Rodinná história a formovanie slovenskej demokratickej tradície

Hoci sa po roku 1989 zjavilo viacero odborných publikácii o živote a diele československého štátnika medzivojnového obdobia Milana Hodžu, autorovho starého otca, až od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia sa začalo výraznejšie o ňom hovoriť a popularizovať jeho dielo. Významné miesto v tejto popularizácii mal historik a politológ Pavol Lukáč -- vo svojej generácii azda najvýznamnejší propagátor modernej slovenskej demokratickej tradície. Vyvrcholením týchto snáh bol prevoz pozostatkov Milana Hodžu z Chicaga, kde bol v roku 1944 pochovaný, na Národný cintorín v Martine. Stalo sa tak v roku 2002 a patronát nad rituálom prevzal vtedajší predseda vlády SR Mikuláš Dzurinda. Aj kvôli Lukáčovmu predčasnému odchodu v roku 2004, najmä však kvôli návratu politických pomerov, ktoré Pavlom preferované demokratické hodnoty a tolerantný patriotizmus práve nešľachtili, začala táto významná tradícia postupne ak nie rovno blednúť, tak určite strácať na význame. Počin autora a vydavateľa vydať knihu o významnej slovenskej rodine, ktorá formovala politickú a spoločenskú tvár Slovenska po viac než pol druha storočia, preto možno považovať za opätovné pripomenutie potreby tradície, na ktorej moderné a tolerantné Slovensko musí stavať.

Autor o obsahu knihy píše: „Táto kniha... nikdy nemala byť komplexnou a detailnou akademickou monografiou. Písal som ju predovšetkým ako reflexiu o svojom vlastnom hľadaní domova a rozprávanie o tom, ako sú jednotlivé rodinné príbehy prepletené, čo pre mňa znamenajú a aký obraz našej rodiny vytvárajú v širšom kontexte vývoja slovenského národa.“ (s. 310). Na knihu teda možno hľadieť najmä z troch kľúčových pohľadov. Prvý sa týka vzťahu spomínania, pamäte a politiky, druhý predstavuje sociálne a ekonomické dozrievanie spoločnosti prostredníctvom histórie významnej slovenskej rodiny a tretí načrtáva typ vlastenectva a spoločenskej súdržnosti, akých na Slovensku po skúsenostiach s fašizmom, komunizmom a po problémoch s nacionalistickou politikou po roku 1989 stále nie sú samozrejmé.

Memoárová práca bola pôvodne písaná pre americké publikum. Autor sa však rozhodol prepracovať ju a urobil dobre. Pre slovenského čitateľa je preto zaujímavé sledovať interpretáciu nedávnej minulosti Slovenska očami emigranta, ktorý však vždy zostal jednou nohou v krajine svojich predkov, bol schopný komunikovať v slovenčine a navyše mal prístup do komunity demokratickej emigrácie, ktorá sa po prevzatí moci komunistami presídlila do USA. Knihe neuberá na zaujímavosti ani občasné romantizovanie, napríklad v súvislosti s autorovým sobášom v Indii a rozplývaním sa nad vlastnými potomkami, ba ani niektoré interpretácie historických faktov a súvislostí, ako napríklad pochmúrny pohľad na každodenný život v socializme či romantizovanie nad niektorými predkami, ktorých by sociálni historici a iní sociálni vedci podrobili rozsiahlejšej dikusii. Úprimnosť autorovej výpovede však eliminuje tieto pocity a kniha sa číta ľahko, na jeden dúšok.

V moderných spoločnostiach evokuje politika väčšinou aktivity, idey a inštitúcie, odohrávajúce sa v parlamentoch, politických stranách a prostredníctvom formálnych inštitúcií štátu. Ako však okrem iného ukazuje aj kniha Johna Palku, históriu spoločenstva a politiky doma i v emigrácii možno čítať aj prostredníctvom osobných spomienok a rodinných rozprávaní. Táto história nie je len pasáž knihy o národnej histórii, ale rozprávaním o minulosti prostredníctvom morálnych príbehov, ktoré sa odovzdávali z rodičov na deti, nezamýšľaným dôsledkom spomínania autora, jeho blízkych a známych. John Palka, povolaním biológ, sa, pravdaže, odráža od archívnych zistení i prác historikov, čerpá z rôznych prameňov, interpretuje ich však z pohľadu vlastných spomínaní na krátke detstvo na Slovensku a skúseností zo života v novom domove v USA, kde sa stretával so širokou skupinou rodinných známych a priateľov, medzi nimi mnohými emigrovanými demokratmi. Práve takáto interpretácia minulosti ponúka omnoho plastickejší obraz o dianí ako minulosť historikov „veľkých dejín“. Čitatelia takto ľahšie uchopia miesto a význam spoločenských vrstiev, ktoré na Slovensku zastúpili absentujúcu buržoáziu i šľachtu. Z inej perspektívy tiež môžu poznávať sociálne a ekonomické zmeny, ktorými Slovensko prešlo v uplynulých viac než sto rokoch.

K tejto druhej téme -- k peripetiám hodžovsko-pálkovskej rodiny v sociálnych a ekonomických dejinách Slovenska – opäť citát z knihy: „roľníci, mlynári, šafraníci a farári, kožiari, kožušníci, pytlikári a mäsiari – takí boli moji predkovia. Ani nevoľníci, ani šľachta, ale podnikaví a šetrní členovia rodiacej sa strednej triedy. Našli spôsob, ako sa vypracovať, uniknúť z chudoby, ktorá bola všade okolo nich, a ako zlepšiť svoje postavenie. Dokázali využiť veľmi vzácne príležitosti vzdelávať sa, získať pocit slovenskej identity, uvedomiť si dôležitosť jazyka a postaviť sa na čelo boja o emancipáciu... Najmä z tejto strednej vrstvy – remeselníkov, slobodných roľníkov, drobných podnikateľov a ich synov a neskôr aj dcér vzišiel intelektuálny potenciál, politický vplyv aj finančné zdroje potrebné pre zrod národa“ (s. 144-145).

Tak ako v minulosti, ktorej sa venuje John Palka, Slovensko aj v roku 2010 zostáva dominantne vidieckou krajinou s vysokým pomerom nezamestnaných a vysťahovalcov. Ako svedčia klasici slovenskej realistickej literatúry, problémom Slovenska nie je a ani nebolo sedliactvo, rezistentné voči zmenám, ako sa často mylne interpretuje. Ak áno, išlo skôr o ideologizované sedliactvo, ktorého obrazy slúžili ako zdroj pýchy pre nacionalistických politikov na jednej strane a ako symbol neprispôsobivého idiotizmu pre modernistických elitárov na strane druhej. Problémom Slovenska je a bola tá časť elity, ktorej stačila a stačí prechádzka po korze, honor a pocit, že v malomestskej cukrárni sedí na mieste, na ktoré je odvšadiaľ vidieť. Hodžovsko-pálkovská família však reprezentuje iný typ elity. Taký, v ktorej si jej členovia po niekoľko generácií osvojovali zručnosti a viery, kľúčové pre zmenu sociálnych a ekonomických pomerov v krajine. Práve takéto progresívne, v minulosti väčšinou luteránske rodiny, kultivovali étos, ktorý zásadne ovplyvnil vývoj slovenskej krajiny, spoločnosti a aj slovenského patriotizmu.

Centrálnym programovým princípom tradície, ktorú v 20. storočí spoluvytvárali predkovia autora a najvýraznejšie stelesňoval jeho starý otec Milan Hodža, boli reformy vtedy agrárneho Slovenska a podpora podnikavosti. Dnes by táto ľudová politika mala podobu reforiem verejného sektora, podpory vzdelania a kvality života. Program agrárnikov tiež kládol dôraz na zlepšenie pracovných podmienok robotníkov a zvýšenie sociálnej starostlivosti. Základom pravdaže bolo podporovať a vytvárať „stredný stav“. Kto ho na Slovensku tvoril, je viac ako jasné: stredné roľníctvo, štátni zamestnanci, inteligencia. Agrárnické hnutie a jeho úsilie o postupnú zmenu Slovenska zdola teda kládlo dôraz na emancipáciu ľudu a nepochybne aj na otázky sociálnych práv. Roľnícky stav, korigujúci bezuzdnú hospodársku súťaž, bol u nich základom a hrádzou demokracie, ktorej význam rástol a stále rastie najmä v čase ekonomickej krízy. Nadnesene možno povedať, že hodnotová tradícia a ľudová politika, ktorú vyznávali a praktizovali hodžovci, pálkovci a iné významné slovenské rodiny kultivovala to, čo v rozvojových krajinách kultivovať treba: bojovala s chudobou a nevedomosťou, podporovala vzdelávanie, spolkový život, družstevníctvo a podnikanie. Keďže situácia na postsocialistickom Slovensku už dvadsať rokov nápadne pripomína dobiehanie, ktoré Slovensko prekonávalo v medzivojnovom období, je na mieste otázka – a kniha ju nepriamo nastoľuje -- ako by mohla vyzerať takáto modernizačná postagrárna politika dnes?

Táto otázka preto zároveň otvára tretí okruh tém, ktorým sa Palka venuje. Ide o jeho vzťahy k Slovensku a podobu slovenského patriotizmu. Programu, ktorý dokáže pozitívne – žiada sa povedať inkluzívne, nie etnickou výlučnosťou -- mobilizovať občanov pre zmeny. Ako vidieť aj z predstavovanej knihy, demokratická slovenská tradícia nebola a nie je prázdnym hejslováctvom. Aj preto je ťažko pochopiteľné, že časť predstaviteľov a intelektuálov, ktorí sa k demokratickej tradícii dnes na Slovensku hlásia, často neváhajú prehnane zvýznamňovať zástoj demokraticky kontroverzných osobností. Príklad podpory anachronických zákonov o kulte osobnosti „otcov národa“ z roku 2007 je ideálnym príkladom takejto hodnotovej schizofrénie. Kultivovanie typu patriotizmu, ktorý vyznáva John Palka a dokumentuje ho aj na histórii svojej rodiny, totiž nepredstavuje komplementárny prúd k zakomplexovanému nacionalizmu hejslovákov a neoľudákov, ako sa často argumentuje v politike aj medzi časťou intelektuálov, ale hrádzu voči nemu!

Už spomínaný Pavol Lukáč v jednom zo svojich článkov vysvetľoval nebezpečenstvo politickej manipulácie s minulosťou po roku 1989 a argumentoval potrebou budovania pozitívnej mytológie okolo demokratických osobností dejín.[1] Ako viackrát konštatoval, „napriek unikátnosti osobnosti Milana Hodžu jeho meno akoby sa celkom vytratilo z historickej pamäti Slovákov....“[2] Je iróniou účelového výberu z povestného hypermarketu dejín, že kým obraz Andreja Hlinku je politikou sýtený až do dnešných dní, ba sa mu dostáva inšpiráciou masarykovské a dikciou sedliacko-patriarchálne oslovenie „otec národa“, z pôvodom farárskeho chlapca Hodžu sa v súčasných dominantných politických obrazoch stal nanajvýš zahraničnopolitický mysliteľ a návštevník metropolitných salónov. Ako v knihe napísal John Palka: „Demokrat Hodža bol neprijateľný pre totalitné režimy, Hodža politik, ktorý kládol dôraz na medzinárodnú spoluprácu, bol proti srsti slovenským nacionalistom“ (s. 303).

Podľa mnohých sa prepochovaním Milana Hodžu v roku 2002, ktorého súvislosti podrobne opisuje aj John Palka, a organizovaním každoročných Dní Milana Hodžu v Martine udialo niečo prelomové. Slovensko, aspoň pre časť intelektuálnej a demokratickej politickej komunity opustilo svoju „retrospektívnu martyrológiu“ a začalo si osvojovať to, čo Martin Bútora, ďalší príčinlivý pri budovaní demokratickej tradície a sám aktívny pri samotnom prevoze symbolu, ako o Hožovom prepochovaní hovoril Lukáč, nazýva „úspešný príbeh“. Zostáva dúfať, že demokratické progresívne tradície, ktoré predstavuje kniha Johna Palku, neinšpirovali predsedu vlády SR Dzurindu len v roku 2002, ale majú a budú mať oveľa dlhšie trvanie.

Poznámky:

[1] Pavol Lukáč, Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe, Bratislava, Kalligram 2004, s. 29-35. Pôvodne vyšlo ako Prevoz symbolu, Domino fórum, 26, 2002, s. 8.

[2] Pavol Lukáč, Dejiny a zahraničná politika v strednej Európe, Bratislava, Kalligram 2004, s. 34