Môžu byť univerzity nástrojom obrody slovenskej spoločnosti?

Tvorivosť, bádanie, akademická noblesa sa z mnohých univerzít postupne vytrácajú a sú nahrádzané schematizmom, bezduchým scientometrizmom, uzavretosťou a egocentrizmom. Ak to všetko umocníme ešte priemernosťou, malomeštiactvom a dlhodobou finančnou podvýživou, nastane situácia, ktorá priam vyzýva k zamysleniu sa nad aktuálnym stavom a cestou vpred.

Na celom svete si štáty, či tie rozvinuté alebo ekonomicky sa rozvíjajúce, čoraz intenzívnejšie uvedomujú strategický potenciál univerzít. Snažia sa univerzity preto reformovať, dynamizovať a finančne podporovať. Je nesmierne dôležité, aby sme si aj na Slovensku uvedomili strategickú úlohu poznania a tvorivosti, aby sme nezmeškali príležitosť a aby sa nám nestalo, že o pár rokov zistíme, že vlak znalostnej a tvorivej spoločnosti 21. storočia nám nenávratne odišiel a my sme zostali bezradne stáť na stanici bezvýznamnosti a zabudnutia.

Aby sa tak nestalo a nedostali sme sa na okraj záujmu sveta, je potrebné aj na Slovensku univerzity zmeniť na ostrovy pozitívnej deviácie, na priestor slobodnej tvorivosti, vzdelanosti a zdravého sebavedomia. Aby sa univerzity stali zároveň nositeľmi pokory a medziľudského porozumenia. Aby sa dostali do centra diania slovenskej a stredoeurópskej spoločnosti, boli regulátorom spoločenských procesov, garantom noriem a hodnôt otvorenej spoločnosti.

Vízia postavenia a vývoja slovenského univerzitného vzdelávania nemôže byť nijako vytrhnutá z kontextu stredoeurópskeho regiónu, Európy, ani v širšom chápaní z kontextu postavenia tzv. západnej spoločnosti vo svete.

Stále sa zrýchľujúca zmena technologického rámca, v ktorom sa spoločnosť vyvíja od konca dvadsiateho storočia, sa čoraz väčšmi stáva určujúcim fenoménom rozvoja ekonomických, ale aj spoločenských a medziľudských vzťahov. Zároveň sa zdá, že spoločnosť nie je celkom pripravená na rýchlosť, akou technológia predbieha spoločenskú a kultúrnu avantgardu. Tá bola v histórii vždy prvolezcom určujúcim smerovanie spoločenského vývoja -- určovateľom noriem správania sa a etiky. Sprievodným znakom je neustále sa zvyšujúca prevaha redukcionizmu, zužujúceho komplexnosť spoločenských javov na jednoduché algoritmy a vzorce správania sa, povyšujúca individuálne ego na piedestál hodnôt (Berger, 2000). Technologický pokrok a informatická globalizácia zvyšujú prísun a prístup k informáciám nevídaným tempom. Na jednej strane je potrebné tento fakt vnímať veľmi pozitívne, lebo demokratizuje prístup k informáciám. Na druhej strane často spôsobuje pocit dezorientácie ľudí, stratu kultúrnych koreňov a identity. To môže mať za následok zvyšujúcu sa uzavretosť spoločnosti a strach, ktoré zákonite otvárajú cestu intolerancii a rôznym formám radikalizmu.

Vzdelávacie systémy (nielen tie slovenské) neboli zatiaľ schopné dostatočne zareagovať na vzniknutú situáciu. Pokračujú prevažne v systéme, ktorý nevychováva, ale vyučuje. Človeka nevyzbrojuje do života tvorivosťou schopnou pružne reagovať na výzvy života, ale napĺňa ho len množstvom faktov, ktoré možno zastarajú skôr, ako sa skončí školský rok. Veľkou výzvou vzdelávacieho sektora je zmena vyučovacieho procesu na proces výchovný. V ňom učiteľ aj študent v rovnocennom postavení spoločne otvárajú a kultivujú svoj tvorivý potenciál v interaktívnom procese, stimulujúcom záujem o život, spoločnosť a oblasť, ktorá je predmetom výchovy.

Základnou axiómou výchovného procesu má byť tvorivosť – kreativita, ktorá sa musí dostávať dôslednejšie do centra pozornosti vzdelávacích inštitúcií. Pri vzdelávaní neslobodno zabúdať na skutočnosť, že každý človek je symbiózou fyzického a spirituálneho, že vedomie každého človeka je evolučné, že každý človek má dve mozgové hemisféry a ich úlohy sú komplementárne, ale nie totožné. Vo výchovnom procese musíme rovnakým dielom posilňovať schopnosť analýzy a racionálneho hodnotenia, ale aj intuície, imaginácie, empatie, neverbálneho vnímania, aby sme stimulovali dynamickú rovnováhu osobnosti. Takej osobnosti, ktorej vedomie bude pripravené vnímať komplexnosť, dynamiku a dialektiku života. Len taká osobnosť bude pripravená čeliť zložitým situáciám, ktoré prináša život, kriticky zhodnocovať informácie, tvoriť a byť duchovne autonómna. Stimulácia tvorivosti vo vzdelávacom procese je zároveň významným príspevkom k demokracii a občianskej spoločnosti. Tvorivý, duchovne autonómny človek je imúnny voči netolerancii, xenofóbii, nacionalizmu a populizmu. Neduhom, ktoré priniesli našej spoločnosti v minulosti mimoriadne strádania a ešte stále ju neprestali ohrozovať.

Kreativita predstavuje najväčší a ešte stále mimoriadne slabo využívaný potenciál, driemajúci v každom z nás. Potenciál, ktorý otvorí nové cesty ľudskému poznaniu, sociálnym aj technologickým inováciám a zároveň podporí harmonický a trvalo udržateľný rozvoj spoločnosti. Okrem podpory tvorivosti, individuálne posilňujúcej osobnosť každého človeka, musia univerzity vytvárať prostredie aj pre stimuláciu tvorivosti posúvajúcej hranicu poznania danej oblasti, prinášajúcej novú kvalitu vedeckej alebo umeleckej disciplíny (Csikszentmihalyi, 1996).

Pred univerzitami v našej spoločnosti (nielen slovenskej), stojí obrovská výzva. Výzva základnej zmeny k výchove, k premene univerzít na centrá poznania, etiky, kultúrnosti a najmä tvorivosti. K premene na zárodočné kryštalizačné jadrá renesancie ľudskej spoločnosti, pre ktorú „byť“ bude konečne znamenať viac ako „mať“. Toto je z môjho pohľadu hlavné poslanie univerzít 21. storočia, univerzít paradigmatickej zmeny spoločnosti.

Samozrejme, pre čo i len čiastkové naplnenie dlhodobej vízie je dôležité urobiť veľa malých, ako aj veľkých koncepčných aj pragmatických krokov, boriť sa s finančnými, personálnymi infraštruktúrnymi problémami, ktoré prináša život. V žiadnom prípade však ideu dlhodobej vízie nesmieme stratiť z pamäti.

Univerzity a globalizácia

Vývoj európskej spoločnosti sa vyznačuje rýchlymi zmenami, ktoré sú podnietené viacerými faktormi. Poznanie nadobúda hodnotu, akú nikdy predtým nemalo. Zároveň jeho rozsah, rozmanitosť a rýchlosť, akou sa vyvíja, jednoznačne vyžaduje nové prístupy jeho spracovania a šírenia. Hovorí sa, že v stredoveku priemerný človek spracoval za celý život približne rovnaké množstvo informácií, ako dnes prijme a spracuje človek za jeden deň.

Okrem čoraz rýchlejšieho rozvoja informačnej -- sieťovej spoločnosti a globálnej ekonomiky, vyžadujúcej vysokú konkurencieschopnosť, bude naša spoločnosť v najbližšom období čeliť viacerým úplne novým výzvam, ktoré so sebou prináša predovšetkým demografický vývoj spoločnosti, migrácia, možné klimatické zmeny a výrazný inovačný deficit. Vo vyše 80% európskych regiónov klesá počet obyvateľov a zvyšuje sa ich priemerný vek. Po prvý raz v histórii ľudstva budú v najbližšom období na trhu práce koexistovať tri generácie pracovníkov. V nasledujúcich 15--20 rokoch bude v EÚ (vrátane Slovenska) potrebné obsadiť približne 50 miliónov pracovných miest imigrantmi z krajín mimo EÚ. To všetko je ešte na Slovensku zvýraznené zaostávaním všetkých našich regiónov vo všetkých inovačných ukazovateľoch, podmieňujúcich konkurencieschopnosť.

Globálna ekonomika sa bude v budúcnosti meniť z informačnej-poznatkovej ekonomiky na kreatívnu ekonomiku, v ktorej bude invencia a intuícia mať nezastupiteľnú úlohu. Bude sa zvyšovať individualizácia produktov a služieb a emócie sa stanú dôležitou súčasťou obchodných a marketingových stratégií (napr. Rifkin 2000, Throsby 2001, Florida 2002). Aj v súčasnosti môžeme v niektorých veľkých globálnych korporáciách sledovať trendy decentralizácie technologických a výrobných procesov a sústreďovanie sa najmä na manažment značky a jej prepájanie so štýlom života, hodnotami, kultúrnym obsahom a emóciami spotrebiteľa.

Technologická vybavenosť je alebo v krátkom čase bude globálne dostupná na porovnateľnej úrovni, a preto sa rozhodujúcim faktorom úspechu stane schopnosť tvoriť novú kvalitu. Len krajiny, regióny, obce alebo inštitúcie schopné pružne zareagovať na meniace sa vonkajšie prostredie obstoja v konkurencii, budú sa ďalej rozvíjať a vytvoria pre občanov dôstojné prostredie pre život, adekvátny štandardom v ostatných rozvinutých krajinách.

V centre pozornosti je človek/občan ako konečný prijímateľ a užívateľ vytvoreného prostredia. Zároveň človek/občan ako zamestnanec, zamestnávateľ, inovátor je aj najdôležitejším nositeľom zmeny. To znamená, že si musí osvojiť nové zručnosti, ktoré mu umožnia prispôsobiť sa novým podmienkam. A zároveň musí vedieť tieto zručnosti kontinuálne obnovovať a inovovať. To znamená, že prijímanie a kreatívne spracovávanie poznania a emócií sa stane celoživotnou nevyhnutnosťou každého z nás a prestane byť výsadou životného obdobia pred prvým vstupom na trh práce. Ako rozhodujúci faktor rozvoja spoločnosti sa bude presadzovať tzv. tvorivá/kreatívna trieda ľudí s univerzitným vzdelaním, predstavujúca spoločenské kmeňové bunky, schopné spoločnosť účinne obnovovať všade tam, kde ju naruší neočakávaný globálny vývoj.

Nové trajektórie vývoja spoločnosti v najbližších rokoch len podčiarknu aktuálnosť potreby nových zručností založených na tvorivosti. Schopnosť vzájomnej interakcie -- inými slovami -- aktívneho spolužitia ľudí rôznych kultúr, sa vzhľadom na globalizačné a migračné trendy stane jednou zo základných podmienok prežitia súčasnej civilizácie.

Univerzity sa preto musia stať flexibilnými inštitúciami, schopnými vychovávať, pretvárať a poskytovať vzdelanie občanom počas celého života a vytvoriť tak predpoklad pre konkurencieschopný a vyvážený rozvoj spoločnosti. Rozhodujúcim faktorom sa stáva kreatívna trieda a talent.

Finančná kríza, ktorá v roku 2008 naplno zasiahla svet, je dobrým príkladom nečakanej zmeny, ktorá môže spoločnosť postihnúť. Je aj príkladom nebezpečenstva, ktoré v sebe skrýva vývoj súčasnej spoločnosti, založený na neudržateľnej spotrebe materiálneho a ignorácii hodnôt, solidarity, ľudskosti. To, čo nazývame finančnou alebo ekonomickou krízou, možno bez nadsadenia označiť aj za krízu morálky a etiky.

