Koniec jedného mýtu

„Tá doba nie je až taká vzdialená, ako sa zdá, ona sa až tak nelíši od našej,“ reagovala režisérka Agniezska Holland na reakciu z hľadiska, podľa ktorej svojho hrdinu poľudštila azda až príliš – veď si hádam len nemyslí, že tvrdý chlap, akým asi bol Jánošík, by tak precitlivelo romanticky vyznával lásku, ako sme to videli vo filme. „Pokiaľ ide o city a ich vyjadrovanie, keď si prečítate stredovekú milostnú poéziu, ktorú písali väčšinou chlapi, alebo lyrické ľudové balady, táto poloha tam vždy existovala. Svet emócii nezačal v 19. storočí, je to niečo večné. Ani sedliaci neboli opice, mali život, sex, lásku, emócie, túžby, ctižiadosti...“ História sa vraj veľmi nelíši od dneška, také je hlavné posolstvo filmu. Aj vtedy ľudia milovali a nenávideli, mali sex, opíjali sa a zabávali, a občas zabíjali.

Nie je ale „Pravdivá história“, ako znie podtitul nového Jánošíka, skôr len modernou interpretáciou jeho osobnosti ako historicky autentickou realitou? Možno o niečom takom ako vernosť faktom vôbec hovoriť v prípade farebného filmu, ktorý sa vciťuje do postáv, necháva ich pohybovať sa v snových sekvenciách a vyzerať tak, ako zaiste vidiečania v 17. storočí nevyzerali (aspoň nie ako filmové hviezdy)? „Každý film je subjektívna interpretácia,“ povedala k tomu režisérka na tlačovke. A ako dodala, „jedna nemenná pravda ani vo filme neexistuje.“

Nuž, Hollandová má snáď pravdu, ale jej sedliaci pôsobia predsa len trochu primoderne. Akoby predstavovali sami seba na karnevale. Boli snáď títo poddaní dedinčania ľudia ako my? Áno aj nie.

Dedinčanov tvorcovia vykreslili ako v podstate veľmi pohodových ľudí, na ktorých nebadať nezmazateľné dôsledky ťažkej práce a vôbec života v porobe. Väčšinu času sa zabávajú alebo súložia. Naproti tomu, film sa nevyhýba zobrazovaniu násilia a drastickej brutality. No násilie, ktoré je spolu s erotikou nosným výrazivom, nie je samoúčelné – tak ako povedzme erotika v Brabcovom Máji. „Nemyslím, že by sme s násilím manipulovali. Zdalo sa nám ako prirodzená a neodstrániteľná časť príbehu a myslím, že divák sa do toho emotívne zapojí,“ obhajuje svoju koncepciu režisérka. Na otázku z publika, či nejde len o ďalší hollywoodsky krvák a či nemohli byť v zobrazovaní násilia autori striedmejší, odpovedala tiež: „Zámerom bolo pohybovať sa od milého, láskavého k tragickému a bolestnému. Bez bolesti by sme Jánošíkov osud nepochopili, zdal by sa veľmi jednoduchý. Bola by to ale „neznesiteľná ľahkosť“.“

No, z filmu sa oná doba sama o sebe, implicitne, ťažká nezdá, je ňou práve len vďaka spomínanej brutalite – ktorá vtrhne bez prípravy do malebne folklórnej krčmy plnej zabávajúcich sa sedliakov. Snímka sa celý čas výrazovo pohybuje medzi krutosťou a radosťou zo sexuality. Až „pornografické“ je intímne detailné snímanie (milostných scén), ktoré výrazne definovalo vizuálny štýl istou prostorekosťou až doslovnosťou.

Spochybniť treba filozoficky najmä koncept „pravdivej histórie“. Nijaká história nie je pravdivá, vždy tu máme len pohľad z (istého) uhla, totiž interpretáciu. Jedna sa môže takzvanej pravde blížiť viac, iná menej, ale o totožnosti nemôže byť reči. Umberto Eco rozlišuje tri druhy historického románu: pravý nepotrebuje skutočne žijúce postavy, ale jeho protagonisti musia myslieť, rozprávať a konať tak, ako to bolo možné len v danom čase a na danom mieste. Druhým prípadom je romanca, kde história je len lyrickou kulisou evokujúcou inakosť, iný vzdialený svet; a napokon je tu skresľovanie: využívanie skutočných postáv, ktoré sa ale dopĺňajú nepodloženými motívmi, aby ich biografii dávali „príbeh“. Jánošík je dobrým príkladom druhého prípadu, keď nahromadené drobné skutočné fakty vôbec nevedú k fakticky správnemu pochopeniu celku.

Historik by mal pritom asi výhrady aj k mnohému, čo faktom nezodpovedá, napr. nikde nie je nič o tom, že by Uhorčík nazbíjal na Jánošíkovo vykúpenie. Aj s faktami sa dá narábať veľmi voľne. Ale dôležitejšie ako jednotlivosti je celkový obraz doby. A ten je zjavne poznačený modernou interpretáciou. Jedným z nosných estetických prvkov je totiž „posúčasnenie“ postáv. Jednoducho, ani nevyzerajú, ani nerozprávajú, nekurizujú a skrátka nesprávajú sa tak, ako by to robili ich vzory v 18. storočí, ale chcú byť univerzálni. Ide o jasnú aktualizáciu a nijakú historickú hodnovernosť. Nič na tom nezmení ani viacero povrchne vonkajškových detailov (plačky na pohrebe, obrad zbojníckej prísahy a pod.), keď to vnútorné zostáva myslením v 21. storočí. Pôsobia len ako rustikálne či folklórne požičané kulisy, hoc aj natočené zručne a vizuálne pôsobivo.

Z hľadiska historickej autenticity zostáva napríklad otázne, či Terchovčania za začiatku 18. storočia. storočí praktizovali cunilingus (orálne uspokojovanie ženských genitálií). Vydala sa Anička naozaj za iného? Bolo súčasťou obradu zásnub lízanie medom obliatych prstov? (Mne to pripadalo dosť slizké a lascívne). O Jánošíkovej gramotnosti asi niet pochýb, to sa dá doložiť. Ale čo tie tri ženy? Veď sama autorka scenára priznáva, že o nich priamo záznamov niet? Zdá sa teda, že podiel výmyslov je v diele, ktoré vytrvalo zdôrazňuje svoj koncept pravdivej histórie, dosť vysoký.

O modernizácii mýtu svedčí aj to, aké motívy vložila do svojich postáv scenáristka Eva Borušovičová. Podľa nej Jánošík bol v podstate akýsi znudený a vzrušenie hľadajúci nezávislý dobrodruh, ktorý si chcel predovšetkým užívať život. To je teda „reálny“ obraz, nie legenda. Žiaden zúfalec túžiaci po pomste a nemajúci inú možnosť ako ísť za ňou až na hranicu smrti (v čom bol tradičný Jánošík až povážlivo podobný klasickým westernovým hrdinom!). Potvrdzuje to aj režisérka Agnieszka Holland, podľa ktorej jej hrdinovia sú ľudia, ktorí sa „snažia zabaviť a prežiť život naplno“. Taký je však skôr súčasný mestský hrdina, neurotický individualista, vykorenený a nespokojný so svojim životom, „hľadajúci pravú lásku“, ako sa nás snaží presvedčiť každý seriál á la Sex v meste (a nachádzajúci pritom iba sexuálne dobrodružstvá). Okrem toho, že z filmu to vyplýva len pomerne kŕčovito, ťažko si predstaviť, že by Jánošík vnímal svet práve cez takéto moderné motívy. Ak by sa nejakou fantastickou náhodou ocitol štvrtého septembra na premiére v Auparku, zrejme by nechápal, že ten mladík na plátne má byť práve on.