Globálna nestabilita vyplýva zo šírenia neregulovaných trhov

• V odbore sociálnej a kultúrnej antropológie ste známy ako autor originálneho ekonomického modelu. Môžete laickej verejnosti charakterizovať najdôležitejšie črty tohto modelu?

Zaujímam sa o miestne koncepty, ktoré ľudia vytvorili a využívajú a ktoré, hoci nepriamo, pomáhajú pri konštituovaní ekonomických vzťahov a aktivít. Môžeme to označiť za sociokultúrny prístup, termín však presne nevystihuje samu činnosť ľudí.

Vychádzam z predpokladu, že jestvuje pluralita hodnôt nielen medzi jednotlivými ekonomikami, ale aj vnútri nich samých: ekonomiky vonkoncom nie sú jednorozmerné, a teda neredukujeme ich tým, že používame pri nich rovnaký meter. Naopak, narážame tu na hodnotové sféry, ktoré zahŕňajú rozličné inštitúcie a okruhy výmeny. V rozvinutých trhových ekonomikách sa táto rôznorodosť často redukuje na finančnú hodnotu v jedinej sfére, čím nastáva mylné stotožnenie jednej hodnoty s druhou.

• Ako by ste charakterizovali antropologický prístup k ekonomike, v ktorej prevláda logika trhu?

Je to prístup uplatňovaný ku každej ekonomike: skúmame kultúrne východiská, sociálne usporiadanie, pričom si udržiavame kritický odstup. Nenamýšľame si, že naša každodenná skúsenosť a akademické znalosti o trhu zaručujú, aby sme všetkému rozumeli. Namiesto toho sa usilujeme pochopiť kultúrne predpoklady a sociálne schémy.

• Vo svojej ostatnej knihe Napätie v ekonomike sa venujete aj pátraniu po začiatkoch modernej trhovej spoločnosti. Môžete ich objasniť našim čitateľom?

Nie som historik a v skutočnosti ani nepátram po vzniku trhovej spoločnosti. Tieto otázky prenechávam Braudelovi, Polanyimu a iným. Predmetom môjho bádateľského záujmu je štrukturálna čiže logická báza trhov, to znamená obchod za vzájomnej konkurencie s cieľom dosiahnuť zisk. Nevystihuje to všetko, čo sa deje na trhoch, predstavuje však ústrednú zložku konceptu „racionálne konajúceho človeka“, homo economicus.

• Vznikla myšlienka individuálneho zisku a analýzy nákladov a výnosov u protestantského mestského obyvateľstva západnej Európy, ako to vidí väčšina západných mysliteľov, alebo všeobecnejšie zárodky neosobného trhu možno badať v kultúrach po celom svete?

Podľa mojej hypotézy všetci ľudia sú schopní, a aj to skutočne robia, vyrátať si pomer nákladov k výnosu, čo je vlastne výpočet ceny. Usilujem sa však dokázať, že tento racionálny modus je vyvolaný a zdokonaľovaný účasťou na samom procese trhu. Jednotlivci vykonávajú s takým alebo onakým úspechom tento racionálny kalkul, ale ak hodlajú účastníkmi trhu aj zostať, musia ho používať. Keďže sa tento úkon opakuje znova a znova, pričom sa stále spätnou väzbou zdokonaľuje, stáva sa našou dominantnou mentalitou či subjektivitou, podľa ktorej sa identifikujeme. Prelieva sa ponad hranice už konsolidovaných trhov a zaplavuje ďalšie ekonomiky, čo predstavuje trhovú expanziu a kolonizáciu. Spôsobuje, že sa aj my vo vzrastajúcej miere premieňame na racionálnych kalkulátorov.

• Ste už dlho známy aj ako podporovateľ interdisciplinárnych diskusií medzi antropológiou a ekonómiou. Ako je však takáto diskusia možná, ak všeobecne povedané, kultúrne prostredie predstavuje pre ekonómov iba jednu z premenných, kým podľa antropológov vysvetľuje celý ekonomický systém?

Ekonómovia vytvorili a priebežne overujú impozantný myšlienkový arzenál. Rešpektujem toto ich intelektuálne úsilie. Ale ekonómia sa zväčša ohraničuje na jeden aspekt ekonomiky, ktorý často pokladá za ideál, napríklad cenovú rovnováhu na trhoch, čo si vyžaduje celý rad ideálnych východísk. Tento diskurz chápem skôr ako rozprávanie o našich skúsenostiach a praxi a v ich prospech, a nie vedu.

