciou politických elít, ktoré dočasne nahradili elity kultúry. Onedlho sa sen o republike vedenej spoločne intelektuálmi a umelcami vrátil tam, odkiaľ vyšiel – na knižničnú poličku s nápisom utópia.

Schizofrenické delenia, návraty, degradácie

Zruinované štátne hospodárstvo nestačilo reagovať na zmeny, aké sa odohrávali vo svete politiky. Degradujúci vplyv však malo na situáciu kultúry. Náhle vycúvanie štátu z doterajšej opatrovateľsko-kontrolnej funkcie zapríčinilo v tejto oblasti obrovskú krízu. Hovorilo sa otvorene o neslýchanom úpadku, pričom sa zároveň poukazovalo na neobmedzený prísun západnej, masovej pseudokultúry totálne likvidujúcej to, čo zostalo po strašných časoch, keď chceli sféru emócií a symbolov ovládať generáli. Všade zúrila inflácia. Demokracia si získavala vlastnú politickú váhu, ale bleskovo prichádzala o peniaze, akými disponovali občania a štát. Narastali konflikty, ktoré sa v eufórii z júna 1989 nebrali do úvahy. Upadali divadlá, filharmónie, časopisy i múzeá. Z Poľska odchádzala ďalšia vlna mladej emigrácie. Dokonca aj veľké štátne univerzity sa už otriasali v základoch, len ťažko naberali dych po úderoch inflácie. Na vidieku sa zastavovala činnosť miestnych kultúrnych inštitúcií. Málokomu sa chcelo v takejto situácii dlho radiť. Väčšina, vrátane centier kultúry, stisla zuby a znovu čakala na lepšie časy. Ťarcha návratu demokracie v ekonomickej a politickej kríze bola však pre mnohých občanov nad ich sily a oslabila dôveru voči rodiacej sa demokracii. Kríza ekonomiky a kultúry trvala tak dlho, že unavení reformátori rezignovali na zmeny, rozdelili sa a začínali bojovať proti sebe. K hlasu sa vtedy dostávali frakcie, pre aké bola ľahkosť, i keď nie azda taká ľahká ako v uplynulom desaťročí, vysnívaný stav, čosi, čo ohrozovalo bujne (napriek všetkému) rastúcu slobodu.

V kultúrnych a umeleckých centrách dominoval princíp rozdvojenia. Fungovali dva zväzy spisovateľov, novinárov, výtvarných umelcov, hercov, hudobníkov, filmárov, vedcov. Konflikt centier spojených duchovne so Solidaritou a centier ideovo protikladných, ktorý vzbĺkol kedysi v osemdesiatych rokoch, sa výrazne prejavoval, keď išlo o konkrétne záležitosti. Spolky vášnivo bojovali o vplyv, o rozdelenie majetku, častejšie však šikovne preberaného postkomunistickými zväzmi, o názvy časopisov, o dotácie, napokon aj o znižujúce sa počty svojich členov. Postupom času niektoré zväzy pristupujú na dialóg a spájajú sa, zatierajú historické delenia, no najautoritárskejšie spisovateľské, novinárske a výtvarnícke združenia, najmä tie, čo sa angažovali v opozícii v osemdesiatych rokoch, ďalej trvajú na rozdieloch vyplývajúcich z vtedajšej politickej zaangažovanosti. Rýchlo sa ukázalo, že umelecké či intelektuálne profily nezohrávajú zásadnejšiu úlohu v sporoch týchto organizácií. Dôležitejšia sa ukázala byť pamäť udržiavaných historických hodnôt.

Rozdiely medzi jednotlivými tvorivými zväzmi a ekonomická kríza mali vplyv na rozvíjajúci sa trh publikácií, ale našťastie ho nezničili. Poľské kníhkupectvá zruinované v osemdesiatych rokoch boli hneď po roku 1990 zasypané haldami publikácií vydávanými doteraz len v podzemí alebo v emigrácii. Knihy vytlačené narýchlo na nekvalitnom papieri, výzorom pripomínajúce ešte niekdajšie zakázané tlače, sa vystavovali na stolíkoch na uliciach, predávali sa z ruky do ruky hneď tam, akoby bolo škoda nosiť ich do kníhkupectva, aby tam čakali na znudeného zákazníka. Návrat zakázanej a emigračnej literatúry bol bleskový proces – o to sa pričinilo ochromenie preventívnej cenzúry, ktorá formálne existovala ešte do polovice roku 1990. Prvá vlna týchto iniciatív ponúkala vydania ešte „bez súhlasu a vedomia autora“. Onedlho však tento prvok typický pre podzemné vydavateľstvá musel zmiznúť. Voľný trh dal najavo aj svoju právnu a zároveň legálnu podobu. V neskoršej aktivite sa však udržalo len zopár niekdajších podzemných kultúrnych časopisov. A po roku 2000 zostal jedine – mestskými dotáciami pre mladých umelcov dotovaný – poznanský Čas kultúry. Samozrejme, prečkalo niekoľko legendárnych oficiálnych titulov, takých ako Tygodnik powszechny, kultúrny mesačník Odra alebo časopis z čias prelomu Res publica. Trh vysokotirážnych časopisov však úplne ovládli postkomunistické štruktúry a inštitúcie a potom zahraničné koncerny. Týždenníky známe z obdobia reálneho socializmu Polityka, Forum, Wprost, miestne a regionálne denníky mali stále informačný monopol, vplyv a priazeň verejnosti. Väčšinu miestnych novín postupom času vykúpili nemecké koncerny. Efektom bolo to, že ich bývalý majiteľ alebo stranícky aparát sa po zinkasovaní solídneho zisku presťahoval na iný terén a pozatieral za sebou stopy nedávnej politickej aktivity. Okrem iného začal v druhej polovici deväťdesiatych rokov investovať do rozvoja vyššieho súkromného školstva, kde našla pohodlný úkryt veľká a vplyvná skupina vedcov zo stranícko-armádnych kruhov.

Emigrácia

Začiatkom 90. rokov mal obrovský význam prísun emigračnej kultúry, doteraz sa vyvíjajúcej izolovane, hoci už od roku 1976 mala značný význam na rozvoj tzv. nezávislej kultúry alebo „druhého okruhu“ – až po prelome sa reálne pridružila ku kultúre vyvíjajúcej sa doma. Tri vtedy existujúce komunikačné priestory v poľskej kultúre: oficiálny, priestor mimo dosahu cenzúry a emigračný, predtým rozhodovali o rôznorodej, občas aj dramatickej, distribúcii hodnôt, textov a účastníkov. Spojenie takýchto, občas protirečivých, javov, do jedného organizmu bezpochyby predstavovalo jeden z najdôležitejších procesov 90. rokov. Historický význam mu dodávala práve ideová účasť emigrácie. Do Krakova pricestoval z amerického Berkeley nositeľ Nobelovej ceny, emigrant Czesław Miłosz a usadil sa tam, pričom značne ovplynil dianie v poľskej kultúre i kultúre strednej Európy. Na istý čas sa vrátil Sławomir Mrożek. Poľsko sa stalo krajinou návratu pre emigrantských filmových tvorcov, takých ako Roman Polański, Jerzy Skolimowski, Agnieszka Holland, Zbigniew Rybczyński či divadelných tvorcov ako Jerzy Grotowski či Jan Kott.