Ak kreatívna ekonomika, nové idey a intelektuálny kapitál nahradia prírodné zdroje a mechanické inovácie, univerzity sa stanú kľúčovými článkami spoločnosti a regionálneho rozvoja. Univerzity schopné koncentrovať talent, poznanie a inovácie, budú čoskoro určujúce pre prosperitu spoločnosti tak, ako ňou bola ropa a ďalšie prírodné zdroje na konci 19. a počas 20. storočia. Nie každá univerzita sa však automaticky stane „rodinným striebrom“ krajiny či regiónu. Nestačí len „čítať“ vyhliadky spoločenského vývoja a spokojne čakať na chvíľu, kedy sa univerzita stane vysnívaným centrom diania. Stane sa ním len tá univerzita, ktorá zmení svoju zotrvačnosť, obrazne povedané, vyskočí zo systému na vyššiu energetickú hladinu a postaví tvorivosť za základ svojho rozvoja. Univerzita sa musí stať producentom, ale aj lákadlom a gravitačným centrom talentov. Len talentovaný učiteľ priláka a vychová talentovaného žiaka, len talentovaný vedec vytvorí poznanie a výskumný mikropriestor, ktorý priláka ďalších vedcov, technikov, ale aj kapitál schopný pretvoriť poznanie na inováciu. Len vysoká miera inovatívnosti takto vzniknutej produkcie priláka ďalšie podobné alebo komplementárne produkcie. Len tak vznikne pridaná hodnota, ktorá bude otvárať priestor pre ďalšie talenty a bude svoje okolie pretvárať na živý atraktívny región. Vznikne tak reťaz, na ktorej začiatku aj konci je univerzita. Univerzita silná, sebavedomá, eminentná, plná talentov, produkujúcich poznanie a pretvárajúcich spoločnosť.

Kľúč k úspešnej univerzite

Aby sme boli schopní vybudovať silnú a sebavedomú univerzitu, ktorá sa stane významným medzinárodným hráčom a duchovným a intelektuálnym pilierom slovenskej spoločnosti je potrebné splniť dve komplexné podmienky: mať na univerzite vysokú koncentráciu talentu a vytvoriť atraktívne univerzitné prostredie. Talent predstavujú študenti a tvoriví pracovníci univerzity. K tvorivým pracovníkom radíme, samozrejme, vedeckých a pedagogických pracovníkov, ale aj tvorivých a schopných manažérov, adiministrátorov, laborantov a iných pracovníkov, podieľajúcich sa na živote univerzity. Atraktívne prostredie, ktoré umožní talentu tvoriť, ale s univerzitou sa aj identifikovať a emocionálne sa na ňu naviazať, vytvára otvorená akademická atmosféra, kvalitné študijné programy, kvalitný výskum, kultúrny kontext a stimulujúca infraštruktúra.

Talent je najväčšie bohatstvo univerzity a nenahraditeľný kľúč k jej úspechu. Talent je na univerzite zosobnený študentmi a tvorivými pracovníkmi. Tvoriví pracovníci vytvárajú pre univerzitu primárne významnú pridanú hodnotu -- produkujú a šíria poznanie, cez inovácie produkujú zdroje, reprezentujú univerzitu v spoločnosti popularizačnými aktivitami, expertnou konzultačnou činnosťou a integritou vlastnej osobnosti. Študenti sú hlavným produktom univerzity, sú jej výkladnou skriňou, vyslancami jej kvality a úspechu. Študenti sú jej potenciálnymi tvorivými pracovníkmi, komerčnými spolupracovníkmi, možnými spojencami a podporovateľmi počas ich aktívnej činnosti na rôznych, často i najvyšších ekonomických, kultúrnych a politických postoch doma aj v zahraničí.

Schopní, vysoko talentovaní tvoriví pracovníci a študenti sú objektom veľkého konkurenčného boja, lebo ich jedinečná hodnota pre každú organizáciu je úplne jasná každému schopnému manažmentu. Preto vyhľadávanie, stimulácia, emočná stabilizácia talentu musí byť denno-dennou aktivitou univerzity a všetkých jej súčastí. Byť konkurencieschopný nie je jednoduché. Univerzita v malom štáte, akým je Slovensko, so slabou štátnou podporou výskumu a vzdelávania, s nízkym spoločenským postavením učiteľov a relatívne biednym finančným ohodnotením, nemá veľmi dobrú východiskovú pozíciu v konkurencii obstáť. Aj napriek tomu treba urobiť maximum a talent zosobnený v študentoch a špičkových tvorivých pracovníkoch hľadať a stabilizovať.

Špičkoví tvorivípracovníci

Definovať špičku je vždy veľký problém. Dá sa to v zásade dvomi spôsobmi. Hodnotením daného človeka kolegami z danej oblasti na základe ich vlastného úsudku a poznania (per evaluation), alebo prostredníctvom sofistikovaných kvantitatívnych údajov. Je zaujímavé, že subjektívne hodnotenie kolegov bez komplikovaných prepočtov je často takmer totožné s kvantifikovanými údajmi. V praxi je však hodnotenie cez rôzne ukazovatele viac akceptované, lebo budí dojem väčšej objektivity. Pri používaní kvantitatívnych ukazovateľov si musíme uvedomiť, aké kritériá a pre akú vednú oblasť používame. Často sme svedkami aplikovania kritérií, ktoré platia pre jasne definované vedné oblasti (ako napríklad matematika, chémia, fyzika), na oblasti oveľa nejasnejšie definované (ako napríklad filozofia, psychológia, vedy o umení). Rýchlosť progresu v danej disciplíne však veľmi závisí od jednoznačnosti jej definície. V matematike preto môžeme mať veľmi mladých vedcov (často aj mladších ako 30 rokov), ktorí sú považovaní za špičku a výrazne prispeli k rozvoju vo svojej disciplíne (napríklad Werner Heisenberg získal Nobelovu cenu v roku 1932 ako 31-ročný, Rudolf Mossbauer ju získal v roku 1961 ako 32 ročný). Ťažko však nájdeme podobný príklad vo filozofii, ktorá je oveľa menej presne vymedzená, a preto trvá aj podstatne dlhšie, kým je niektorá osobnosť široko akceptovaná ako špička vážne meniaca názory ostatných (Bertrand Russell získal Nobelovu cenu v roku 1950 ako 78-ročný). Tieto špecifiká je potrebné brať do úvahy pri porovnávaní výkonnosti aj na univerzite, ktorá združuje veľké množstvo rôznorodých vedných disciplín.

Akýkoľvek prístup si zvolíme, musíme byť schopní špičku rozoznať, podporovať, využívať, propagovať, produkovať a aj počúvať. V žiadnom prípade sa nesmieme tváriť, že špička neexistuje, alebo nie je potrebná. To by bol začiatok konca. Tvorivá špička je v každej tvorivej inštitúcii nástroj na rozvoj, pokrok a imidž. Špičku treba však chápať v širšom kontexte a tak ju aj definovať. Na univerzite hľadáme špičku v prvom rade medzi vedcami a učiteľmi. Bolo by však chybou zabudnúť na špičkových popularizátorov, projektových manažérov, riadiacich pracovníkov, ekonómov alebo administratívnych pracovníkov. Často jeden tvorivý a flexibilný asistent nahradí kvalitatívne aj kvantitatívne niekoľkých neproduktívnych úradníkov.

Na mnohých univerzitách pôsobí aj v súčasnosti množstvo špičkových pracovníkov, ako aj pracovníkov s potenciálom stať sa špičkou v mnohých oblastiach. Otázkou je špičku identifikovať, stimulovať a na univerzite aj udržať. Pre potenciálnu špičku je zas potrebné vytvoriť priestor na jej rast a rozvoj.

V prvom rade je potrebné sa rozhodnúť, v ktorých kategóriách sa bude univerzita usilovať špičku hľadať a následne stimulovať. Určite to musí byť špička vedecká a pedagogická, lebo to sú hlavné oblasti, v ktorých sa výstupy univerzity očakávajú. Ďalšie núkajúce sa oblasti sú riadiaca, administratívna a projektová činnosť, oblasť aplikácií a spolupráce s organizáciami praxe, spolupráce so školami nižších stupňov atď. Nasledujúcim krokom musí byť definovanie kritérií, ktoré by charakterizovali špičkového pracovníka. Je vhodné, aby sa pri výbere špičky dal priestor aj komunite pracovníkov a študentov (vždy pre danú oblasť), aby mal každý možnosť subjektívnym hlasom a pohľadom vyjadriť svoj názor na jej výber.

Následne sa automaticky vynorí otázka, čo s definovanou a identifikovanou špičkou? Na jej stimuláciu je možné využiť viacero nástrojov. Zdalo by sa, že len priame finančné ocenenie má zmysel. Celkom iste má a je ho potrebné široko využívať, avšak nemali by sme podceňovať ani iné nástroje. Mnohokrát morálne ocenenie, zviditeľnenie či uznanie, má rovnaký, alebo aj väčší stimulačný efekt na ľudí, ako finančné ohodnotenie, o výške ktorého nik nevie. Bolo by vhodné uvažovať o rôznych druhoch ocenení, ktoré by spájali morálne uznanie s finančným ocenením. Napríklad celouniverzitná prednáška najlepšie študentmi hodnoteného učiteľa z každej fakulty, alebo čestné členstvo v univerzitnom klube spojené s istými výhodami a zľavami. V prípade najúspešnejších vedeckých pracovníkov to môže byť ponuka špeciálnych finančných prostriedkov na výskum, mobilitu, alebo cielené platené pracovné voľno na určitý limitovaný čas (sabbatical).

Vedenie univerzity, ale aj fakúlt musí počúvať, čo špička hovorí. Je preto potrebné vytvoriť platformy na diskusiu a spätnú väzbu. Príkladom môže byť fórum najviac citovaných tvorivých pracovníkov, najúspešnejších riešiteľov projektov, pracovníkov s patentovou skúsenosťou a podobne.

Univerzita a jej jednotlivé súčasti sa v rámci konkurenčného prostredia musia pozerať aj do svojho okolia a identifikovať špičku, ktorá by potenciálne mohla posilniť jej rady. Vzhľadom k veľkosti Slovenska to nie je až také náročné. Ak to trochu preženieme, tak by univerzita mala mať záujem o každého špičkového pracovníka, ktorý pôsobí v oblastiach jej záujmu. Na prilákanie špičky pracujúcej mimo univerzity je potrebné mať stratégiu. Možností na čom stavať takúto stratégiu je viac. Záleží na tom, či je možné špičkového pracovníka získať na plný pracovný úväzok, čiastkový úväzok, alebo je možné s ním len podnietiť ad hoc spoluprácu. V každom prípade manažment univerzity musí na všetkých úrovniach zohrávať aktívnu úlohu. Pri výberových konaniach na voľné miesta je potrebné aktívne potenciálnych kandidátov oslovovať a ponúkať im čo najvýhodnejšie podmienky. Rozumne je na tento účel potrebné využívať vedecko-pedagogické tituly, ktoré univerzita udeľuje. Na čiastkové úväzky a ad hoc spoluprácu je potrebné upraviť vzdelávací režim a zaviesť čo najviac blokové vyučovanie. To umožní využiť potenciál špičkových pracovníkov, ktorí z najrôznejšich dôvodov nechcú, alebo nemôžu nastúpiť na univerzitu. Platí to aj pre pracovníkov zo súkromnej sféry, kde ani nie je žiaduci plný prechod do stavu danej univerzity.

Špička zo zahraničia

Zahraničie by sa dalo rozdeliť veľmi zhruba na dve kategórie. Krajiny, kde životná úroveň nedosahuje úroveň Slovenska, a práca u nás sa teda stáva aj ekonomicky zaujímavou a krajiny, ktorých životná úroveň presahuje slovenskú úroveň. Pre pracovníkov z týchto krajín nie je práca na Slovensku ekonomicky zaujímavá, a preto tu musia zohrávať úlohu iné stimulačné faktory.

Zvyčajne sa pri hľadaní špičky a pri spolupráci s ňou obraciame na EÚ, USA alebo iné rozvinuté krajiny. Málo využívame spoluprácu s krajinami východnej Európy, Balkánu, alebo rozvojovým svetom. Aj v nich sa nachádza talentovaná špička, ktorú možno prilákať na univerzitu. V strategickom partnerstve s krajinami a univerzitami, pre ktoré je Slovensko atraktívna destinácia, môže rozhľadená univerzita získať významné postavenie. Na začiatku je do takejto spolupráce potrebné trochu investovať, ale návratnosť investície je relatívne rýchla.