Zriedkakedy počujem, že by ekonómovia hovorili o kultúre, pokiaľ nemyslia priamo umenie, tanec, literatúru a pod., ktoré môžu analyzovať pod stĺpcom náklady alebo ako jeden z mechanizmov spätnej väzby či podobne. Zväčša pre nich kultúra znamená záťaž pre ekonomický rast a opätovné investovanie, hoci najnovšie niektorí bádatelia inštitucionalisti pracujú s týmto pojmom diferencovanejšie. Vcelku však kultúra, ako ste spomenuli, je pre ekonómov len jednou z premenných. Tento pohľad, ktorý vidí ekonomiku ako množinu navzájom oddelených premenných, predstavuje skôr „scientistický“ názor, než názor antropológie.

Čo ak ho však otočíme o 180 stupňov a budeme pokladať ekonomiku za kultúrny výtvor, reakciu na prežívanú skúsenosť trhu? Z tohto pohľadu trhy so svojím pojmovým vyjadrením sú „miestnymi modelmi“. Sú to odrazy skutočnosti, vysvetlenia, idey, vedecké formy alebo metafory? Ako posudzovať a chápať trhy?

• Vidíte nejaké nové pohľady, ktoré sa črtajú v súčasných debatách o ekonomickom a spoločenskom usporiadaní sveta? Existuje nejaká alternatíva ku kapitalizmu, ak áno, aká?

Už niekoľko storočí sa od Adama Smitha diskutuje o alternatívach k trhovým ekonomikám a udialo sa aj viacero pokusov o ich realizáciu v praxi, počnúc náboženskými komunitami, až k nedávnym modalitám spoločností inšpirovaným Marxovým dielom. Sotva ide o novinku, veď pred dvoma tisícročiami aj Aristoteles vyjadroval svoje výhrady k aktuálnemu spoločenskému zriadeniu.

Kapitalizmus sa vždy znova vzchopil, v súčasnosti však všetci čelíme problémom celoplanetárnych rozmerov – globálne otepľovanie, takzvaný terorizmus, nové expandujúce ekonomiky, ktoré konkurujú dávnejším mocnostiam, vyčerpávanie prírodných zdrojov a podobne. Jednu z možných odpovedí predstavujú lokálne iniciatívy, napríklad budovanie zelených komunít dokonca v národnom meradle; druhou môže byť vedenie vojny. Možno nájdeme východisko v akejsi pestrej zmesi ekonomík, ktoré budú lokálnymi kombináciami trhu a komunít preferujúcich rozličné hodnoty. Cesta k týmto kombináciám, v ktorých sa v rozličnom stupni spájajú recipročné prvky s trhovými, bude tŕnistá, lebo bude vyžadovať, aby sme akceptovali a adaptovali sa na svet pluralitných ekonomík, determinovaných miestnymi kultúrami.

• Je kapitalizmus náboženstvom? Môžeme prípadne definovať jeho morálku?

Ja vidím morálku alebo morálnu hodnotu kapitalizmu v efektívnosti, ktorá sa vzťahuje na trhovú alokáciu a výmenu. Všetko ostatné je „neefektívne“ alebo neracionálne, má menšiu hodnotu, čo vždy ako tromf vyťahujú prívrženci trhu.

Morálka, ktorá ospravedlňuje iný spôsob rozdeľovania zdrojov, majetku a komodít, sa môže odvolávať na vek, núdzu, rodovú úlohu, príbuzenstvo, moc atď., ako to dokazujú antropológovia. Skúmanie týchto alternatívnych morálnych sústav a ich kombinácií je predmetom ekonomickej antropológie.

Z tohto hľadiska je ekonomika vždy náboženstvom; prinajmenšom sa tiež skladá z komunity veriacich a neveriacich. Ambiciózni účastníci trhu sa úspešne či neúspešne usilujú, ako každý člen náboženskej kongregácie, praktizovať základný článok vlastnej viery, ktorým je kalkulujúci rozum. Antropologická otázka vo vzťahu k náboženstvu teda stojí: je rozvinutý kapitalizmus rituálom?