V minulých dekádach dialóg s emigráciou prebiehal len vo veľmi úzkom okruhu disidentov, neskôr v trochu širšom okruhu aktivistov podzemnej Solidarity. Keď v roku 1990 otvárali účastníci diskusie dvere do národnej debaty, rýchlo si uvedomili, že ich svety, predtým zacementované odporom voči komunizmu, sa teraz rýchlo rozchádzajú, a spojiť ich do jedného celku, chápaného ako historický skutok generácií, uzatvárajúcich takto cyklus, aký sa začal 1. septembra 1939, bude podistým syzifovská úloha – ak vôbec môže byť realizovateľná. Emigrácia ako celok sa ukázala ako v podstate neschopná zásadne ovplyvniť duchovný život a politiku domácej krajiny. Aj v zmysle biologickom prežívala súmrak svojej dejinnej misie. Návrat emigrácie bol teda historický, aj keď už len čiastočný úspech. Treba však povedať, že značný vplyv na podobu zahraničnej politiky, ale aj šírenie kultúrnej idey integralizmu, najmä v stredo- a východoeurópskej dimenzii získalo stredisko Maissons-Laffite neďaleko Paríža s centrálnym časopisom Kultura a legendárnou postavou Jerzyho Giedroyca. Do Maissons-Laffite absolvovali púť Lech Wałęsa aj postkomunistický prezident Aleksander Kwaśniewski. Ten druhý bol koniec koncov prijímaný častejšie a ochotnejšie, čo predstavovalo podstatný prvok v šikovnej hre ľavice o novú tvár; pre časť bývalej opozície to bol traumatický zážitok. Okrem týchto konfúzií sa v sídle Kultury udomácnili nielen bývalí ľavicoví disidenti, ale takisto aj mladšie generácie poľských tvorcov, publicistov, nespolupracujúcich s formáciou Výboru na obranu robotníkov (KOR). Intelektuálny a umelecký prínos inštitúcie vedenej Giedroycom zanechal výraznú stopu na politicko-intelektuálnej a kultúrnej orientácii III. Republiky. Touto cestou sa vybrala časť poľských intelektuálov a spisovateľov tvoriacich v období prelomu nový model stredoeurópskeho dialógu.

Kultúra medzi autizmom a nomádizmom

V období reálneho socializmu kolovalo okolo Visly úslovie, že Poľsko je ako reďkovka: na povrchu červená a sladká, ale v strede biela a pálivá. Žart s narážkou na národné farby v skratke poukazoval na celú podstatu povojnových dejín, kde konfrontácia červene a bieloby nebola výhradne slovnou hračkou. Politické dejiny sa navzájom prestupovali s dejinami kultúry, formovanej na protiruských ideách z devätnásteho storočia, a potom na ideách antisovietskych z rokov druhej nezávislosti 1918 – 1939 a svetovej vojny. V časoch povojnového socializmu jadro kultúry nastavené na obranu národných, vrátane náboženských, hodnôt, formujúce sa na romantickom mýte poslednej bašty, „anjelskosti“, „predvalu kresťanstva“ rešpektovalo princípy duchovného života v „obliehanej pevnosti“. Vzťah obrancov jadra ku komunizmu možno označiť ako špecifický mentálno-kultúrny autizmus. Tento špecifický autizmus vyjadroval prinajmenšom odstup voči spolupráci s komunistickou mocou, mlčanlivú nadradenosť obete, opierajúcu sa o presvedčenie o prevahe národnej tradície nad komunistickou frazeológiou a nanútenými princípmi sovietskeho spoločensko-politického života. Na zabetónovanie národnej pamäti bolo podstatné neoficiálne, no spoločensky výrazné poukazovanie na krvavo potlačené protesty z roku 1956, 1968, 1970, 1976, 1981, interpretované aj v duchu kresťanskej eschatológie.

Po roku 1989 sa národné centrum, naplnené kultúrnym autizmom, dostalo do konfliktu s novým protivníkom – boli to západné živly, podvracajúce typ kultúry založenej na dominácii jedného ideologického ústredia (strana, národ, cirkev) a ponúkajúce konzumné a väčšinou ateistické formy účasti na kolektívnom živote. Za krátky čas autistické formy získali také možnosti vyjadrovať sa a expandovať, s akými sa v období komunizmu nestretli, čo je len zdanlivý paradox, ak si všimneme vývoj torunského Rádia Maryja. Úlohu protipólu autizmu plnili rôznorodé a ustavične sa rozmnožujúce živly kultúrneho nomádizmu. V rámci sveta autistických hodnôt dominovali: národný kánon, tradícia, idealizácia národných dejín, morálne povinnosti umelca, jazyková identita, kontinuita zvyklostí, pripútanosť ku katolíckym modelom, odmietanie Západu. Rýchlo sa rozširujúcou sférou bol balíček diskurzov, ktoré vtrhli do Poľska po páde cenzúry a odstránení politických bariér: postmodernizmus, macdonaldizácia, masová kultúra, emigrácia, globalizácia – tu ich budeme označovať ako nomádistické diskurzy. Tieto javy v situácii poľskej kultúry deväťdesiatych rokov fungovali pomerne paradoxne, najmä na pozadí doterajšej tradície a očakávaní, aké sa vytvárali vo vzťahu k nim.

Napríklad ľavica narýchlo zmenila svoj doterajší názor na rôzne podoby kultúrneho nomádizmu a začala zdôrazňovať svoju pripútanosť k postmodernizmu, feminizmu, liberalizmu. Už tým šikovne nahradila koniec za začiatok, zastala si na čelo zmien v kultúre, a najmä poúčala, upovedomovala. V určitej chvíli bola najviac proamerickou kultúrnou silou času prelomu. V tomto naozaj proteovskom jave jedni videli cynizmus, iní užitočný pragmatizmus a spoločne Poliakom tak veľmi odporúčanú európskosť. Postupne emigrácia, najmä americká a britská, namiesto – v izolovanej domovine dlho očakávaného – nadýchnutia sa šíreho sveta privážala kultúru vyhnaneckého zapadákova, extrémnu religiozitu, odpor voči západnému liberalizmu, nezriedka aj rasové predsudky. Rýchle prebratie lokálnej tlače nemeckými koncernmi sa chápalo ako útok na poľskú identitu a export národu nepriateľských ideí, zatiaľ čo táto tlač je dnes obrancom živých, miestnych tradícií a „malých vlastí“, bojuje o lokálnu identitu tam, kde už na tom štátnej „centrále“ nezáleží. Ako je jasné z niekoľkých príkladov, očakávanie prelomových zmien prinášalo nemálo prekvapení – tie vyplynuli najmä z konfrontácie stereotypu a skutočného fungovania javov a inštitúcií kultúry.

Určite sa mi tu nepodarí prezentovať všetky komplikované okolnosti, aké sa spolupodieľali na prelome a transformácii v poľskej kultúre začiatku 90. rokov, ale aj z čiastočných evokácií sa črtá istý obraz javov, aké vytvárali hlavný prúd. Nadradenou otázkou po roku 1989 sa ukázal vnútorný spor o model národnej a štátnej identity, ktorý bol koniec koncov vystavený určitej kritike zvonku – kritika sa týkala stereotypov Poľska a poľskosti, aké fungovali na Západe. Presnejšie povedané išlo o vnútorný spor o zmysel či smer, akým vyjsť z priestoru kultúrneho autizmu a vkročiť na európsku a svetovú cestu nomádizmu; išlo teda o možnosť a nemožnosť interferencie týchto dvoch živlov v priestore národnej kultúry, ale aj o úlohu osobných miest, sfér sacrum vyradených mimo hodnotení a revízií. Ak sa pozrieme bližšie na procesy, aké sa vtedy odohrávali v krajinách strednej a východnej Európy, možno riskovať tvrdenie, že prelom aktualizoval tie isté problémy v celej oblasti.