Spolupráca s rozvinutými krajinami (všetky patria do druhej kategórie) je nevyhnutnosťou. Je tam sústredená najväčšia výskumná kapacita, najlepšia infraštruktúra a aj najviac talentovanej špičky. Keďže pri kontakte so špičkou z týchto krajín nemáme výhodu ekonomickej atraktívnosti, treba využívať iný postup. V prvom rade sú to osobné a emočné kontakty s bývalými študentmi, ktorí sa stali úspešní na zahraničných špičkových pracoviskách. Ako sme už spomenuli v časti o bývalých študentoch, silné emočné prepojenie môže byť často dôležitejšie ako ekonomická výhodnosť. Druhým faktorom môže byť špička pracujúca na našej univerzite (to je dodatočný dôvod na jej stimuláciu). Svojou schopnosťou, dobrými nápadmi, vynikajúcimi výsledkami môžu medzinárodnú špičku prilákať. Nebude to asi na dlhodobé pobyty, ale by univerzita mohla profitovať, najmä v pedagogickej oblasti, aj z krátkych, rádovo týždňových pobytov. Za týždeň alebo 10 dní sa dá odprednášať blok, ktorý ľahko môže predstavovať celosemestrovú dotáciu niektorého predmetu. Môžme tak relatívne efektívne získať svetovú kvalitu na študijný odbor bez veľkých investícií. Chce to však otvorenosť, flexibilitu, dobré organizačné zabezpečenie a samozrejme blokový systém vyučovania.

Základnou podmienkou na rast novej špičky je vždy len špička. Len špičkový učiteľ vychová špičkového študenta. Preto bez špičky je len veľmi ťažko dúfať, že v našom prostredí budeme schopní vychovávať špičkových pracovníkov. Iste, časť prirodzene nadaných a usilovných ľudí sa stane špičkou aj v nestimulujúcom prostredí. Väčšina však zapadne do priemeru a svoj prirodzený talent nechá nevyužitý. V horšom prípade ho zmení na frustráciu. Okrem ľudského faktora sú na rast a rozvoj špičky potrebné aj ďalšie materiálne podmienky a stimulujúce akademické prostredie. Pod materiálnymi podmienkami vnímame najmä mzdové prostriedky a pracovnú infraštruktúru (laboratóriá, knižnice, ateliéry, počítačové siete, prieskumné kapacity, administratívnu podpora atď).

Učenie, učitelia a študenti

Učenie treba neustále posúvať z jednosmerného procesu prednášania na vzájomný dialóg, ktorého cieľom je vzbudiť záujem študentov o danú problematiku. Študenti už prichádzajú na univerzitu naučení iba pasívne počúvať a len veľmi slabo reagujú na pokusy učiteľa aktívnejšie ich zapojiť do celého procesu. Iná cesta však nie je. Buď budeme pokračovať v jednosmernom štýle vyučovania, ktorá nás privedie len k pasívnym poslucháčom našich prednášok, alebo ho zmeníme a otvoríme cestu iniciatíve, aktívnej účasti a tvorivosti. Na takýto postup je nevyhnutné zredukovať faktický obsah jednotlivých predmetov a zabezpečiť pedagogickú prípravu pre učiteľov, aby poznali najrôznejšie techniky stimulujúce aktívny prístup študentov. Významná časť obsahu jednotlivých predmetov sa zákonite bude musieť stať predmetom samoštúdia, na ktoré je však potrebné zabezpečiť dostatok študijného materiálu.

K dôležitým pedagogickým technikám patria otázky s otvoreným koncom, zapájanie nových technológií, samostatná, respektíve tímová tvorivá práca, kritická diskusia, autoevaluácia a hodnotenie inými študentmi. Pri využívaní nových technológií ide najmä o to, aby ich využívali študenti. Ideálne by bolo poskytnúť priestor pre spoluprácu študentov z viacerých odborov alebo fakúlt. Napríklad, vytvorenie interaktívnej počítačovej hry či e-learningového kurzu zameraného na časť obsahu predmetu, môže poskytnúť náplň práce pre skupinu študentov rôznych odborov na celý semester. Niektorí môžu mať za úlohu zabezpečiť video z nejakého terénneho úkazu alebo laboratórneho experimentu, ďalší zabezpečiť hudobný podklad, hovorené slovo či softvér. Podobné projekty sa nedajú organizovať v rámci každého predmetu, ale je dobré začať aspoň v rámci niektorých. Na stimuláciu tvorivosti je nevyhnutné poskytovať čo najrôznejšie uhly pohľadu. Preto musíme maximálne využiť rôznorodosť univerzity a umožniť študentom (aj učiteľom) stretnúť sa v rámci vybraných predmetov alebo ich častí. Napríklad študenti rôznych zameraní môžu počúvať rovnaké prednášky a potom viesť o nich spoločné diskusie. Tie môžu viesť k spoločným projektom, vzájomným interakciám a prelínaniu sa pohľadov na tú istú problematiku.

Rôznosť pohľadov a názorov, ale aj kultúrna rozmanitosť sú kľúčom k tvorivosti a otváraniu mysle. Je preto dôležité zaistiť, aby na univerzite študovali študenti zo všetkých regiónov Slovenska, ale aj zahraniční študenti. Každý z nich prináša osobitnú regionálnu alebo medzinárodnú kultúrnu výbavu, ktorá môže priamo aj nepriamo ovplyvňovať tvorivosť ostatných. Musíme sa veľmi dobre zamyslieť, ako získať na štúdium na univerzitách aj rómskych študentov. Oni prinášajú špecifickú kultúrnu dimeziu, ktorej pochopenie je kľúčové pre rómsku národnostnú menšinu, ale hlavne pre väčšinové obyvateľstvo Slovenskej republiky. Veľkým prínosom by bolo zabezpečenie kontaktov našich študentov so študentmi umeleckých smerov, ktorých pohľad na vec je špecificky podmienený ich už objavenými tvorivými umeleckými schopnosťami (inak by neštudovali na umeleckej vysokej škole).