• Aká je úloha štátu v ekonomike a spoločnosti počas finančnej a ekonomickej krízy a po nej, najmä pokiaľ ide o prax regulácie a deregulácie?

Doteraz sa štátne zásahy v USA a Veľkej Británii sústreďovali na finančnú oblasť (prostredníctvom úrokových sadzieb a iných operácií) a na obchod (vládne výdavky). Kríza sa však ukázala rozsiahlejšia, než s akou rátali tieto obmedzené opatrenia. V USA je určitá snaha regulovať bankový sektor a platy v hornej časti platovej škály, treba však vykonať oveľa viac. Extrémna nerovnosť v rozdelení blahobytu je zhubná pre ľudí a spoločnosť. Ropná škvrna z vrtnej plošiny BP púta pozornosť a tento omyl v analýze nákladov a prínosov bude mať za následok aj finančné pokuty. Zamýšľajú sa však ľudia naozaj nad spôsobmi, ako ustrážiť vysoké riziká z prenikania trhových praktík do životného prostredia? Mali by sme sa oveľa dôkladnejšie zamyslieť nad úlohou štátu. Štátu nielen ako vnútorného ekonomického aktéra, ale predovšetkým ako inštitútu, ktorý nastavuje arénu trhov.

• Ako si môžeme priblížiť úlohu, ktorú dnes vo svetovej ekonomike zohrávajú medzinárodné inštitúcie (Svetová obchodná organizácia, Medzinárodný menový fond, Svetová banka)?

Hlavnou úlohou Svetovej obchodnej organizácie je podporovať svetový obchod a voľný trh. Mali by sme znova premyslieť túto jej úlohu –- vyhovuje všetkým štátom jediné meradlo? Medzinárodný menový fond je už nejaký čas pod paľbou kritiky – stačí spomenúť v tejto súvislosti známu Stiglitzovu knihu. Podporuje neoliberálny prístup k ekonomike ciele, čo chceme dosiahnuť? Možno je to učebnicový spôsob na dosiahnutie efektívnosti v používaní zdrojov, ale je toto naozaj hodnota, o ktorú sa usilujeme? Pokiaľ ide o Svetovú banku, zdá sa, že každých pár rokov si stanovuje nový taktický zámer. Inými slovami, musíme otvoriť dlhodobú, nepretržitú diskusiu o cieľoch, ponechať priestor pre lokálne odpovede a hlasy a nepredstavovať si, že viac finančných prostriedkov, ďalšia technológia, ďalšie zdôrazňovanie úlohy vzdelania či dokonca voľného trhu je „riešením“.

• Ako sa podľa vás v posledných dvoch-troch desaťročiach menili idey a prax rovnosti a blahobytu (v súvislosti s etnicitou, rodovými rolami a spoločenskými triedami)?

V USA sme dosiahli určitú úroveň rodovej rovnosti a rešpektu k etnickej rôznorodosti, ale určite pretrvávajú ložiská odporu, či už ide o kariérny postup, používanie špecifických výrazov a šikanovanie. Znepokojuje ma, že v USA pojem „sociálny blahobyt (welfare)“ nemá význam blahobytu, pohody, prosperity. Vzťahuje sa skôr na vládne programy pomoci než na hlbší záujem o ľudský rozvoj, medziľudské vzťahy a údel človeka. V našom nadmieru individualistickom prostredí prevláda malý záujem o iných, ľudia málo premýšľajú o cieľoch, ku ktorým má smerovať hospodársky rozvoj. Má to byť naozaj zhromažďovanie hmotného bohatstva a neľútostná rivalita s ostatnými, alebo radšej pocit pohody z uplatňovania vlastných schopností v prospech druhých a seba samého? Čo treba zmeniť v ekonomike, aby sme dosiahli väčší blahobyt, prosperitu, pohodu? Len jeden príklad, americký potravinársky priemysel, jeho obrovské výdavky na reklamu, vysoké ceny produktov, snaha jeho korporácií o zisk, ktorý rozhodne neprispieva k zdraviu obyvateľstva už aj preto, že sa spolieha najmä na kukuricu ako svoju hlavnú surovinu.

• Môžete v súvislosti so súčasnou ekonomickou krízou zaujať stanovisko k otázke vzťahu medzi priemyselným a finančným sektorom ekonomiky?

