Editorial

Napriek vysokému hádépé sa napríklad republika namiesto kozmopolitnej a tolerantnej krajiny mení na rustikálne múzeum Európy s množstvom jadrových fyzikov, IT expertov, strojných inžinierov a kopou vševediacich analytikov. Táto elita bude isto platiť kreditkami, voziť sa v bavorákoch a obchodovať na burze v nejakej forme angličtiny, zároveň si však bude pestovať netolerantnú vrchársku výlučnosť s nacionalistickými koreňmi. Čo teda robiť preto, aby sa Slovensko nestalo rurálnym turistickým gýčom Európy?

Dnes už je jasné aj na Slovensku, ktoré v ostatných desaťročiach bolo skôr prijímateľom ako generátorom inovácií a kvality života, že potrebujeme vedieť ako budú gastarbeiteri fungovať v kysuckom automobilovom závode, čo bude s rasovou segregáciou na východe republiky a ako súvisí životný štýl v kapitalizme a psychické poruchy. Tolerantné a šťastné Slovensko sa určite nedostaví len budovaním diaľnic, atómových elektrární, automobiliek a sklobetónových termitísk pre úradníkov na brehoch Dunaja. Spoločnosť v momentálne štartujúcej zmene akútne potrebuje systematickú podporu kozmopolitnej vedy o spoločnosti, výraznú podporu umenia a najmä jeho prepojenia so svetom, ako aj všestrannú podporu tvorivosti. Takýto rozvoj nezaplatí zahraničný investor, ani turistika, žijúca z dreveníc a jánošíckych legiend, ani slovenský zbohatlík, ktorý „krvopotne“ podporuje futbal. Niet pochýb, že k výrobným linkám inžinierov treba. Ak si však ctený čitateľ myslí, že sociálna veda sa zaoberá analyzovaním národných komplexov á la Matica, umelec pracuje nad scenármi folklórnych festivalov či rozvojom múzeí slovenskej dediny, kam pán inžinier rád chodí na žinčicu, klobásku a alkoholický nápoj s kamarátmi z rodnej obce, netreba sa trápiť s čítaním žiadneho z nasledujúcich textov tohto čísla.