Dvadsaťročie slobody (aj pochybností)

Stredoeurópske politické zmeny z konca 80. rokov, vrátane tzv. zamatovej či nežnej revolúcie v novembri ´89 v Československu, neprebiehali koordinovane, skôr izolovane, resp. s istými odlišnosťami, ktoré vyplývali zo špecifiky vývoja komunistickej diktatúry v jednotlivých štátoch tohto regiónu. V Československu chýbala masová základňa typu Solidarity, ale aj aktívna rola katolíckej cirkvi podobná tej v Poľsku či dôkladná príprava alternatívnych štruktúr. Chýbala aj štruktúrovanejšia politická stratifikácia, podobná tej, ktorá sa realizovala koncom 80. rokov v relatívne vyhranene profilovaných politických stranách v Maďarsku, kde k transformácii spoločnosti, nielen v porovnaní s Československom, mali vládnuci komunisti najbližšie. Zmeny smerom k demokratickému systému a trhovej ekonomike mali napriek týmto národným odlišnostiam v strednej Európe predsa len spoločného menovateľa. V Československu hneď po tejto demokraticko-trhovej zmene však umocneného aj národným elementom, ktorého dôsledkom bolo potom následné rozdelenie štátu, len sčasti korelujúce s národným elementom v Maďarsku, revitalizovaným na pozadí posttrianonských historických tráum najmä dôrazom na maďarské menšiny v susedných štátoch. Nezaškodí si to pripomenúť aj preto, že povojnový vyše štyridsaťročný vývoj komunistických štátov sa uskutočňoval na ideologickom fundamente tzv. proletárskeho internacionalizmu, čo bola špecifická podoba ideologického monopolu, potláčajúceho okrem iného aj národné historické špecifiká. Moderné dejiny či skôr dejepis týchto štátov sa odvíjal od dejín komunistickej strany Sovietskeho zväzu, špeciálne od „Veľkej októbrovej revolúcie“ z roku 1917 a len sčasti aj od dejín „miestnych“ komunistických strán. Deformácia vedomia spoločnosti bola v tom období priamoúmerná intenzite totality v nich. Vyrovnanie sa s touto štyridsaťročnou deformáciou predstavuje problém, ktorého sa intelektuálne elity stále dotýkajú len veľmi marginálne. Dejiny súčasnosti sú vo všeobecnosti nielen rizikové, ale i klamlivé, ľahko sa stávajú predmetom manipulácie, predovšetkým politickej či ideologickej. Nastolenie demokracie v postkomunistických štátoch sa týmto manipuláciám a deformáciám tiež nemôže vyhnúť, hoci najobľúbenejšou metódou pre mnohých sa zdá byť stále metóda zabúdania. Táto úvaha chce trochu túto metódu aspoň sproblematizovať, keď už nie rovno spochybniť. Dvadsať rokov od historickej zmeny, ktoré od roku 1989 už tiež prešli do minulosti, hoci stále súčasnej, si zaslúži pozornosť nielen jubilejnú, slávnostnú, ale najmä kritickú. Pravdu má Petr Pithart, ktorý píše, že ak máme porozumieť zmene roku 1989 a dvadsaťročiu, ktoré po nej nasledovalo, musíme sa pokúsiť porozumieť aj dvadsaťročiu (dodal by som, že štyridsaťročiu), ktoré pred ňou prebehlo. Do tejto reflexie sa však akosi nikomu nechce (Petr Pithart je svetlá výnimka, tak ako v Poľsku Adam Michnik či v Maďarsku Péter Esterházy), lebo by sme asi museli priznať, že obnova mravnosti, v ktorú sme naivne verili, sa napriek všetkým veľkým ekonomicko-politickým zmenám neudiala.

K takejto téme, ak je človek pamätník a miestami tak trochu aj aktívnejší účastník dejov posledného polstoročia, sa nedá priblížiť celkom neosobne. Ale zasa nie je najlepší ani prístup priveľmi subjektívny, prístup zaujatého memoáristu. Lebo naozaj nie je pre historiografiu nič nedôveryhodnejšie ako pamäti (a možno aj pamäť) pamätníkov!