Ako sa niekto stane učiteľom na univerzite? Niektorí začnú doktorandské štúdium a v jeho rámci dostanú za úlohu viesť cvičenia so študentmi bakalárskeho alebo magisterského štúdia. Nik im však nikdy nevysvetlil, aké sú zásady učenia, pedagogické princípy, techniky. Viacerí z nich úspešne ukončia svoje dizertácie a zostanú na katedrách ako interní učitelia. V nejednom prípade učia až do dôchodku. Ďalší sa stanú učiteľmi prechodom z inej inštitúcie lebo úspešne absolvovali konkurz na učiteľské miesto. Nik však nikdy netestoval ich pedagogické schopnosti a nik im ani neposkytol kurz pedagogických techník. A tak všetci učia. Jedni lepšie, iní horšie. Podľa toho, aké majú prirodzené danosti, alebo ako si pamätajú svojich učiteľov. Popritom existuje mnoho pedagogických techník, ktoré sa dajú relatívne ľahko zvládnuť prostredníctvom neformálneho vzdelávania. Otvorené hodiny – ukážkové prednášky, na ktorých by skúsení učitelia predvádzali svoje učiteľské umenie menej skúseným kolegom, sú ďalšou možnosťou získať potrebné pedagogické zručnosti. Pravidelné návštevy vedúcich katedier a garantov študijných programov na prednáškach svojich kolegov by sa mali stať súčasťou ich riadiacej práce. Diskusie o kvalite prednášok a osvedčených pedagogických postupoch by mali mať rovnocenné miesto s diskusiami o vedeckých problémoch.

Pod hodnotením kvality pedagogických výstupov na univerzite obvykle chápeme získané kredity alebo výsledky zo skúšok, ktoré študentom zapisujeme do indexu a rôznych papierových či elektronických výkazov. Tento typ hodnotenia stále je a zostane dôležitou zložkou posudzovania kvality. Existuje však viac spôsobov a nástrojov hodnotenia kvality pedagogických výstupov. Sebahodnotenie a vzájomné hodnotenie študentov je jedným z nich. Vedie študentov k samostatnosti a stavia ich pred zodpovednosť rozhodnutia. Nesmieme zabúdať ani na hodnotenie učiteľov študentmi. Univerzity by mali mať jednotný elektronický systém, ktorý zabezpečí anonymitu hodnotiteľa a zároveň zaistí porovnateľnosť výsledkov medzi jednotlivými fakultami a odbormi. Výsledky hodnotenia učiteľov študentmi by sa mali široko využívať pri celkovom hodnotení kvality pedagogického procesu. Musia byť indikátorom potenciálnych problémov, ale aj osobitných pozoruhodných praktík, pozitívne hodnotených študentmi. Tieto by sme mali čo najskôr objaviť, zverejniť a poučiť sa z nich.

Najobjektívnejšie je dlhodobé hodnotenie úspešnosti uplatnenia študenta v spoločnosti. K tomu však potrebujeme roky systémovej práce s bývalými študentmi. Treba preto čo najskôr urobiť systémové kroky, umožňujúce dlhodobé sledovanie úspešnosti absolvetov univerzity. Dobre fungujúce alumni organizácie by mali byť základom takéhoto systému.

Každý univerzitne vzdelaný človek má ovládať zručnosti, ktoré mu umožnia komunikovať s ďalšími profesionálnymi kolegami, alebo prezentovať a obhájiť svoj vlastný myšlienkový alebo projektový zámer. Tieto zručnosti môžeme pestovať u študentov priamo alebo nepriamo, prostredníctvom vhodných techník zapájaných do vzdelávacieho procesu. Diskusie, autoevaluácia, projektové úlohy majú byť prepojené so špecificky zameranými kurzami, ktoré by sa mali stať integrálnou súčasťou štúdia. Osobitnou dimenziou takýchto kurzov musí byť aj základ interkultúrnej komunikácie, ktorá sa v našom, čoraz väčšmi mnohokultúrnom, európskom priestore stáva nevyhnutnosťou.

Laterálne myslenie, predstavivosť a konceptualizácia sú zručnosti, ktoré postupne s rozvojom spoločnosti nadobúdajú nesmiernu hodnotu. Ich získavanie môžeme prevažne len indukovať a stimulovať. Hlavnými stimulátormi sú matematika a umenie. Preto musíme pamätať na ich vhodné prepojenie so štúdiom. Nie vždy to musí byť len formálne vzdelávanie. Koncept výchovy absolventa dostatočne vybaveného na život po rokoch strávených na univerzite, musí integrovať aj prvky neformálneho a informálneho vzdelávania uskutočňovaného prostredníctvom kurzov, praktickej práce, cielených hier, dobrovoľníckej, záujimovej činnosti atď. Pre aktívny kontakt s umením, v jeho najrôznejších formách, sa opäť dostáva do popredia pridaná hodnota prepojenia so študentmi umeleckých smerov.

Jazyky sú prioritou nášho základného aj stredoškolského vzdelávania. Aj napriek tomu nie je raritou, že študenti na univerzite majú len veľmi slabé znalosti cudzích jazykov. Plnohodnotný kreatívny človek (obzvlášť pochádzajúci z krajiny, v ktorej sa hovorí málo rozšíreným jazykom) sa však nemôže v európskom priestore uplatniť bez ich znalosti. Angličtina sa v súčasnosti stáva najrozšírenejším jazykom medzinárodnej komunikácie, navyše angličtina je aj jazykom odbornej a vedeckej komunity.

Na získanie vyššej konkurencieschopnosti by mali absolventi univerzity ovládať okrem angličtiny ešte jeden cudzí jazyk. Napríklad, pri študentskej mobilite v rámci EÚ sú Veľká Británia a Írsko jedinými destináciami, kde bude študentom angličtina postačovať na štúdium aj poznanie krajiny. Univerzity vo väčšine prípadov vytvárajú pomerne pestrý priestor na štúdium cudzích jazykov v rámci predmetov a najrôznejších kurzov. Ponuka je dostatočná, otázkou však zostáva motivácia a možnosť praktického využitia počas štúdia. Pokiaľ všetky prednášky zostanú len v slovenčine, ak od študentov nebudeme požadovať aspoň niektoré výstupy v cudzom jazyku, ak mobilita zostane privilégiom len malej skupiny, tak sa na úrovni jazykovej zručnosti študentov a učiteľov veľa nezmení.

Je veľmi ťažké nájsť jeden výraz, ktorý by dostatočne opísal zručnosť, ktorá je potrebná na presadzovanie vlastných inovačných myšlienok a nápadov v spoločnosti. V žiadnom prípade nejde len o podnikateľskú činnosť, pod ktorou sa vo všeobecnosti chápe činnosť na trhu, ktorej cieľom je zisk. Vo všeobecnosti ide o zručnosť alebo komplex zručností, ktoré nám umožnia presadiť náš vlastný prístup k riešeniu problému. Súčasťou toho je schopnosť založiť právny subjekt (podnikateľský, neziskový, verejnoprospešný) alebo projektový tím v rámci existujúcej väčšej organizácie. Schopnosť viesť ho, určovať smer jeho rozvoja a jeho finančno-hospodársku víziu. Pre takúto činnosť je potrebné poznať základy pracovnej psychológie, manažmentu, marketingovej komunikácie, právneho prostredia a podobne. Nadovšetko je však potrebné mať možnosť si niečo také prakticky vyskúšať pod dozorom skúsených kolegov, pedagógov. Univerzity by preto mali široko otvoriť priestor pre študentské mikropodniky a mikroorganizácie, ktoré by mohli vykonávať viaceré činnosti prispievajúce k chodu alebo imidžu univerzít.

Organizáciami praxe rozumieme nielen výrobné podniky, ale všetkých potenciálnych prijímateľov absloventov univerzity. Spolupráca s nimi existuje v dvoch formách. Prvá forma zahŕňa široký kontakt študentov s nimi počas štúdia. Je ho možné zabezpečiť cez diplomové, seminárne práce, praxe alebo spoločné podnikateľské zámery. Druhú formu tvoria pravidelné kontakty pedagógov a najmä garantov jednotlivých študijných programov s týmito organizáciami. Cieľom kontaktov je počúvať ich potreby a podľa možnosti ich zapracovať do existujúceho kurikula. Nikdy nie je dobré vzdelávanie plne podriadiť momentálnym potrebám trhu práce, ale na druhej strane nie je možné nerešpektovať vývoj spoločnosti a jej potreby.

Štúdium na univerzite by nemalo byť pokračovaním štýlu učenia aplikovaného na strednej škole. Má zahŕňať viac voľnosti, zodpovednosti a individuálneho prístupu. Cestu k nemu môže otvoriť odbúranie merania pedagogickej produkcie, ktoré systémovo tlačí učiteľov a katedry k umelému nafukovaniu svojej pedagogickej aktivity. Systémové opatrenia musia pôsobiť opačným smerom. Pedagogická činnosť by sa mala zjednodušovať a mal by sa vytvárať priestor pre študentov a tvorivých pracovníkov na individuálne kontakty a projektovú činnosť. Blokový systém vyučovania treba zaviesť všade tam, kde je to len trochu možné. V každom prípade na magisterskom stupni vzdelávania. Blokový systém umožní vytvoriť viac priestoru na vedeckú prácu tvorivých pracovníkov univerzity, na intenzívnejšiu medzinárodnú spoluprácu (niekoľkotýždenné či niekoľkomesačné pobyty našich pracovníkov v zahraničí bez narušenia pedagogického procesu) a umožní využiť zahraničných špičkových expertov na prednášky a kurzy na našich univerzitách.

Nové vzdelávacie programy

Univerzity u nás poskytujú rôzne široké portfólio študijných programov. Je vždy na rozhodnutí samotnej univerzity, či chce študentom ponúkať širší alebo užší výber. Pri dobrej synergii študijných programov predstavuje pre univerzitu širšie portfólio väčší rozvojový potenciál. Neplatí to však automaticky. Ak medzi programami neexistuje spolupráca, synergický potenciál sa stráca. Pri určovaní počtu a zamerania študijných programov by sa nemalo zabúdať na dynamiku vývoja potrieb spoločnosti. Ponuka programov by ich mala do istej miery reflektovať. Programy/smery sa vyvíjajú tak, ako sa vyvíja poznanie a spoločnosť. Preto je prirodzené, ak sa niektoré programy spájajú a iné rozdeľujú. Niektoré zanikajú alebo vznikajú úplne nové, ktorých potrebu prináša život.

Príkladom spoločensky potrebných oblastí, ktoré sú na Slovensku len minimálne pokryté vhodnými študijnými programami, je oblasť vzdelávacej, výskumnej a kultúrnej politiky. Na mnohých riadiacich alebo tvorivých miestach v štáte, v regionálnej správe alebo aj v akademických či kultúrnych inštitúciách máme ľudí, ktorí nepoznajú základy týchto politík a ani sa nemajú kde v nich zdokonaľovať. Okrem toho v spoločnosti chýba nezávislá analytická činnosť v tejto oblasti. Štát nemá seriózneho partnera, ktorý by bol schopný v týchto oblastiach preň vykonať nezávislú analýzu, ani evaluáciu. Niekoľko nevládnych organizácií čiastočne aktívnych v tejto oblasti nijako nemôže nahradiť širokú akademickú kompetenciu.

Ďalším príkladom je projektový manažment. Systémové kompetencie v tejto oblasti jednoznačne v spoločnosti chýbajú. Popri tom cez projekty prúdia do spoločnosti obrovské finančné zdroje. Projektový manažment je oblasť, kde by univerzity mali mať silnú ambíciu osloviť široké portfólio študentov v perspektíve celoživotného vzdelávania.

Oblasťou so značnou rezervou sú „európske štúdie“ a národná administrácia. Univerzity by mali posilniť svoju výskumnú, analytickú aj vzdelávaciu kapacitu v týchto oblastiach. Posilnenie inštitútov európskych štúdií, ktoré by boli schopné prilákať najlepších odborníkov, je spoločensky potrebný krok.

