Kalligram / Anthropos / Ako sa cítiš a na čo myslíš?

Ako sa cítiš a na čo myslíš?

V súvislosti s telom skôr cítime, než myslíme. Nejako sa cítime vo svojom tele, pričom toto cítenie sa je dvojaké. Na jednej strane sa istým spôsobom cítime, takpovediac, zdravotne. Ako sa cítiš?, pýtame sa človeka, o ktorom vieme, že má chrípku. Ako sa cítite?, pýta sa lekár, keď vojdeme do ambulancie.

Takéto cítenie sa sa považuje za globálny indikátor zdravia – zdravý človek sa cíti dobre, chorý človek sa cíti zle. Okrem toho sa o cítení sa v tele, hovorí v aj inom, akosi estetickom zmysle. Cítiť sa vo svojom tele dobre znamená (aj) vnímať ho ako pekné.

Aj zdravý človek, ktorý sa – telesne - cíti dobre v pravom význame cítenia sa, sa vo svojom tele nemusí cítiť dobre týmto iným, estetickým spôsobom. V súvislosti s takýmto cítením sa dobre vo svojom tele, sa v súčasnosti a v našej, takzvanej západnej kultúre, často myslí na telesnú hmotnosť. Všeobecne sa ľudia (často sa to pripisuje hlavne ženám) vo svojom tele cítia dobre, keď sú štíhli/e alebo keď schudnú, a naopak, keď priberú, musia s tým niečo robiť, lebo sa už vo svojom tele necítia dobre.

V súvislosti s telom sa oveľa menej hovorí o myslení. Medzi myslením a cítením vzniká isté napätie.

Podobne ako medzi telom a dušou. Jednak môžeme tvrdiť, že myslenie je to pravdivé, objektívne, na čo by sme sa mali spoliehať, kým cítenie sa klame. Mali by sme sa snažiť odfiltrovať city a spoliehať sa na rozum. Na druhej strane je módne upozorňovať, že emócie sú prvoradé, že bez emočného sprievodu je každé myslenie zbytočné. Myslíme si, že myslíme a cítime.

V tomto článku sa chceme venovať jednému zo spôsobov, akým telesno neovplyvňuje cítenie, ale práve myslenie. Hoci máme tendenciu si myslieť, že myslenie je niečo objektívne, nezávislé od vonkajších daností – napríklad od tela –, kým cítenie je tým, čo reaguje, napríklad – aj – na zmeny telesnej hmotnosti –, nie je to tak. Na telesné zmeny – aj na zmeny telesnej hmotnosti – nereagujeme len emočne (cítením sa), ale aj kognitívne (myslením).

Telesná hmotnosť a duševná choroba

Telo, ale aj jeho vnímanie, sa vplyvom duševnej choroby môže rozličným spôsobom meniť. Extrémnym prípadom zmeny telesnej hmotnosti a jej vnímania pri duševnej poruche sú poruchy príjmu potravy, predovšetkým mentálna anorexia, ktorá so zmenou telesnej schémy súvisí najviac. Telesné zmeny a vnemy nie sú špecifické pre poruchy príjmu potravy, ktoré sú v súčasnosti v móde. Pokles telesnej hmotnosti môže byť príznakom depresie, odmietanie potravy môže súvisieť s bludným myslením, nechutenstvo nájdeme u ľudí závislých od rôznych psychoaktívnych látok a tak ďalej. Pre poruchy príjmu potravy je špecifické zámerné udržiavanie podváhy a zámerná manipulácia s príjmom potravy bez inej príčiny.

Podľa medzinárodnej klasifikácie chorôb je hlavným diagnostickým kritériom mentálnej anorexie odmietanie dosiahnuť a udržiavať si telesnú hmotnosť na úrovni normálne telesnej hmotnosti vzhľadom na danú výšku a daný vek. Telesná hmotnosť zodpovedá indexu telesnej hmotnosti – takzvanému body masss index-u (BMI), ktorý sa vyráta ako hmotnosť v kilogramoch vydelená mocninou telesnej výšky v metroch. Za normálnu, zdravú hmotnosť sa považuje hmotnosť zodpovedajúca BMI 18 až 25 kg/m2. To znamená, že 170 cm vysoký človek by mal vážiť približne medzi 52 a 72 kg. Diagnostickým kritériom mentálnej anorexie je BMI ≤ 17,5. Mentálna anorexia je spojená s intenzívnym strachom z nárastu hmotnosti, a to aj vtedy, ak je súčasná telesná váha nižšia ako normálna. Podváha a nedostatok tukového tkaniva vedie k endokrinologickým zmenám.
Okrem toho, že mentálna anorexia je v súčasnosti módna ako choroba modeliek a dievčat, ktoré sa na ne chcú podobať, má zároveň spomedzi psychiatrických chorôb najvyššiu mortalitu. Preto je záujem o ňu adekvátny.

Relatívne veľa sa vie o tom, ako sa pacientky s mentálnou anorexiou vo svojom tele cítia. (Keďže väčšinou na poruchu príjmu potravy ochorejú ženy, v texte hovoríme o pacientkách. Vzťahuje sa to však aj na pacientov.) V poslednom čase sa venuje čoraz väčšia pozornosť tomu, ako táto choroba ovplyvňuje ich myslenie, kognície. Základné charakteristicky myslenia pri mentalnej anorexii sú slabá centrálna koherencia a ťažkosti s takzvaným set shifting-om.

Pre stromy nevidieť les

Pojem centrálna koherencia pochádza pôvodne z výskumu autizmu a ako prvá ho v roku 1989 opísala Uta Frithová, psychologička zaoberajúca sa autizmom. Slabá centrálna koherencia je kognitívny štýl, pri ktorom je tendencia k lokálnemu, na detail orientovanému spracovávaniu informácií a menšia schopnosť integrovať informácie do kontextu. Ľudovo sa dá opísať príslovím pre stromy nevidí les. Pri výskume kognitívnych štýlov pacientok s mentálnou anorexiou sa vychádzalo z toho, že mentálna anorexia a autizmus zdieľajú isté spoločné črty: úzkostnosť a vyhýbavosť, ale aj rigiditu a obsedantnosť. Preto sa mentálna anorexia zaraďuje k takzvaným poruchám autistického spektra.

Je niekoľko spôsobov, ako možno zameranosť na detail objektivizovať. Jednou z možností je takzvaný Embedded Figure Test (obrázok 1). Názov by sa dal preložiť ako test schovaného obrázka. Pozostáva z dvanástich komplexných obrazcov, v ktorých je ukrytých dvanásť jednoduchých tvarov. Úlohou testovanej je v čo najkratšom čase tieto jednoduché tvary v komplexných obrázkoch identifikovať. Ukázalo sa, že pacientky s mentálnou anorexiou sú v teste rýchlejšie a robia menej chýb ako zdravá populácia. Usudzuje sa z toho, že sa dokážu lepšie zamerať na detail a nebrať do úvahy kontext – komplexný farebný obrazec.

Obr.1

Obrázok 1: Embedded Figure Test – test schovaného obrázka

Veľký štvorec hore: predloha.
Menšie štvorce pod ním: obrazce, ktoré sa môžu v predlohe skrývať.

Zameranie na podrobnosti sa dá objektivizovať aj takzvanou Reyovou komplexnou figúrou (obrázok 2), jedným z klasických neuropsychologických testov, ktorý v roku 1944 opísal Osterrieth a neskôr štandardizoval André Rey. Reyova komplexná figúra je geometrický útvar, ktorý sa v psychologickej diagnostike používa najmä na meranie priestorovej pamäti. Úlohou testovanej je obrazec najprv čo najpresnejšie obkresliť podľa predlohy, a po rôzne dlhom časovom intervale (zvyčajne 3 a 20 minút) ho nakresliť znova, teraz už spamäti.
Kým pôvodne sa test používal najmä na stanovenie deficitu priestorovej predstavivosti a pamäti u pacientov s mozgovým poranením, ukázalo sa, že je citlivým nástrojom na zisťovanie neuropsychologického deficitu v mnohých klinických populáciách: u epileptikov, ľudí trpiacich schizofréniou, obsedantne-kompulzívnou poruchou, depresiou a mániou, tikovými poruchami a inými, nielen psychiatrickými, poruchami. Ak Reyovu figúru nepoužívame len na meranie pamäti, ale aj na určenie štýlu spracovávania informácií, zaujíma nás poradie, v akom testovaná jednotlivé časti figúry obkresľuje/reprodukuje spamäti.

Existuje niekoľko spôsobov, akým možno poradie kresby zaznamenať: videozáznam, simultánne kreslenie spolu s testovanou, pričom si jednotlivé „ťahy“ číslujeme, alebo farebné ceruzky, ktoré testovanej podávame vo vopred danom poradí, a testovaná po každom „ťahu“ ceruzku vymení. Figúra je rozdelená na osemnásť jednotlivých prvkov, niektoré z nich sa chápu ako globálne (napríklad veľký obdĺžnik alebo veľký trojuholník, ktorý je pripojený k obdĺžniku) alebo lokálne (napríklad krúžok s tromi bodkami vpravo). Dá sa vyrátať, či sa testovaná pri obkresľovaní sústredila skôr na globálne aako lokálne prvky, čo odráža jej všeobecný štýl pri spracovávaní informácií okolitého sveta. Takisto sa vie, že ak má človek tendenciu všímať si na Reyovej figúre skôr maličkosti, horšie si ju zapamätá. Pre dobrý pamäťový výkon je dôležité, aby si človek vštepil do pamäti najprv globálny celok a doň dosadzoval podrobnosti.

Obrázok 2: Reyova komplexná figúra

Obrázok 2: Reyova komplexná figúra

Variť, čítať a popritom sa hrať s deťmi.

Set shifting je definovaný ako schopnosť striedať rôzne stratégie pri riešení problémov či venovať sa niekoľkým činnostiam naraz (anglicky sa táto schopnosť označuje ako multitasking). Ukázalo sa, že pre pacientky s mentálnou anorexiou je to ťažšie ako pre iné osoby.

Klasický test tejto kognitívnej funkcie je napríklad sada žetónov rôznej farby, rôznych tvarov a rôznych veľkostí (malé žlté hviezdy, veľké modré kruhy, stredné červené štvorce a tak ďalej). Testovaná má za úlohu ukladať ich na seba podľa istého pravidla, napríklad klásť na seba len žetóny tej istej farby, bez ohľadu na tvar, pričom testujúci tieto pravidlá raz za čas mení („a teraz ukladajte na seba len kruhy bez ohľadu na veľkosť a farbu“). Hra si teda vyžaduje, aby testovaná menila stratégie riešenia problému (stavania veže zo žetónov). Ukázalo sa, že pacientky s anorexiou sa častejšie mýlia, teda majú sklon dlhšie zotrvávať pri pôvodnom pravidle a pomalšie reagujú na nové pravidlo.

Má to všetko vôbec zmysel?

Môže sa zdať, že takéto výskumy sú skôr akademické hračky, ktoré pacientkám nijako nepomôžu, a sú len spôsobom, ako sa výskumníci dostanú k akademickým hodnostiam. Spôsob, akým myslíme a spracovávame informácie z okolia, má však vplyv na to, ako sa s okolím vyrovnávame. Nízka centrálna koherencia aj ťažkosti so set shifting-om majú svoj korelát v každodennom správaní. Vie sa, že pacientky s mentálnou anorexiou sú často perfekcionistické dievčatá, pričom ich perfekcionizmus, ktorý súvisí práve s prehnanou orientáciou na podrobnosti, ich v živote ruší.

Rovnako z klinických pozorovaní vieme, že pacientky s anorexiou sú často vo svojom správaní rigidné, ťažko sa prispôsobujú novému prostrediu a novým pravidlám prostredia, čo súvisí s menšou schopnosťou set shifting-u. Táto rigidita je často príčinou zlyhávania v životných situáciách, ktoré si vyžadujú rýchle reakcie. Kognitívne štýly zistené v laboratórnych podmienkach v psychologických testoch majú teda svoj klinický korelát, korelát v každodennom správaní.

Hoci ani slabá centrálna koherencia, ani ťažkosti so set shifting-om nie sú špecifické pre klinické populácie, teda hoci aj medzi zdravými ľuďmi sú takí, ktorí majú sklon zameriavať sa na detail, a iní, ktorí si všímajú kontext, podobne ako sú niektorí ľudia prirodzene temperamentnejší a iní skôr komótni, môže sa istý kognitívny štýl stať rušivý. (Ale aj užitočný. Ak človek svoju orientáciu na detail šikovne využije, môže byť napríklad vynikajúcim vedcom.) Klinicky ide skôr o to, aby pacientky svoj kognitívny štýl spoznali, naučili sa využívať ho v oblastiach, v ktorých môže byť užitočný, a korigovať ho v oblastiach, v ktorých je rušivý (keďže pri nadmernom sústredení sa na podrobnosť pre stromy nevidia les).
Londýnska skupina sústredená okolo Inštitútu psychiatrie vytvorila takzvanú Cognitive remediation therapy, teda terapiu kognitívného uzdravovania, ktorej cieľom je v jednoduchých cvičeniach poskytnúť pacientkám s mentálnou anorexiou spätnú väzbu o ich kognitívnych štýloch a viesť ich k tomu, aby ich v každodenných situáciách dokázali riadiť (namiesto toho, aby nimi boli riadené).

Najprv vajce a potom sliepka?

Zdá sa teda, že pacientky s mentálnou anorexiou myslia a spracovávajú informácie špecifickým spôsobom - inak ako zdraví ľudia. Niektoré výskumy ukázali, že tieto zmeny kognície sú skutočne špecifické pre pacientky s poruchou príjmu potravy a nesúvisia len s podváhou. U ľudí s podváhou, ktorá má inú príčinu ako poruchu príjmu potravy, sa takéto znaky myslenia nenašli. Nevie sa však ešte, či sú zmeny v kogníciách dôsledkom choroby alebo, naopak, pacientky „mysleli ináč“ už predtým, ako ochoreli, a či by sa teda takéto kognitívne štýly dali chápať ako rizikové faktory pre vznik mentálnej anorexie, či ako prediktory horšieho výsledku liečby.