Na túto otázku by vedel dať kvalifikovanejšiu odpoveď ekonóm. Určité trendy sú však zrejmé. Znepokojuje ma, že finančný sektor získal nadmerný vplyv na ekonomiku a priemyslu zabezpečuje zisky a nadhodnotu. Je to však sféra priemyslu, ktorá produkuje tovary nevyhnutné pre život. Obe sféry, tak finančná, ako aj priemyselná, sú z hľadiska trhovej ekonomiky rovnako potrebné. Ukazuje sa potreba koherentnej a presvedčivej teórie, ako vznikla mocenská nerovnováha spomínaných sfér, ktorú predpovedal už pred sto rokmi Thorsten Veblen (americký ekonóm a sociológ 1857--1929, pozn. red.). Pretože táto nerovnováha je spojená s komerčným outsourcingom do zahraničia a hromadením finančných zdrojov v domácej ekonomike, pochybujem o jej dlhodobej udržateľnosti. Ako to bude so zamestnanosťou? Kto bohatne a kto chudobnie?

• Ktoré tri závažné ekonomické problémy súčasnosti pokladáte za kľúčové?

Prvým problémom je devastácia životného prostredia – globálne otepľovanie, vymieranie biologických druhov, znečisťovanie a vykorisťovanie prírodných zdrojov. Ďalšie dva sú rastúcu nerovnosť v rozdeľovaní materiálneho bohatstva a neschopnosť vidieť súvislosť medzi prvými dvoma problémami.

• Ako sa podieľajú mocenské nerovnosti pri kontrolovaní produkcie, rozdeľovania a spotreby hmotného bohatstva na dnešnej nestabilite sveta?

Asi som väčším materialistom ako mnohí moji kolegovia, ale skutočne sa domnievam, že hlavnou príčinou globálnej nestability vo svete je globálne šírenie neregulovaných trhov. Iní radšej spomínajú konflikty prameniace z odlišných náboženských a politických názorov. Ekonomické príčiny nestability sú síce komplexné, ich neoddeliteľnou súčasťou je však moc umožňujúca vykorisťovať druhých, nenávisť a závisť, ktorá sprevádza nerovnosť v hmotnom bohatstve, nárast chudoby, ekonomická nerovnosť, ktorá vydlažďuje cestu politickej nerovnosti a podobne. Všetky tieto javy majú spoločný pôvod v tom, ako sa blahobyt udržiava, zabezpečuje a konzumuje.

• Aký význam má technológia pre blaho ľudstva? Ktoré technologické výdobytky pokladáte za najužitočnejšie? Z akých oblastí pochádzajú?

Technologický pokrok a jeho imponujúce výsledky vidím ako príklady ľudského umu a tvorivosti. Ale aj ako kolektívne diela, pretože sa zakladajú na výdobytkoch ľudí v minulosti, ako aj na tvorivej výmene názorov v súčasnosti. Všetky sú výsledkom individuálnej inšpirácie v kontexte reciprocity a spoločenských vzťahov.

Ekonóm môže argumentovať tým, že každý technologický vynález je podrobovaný skúške trhu, skúške dopytu, ktorá rozhoduje o jeho prijatí či odmietnutí. To však nič nehovorí o spoločenskej zakotvenosti vynálezu v súčasnosti a v minulosti. Zveríme otázku produkcie elektrickej energie z jadrových elektrární dopytu súčasného trhu, alebo podnietime rozsiahlejšiu celospoločenskú diskusiu, ktorá bude brať do úvahy aj vplyvy produkcie vo vzdialenej budúcnosti?

• Ako máme rozumieť vzájomným súvislostiam medzi kapitalizmom a nacionalizmom? Prečo napríklad v Európe dnes mnohí prívrženci neoliberálnej trhovej logiky používajú a zneužívajú nacionalistické argumenty a ťažia proti solidarite s Gréckom?

Vyhlasovanie solidarity s Gréckom sa zakladá na predpoklade, že ide o racionálnych aktérov, schopných rozhodovania, podobne ako ostatní. Prirodzene, je to tak, ale postačuje tento predpoklad na to, aby podnietil solidaritu? Nemajú pritom úlohu aj otázky kultúrnych tradícií? Diskurz a realita ekonomiky neumožňujú iné spojenie ako stretnutie na trhu. Gréci sa zlostia na nové regulačné opatrenia prichádzajúce z bankového sektora, a všetci ostatní sa zlostia na Grékov, že ich stoja peniaze. Nacionalizmus ako kultúrny zjednocujúci fenomén neopadne ľahko, ak vychádzame len z predpokladu, že my všetci sme oddelení individuálni účastníci trhu. Idea zjednotenia na nacionalistickej platforme a anonymný výber na konkurenciou zaťaženom trhu si dosť protirečia.