Heuristický obsah nového diskurzu

Poľská kultúra, prežívajúca v 80. rokoch stav otupenosti a ostrého vnútorného delenia, izolovaná od medzinárodného života, stála pred úlohou vybudovať vnútorné väzby a vrátiť sa k živým kontaktom s európskym a svetovým kontextom. Ako príjemca západnej masovej produkcie bola na začiatku 90. rokov modelový, resp. adekvátne veľký a ochotný objekt novej kolonizácie a určite v takejto miere aj uspokojovala exploatačnú politiku medzinárodných, západných koncernov. Nerozhodovalo to však o podstate prelomu a z neho vyplývajúcej novej historickej perspektíve. A tak sa v situácii rozpadu ideologickej komunistickej formácie, ako aj premien nastávajúcich vo sfére katolíckej a tradičnej rodinnej kultúry vo chvíli vyčerpania doteraz existujúcich prúdov a ideových tendencií a zároveň v súvislosti s nevyhnutnosťou integrovať, pozliepať porozbíjané kúsky poľskej kultúry, či do konca po svete roztratenej pospolitosti, objavila historická úloha vypracovať nový vzorec kolektívneho, národného diskurzu.

Východiskovým bodom úvah nad obsahom nového diskurzu je otázka (1) genézy transformácie, t.j. vnútornej historickej, spoločenskej a kultúrnej zásoby, ktorá viedla k premene. Berie sa tu do úvahy historický model, ktorý spočíva v základoch identity tej či inej skupiny pokladajúcej sa za zdroj kultúry odporu. Ostatné otázky sa týkajú: (2) podstaty a fungovania národného univerza, starých a nových mýtov, obrodeného pocitu stotožnenia a eventuálnych hrozieb pre túto principiálnu sféru kolektívnej duchovnosti; (3) kánonu národnej literatúry a s ním spojených procesov dekanonizácie a rekanonizácie; (4) miesta javov, aké boli v období komunizmu zakázané, vytierané z pamäti, takých ako emigrácia, „biele škvrny“; (5) morálnej hodnoty postoja tvorcu ako spoločenského podmetu, ktorého úlohou a povinnosťou bolo v rokoch komunizmu formulovať názor v mene zotročenej väčšiny (zápas o tvorivú slobodu, aktivita v druhom okruhu, ale aj problém „občianskej hanby“, poslanie literatúry, jej povinnosti voči spoločnosti v nových podmienkach); (6) statusu vysokej literatúry a národnej kultúry v časoch pragmatického prispôsobovania sa obecnému vkusu; (7) úlohy skúseností vyplývajúcich z existencie rozmanitých menšinových, okrajových javov, pretože vzťah k menšine zreteľne odráža reálny a projektovaný zmysel demokratického fungovania väčšiny. Ďalšia (8) otázka sa týka spôsobu a smerov zapájania sa poľskej kultúry do rámca kultúry európskej, najmä v teritóriách stredovýchodnej Európy, s ktorými Poľsko po roku 1989 nadviazalo oživený kultúrny, politický a hospodársky dialóg.

Otázky kladené na začiatku deväťdesiatych rokov presviedčajú, že prelom nebol zlepenec chaotických situácií, ale rieka textov, postojov, hodnôt, udalostí, ktoré realizovali samočinne sa vytvárajúci, ale tak či inak systémový projekt prestavby kultúry.

Spor o genézu transformácie

Disidenti, tvorcovia literárneho samizdatu, alternatívnych divadiel, nezávislí publicisti a spoločenskí vedci zaujímajú dnes dôležité miesto v histórii svojich spoločností. Nie je to však minulosť, aká sa skúma s vedeckou rozvahou a pokorou. Zázemie demokracie sa rýchlo stalo aj územím manipulácie a politických škandálov, aké neobchádzajú ani svet kultúry, vedy, vzdelávania. Pokus predstaviť obraz genézy transformácie v literatúre, esejistike, ale aj v programových výtvoroch, v diskusiách vstupujúcich na rôzne teritóriá meniacej sa kultúry po r. 1989 sa v prvom rade sústreďuje na podmet. Od toho, kto sa pýta na minulosť, závisí do veľkej miery aj ideový obsah odpovede. Toto tvrdenie sugeruje, že logistika premien je jednou z najspornejších tém, aké sa rozoberajú v publicistike, literatúre faktu, umeleckej literatúre a v umení z rokov 1989 – 2004. Obraz objavujúci sa z chaotických lustrácií, sporov, verejných obvinení a urážok sa stal jedným z najotrasnejších svedectiev o časoch spred prelomu a z obdobia transformácie, podstatne ovplyvňujúcej morálnu substanciu celého obdobia. Zdá sa, že účinnosť lustračných opatrení je vo svete kultúry zanedbateľná v porovnaní so svetom politiky. Dokazovanie spolupráce so Štátnou bezpečnosťou alebo inými orgánmi komunistického nátlaku nespôsobilo nijaké prepúšťanie z univerzít, redakcií alebo divadiel1. Vedomých spolupracovníkov ŠtB sa dotkne nanajvýš ostrakizmus ich okolia, ale nikto ich neposiela na hranicu. Disidentská elita, radikálna v osemdesiatych rokoch, sa po zmene systému prejavila ako neobyčajne liberálna a prístupná voči všetkým pochybnostiam v prospech obvinených. Podľa prívržencov koncepcie lustrácie kultúry antilustračný postoj hlásaný ľavicovými kruhmi slúžil nielen na zahmlenie obrazu minulosti, ale predovšetkým relativizuje reálne hodnotenie v kategóriách morálky, čo je v prípade umelca, novinára, učiteľa, kňaza, vedca, politika nevyhnutné.

––––––––––––––––––––-

1/ Známa je opačná situácia, to znamená fakt prijatia do zamestnania dlhoročného agenta ŠtB L. Maleszku do redakcie Gazety Wyborczej.

––––––––––––––––––––-

Nič tu neexistuje samo osebe, izolované, ľahké, zbavené zodpovednosti. Vždy to však existuje vo vzťahu k hodnotám, na ktoré sa prisahalo – tak či onak. Zradu nemožno izolovať ako bunku a skúmať mimo sveta ľudí a debatovať pri tom o jej zložitých aspektoch. Je pravda, že začiatky kultúrnej opozície tvoria v Poľsku spisovatelia a publicisti, politici, čo si skutočne uvedomujú úlohu slova, ale nie sú natoľko predvídaví, aby vedeli, že ich slovo bude raz citované proti nim. V spore o genézu prelomu a hodnotu niekdajších postojov pre dnešok máme výrazné prokurátorské postoje, ale aj postoje sprisahanecké a triumfalistické. Hracia plocha je stále tá istá: my a oni. Nezávisle od toho, kto hovorí a čo chce – primálo sme od nich dostali, oni dostali priveľa, oklamali nás, vyhrali sme všetci: my aj oni – Oni nezmiznú. Do podstaty prelomu je vpísané ustavičné podozrenie, že my sme tiež čiastočne oni, alebo že oni v istom zmysle patria k nášmu, kolektívnemu my. Prelom bol poznačený moralistikou podozrení a všeobecnej nedôvery, najmä medzi politickými a intelektuálnymi elitami, triumfujúcou porážkou či prehrávajúcim víťazstvom. Znamenalo to len toľko ako rovnoznačnosť dvoch protikladných pojmov: ľahkosť ťarchy a ťarcha ľahkosti – podľa toho, za koho sa pokladali v tejto dohode Oni.