Lenže, ak sa človek dožije sedemdesiatky a žil vo viacerých štátoch a režimoch bez toho, že by sa veľmi premiestňoval, má možno právo na subjektívnejší pohľad na dejiny, ktoré okolo neho prebehli. Ak ho (našťastie v útlom detstve) zastihol národný socializmus fašistického satelita hitlerovského Nemecka, a po krátkom, len limitovane demokratickom povojnovom výdychu štyri desaťročia inej, komunistickej totality (s veľmi krátkym intermezzom pokusu o jej poľudštenejšiu tvár), tak sa reálnej demokracie (hoci tiež neraz deformovanej) dožil v päťdesiatke. Dvadsať rokov, ktoré uplynuli od zrútenia či pádu komunizmu (zaujímavé je, že nehovorievame „od zvrhnutia“, čo by predpokladalo zrejme aktívnejšiu účasť na ňom – na páde možno participovať aj tým, že ho len očakávate alebo pozorujete!), predstavuje obdobie, od ktorého môžno mať istý odstup, ale na objektívnejšiu historiografickú interpretáciu a hodnotenie je to asi málo.

Skutočnosť, že demokraciu, presnejšie jej trhovú ekonomicko-finančnú časť sme po roku ´89 do značnej miery vybudovali na neraz limitovanej zákonnosti, často svojvôli, ktorá vyvolala hneď v jej základe značné sociálne rozdiely, možno síce rôzne vysvetľovať, ale len ťažko jednoznačne pochopiť. Pachuť zo získanej slobody a demokracie (na ktorej hospodárske riešenie boli najlepšie pripravení komunistickí „kapitáni priemyslu“, ako sa im v 80. rokoch hrdo hovorilo) pociťuje doteraz nemalá časť ľudí, nielen zo sproletarizovaného prostredia inteligencie a aktívnych intelektuálov, ktorí zmenu roku 1989 privítali najviac.

Patril som v tom čase k nim, angažoval som sa za zmeny (takpovediac v medziach zákona) v štruktúrach spisovateľských aj vedeckých, v relatívne úzkom, ale v tom čase hádam vplyvnom intelektuálnom prostredí, ktorého sa však vtedajšia moc, založená na vláde jednej ideológie a štítiaca sa čo i len slova pluralizmus, predsa len obávala.

Koncom 80. rokov minulého storočia sa už síce v strednej a sčasti i vo východnej Európe „diktatúra proletariátu“, teda vtedajšia totalita uvoľňovala či práve gradovala jej degenerácia a väčšina prispôsobivých občanov už zabudla na obludnosti 50. rokov, ale nikto si nedokázal reálne predstaviť jej definitívne zrútenie, pád (nie to ešte zvrhnutie) mäkkým, teda tým zamatovým spôsobom, akého sme boli v novembri ´89 svedkami. Aj signatári Charty 77, v drvivej väčšine českí, ktorí združovali rôznorodé názorové a ideové spektrum so spoločným ťahom na ľudské práva a demokraciu, nerátali s takou radikálnou zmenou základov režimu, skôr s jeho gradualistickým vylepšovaním. Napriek spomínanej vnútronázorovej rôznorodosti Charta 77, takpovediac na českej pôde a na českom fundamente, však vygenerovala lídra aj signifikantných českých reprezentantov, kým na Slovensku bola situácia podstatne odlišná.