Mobilita

Absolvent univerzity môže úspešne obstáť v globalizujúcej sa spoločnosti, len ak nadobudne skúsenosti v medzinárodnom kontexte. Čím skôr je mladý človek konfrontovaný s multikultúrnou realitou dnešnej Európy a sveta, tým skôr nadobudne zručnosti, ktoré mu umožnia profitovať zo súčasnej spoločenskej, národnostnej, etnickej a kultúrnej diverzity a prekonať vrodený prirodzený strach z neznámeho. Osobná skúsenosť, ktorá je spojená s mobilitou, sa nedá ničím nahradiť. Preto je mobilita v nadobúdaní transverzálnych zručností nástrojom, ale zároveň aj cieľom. Mobilita musí byť jednou z priorít pedagogickej práce na ambicióznych a kvalitných univerzitách. Každý absolvent dobrej univerzity by mal absolvovať aspoň jeden semester na inej univerzite. Od tohto ideálu sme, samozrejme, ešte veľmi ďaleko, ale musíme urobiť maximum, aby sme sa k nemu neustále približovali.

V podpore mobility robí svoju nezastupiteľnú a priekopnícku úlohu program EÚ Erazmus a Erazmus Mundus. Treba urobiť všetko preto, aby naše univerzity tieto dva nástroje maximálne využívali ako základný krok k medzinárodnej mobilite. Program Erazmus nemôže pokryť všetky potreby a zabezpečiť mobilitu všetkých študentov. Univerzity by mali preto vyvinúť tlak na predstaviteľov vlády SR, ale aj Európskej únie, aby sa využili na tieto účely aj finančné zdroje Európskeho sociálneho fondu (ESF). Významnú časť zdrojov ESF by bolo jednoduché nasmerovať do tejto oblasti a dosiahnuť významnú štrukturálnu a kvantitatívnu zmenu v medzinárodnej mobilite.

Na podporu mobility je potrebné využiť aj vnútorné zdroje univerzít. Univerzita nemôže zabezpečiť v krátkom časovom horizonte mobilitu pre všetkých študentov. Mohla by však finančne podporiť aspoň mobilitu najlepších študentov jednotlivých odborov alebo ju používať ako odmenu za aktivity prospešné pre jej chod a imidž. Osobitný mobilitný fond, do ktorého by prispievali sponzorské organizácie alebo pôžičková mobilitná schéma, sú dva príklady alternatívnych zdrojov podpory mobility. Bilaterálne kontakty a zmluvy univerzity so zahraničnými partnermi by mali zároveň vytvárať dostatok priestoru pre študentov, ktorí sú schopní a ochotní si finančné prostriedky na mobilitné pobyty zabezpečiť z vlastných zdrojov.

Popri zahraničných mobilitných pobytoch treba podporovať aj vnútroslovenskú mobilitu. Tá prakticky neexistuje. Nič nebráni tomu, aby viaceré univerzity poskytujúce vzdelanie v rovnakej oblasti a na porovnateľnej úrovni podpísali bilaterálne dohody o výmene študentov.

Celoživotné vzdelávanie

Demografická realita, ale aj potreba čoraz častejšej rekvalifikácie a kontinuálneho dopĺňania vedomostí prakticky každého z nás, vytvára pre univerzity priestor na rozloženie portfólia študentov do celého vekového spektra a ich premeny na centrá celoživotného vzdelávania. Univerzity by mali mať konzistentné stratégie celoživotného vzdelávania, ktoré by zahŕňali nielen ad hoc kurzy považované v súčasnosti za prívesok „serióznej" pedagogickej práce. Stratégie by mali pokrývať prierezovo všetky oblasti aktivít univerzity. Celoživotné vzdelávanie sa musí stať integrálnym rozmerom pedagogickej práce všetkých fakúlt a univerzitných vzdelávacích pracovísk.

Celoživotné vzdelávanie vytvára priestor na úzku spoluprácu s externými organizáciami, pre ktoré môžu univerzity na želanie vytvárať špecifické kurzy. Tie môžu predstavovať prípravu pracovníkov štátnej správy, regionálnej samosprávy, učiteľov základných a stredných škôl, podnikov atď. V oblastiach, kde pedagogická práca danej univerzity dosahuje alebo presahuje medzinárodné štandardy, môže univerzita vytvárať špecializované kurzy, letné školy, sústredenia, pokročilé štúdiá, ktoré sú významným finančným prínosom pre univerzitu. Zároveň sú zdrojom jej medzinárodného uznania. Vzdelávacie aktivity tohto typu sa dajú financovať z osobných zdrojov účastníkov alebo z projektov. V mnohých prípadoch sa dajú organizovať aj v rámci rozvojovej pomoci SR, EÚ alebo iných európskych či medzinárodných organizácií.

Aktivity v oblasti celoživotného vzdelávania by mohli byť cestou, po ktorej by sa ambiciózne univerzity mohli dostať do všetkých regiónov SR a samozrejme aj do zahraničia. Pre kvalitnú univerzitu je prítomnosť prostredníctvom svojich vzdelávacích (ale aj výskumných centier) vo všetkých regiónoch strategicky dôležitá. Predovšetkým pri získavaní talentovaných študentov a tvorivých pracovníkov, ale aj pri spolupráci s externými organizáciami. Prítomnosť v regiónoch musí byť aj súčasťou komunikačnej a prezentačnej stratégie univerzity. Práve bloky celoživotného vzdelávania umožňujú flexibilne upravovať – zväčšovať alebo zmenšovať -- prítomnosť v jednotlivých regiónoch, podľa aktuálnej potreby. Budovanie tvorivej, eminentnej a úspešnej univerzity, otvárajúcej nové horizonty a tvoriacej základ transformácie spoločnosti, je proces nesmierne zložitý, pozostávajúci z takmer nekonečného množstva malých či väčších krokov. Zdá sa byť takmer nezvládnuteľný. Je to však jediná možná cesta vedúca k novej spoločenskej kvalite, k ľudskému porozumeniu, duchovnému naplneniu a pokroku poznania a umenia.

Použité zdroje

• Berger, R. 1997: Hudba a pravda. Európsky kultúrny klub na Slovensku, Bratislava
• Berger, R. 2000: Dráma hudby. Hudobné centrum, Bratislava
• Csikszentmihalyi, M. 1996: Creativity: Flow and the psychology of discovery and invention. Harper Perennial.
• Florida, R. 2002: The Creative Class. Basic Books, New York.
• Rifkin, J. 2000: The Age of Access. Jeremy Tarcher/Putnam
• Throsby, D. 2001: Economics and Culture. Cambridge University Press

Text je upravený podľa knihy Vladimíra Šuchu: Aby univerzita mala dušu, VEDA Bratislava 2010