Dekanonizácia a rekanonizácia v okruhu národného univerza

Vzťah časti prívržencov premeny k obsahu národného univerza, to znamená ku sfére obsahujúcej základné identifikačné signály kolektívnej identity, sa prezentoval prostredníctvom dekanonizačných (zmena doterajšej oficiálnej hierarchie) a rekanonizačných (prinavrátenie kedysi oficiálne zakázaných osobností, diel, hodnôt) aktivít. Boli to aktivity s rôznym dosahom a motiváciou, čo sa týkalo najmä symbolov: inštalácia krížov do škôl, pridanie orla k zlatej korune v národnom znaku, búranie pomníkov, zmeny názvov ulíc, zavedenie nových textov prísah a podobné emblematické zmeny. Mená a umelecká tvorba tvorcov presadzovaných v období reálneho socializmu a najmä počas výnimočného stavu sa rozhodne dostali do úzadia. Dôležité miesto v príručkách a vzdelávacích kompendiách obsadila emigračná literatúra a umenie.

Deväťdesiate roky sú obdobím sporov okolo postáv národných autorít. Zrodilo sa množstvo radikálnych vedeckých prác kacírskych voči niekdajším interpretáciám napr. životného postoja Adama Mickiewicza, Juliusza Słowackého alebo Józefa Piłsudského.

Dekanonizovali sa sväté „ikony“ – zároveň sa veľkým národným spisovateľom a politikom prinavrátil ľudský rozmer. Ukázalo sa, že tieto svojské demaskácie ukazujúce život veľkých postáv „z kuchyne“ neničia ich pozície, naopak, aktualizujú a prispôsobujú sa potrebám rýchlo sa meniaceho profilu kultúry. Znamená to, že okolo tradícií sa v Poľsku začala postupne formovať atmosféra pozbavená ochranného dáždnika autizmu, dokonca aj kritická v intelektuálnych otázkach. Nejde však o spor okolo národného panteónu. Po smrti Czesława Miłosza sa začal trápny spor o to, kde básnika pochovať. Konzervatívno-autistická časť verejnej mienky vtedy ostro protestovala proti zámeru pochovať nositeľa Nobelovej ceny na národnom sanktuáriu na zámku Wawel, kde odpočívajú pozostatky J. Piłsudského, W. Sikorského, T Kościuszka, A. Mickiewicza, J. Słowackého a poľských svätcov – Stanisława, Wacława, Jadwigy. Miłosza, obviňovaného, možno povedať, že absurdne, z vystupovania proti poľskosti, z členstva v slobodomurárskej lóži, spolupráce s komunistami, pochovali na inom mieste. Dokazuje to, že úvahy o autizme a historicky obmedzenej perspektíve časti spoločnosti neboli iba špekuláciou.

V perspektíve romantizmu

Otázku obsahu a dejinného poslania národného univerza možno zredukovať, prirodzene s mnohými výhradami, na diskusiu, aká sa rozvírila na začiatku poslednej dekády okolo romantickej tradície. Známa literárna vedkyňa, špecialistka na literatúru 19. storočia, Maria Janionová, pri pozorovaní mentálnych zmien v poľskej spoločnosti, ale aj pri sledovaní politických a kultúrnych preferencií po roku 1989 sformulovala tézu o vyčerpaní „romanticko-symbolistickej paradigmy“ a odvratu od heroickej, sprisahaneckej, anarchistickej úlohy spoločenstva búriaceho sa proti impériu.2 Znamenalo to, že v čase anexie a potom počas II. svetovej vojny a obdobia komunizmu vytvorené formy kultúry odporu – sprisahanecká mentalita, ezopský jazyk, kult obete a postoj národnej solidárnosti, no zároveň aj extrémny individualizmus a určitá teatralizácia kolektívnych aktivít sa blížia k svojmu koncu a čoraz slabšie pôsobia na súčasnú poľskú kultúru, literatúru, film, divadlo. Táto koncepcia našla rovnako veľa prívržencov, ako aj oponentov.3

2/ M. Janion, Szanse kultur alternatywnych, „Res publica“ 1991, č. 3; Zmiana kodu, „Polityka“ 1991, č. 48; neskôr v knižných vydaniach – Zmierzch paradygmatu. V: Czy będiesz wiedział co przeżyłeś. Warszawa 1996. Od tej istej autorky: Do Europy tak, ale razem s naszymi umarłymi. Warszawa 2000.

3/ M. Król, Romantyzm. Piekło i niebo Polaków. Poskie obrachunki na koniec millenium. Warszawa 1998; J. Trznadel, Polski Hamlet. Kłopoty z dzialaniem. Paris 1988; K. Rutkowski, Braterstwo albo śmierć. Zabijanie Mickiewicza w Kole Bożym, Paris 1988; J.M. Rymkiewicz, Żmut, NOWA, 1987, II. wyd., Warszawa 2005; od toho istého autora, Baket, Warszawa 1989; R. Przybylski, Slowo i milczenie Bohatera Polaków. Studium o „Dziadach“. Warszawa 1993; Od toho istého, Rozhukany koń. Esej o myśleniu Slowackiego. Warszawa 1999; Od toho istého, Krzemieniec. Opowieść o rozsądku zwyciężonych. Warszawa 2003;

Okrem iných napr. Adam Michnik, polemizujúci s tézou Janionovej, zastáva názor, že poľská transformácia 80. – 90. rokov je hlboko romantický jav.

V literatúre a filme sa však objavil postrehnuteľný odstup voči romantickému étosu osemdesiatych rokov. Mladí spisovatelia ostentatívne odstúpili od občianskej, politickej a spoločenskej tematiky. Dištancovali sa od kultúry odporu minulej dekády. Príznačná diskusia o romantických postojoch prebehla aj v poľskom filme 90. rokov, ktorý na začiatku dekády reagoval negatívne voči postsolidaritným a disidentským modelom postojov, prudko zaútočil na novú spoločensko-politickú realitu (slávny film Psy režiséra Pasikowského). Od polovice 90. rokov sa však v poľskom filme prejavuje ďalší návrat k romantickej tradícii, aj keď výrazne podfarbenej priam hollywoodskymi modelmi – Ohňom a mečom režiséra Jerzyho Hoffmana, Pán Tadeáš Andrzeja Wajdu a adaptácie diel nakrútených už predtým, vznikajúce teraz uprostred sporov a debát – okrem iného Quo vadis v réžii J. Kawalerowicza. Odmietnutie romantickej paradigmy nebolo teda v poslednej dekáde minulého storočia úplné. Treba však zdôrazniť, že tie najstereotypnejšie črty romantickej paradigmy si privlastnil takmer bezo zvyšku práve populárne umenie – film. Literatúra si vo vzťahu k tejto tradícii uchováva dodnes istú triezvosť. Inak to napokon po lekcii Witolda Gombrowicza v poľskej literatúre ani byť nemohlo.

Explózia moralistiky – prelom ako debata o „občianskej hanbe“

Označenie „občianska hanba“ je výpožička z titulu knihy Jacka Trznadla z roku 1986. Je to zbierka rozhovorov so spisovateľmi, ktorí sa zúčastnili na vytvorení poľskej verzie stalinizmu v literatúre (okrem iných Jacek Bocheński, Tadeusz Konwicki, Wiktor Woroszylski), no onedlho sa odvrátili od komunizmu a v sedemdesiatych rokoch spoluvytvárali základy kultúry odporu. Sú tam aj rozhovory s tými, ktorí mlčali (Zbigniew Hebert). Scenár demaskovania „občianskej hanby“ v 90. rokoch sa týkal nielen tých autorov, ktorí sa kedysi otvorene vyjadrovali za stalinizmus, ale aj tých, ktorí používali rôzne techniky mimikry, prispôsobovali sa podmienkam systému a zároveň komunikovali námety, aké boli v nesúlade s ideológiou. Rozprávanie o „občianskej hanbe“ je aj história dostávania sa z hmiel komunizmu, dozrievania k vzbure a napokon otvorenej výzvy, akú systému vmietli do očí početní poľskí tvorcovia. Toto rozprávanie je bolestné, nie všetci rozprávajú o detailoch. Časť bádateľov zastáva názor, že poslanie Trznadlovej knižky obsahuje prisilné morálne hodnotenie, ktoré neraz značne deformuje zásluhy „potupených“. V podstate sa problém „občianskej hanby“ stal v Poľsku impulzom pre roky pretrvávajúcu diskusiu na tému spoločenských a morálnych povinností spisovateľa. Jej výsledkom boli agresívne esejistické knihy obviňujúce poľskú inteligenciu z malosti a zbabelosti: v rokoch osemdesiatych vydané pamflety Piotra Wierzbického, Rafała Grupińského, ale aj demaskácie spočívajúce vo zverejnení intímnych detailov zo života veľkých spisovateliek (napr. W. P. Szymański a jeho kontroverzná kniha Pôvaby dvora, 1995).

Po nalomení pozície mnohých autorít priveľmi aktívne spájaných s politikou a prudkými zmenami na verejnej scéne vznikla otázka: kto dnes potrebuje spisovateľa, umelca v úlohe morálnej autority vnucujúcej svoje názory? Dokáže sa vyrovnať s touto výzvou v období prudkých zmien, ktorých obeťou je on sám? V otázke sa zároveň skrýva aj odpoveď. Jej položenie si totiž vyžadovalo aj uvedomenie si – v nadindividuálnej sfére – skutočnosti, že spisovateľ už nikoho nevedie a jeho vysoké spoločensko-morálne postavenie je čoraz pochybnejšie. Deväťdesiate roky sú obdobím potvrdenia názoru na tému zmeny postavenia spisovateľa: od morálnej autority k úlohe poskytovateľa zábavy alebo hovorcu konkrétnej ekonomicko-politickej opcie – a z toho vyplývajúcej revízie hierarchie kultúry vo vedomí príjemcov.

Prelom ako spor o postmodernizmus

Postmodernizmus, ktorý sa zakorenil v ľavicovej humanistickej reflexii a čiastočne v literatúre, divadle alebo filme, prišiel do konfliktu s problémami, ktoré vyplývali z pokusov odpovedať na otázky týkajúce sa nielen estetiky, ale rovnako aj podstaty nového národného diskurzu v poľskej kultúre po roku 1989. Vzťah postmodernistickej skupiny k týmto problémom možno zhrnúť do šiestich bodov. Podľa postmodernistickej koncepcie (1) národné univerzum je vrece, z ktorého stojí za to a treba brať len to, čo je aktuálne potrebné. (2) Neexistujú iné kánony mimo postmodernistických, ktoré v podstate nie sú v protiklade s národným kánonom, pokiaľ práve ten nevstupuje do konfliktu s postmodernizmom. Všetky kánony, antikánony a de-kánony sú rovnoprávne, zatiaľ čo axiologické spory o ich hierarchiu nemajú zmysel. Dominuje pragmatické kritérium, nie ideologické. (3) Prelom ako čas dekompozície hierarchie a kánonov umožňuje zmenu hierarchie; rovnako je tu však aj energia, ktorá umožňuje udržiavať stavy chaosu, v ktorých by malo dôjsť k vyrovnaniu úrovní kultúry a literatúry. (4) Postmodernizmus v Poľsku sa nezačal spolu s pádom komunistického režimu, skôr s odstúpením literatúry od bezprostredne politických či ideologických úloh, spočívajúcich okrem iného v dialógu s národným autizmom. „Občianska hanba“ a problém zla sú fabulárne problémy. (5) Najdôležitejší je mediálny úspech a úspech na trhu. Spisovateľ už nie je „inžinier duší“, ani dramatický sprisahanec, ktorý bojuje o česť národa, ale inžinier vlastného úspechu, technik marketingu. (6) Menšina má väčšiu hodnotu než väčšina. Týmto spôsobom prívrženci postmodernizmu zrušili platnosť väčšiny otázok vyplývajúcich z končiaceho sa obdobia a nastolili nové. Opozícia voči postmodernizmu sa v rámci literárnej kritiky usilovala v procedúre závažnej diskusie určiť šance zakotvenia tejto kultúrnej tendencie v podmienkach kultúry rozhodne odmietajúcej ideologickú prikrývku, ale spočívajúcej hlboko v tradícii, v aure religiozity orientovanej na autority a hľadajúcej ešte stále hlbší zmysel národných udalostí. Začiatkom 90. rokov zaujímavo uchopil tento problém Włodzimierz Bolecki v článku Poľovanie na postmodernistov 4, kde poukázal na oblasti, kde sa západná postmoderná kultúra rozchádza s poľskou kultúrou, v najvyššej miere formovanou literatúrou. Hodnotou postmodernizmu – napísal kritik – je dekonštrukcia chápaná ako fragmentarizácia poznávania sveta, nemožnosť zrekonštruovať celok, centrum, veľké pravdy.

4/ W. Bolecki, Polowanie na postmodernistów, „Teksty Drugie“ 1993, č. 1. Neskôr v knihe Polowanie na postmodernistów (w Polsce) i inne szkice, Wydawnictwo Literackie, Kraków 1999.

V Poľsku sa ako nevyhnutnosť a povinnosť po páde komunizmu javila rekonštrukcia. Postmodernizmus likviduje kontinuitu – poľská literatúra stále hľadá stratené ohnivká a o nájdené sa programovo stará. Poľská kultúra ustavične kultivuje historickosť a tragizmus – postmodernizmus tieto kategórie vôbec neberie do úvahy. Postmodernizmus sa prejavuje demonštráciou opakovaní a sekundárnosti – v poľskej literatúre panuje bezohľadný imperatív originality a postulát odhaľovania minulosti. Postmodernizmus programovo odmieta budovať čokoľvek od začiatku, v poľskom spoločenskom živote je presvedčenie, že možno a treba začínať odznova, vybudovať to zničené s pietou, podstatnou súčasťou kolektívneho vedomia, podporovaného najviac práve literatúrou. Postmodernizmus likviduje tradičné delenie na elitárnu a populárnu kultúru. V Poľsku je kultúra chápané elitárne. Napokon postmodernizmus sa zrieka akéhokoľvek kánonu, fundamentálnej sústavy zásad regulujúcich život kultúry. V poľskej literatúre sa hľadanie a stanovenie kánonu, jeho prehodnocovanie, stále pokladá za najdôležitejšiu úlohu. Táto závažná polemika prišla však trocha neskoro. Hranice rozdelenia už boli vytýčené, víťazi boli vopred určení.

Zmierlivejšia časť literárnej obce a kritiky, dištancujúca sa od istej plagiátovosti a nezrelosti postmodernistického prelomu v Poľsku, nemala však v pláne konať proti šíreniu postmodernistických ideí. Išlo o to, aby sa mechanicky a arbitrárne nenahradil jeden model umeleckej kultúry iným, ktorý nie je zrastený s národnou tradíciou a je extrémne relativistický. Vďaka tomu sa postmodernistické tendencie, napriek pomerne slabej prezentácii v umení, pričinili o osvieženie debaty o principiálnych problémoch identity poľskej kultúry. Po rokoch zdanlivej izolácie ju otvorili inakosti, tomu, čo bolo cudzie, pomohli uvedomiť si relativitu akoby absolútnych javov a zároveň dovolili poukázať na domáce postmodernistické tendencie.

Menšina ako hodnota

Do roku 1989 bolo Poľsko dogmaticky monoetnický štát. V osemdesiatych rokoch sa síce uverejňovalo veľa materiálov o tradíciách viacnárodnej republiky, pokúšali sa vyťahovať niektoré aspekty poľsko-ukrajinských alebo poľsko-nemeckých, poľsko-židovských vzťahov, priemerný poľský občan však žil v presvedčení, že v jeho krajine už tieto problémy patria do histórie. Reálny socializmus izoloval spoločnosť od mnohých nepokojov a svetových diskusií, týkajúcich sa napríklad holokaustu. Monopolizácia a štátna manipulácia diskusie o holokauste a uzatvorenie nemeckého problému medzi roky 1939 a 1945, ako aj zamlčanie etnických konfliktov v období druhej svetovej vojny, najmä na východe, kolektívnu pamäť odľahčili, takže bola menej zaťažená zodpovednosťou. Poliaci citliví na vlastnú históriu sa domáhali, aby sa zložili plátna, čo ich izolovali od minulosti, žiadali zverejniť všetky „biele miesta“, ale keď sa to stalo, mnoho ľudí protestovalo proti tomu, čo uvideli. Rozprávanie o vlastných krivdách, akokoľvek opodstatnené, už nepostačovalo na pochopenie minulosti, najmä tej z obdobia 1939 – 1989. Navyše Poliaci odstrčení od diskusie o minulosti na 50 rokov neboli, ako spoločenstvo, na takúto debatu mentálne pripravení. Týkalo sa to najmä histórie holokaustu. „Anjelskosť“ dejín predstavovaných v období socializmu, v ktorých sú Poliaci výhradne obeťami a navyše výhradne hitlerovského Reichu, bola v rokoch prelomu ohrozená náhle naloženou ťarchou zodpovednosti za činy neznáme väčšine poľského obyvateľstva. Diskusie o poľskej spoluúčasti na holokauste vyvolal Jan Tomasz Gross najprv prostredníctvom knižky esejí Prízračná dekáda: tri eseje o stereotypoch na tému Židov, Poliakov, Nemcov a komunistov: 1939 – 1948, a vzápätí knihou i zločine v Jedwabnom Susedia5 vydanou v neskoršom období prelomu, fakticky v jeho poslednej fáze. Prelomový význam Grossových prác pre prebudenie kolektívnej autoreflexie o inej pamäti holokaustu je v Poľsku nespochybniteľný. V širokej diskusii však vyšla najavo obrovská rozdielnosť spoločenských názorov, už nie vo vzťahu k obsahu prác, ale vo vzťahu k spôsobu podania. Napriek odporu a pochybnostiam sa historická korektúra, ktorá mení proporcie a je morálnym ukazovateľom celého problému v Poľsku, uskutočnila a nikto so zdravým rozumom sa proti tomu nestavia.

5/ J. T. Gross, Upiorna dekada: trzy eseje o stereotypach na temat Żydów, Polaków, Niemców i komunistów: 1939 – 1948, Universitas, Wyd. Kraków 1998, Universitas; J. T. Gross, Sąsiedzi: Historia zagłady żydowskiego miasteczka, Fundacja Pogranicze, Sejny 2000.

––––––––––––––––-

Po roku 1989 monoetnické a od globálnych procesov izolované Poľsko odišlo do dejín. Zužitkovali to neveľké národné menšiny, ktoré získali možnosť otvorene formulovať vlastné problémy, ba dokonca sa stali atraktívnym kultúrnym partnerom, napriek lokálne sa vyskytujúcim občasným konfliktom. Nový model vzdelávania rešpektuje aktívnu prítomnosť Židov, Nemcov, Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Rómov, Grékov, Arménov v Poľsku. Nemecká menšina má svojich poslancov v parlamente, vlastné školstvo. O autonómne práva v oblasti kultúry sa prihlásili Kašubovia a Slezania. Monoetnický model postsocialistického Poľska sa začal meniť, obohacovať o efekt reálneho vnútorného aj vonkajšieho dialógu. Poľsko sa v období prelomu stalo miestom, na ktorom sa odohralo nezvyčajné množstvo stretnutí predstaviteľov kultúr národov strednej a východnej Európy. Nepripomínali sa teda iba konflikty, ale predovšetkým regionálna jednota narušená vojnou a delením po jaltskej konferencii. Vynikajúcim hovorcom práv menšín a propagátorom skutočného dialógu v Poľsku sa stal v období prelomu Jacek Kuroń, disident, a potom dlhoročný šéf parlamentnej komisie pre záležitosti národnostných menšín, v podstate hlavný tvorca zákonov o menšinách a animátor diskusií o multikultúrnosti, aké menili autistické poľské vedomie.

Nemecký činiteľ v palimpseste poľskej kultúry

Na prahu 90. rokov začína poľská kultúra vychádzať zo stavu autizmu, do ktorého ju vtlačili komunistické represie. Nemá ešte celkom vypracované jazyky dorozumenia sa s vonkajším svetom, so susedmi. Pri tej príležitosti treba dodať, že takzvaná poľská próza z hraničných oblastí z rokov 60. – 80., považovaná za atraktívny zdroj multikultúrnosti v jalovom svete socializmu, je vo väčšine prípadov preparovaný, umelý výtvor, čosi ako rezervácia pre potreby kritiky a elít, bezradný ako istý druh inštrukcie v autenticky multikultúrnom svete. Viacej autentizmu si uchovala emigrantská literatúra, teraz už bez zábran ovplyvňujúca mladú literatúru doma. Svet obsiahnutý v emigrantských spomienkach Czesława Miłosza Rodná Európa (1959), Jerzyho Stempowského Eseje pre Kasandru (1961) alebo Stanisława Vinzenza Na vysokej polonine (1936 – 1970) je súčasťou základov fascinácie mladých spisovateľov ideou, obrazom, minulosťou strednej, no možno predovšetkým stredovýchodnej Európy. V širokej poľskej predstave nie je stredovýchodná Európa jediný ucelený región. Rozdiely tu majú rovnaký význam ako podobnosti. Poľskí autori do svojich literárnych ciest po stredovýchodnej Európe radi začleňujú Halič, Bukovinu, priestory nachádzajúce sa na hraniciach niekdajšej c. k. monarchie, ochotne sa púšťajú do dialógu s rumunskou kultúrou a, samozrejme, so severom – Bieloruskom či oblasťou okolo Wilna (Vilniusu). To všetko však už v poľskej literatúre bolo. Novým činiteľom, aký výrazne vyčnieva v období pred koncom dlhého času prelomu, je predtým nevídaný prístup k nemeckej literatúre.

Prameňom inšpirácie je tvorba Güntera Grassa, ktorého Plechový bubienok vyvolal vlnu záujmu o donedávna zakliate poľsko-nemecké pohraničie. Diela Pawła Huelleho, Stefana Chwina, Artura Liskowackého, Jerzyho Sosnowského, Romana Reda-Praszyńského, Piotra Siemiona sa sústreďujú na literárne pátranie po historickej a kultúrnej podstate „malých vlastí“ situovaných v oblasti nemecko-poľského palimpsestu, vo svete Gdanska, Štetína, Vroclavy, Kołobrzegu a vo všeobecnosti Prímoria a Dolného Sliezska. Spomínaní spisovatelia iniciovali prúd hľadania identity ďaleko od centier kultúry, vo sfére vlastnej osobnej skúsenosti, v dimenzii dejín a lokálnych udalostí, ktoré podrobovali značnej mýtizácii a demýtizácii. Spoločenstvá, o osudoch ktorých píšu, vyhnané z niekdajšej domény napr. na východe, sa usadili na ruinách nemeckej kultúry. Postupom času sa nepriateľské svety autochtónov a prisťahovalcov navzájom prestupovali, vznikal špecifický palimpsest: treba tu hovoriť o nezriedka dramatickom súznení svojho a cudzieho. Najmä Vroclav, Štetín a Gdansk plnia podstatnú úlohu ako teritóriá špecifickej historickej aj súčasnej skúsenosti.

Próza Stefana Chwina Krátka história istého žartu (Výjavy zo stredovýchodnej Európy) z roku 1991by mohla byť označená za takmer programové dielo v kontexte týchto úvah. Podobne ako v populárnej hudbe kariéra rockovej skupiny „Myslowitz“, ktorého názov provokatívne sugeruje evokáciu nemeckej tradície mesta a Sliezska. Máme tu dva signály poukazujúce na zaujímavý jav – na znovuvybudovanie vedomia existencie vzťahov so susednými kultúrami a mimoriadny význam v tomto procese kultúry, tradície a súčasných zväzkov s nemeckou kultúrou. Nemecko sa stalo v minulom polstoročí cieľom poľskej ekonomickej, nie politickej emigrácie. Býva tu veľké poľsky hovoriace spoločenstvo – viac ako milión ľudí – ktoré v podstate oficiálne nefunguje. O politickom predstavenstve je však zbytočné snívať. V dnešnom Nemecku žije pravdepodobne väčší počet Poliakov než vo Francúzsku, V. Británii a Škandinávii dohromady. Tento – z hľadiska minulosti – paradoxný jav, nezostáva bez významu pre súčasnú literatúru.

Poľská literatúra 90. rokov si uvedomila význam poľsko-nemeckých vzťahov na dvoch úrovniach. Po prvé je to fakt prítomnosti poľskej emigrácie v Nemecku a Rakúsku. Po druhé, v štruktúre kultúrneho poľského palimpsestu existujú vrstvy nemeckého pôvodu, buď to ako medziľudský vzťah týkajúci sa autochtónov, ľudí pohraničia, kolonizátorov alebo dobyvateľov. Deväťdesiate roky sú obdobím intenzívneho budovania literatúry na spomínaných úrovniach. Tvoria ju emigranti žijúci v nemeckom jazykovom okruhu: Janusz Rudnicki (Dá sa žiť, 1992; Skurvený svet, 1994; Tam a späť po dúhe; 1998), Krzysztof Maria Załuski (Bodenský triptych, 1996; Špitál Polonia, 1999), ale nielen. Spisovatelia zakorenení v ponemeckých svetoch Prímoria a Sliezska. Citliví na stopy, pozostatky minulého, ktoré chápali ako súčasť vlastnej biografie, začali cestu do minulosti. Pripomeňme ešte také diela ako Hanemann (1995) Stefana Chwina, Breslau (1996) Andrzeja Zawadu, Mesto ospanlivých žien (1996) Romana (Reda) Praszyńského, Kowaleského Návrat do Breitenheide (1997), ale aj Iné rozkoše (1995), Tisíc pokojných miest (1997) Jerzyho Pilcha, Nízke lúky (2000) Piotra Siemiona, Mnohosten (2000) Jerzyho Sosnowského, Eine kleine (2001) Artura Daniela Liskowackého.

Čím je tento „nemecký činiteľ“ poľskej literatúre 90. rokov? Novou pozitívnou hodnotou namiesto doteraz exponovanej negatívnej. Pozitívnou hodnotou ako existenciálny a kultúrny element. Je to výraz uvedomenia si viacerých spisovateľov mladšej generácie, že poľsko-nemeckú skúsenosť sa nepodarí vymazať, pretvoriť ju na ďalšiu ideologému, že je totiž väčšinou už mimo politickej diskusie a stala sa súčasťou života, v ktorom má uvedomenie si politických a zemepisných bariér rozhodne menší význam než vedomie kreatívnych kultúrnych a mentálnych rozdielov.6

6/Pozri Obcowanie z volnością. Dialogi literackie polsko-niemeckie. Usporiadala Bożena Chrząstowska. Poznań – Berlin 2001.

Stredná Európa

Literárna diskusia týkajúca sa strednej Európy, jej dejín, mytológie, identity, ktorú roku 1985 vyvolal Milan Kundera, našla v Poľsku pochopenie, aké ťažko mohol niekto očakávať. Zdá sa, že tu zapôsobili dva – najmä pre literatúru – atraktívne činitele, ktoré Kundera vysunul do popredia: bol to činiteľ židovskej kultúry, videný ako „pojivo“ stredoeurópskej rôznorodosti či tradičný a v Poľsku dobre viditeľný haličský alebo rakúsko-uhorský komponent. K tomu sa pripája exotickosť v Poľsku málo známych kultúr ukrajinskej, maďarskej, českej a slovenskej. Konkrétne tieto činitele zhŕňa román P. Huelleho Mercedes Benz (2002), román prezentujúci vrcholné dielo celého tohto prúdu. Huelle tu spája niekoľko fabulárnych motívov vytvárajúcich špecifický palimpsest pamäti: rodinnú históriu, ktorej centrom je predvojnový Ľvov, súčasnú fabulu odohrávajúcu sa v Gdansku tesne po páde komunizmu, vrstvu nostalgických reminiscencií, nadväzujúcich na osobnosť a spisovateľský štýl Bohumila Hrabala. Tieto vrstvy sa navzájom prekrývajú, spája ich titulný motív legendárneho auta známej značky, ktoré je majetkom rozprávačovho starého otca. Takto sa zo spojenia poľského, ukrajinského, českého a nemeckého motívu rodí multikultúrny priestor spomienky. Svety, ktoré sa doteraz zdali navzájom cudzie, nekompatibilné, sa v rozprávaní stávajú literárnou a ideovou jednotou. Huelle sa nevyhýba literárnym narážkam, citátom, štylizácii. Jeho nadviazanie na Hrabalov autorský štýl je ostentatívne – je to vyjadrenie holdu veľkému spisovateľovi, Ľvov sa tu spája s Gdanskom a Gdansk s českou Prahou. Huelle zväzuje medzivojnovú Halič, súčasný Gdansk, Hrabalov svet do jednoty štýlu, zážitku, skúsenosti rovnako rodinnej (história), ako aj osobnej (súčasnosť) a literárnej (Hrabalova literatúra a jej význam). Huelle dokazuje, že o vtedajšom svete sa dá rozprávať iba nostalgickým Hrabalovým jazykom. Práve Mercedes Benz poskytuje súčasný vzorec strednej Európy. Je ňou skutočnosť literatúry a nostalgických spomienok.

Deväťdesiate roky upozorňujú, že naozaj zaujímavé texty vznikajú v Poľsku opäť zo stretania jazykov a kultúr, pričom pohraničie tu nie nijaká zakázaná nárazníková zóna, územie utajenej komunikácie s nedostupným, do minulosti odsunutým vonkajším svetom, ale ako v dielach Huelleho, Rudnického, Załuského istým druhom voľne rozohrávaného vnútorného javu, a zároveň špecifickou formou hraničnej situácie, ktorá môže existovať všade. Podstatnou zmenou je presun východnej orientácie značnej časti poľskej kultúry na orientáciu západnú. Táto zmena znamená prechod od stavu nostalgie voči minulosti, spojenej s východným zakorenením Poľska, do stavu aktívnej účasti v medzikultúrnom dialógu na širšom teritóriu súčasnej, modernej poľskej kultúry rešpektujúcej okcidentálne ambície. Problémy vyobcovania, konfliktu, vykorenenia, zakorenenia, rozpadu tradícií, demýtizácie zvyškov miestnej kultúry, už bez politického balastu a z jeho existencie vyplývajúcich nevyhnutných deformácií (ako v tzv. poľskej presídleneckej próze z 50. až 80. rokov týkajúcej sa zakorenenia na západných územiach), otázka dialógu, vzájomného prenikania i odmietania kultúr, kreácia nového typu literárneho hrdinu, a nemusí ním byť nevyhnutne Poliak (Nemec, Ukrajinka, Poliaci vo Chwinovom románe Hanemann, nemecká pospolitosť v diele Liskowackého, český spisovateľ v Huelleho románe atď., Ukrajinci, Nemci, Američan v Siemionovom románe), skôr ide o postavu nachádzajúcu nejaký mimoriadny vzťah k Poľsku, poľskosti, už bez onoho príkazu ustriehnuť vlastnú odlišnosť, aj tú národnú, za každú cenu; nezriedka sa už odvoláva na identitu vznikajúcu vo svete stredoeurópskeho pohraničia – toto sú nové vlastnosti poľskej literatúry, divadla a dokonca aj filmu v prelomových 90. rokoch. Táto tvorba vyjadruje podstatné vlastnosti zmeny, aká nastala v komunikačnom modeli poľskej kultúry. Ako sme už povedali, v tomto modeli sa tradičná sféra východných fascinácií nachádza v úzadí. Diskurz poľskej prózy je diskurz explorácie širšieho kultúrneho priestoru, spájaného s globalizáciou, diasporou, dialógom so západnou kultúrou, s možnosťou otvorenejšej diskusie na chúlostivé témy, a nie výhradne znovuvybojovávanie kedysi zakázanej minulosti. Nostalgia, ktorej je tak veľa, sa týka prekvapujúcej voľby takých obrazov skutočnosti, ktoré sa donedávna zdali prekliate alebo fungovali ako tabu alebo boli vo všeobecne neznáme či podceňované. V Poľsku literatúra zvyčajne ako prvá signalizuje zmeny, aké sa odohrávajú v kultúre. Odvrat od romantického modelu kultúry odporu a ezopského jazyka, nadviazanie dialógu s najťažšími problémami vedomia a histórie (holokaust), presuny v rámci kánonu textov, osobností a postojov sú predzvesťou ďalších zmien. Pokračujú pomaly, energia prelomu predsa prebúdza silný odpor, aktivizuje autistické a eskapistické postoje, nechuť voči kultúre Iného.

Záver

Poľská kultúra v období prelomu mala problém s fungovaním elít. Pokiaľ nastalo rýchle premiešanie politických skupín, ktoré vytvorili, podľa vlastnej nomenklatúry, politickú triedu, toto miešanie, spájanie či dialóg elít kultúry s odlišnými rodokmeňmi sa zdali ťažké, dokonca priam nemožné. Vidieť to napokon po dvadsiatich rokoch, počas ktorých dva zväzy spisovateľov odchádzajúce do tieňa nemajú ani v najmenšom v úmysle budovať spoločnú reprezentáciu. V júni 1989 sila zmeny spočívala v koncentrovaní sa najväčších autorít zo sféry opozičného politického myslenia, zo sféry kultúry, náboženstva, vrátane samého pápeža Jána Pavla II., okolo programu Solidarity. Charakteristickou črtou ďalšej transformácie je však polarizácia a mimoriadne rýchle opotrebovávanie centier zasahujúcich do politiky, čo v konečnom dôsledku vedie k problémom s vypracovaním koherentného diskurzu. Prelom 1989 bol impulz pre solidárne, racionálne konanie, ale neuplatnil sa ako norma solidárnej súčinnosti v podmienkach demokracie. Postavil pred poľskú spoločnosť niekoľko historických úloh: opustenie zóny komunizmu a ruskej dominácie, pripojenie sa k západným obranným a ekonomickým štruktúram, vypracovanie nového národného diskurzu zodpovedajúceho významu procesu a smerovaniu k zjednotenej Európe na báze starých a nových hodnôt kultúry. Tie tri principiálne ciele sa naplnili do rozličnej miery, pričom najťažšie sa vnútorne ukázala tretia úloha: pretvorenie národného diskurzu tak, aby bol priestorom pre dorozumenie všetkých síl v konkrétnom modeli súčasných tradícií a hodnôt, ale aj aby umožňoval jasný, zrozumiteľný dialóg Poľska s jeho okolím. Takto chápaný, nový národný diskurz sa podľa všetkého nachádza stále v procese tvorby. Treba mať na pamäti, že za posledných 200 rokov Poľsko zažilo len dve epizódy relatívnej nezávislosti? 1918-1939, 1989-2009, a viac než 150 rokov sa nachádzalo pod vládou niekoľkých silnejších susedov, ktorí sa aj dnes pokúšajú nanútiť svoje hľadisko a budovať vzťahy s ním založené na presvedčení o svojej nadradenosti. Ovplyvňuje to kolektívne vedomie v Poľsku, obsah zásadných trendov kultúry, no najmä voľbu tradície a jej chápanie, do značnej miery, ako sme už povedali, autistické, to znamená obranné, nedôverčivé, integristické, náboženské. Na druhej strane, vďaka prelomu si Poliaci uvedomili šancu, pred ktorou sa ocitli a po prvý raz od roku 1918 ju mali možnosť aj realizovať. Zreformovali teda svoju krajinu – prvý raz bez jediného výstrelu a bez obetí – čo je príznačné pre pozadie jesene národov 1989 i pre pozadie udalostí, aké po tom nasledovali v postkomunistickej Európe. Uplatnili vlastné politické riešenie v podobe Okrúhleho stola, tzv. Balcerowiczových reforiem, štruktúry samospráv aj vlastné kultúrne riešenia, ako napríklad Poľský ústav filmového umenia, Centrum európskej solidarity, početné výskumné ústavy stredovýchodnej Európy, množstvo súkromných vysokých škôl nevídané v tejto časti Európy. Idea spoločnej solidarity si našla kontinuitu v nezvyčajnom fenoméne Orchestra sviatočnej pomoci, chápaného ako národný poklad – tento orchester rok čo rok vyzbiera milióny eur na zdravotnícku pomoc.

Vo sfére kultúry umeleckých aktivít sa kolektívne pôsobenie v prospech konkrétnej idey zdá byť na dlhšie trate neľahké, možno dokonca aj škodlivé. Toto bolo pochopené správne. Po roku 1989 poľskí intelektuáli a umelci nevystupovali ako duchovná či intelektuálna pospolitosť zápasiaca so systémom útlaku – už nemuseli. Od čias straty nezávislosti v roku 1795 sa totiž v umení a kultúre črtala dlhšia chvíľa slobody, v ktorej výchovné, národné a politické problémy zohrávajú druhoradú úlohu a tvorca, intelektuál, humanista sa konečne môže venovať vlastnému povolaniu. Ktovie, či to nie je ich najväčší úspech, ktorý zmierňuje ostrosť debaty o „občianskej hanbe“, „bielych miestach“, dnes čoraz viacej tmavnúcich, no stále nedostatočne preskúmaných; úspech, ktorý oslabuje „rýpavosť“ pamäti skoncentrovanej na zlú minulosť, likvidujúcu spoločenské postavenie umelca a odrádzajúcu od zobrazovania skutočnosti. V takejto perspektíve sa dokonca ani ťarcha zanedbávaných povinností voči demokracii nezdá priveľmi otravná. Napokon, je to ťarcha slobody voľby.