V českom prostredí boli v 70.-80. rokoch ostré, v podstate neprekročiteľné hranice medzi disidentským, samizdatovým, exilovým a oficiálnym kultúrnym či kultúrnopolitickým okruhom. Začali sa, aj to veľmi pomaly, uvoľňovať až koncom 80. rokov, kedy už režim takrečeno omilostnil viacerých českých umelcov, hlavne spisovateľov, po roku 1970 tvrdšie alebo mäkkšie embargovaných. Základná hranica však fungovala stále, lebo zo strany oficiálnej, predovšetkým českej kultúry vychádzali impulzy ústretovosti iba veľmi sporadicky a selektívne. Spomínané okruhy, realizované najmä na kultúrnom či intelektuálnom (ale, samozrejme, názorovo a politicky protichodnom) základe v českom prostredí nekomunikovali, nestretávali sa, pričom rigidnosť oficiálneho okruhu bola evidentná a odsúdená k zániku. Po novembri ´89 sa tak stalo. Dovtedajší český oficiálny kultúrno-umelecký, intelektuálny okruh sa v podstate zrútil zároveň s režimom, hoci ekonomickí predstavitelia starého režimu sa rýchlo transformovali, teda participovali na divokej privatizácii. Viacerí reprezentanti oficiálneho okruhu sa neskôr revitalizovali v ľavicových či komunistických štruktúrach, no nemálo ich podporilo i pravicovú časť politickej scény. Nástup predstaviteľov disentu a exilu (toho v redukovanejšej podobe) bol v českom prostredí výraznejší ako v slovenskom, k istej integrácii českého umeleckého a kultúrnopolitického života došlo až v druhej polovici demokratického dvadsaťročia, keď na kultúru dopadli viditeľnejšie dôsledky tzv. neviditeľnej ruky trhu v jeho neoliberálnej podobe. České kultúrne prostredie však do značnej miery dodnes ostáva diferencované na základnom pravicovo-ľavicovom pôdoryse, pričom len okrajovú rolu v ňom hrajú ďalšie zložky -- národné, konfesionálne, ekologické a iné.

Myšlienkové zázemie, mentálnu atmosféru zmeny v novembri ´89 pripravoval v Československu v 80. rokoch pohyb, ktorý vyvolala Charta 77. Nešlo však o pohyb masový a jeho rezonancia v spoločnosti len postupne nadobúdala na intenzite. Drvivá väčšina občanov žila svojim konzumným a konformným spôsobom, ktorý bol v komunistickom tábore v Československu relatívne vysoký a otázky ľudských práv, demokracie vnímala maximálne väčšinou na pozadí spomienok zo sklamania z augusta ´68. V českom prostredí bola táto rezonancia isto silnejšia, ale nie dominantná.

x

V slovenskej časti spoločnej repubiky bola situácia v 70.-- 80. rokoch odlišná v politike, ekonomike i v oblasti kultúry a umenia. Rezonancia 68. roku sa realizovala na dozvukoch federácie, ktorá prišla paradoxne v októbri ´68, už za prítomnosti Brežnevových tankov, no nielen preto mala čoraz formálnejší ráz. Z pôvodného odkazu 68. roku – demokratizácia a federalizácia – zostal len ten druhý, aj ten skôr vo virtuálnej podobe, preto netvoril dominantu slovenského verejného ani kultúrneho diskurzu ako to bolo ešte koncom 60. rokov. V slovenskom spoločensko-politickom aj kultúrno-umeleckom, vedeckom, intelektuálnom prostredí, napriek vonkajšej podobnosti s represiami po čistkách v komunistickej strane v Čechách, sa po roku 1970 nevytvorili také vyhranené či polarizované okruhy ako v českom. Kvalitatívne aj kvantitatívne sa výrazné osobnosti slovenského politického či umeleckého disentu a exilu dali zrátať na prstoch dvoch-troch rúk. V 70. rokoch sa spoločnosť diferencovala ešte väčšinou skôr na komunistickom pôdoryse, obete sa grupovali po čistkách najmä z radov komunistickej strany, devastovalo to však následne celú spoločnosť.