Pokúsme sa to zhrnúť takto: na čistom trhu akýkoľvek iný účastník okrem nás je anonymný obchodník; necítime preto voči nemu solidaritu, nemala by zmysel. Podobne možno použiť aj nacionalistický argument, aby sme odmietli pomoc inému obchodníkovi, ktorý má svoje vlastné záujmy. Je to výstižný príklad rozdielu medzi princípom vzájomnosti a trhom.

• Jestvuje akademický kapitalizmus? Ak áno, kam v súčasnosti smeruje?

Nie som si celkom istý, čo akademický kapitalizmus znamená, ale viem s určitosťou povedať, že univerzity sa začínajú podobať korporáciám. Majú prekvitajúci byrokratický aparát zaplatený nepomerne lepšie ako profesorský zbor. Nadovšetko sa počíta a meria výkon – odkiaľ sa grupujú naši študenti, koľko platia ako školné, koľko študentov sa nachádza v jednej učebni, koľko z nich platí školné (z ktorého sa odvíjajú naše platy), koľko kníh, odborných článkov, ba dokonca slov naši profesori publikujú, aký priestor škola obsadzuje apod. Kvantifikujeme a porovnávame, na základe čoho potom prideľujeme finančné zdroje jednotlivým učiteľom, katedrám a priestorom. Ak vychádzame z tejto logiky, potom prečo neopustiť univerzitné budovy a neprenajať profesorom kancelárie za najnižšie nájomné, aké je len možné? Čo na tom, že budú od seba navzájom vzdialení? Aby sme sa vyjadrili trhovo-spotrebiteľskou terminológiou, často posudzujeme kvalitu kritériom kvantity, čo je prekonané dokonca aj na komoditných trhoch. A samozrejme, konkurujeme si, čo okrem spomínaných faktorov značne sťažuje teamovú prácu; treba totiž v nej vydeľovať osobné príspevky, lebo iba tie sa dokumentujú. Prečo by mal profesor tráviť svoj čas tým, že sa o zaujímavom probléme porozpráva so študentom, keď sa mu to nepočíta ako práca? Sú to smutné zistenia, možno však naznačujú aj budúce východiská.

• Európska únia je často považovaná za unikátny projekt modernizácie. Niektorým ekonómom však skôr pripadá ako staromódny dinosaur plánovania, ktorý sa ako vzor prežil po krachu socialistického plánovacieho modelu. Ako vidíte reálnou možnosť, že by sa EÚ mohla stať alternatívnym rozvojovým vzorom vo svete a pre svet?

Prirodzene, EÚ sa po druhej svetovej vojne zrodila z viery, že vzájomná ekonomická závislosť vylúči možnosť ďalšej vojny. Vidím v nej skôr politický než modernizačný projekt. EÚ je a bola jednotným veľkým trhom. Niektoré trhové regulácie však jedným vyhovujú, kým iným nie – aspoň v krátkodobej perspektíve. Som skeptický, najmä pokiaľ ide o projekt eurozóny. Podľa mňa nadmieru zaťažuje národné ekonomiky, ktoré majú rozdielnu výkonnosť i slabé stránky, čo si zasa od nich vyžaduje rozdielnu monetárnu politiku. Uvedomujem si, že euro ako mena má svoj racionálny zmysel, napríklad predstavuje kolektívnu konkurenciu pre dolár, znižuje vnútri trhu EÚ transakčné náklady a pod. Niektoré menové opatrenia sa však možno prijali prirýchlo a najmä ako odpoveď na udalosti súvisiace s pádom Berlínskeho múru. Keby EÚ vedela zlúčiť kultúrnu a hodnotovú pestrosť s jednotným trhom, bol by to inšpiratívny projekt s veľkou a úchvatnou budúcnosťou.

Stephen Gudeman je profesorom antropológie na University of Minnesota. Študoval antropológiu v Cambridgei a ekonómiu na Harvard Business School. