Feldek tentoraz ako fejtonista

Ak sa nemýlim, najmä on formuloval, cizeloval a potom bránil spoločný program. Ale to už bolo naozaj veľmi dávno. Hoci – je to zasa on, čo ju oživuje a nedá sa na ňu zabudnúť ani dnes článkami, publikáciami.

Široký „rozptyl“ textových aktivít si vyžaduje schopnosť pohotovo štylizovať, ľahko formulovať. A fejtón je žáner, ktorý sa vyznačuje – ako sa hovorí v príručkách – ľahkým štýlom. Feldek má naň najlepšie predpoklady. Vlani zhrnul svoje početné a po časopisoch roztratené fejtónové príspevky do knižnej podoby. Knižka so volá O nákazlivosti šťastia. Titul si autor vypožičal z jedného fejtónu, v ktorom mu išlo o život a zachránil ho (Feldekov objav a chránenec) Ľuboš Dobrovoda. Ten sa práve vrátil z dobrodružnej výpravy a jeho šťastný návrat sa stal šťastným aj pre Feldeka, ktorého Dobrovoda nasilu zobral do nemocnice a lekári ho tam zachránili pred smrťou, ktorá mu hrozila z embólie.

Nie je to jediný fejtón, kde Feldek hovorí o sebe. V podstate, všade je prítomný osobne, nech už hovorí o čomkoľvek. Viacerí mu to zazlievajú, ale fejtón je osobnostný žáner. Záleží len na tom, ako sa autorov subjekt prejaví, či okľukou alebo priamo. Feldek preferuje druhý prípad, hoci väčšinou len v závere, predtým hovorí o všeličom inom. Feldek je človek kontextov, záujmov, rozhovorov, aj spoločenských a politických, a tento široký register mu dovoľuje vyjadrovať sa k rozsiahlej množine javov, faktov, prípadov. Zaujíma sa o bývalých politických väzňov /muklov/, je nespokojný, že sa im väčšinou nedostalo zadosťučinenia a z prevratu ťažili a ťažia iní. Ale jeden fejtón venuje priamo Viliamovi Žingorovi, ktorého osud prirovnáva k Milade Horákovej. Volá, aby sa ďalší väzeň Rudolf Dobiáš dostal do čítaniek. Sem-tam sa v spomienkach vráti k vlastnému účinkovaniu vo VPN, ale väčšina fejtónov je iná: Stretnutie s priateľmi, zdravice, viechy, pekné Slovenky, bratislavské obchody, pápežov výrok atď., no a pravdaže, ide tu aj o literatúru (Trnavská skupina, preklady Shakespeara a iné/. Stačí nepatrný podnet a vo Feldekovi začne pracovať tvorivý mechanizmus živiaci sa pamäťou, fantáziou a asociáciami. Niekedy ťažko jedno od druhého či tretieho oddeliť. Každý fejtón obsahuje informáciu a tú autor rozvedie do poznatku a dá mu širšiu platnosť. Zároveň dodá objektívnemu faktu subjektívny prízvuk, tým že ho spojí s vlastnou tvorbou alebo vlastným prekladom. Keďže sa tento model opakuje, Feldekov fejtón nadobúda charakter konštantného typu.

Jeho podobu určujú však aj iné faktory. Chýba v nich moment humoru, ktorý je dosť určujúci napríklad vo fejtóne Milana Lasicu. Vo Feldekovom Dodaní je fejtón (až na drobnosti) vážny útvar a autorovi ide v prvom rade o jeho výpovednú hodnotu. Nefabuluje – znovu ako Lasica – len dotvára to, čo mu poskytuje reálny svet a čo prináša život. V onom dotvorení je skrytý aj istý pátos, ktorý má dotvrdiť apelatívnosť výpovede. Na druhej strane, Feldek sa nemazná so štýlom, nechce hovoriť pekne, chce byť najmä jasný a stručný. Nijaké ďalšie plány text neobsahuje. S metaforickými inotajmi dávno prestal aj v básnickej tvorbe, to však neznamená, že narába s jazykom laxne, skôr naopak, pozná všetky jeho nuansy. Na nich sú založené aj jeho preklady. Tu ich veľmi nepotreboval.