Na Slovensku v tom dvadsaťročí, ktorému sa paradoxne hovorí normalizácia, na rozdiel od českej situácie, nebol v opozícii líder. Nebol ním, nemohol či nechcel ním byť ani Alexander Dubček, ktorý, keď ho komunisti exkomunikovali, sa stiahol z verejného života a uspokojil sa s pestovaním svojho mýtu, prekvapujúco nadobúdajúceho na európskej intenzite. Ale nebolo tu ani dosť výrazných osobností, spoločensky širšie akceptovaných reprezentantov opozície, ktorá by korelovala s Chartou 77. Skôr ojedinelí spisovatelia, intelektuáli, solitéri bez širšieho zázemia. Zjednodušene povedané, nemali sme ani Václava Havla, ani Jana Patočku, ale ani celý rad ďalších významných intelektuálov, umelcov, vedcov, ktorí sa v českom prostredí ocitli mimo oficiálneho okruhu. Dominik Tatarka ich pri najlepšej vôli nesuploval, zostal na svojich pozíciách z konca 60. rokov a všetko ostatné nemalo väčší spoločenský ohlas ani v sivej zóne. Exil, najmä reformno-komunistický vyhasol (najvýraznejší spisovateľ exilu Ladislav Mňačko na domácu väzbu akoby rezignoval), katolícky riešil svoj parciálny problém, navyše stále umocnený sentimentom na vojnové ľudáctvo. Nehovoriac o tom, že chýbala vízia, ktorá by oslovila konzumnú spoločnosť ako celok s nejakým výrazným posolstvom (nedarilo sa to ani cirkvi). Bol tu skôr podzemný zápas katolíkov o slobodu vierovyznania (protestantská minorita na ňom participovala minimálne), nepodzemný, ale ani nie nadpozemský zápas reformných komunistov, ktorí dvadsať rokov snívali svoj obrodný sen o návrate k myšlienke socializmu s ľudskou tvárou. Bolo tu úsilie ekológov, ktoré malo na svojom relatívne úzkom priestore reálne najviditeľnejšie črty protirežimovosti a bolo ešte tichšie úsilie salónnych demokratov, intelektuálov, umelcov, vedeckých pracovníkov, sociológov, literárnych vedcov, prírodovedcov ai. zo sivej či polosivej zóny, ktorí sa verejne pokúšali roztláčať priestor pre slobodné myslenie a umenie. Nezanedbateľný segment opozičného pohybu, aj keď nie vždy dostatočne integrovaný, tvorila časť maďarských intelektuálov, ktorá mala kontakt na politicky a názorove štruktúrovanejšiu opozíciu v Maďarsku, na jej liberálnu a sčasti aj konzervatívno-kresťanskú líniu. Nielen preto bola možno na zmenu v roku ´89 lepšie pripravená.

Aj keď jednotlivé skupiny či vrstvy opozície na Slovensku výraznejšie nekooperovali a obhajovali skôr svoje partikulárne záujmy (nielen preto, že nemali takú strešnú štruktúru ako bola v Čechách Charta 77), koncom 80. rokov už predsa len boli viditeľné nielen v súvislosti s tzv. sviečkovou demonštráciou katolíkov či väznením niektorých disidentov, ale aj výraznejšou aktivizáciou sivej zóny.

Spomínaná opozičná „zmeska“ spôsobila, že vývoj na Slovensku prebiehal odlišnejšie od situácie v Čechách. Treba však v tejto súvislosti osobitne zdôrazniť, že v dvadsaťročnom normalizačnom období sa v domácej opozícii neprejavili žiadne nacionalistické či separatistické tendencie. Ani len ich náznak. Ako-tak sa reflektovalo, ale nebol to žiadny opozičný objav, že federácia je nedôsledná. Autentický slovenský separatizmus zostal doménou ľudáckeho povojnového exilu, ktorý, pravdaže, mal svoje katolícke konotácie, ale nemohol byť – práve pre ne – verejne doma výraznejšie akceptovaný. Po novembri ´89, aj pre kompromitáciu s fašizmom, sa k nemu veľmi opatrne hlásil aj jediný legitímny dedič autonomistickej strany z prvej Československej republiky, Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Kresťansko demokratické hnutie. Extrémistická Slovenská národná strana, ktorá jediná po novembri ´89 deklarovala samostatné Slovensko, bola v tom období osamotená a marginalizovaná a nebola už vtedy vnímaná ako štandardná. Stereotypy a fóbie, ktoré najmä extrémni nacionalisti odvtedy (keď už to je demokraciou zaručené!) slobodne šíria na Slovensku sú dnes, žiaľ, oficiálne legitimizované, hoci sú výsledkom skôr starého „komplexu“ malého národa, ktorý sa stále cíti byť ohrozený (na rozdiel od Čechov, ktorí sa sebavedome habilitovali ako štátny národ). To, že sa tento nacionalizmus zneužil a dodnes zneužíva na ekonomický klientelizmus toho najhrubšieho zrna, je už len smutným apendixom slovenského variantu demokracie a trhovej ekonomiky.

x

Na Slovensku bola odlišná situácia od pomerov v Čechách napriek tomu, že sme žili v spoločnom, formálne federatívnom štáte. Odlišná historicky, politicky, ekonomicky, kultúrne, konfesionálne, intelektuálne. Rozdiely boli zjavné už v 19. storočí, resp. v čase do rozpadu monarchie. V období tzv. prvej republiky, demokratickej (1918-1938), sa tiež nevyrovnali. Nielen pre vyššiu úroveň urbanizácie a sekularizácie v tzv. historických zemiach a náboženský, predovšetkým katolícky a rurálny charakter Slovenska.

V českej optike, aj serióznej historiografickej (napr. Miroslav Hroch) sa neraz pripomína, že v období rokov 1948-1989 sa udiala modernizácia Slovenska -- najmä prostredníctvom industrializácie a stavebného rozvoja dedín, teda zmenou rurálneho vidieka, ale aj inštitucionálnym dobudovaním kultúry, vzdelania a vedy. Česko podľa tejto interpretácie by malo zažívať obdobie stagnácie vyspelého štátu, kultúrneho úpadku a deformácie kultúry.

Pravdaže, nebolo to všetko také jednoznačné a jednoduché, najmä keď si uvedomíme, že víťazstvo komunistov v povojnových celoštátnych voľbách roku 1946 saturoval predovšetkým český elektorát a že česká kultúra bola už v období prvej, demokratickej Československej republiky (medzi nami, založenej na centralistickej teórii čechoslovakizmu, teda jednotného československého národa o dvoch jazykových vetvách, národnostne deformovaná) značne ľavicová, ba komunistická a aj preto hladko absolvovala po roku 1948 transformáciu do komunizmu, z ktorej vytriezvela sčasti až v druhej polovici 60. rokov, keď mnohí z dogmatikov 50. rokov pochopili neudržateľnosť – politickú aj ekonomickú – stavu spoločnosti a pokúsili sa o jej demokratizáciu (nie o nastolenie demokracie) a federalizáciu (teda nie o autentiuckú federáciu). Na tú prvú akoby skôr počulo české prostredie, na tú druhú len slovenské, hoci aj v ňom boli demokratizátori. Tento nedopovedaný asymetrický príbeh z konca 60. rokov, zastavený brutálnou vojenskou intervenciou, bol kdesi v nevypovedanom pozadí slovensko-českého vzťahu celého normalizačného dvadsaťročia, ktorí Slováci a Česi jednoducho inak prežívali.

Nie je to však jediný závažný dôvod toho, že slovenské a české politické elity prežívali potom aj následnú novembrovú zmenu v roku 1989 rozdielne a v konečnom dôsledku ešte rozdielnejšie rozpad Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky roku 1992. Faktom, hoci zatiaľ nie celkom dostatočne spracovaným, však zostáva, že Česi a Slováci sa vo vnímaní, najmä však prežívaní československej reality sformovanej po roku 1918 do rôznych podôb štátu nestretávali, resp. že ju nevnímali rovnako. Slováci dobiehali národné obrodenie z 19. storočia v čase, keď Česi vnímali spoločnú vlasť od začiatku odlišne. Aj preto sa Česi po roku 1989 nezúčastnili na nacionalistickom boome, ktorý na Slovensku enormne akcentovali najprv nacionalisti sústredení okolo extrémistickej, vtedy marginálnej Slovenskej národnej strany. Nepridali sa k nemu ani spomínaní skutoční dediči historickej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, politici Kresťansko-demokratického hnutia, ktorí mali na to nielen historické, ale i morálne právo. Keď sa potom role „zakladateľa“ štátu roku 1992 ujal populista par excellence, Vladimír Mečiar, ku ktorému sa pridali okrem spomínaných extrémnych nacionalistov postkomunisti zo Strany demokratickej ľavice, udialo sa rozdelenie Česko-Slovenska za výrazného a dosiaľ nedoceneného podielu vtedajšieho českého premiéra Václava Klausa, ktoré dosiaľ nie je súčasníkmi celkom strávené. Aj z tohto rozpačitého a chaotického „zakladania“ samostatného slovenského štátu sa odvíja nie celkom jednoznačný postoj k tomuto v iných prípadoch historicky zapamätateľnému a spontánne oslavovanému aktu.

Tradícia zatvorenej spoločnosti, na ktorú nadväzovali zakladatelia štátu roku 1993, bola v slovenskom prostredí vždy dominantnejšia najmä preto, že Slováci absolvovali väčšinu novodobých dejín s pocitom ohrozenia, predovšetkým národného a len sprievodne sociálneho. To Slovákov výrazne určovalo od romantizmu, to jest od formovania moderného nacionalizmu do rozpadu monarchie, ale aj počas celého 20. storočia. Kolektivistické koncepty mali v ňom, a ukazuje to i vývoj po roku 1989, stále silnú tradíciu. Zatvorené Slovensko, predovšetkým v podaní politiky Vladimíra Mečiara a jeho stúpencov a satelitov po roku 1992 charakterizovalo nový štát strednej Európy takrečeno pri jeho zrode. Aj pre tradície, ktoré tu boli, aj pre absenciu diskurzu o občianskej spoločnosti, ktorá v slovenskom prostredí, na rozdiel od českého, poľského a maďarského, bola taká výrazná. Skutočnosť, že sa po roku 1992 absolutizoval vznik samostatného štátu a jeho národných atribútov, zapríčinila, že sa len pomaly v ňom presadzovali a vlastne dodnes pomaly presadzujú myšlienky občianskej spoločnosti a inštitúty, ktoré obmedzujú, no nepopierajú či nevylučujú štát tam, kde je nezastupiteľný.

Aj také sú reflexy dvadsaťročnej cesty od komunizmu ku kapitalizmu, od totality k demokracii... Nechce sa nám však nad touto cestou veľmi rozmýšľať. Isto nielen preto, že nám pritom chýba spytovanie svedomia, že na tej ceste bolo dosť kompromisov, aj s tým svedomím, že sme sa ľahko a lacno stali demokratmi bez minulosti. A dnešný teatrálny nacionalizmus má ten deficit demokratickej minulosti iba prehlušíť.

Nemali sme väčšinou záujem zamyslieť sa nad sebou ani v uplynulom dvadsaťročí, ani v predchádzajúcom štyridsaťročí, keď s Václavom Havlom hovoriac, „každý bol tak trošku obeťou, každý bol tak trošku spolutvorcom režimu“, keď, ako píše Péter Esterházy vo svojom až na dreň komunistického režimu siahajúcom románe Opravené vydanie, napríklad aj ten kádárovský socializmus „fungoval s naším súhlasom (s nepatrnými úškrnkami a ksichtením)“. A filmový režisér István Szabó, zovšeobecňujúc nielen svoju vlastnú tvorivú skúsenosť, dopĺňa, že „ľudia, ktorí v minulom režime vydávali knihy alebo nakrúcali filmy a od štátu dostávali ceny a vyznamenania, len v daných podmienkach uskutočňovali svoje plány. Nemôžu preto dnes tvrdiť, že ich totalitný režim prenasledoval. A medzi nich patrím aj ja. Som produkt minulého režimu“, priznáva Oscarom ovenčený Maďar a vysvetľuje: „Od roku 1938, keď som sa narodil, sa politický režim v Maďarsku zmenil v podstate osemkrát... Je možné, aby človek v priebehu svojho života uveril jednej, druhej i tretej ideológii a môže byť lojálny prvej, druhej i tretej vládnucej vrstve. Ale existuje hranica, keď neustála zmena viery a lojality vedú k bezcharakternosti“. Tú hranicu zrejme nateraz lepšie vystihuje umenie ako veda, predovšetkým historiografia, hoci na Slovensku toto konštatovanie doslova neplatí ani pre jednu, ani pre druhú sféru.

x

Koniec komunizmu sa aj u nás udial na báze „dohodnutej zmeny“, podľa niektorých dokonca pripomínala happening Skrátka, nebola to tradičná revolúcia či nebodaj občianska vojna, ale zmena. Aj vyrovnávanie starého účtu z minulých čias sa deje-nedeje, nielen u nás, jemne povedané konfúzne, zmätene. Nedeje sa potrestaním, čo by bolo v poriadku, ak pripustíme, že išlo o dohodnutú zmenu a happening v optimálnej medzinárodnej situácii. Ale nedeje sa ani pamätaním, čo je už horšie. Nedošlo však k nemu ani napriek legálnym či divokým lustráciám. Keďže sa nedohodli pri tej dohodnutej zmene transparentné pravidlá, nedošlo ani k tomu španielskemu ruptura pacta (dohodnutému prelomu) so všetkými dôsledkami. Najviditeľnejším znakom vyrovnávania s minulosťou sa tak stali pre väčšinu lustrácie spolupracovníkov tajnej polície, škandalizovanie predovšetkým známych osobností z prostredia politiky, hospodárstva, diplomacie, umenia, cirkvi atď., pričom skutoční páchatelia zostali zväčša dodnes v anonymite. Pravdu má Václav Havel, ktorý v rozhovore pre Lidové noviny v decembri 2005 povedal, že tí, proti ktorým bol lustračný zákon namierený, sa musia smiať – „tí predsa v žiadnej štátnej správe nie sú. Tí sú vo sfére ekonomickej, vedú ohromné podniky a zarábajú mesačne milióny“. Maďarský sociológ Iván Szelényi hovorí o časoch pionierskej privatizácie koncom prvej polovice 90. rokov ako o veľkej bankovej lúpeži, ktorá však podľa neho nemohla prebiehať bez vedomia nových politických elít, ktoré uzavreli alianciu s významnou časťou starej, prevažne ekonomickej komunistickej elity. Pre Slovensko to platí dvojnásobne.

Na archiváciu kolaborácie s komunistickým i fašistickým režimom sme si založili osobitné ústavy pamäti národa, hoci pamäti značne redukovanej. Na archiváciu pamäti najnovšej, súčasnej, zdá sa, nemáme zatiaľ veľa chuti. Nebola by isto najveselšia...

Pamäť národa či národná pamäť je však nezmysel rovnaký ako kolektívna, dajme tomu národná vina či nevina. Inak: v bývalom Československu od roku 1945 do roku 1989 prešlo komunistickou stranou asi sedem miliónov občanov -- v lepšom, prípade našich príbuzných, priateľov, kolegov, vinných, nevinných, prispôsobivých, charakterných, veriacich, neveriacich. Pri páde režimu ich bolo v pätnásťmiliónovom Československu poldruha milióna (nebola by nezaujímavá nejaká sociologická analýza, ktorá by sa dôkladnejšie pozrela na ich sociálny status dnes!).

Nie je to však dôvod na oneskorený postkomunistický antikomunizmus. Je to skôr svedectvo toho, že k vyrovnaniu s minulosťou nedošlo vtedy, keď to možno mohlo mať praktický či administratívny význam (ale to by neraz postihlo aj mnohých aktérov zmeny). Pre oživenie pamäti: ani po druhej svetovej vojne sa nepodarilo nájsť najlepšie riešenia na bezprávie – odsun, tresty, odškodnenia atď.

Bývajú v dejinách situácie, keď sa národ, spoločnosť musí dištancovať od svojej minulosti, nehovoriac o výnimočných pokusoch o kritickú sebareflexiu. Toho radikálneho, skôr jednoduchého dištancovania sme si užili dosýtosti – po roku 1918, po páde monarchie, uhorského politického systému, po roku 1939, keď sme s Hitlerovou výdatnou pomocou zvrhli režim, ideológiu prvej československej demokratickej republiky a „zvolili“ sme totalitu fašistického „menšieho zla“ -- národnosocialistického, po roku 1945, keď sme odvrhli slovenský štát en bloc, po roku 1948, keď sme odvrhli takpovediac všetko v mene inej totality – diktatúry proletariátu, po roku 1970, keď sme revitalizovali horšie stránky komunistického režimu, hoci na mäkkšej alebo skôr poklesnutejšej úrovni, po roku 1989, keď sme opäť zavrhli všetko, hoci aj za pomoci komunistov či dohodnutej zmeny, po roku 1993, keď sme zavrhli obdobie posledných troch rokov, a tak to ide ďalej aj pri niektorých volebných zmenách. Najviacej to odnášajú učebnice dejepisu, ale najmä vedomie ľudí, mladých predovšetkým, ktorí sa aj preto prikláňajú skôr k bezdejinnosti ako nadšeniu z veľkých dejín malého národa.

Dvadsať rokov, ktoré uplynuli od pádu komunizmu, by mohlo byť aj tých povestných dvadsať rokov, ktoré napríklad Nemcom trvali, aby sa pozreli na svoju minulosť kriticky a triezvejšie, s odstupom nielen generačným. Zatiaľ spory o zmysel našich dejín, ktoré sa sporadicky objavili, neboli spormi o interpretáciu, ale o manipuláciu dejín, o ich vlastnenie. Dvadsaťročné jubileum zmeny by mohlo konečne tento stav zmeniť a podnietiť skutočný kritický intelektuálny diskurz.

Posledné desaťročia minulého storočia – nielen v Európe – priniesli základnú civilizačnú zmenu, nie revolučnú, skôr transformačnú, ale naozaj základnú: veľa krajín s dovtedy totalitnými režimami sa pokúsilo nastoliť, niektoré znovunastoliť demokratické pomery. Akosi sa pritom zabúdalo či skôr chcelo zabudnúť (napriek tomu, že u nás boli pritom intelektuáli, nie vojaci, ako v Latinskej Amerike či Ázii), že tá zmena má aj obrovské mentálne dôsledky, že ľudia, ktorí ju na vlastnej koži absolvovali, sa musia vyrovnávať s minulosťou, ale aj prítomnosťou. A stále sa zabúda, či najmä chce zabudnúť, že východiskom tej zmeny boli kompromisy, ktoré sa rodili vo vyjednávaniach, často tajných, že to bol, ako píše ich exaktný analytik Samuel P. Huntington, vlastne „demokratický obchod“, v ktorom išlo o „umožnenie účasti v politickom procese výmenou za umiernenosť“. Ak vyjdeme z tohto faktu, možno lepšie pochopíme, ale najmä ešte väčšmi zrelativizujeme aj tú zamatovosť a nežnosť či happeningovosť našej zmeny, no predovšetkým našu trvalú nechuť k vlastnému, osobnému vyrovnávaniu sa s minulosťou.

Niet rizikovanejšieho, manipuláciami ohrozenejšieho dejepisu, ako je dejepis súčasnosti. Najmä ak sa doň involvujú politici. Jedine celospoločenskou eufóriou na konci roku 1989 možno totiž ospravedlniť ustanovenie parlamentnej komisie pre 17. november, jedine dočasnej strate súdnosti možno pripísať, že sa verilo tomu, že komisia, v ktorej boli aj komunisti, prinesie lúč svetla do cárstva tmy, aby som parafrázoval slová ruského revolučného demokrata spred poldruhastoročia. A už len ako ešte paradoxnejší dovetok treba spomenúť, že pred viac ako sedemnástimi rokmi Federálne zhromaždenie, teda parlament vtedajšej Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky, uložilo svojmu predsedníctvu, aby „sprístupnilo verejnosti materiály, s ktorými pracovala komisia 17. novembra“. Táto komisia skúmala celé pozadie onoho zamatového prevratu. Dodnes tieto materiály zverejnené neboli, lebo vraj – ako hovoria zodpovední – neboli archívne spracované. Ak aj spracované budú, zjavne nebudú – podľa zákona – prístupné. Aj také sú osudy, nielen kníh, ale aj archívnych prameňov.

Dejiny súčasnosti sa zrejme musia stať dejinami minulosti.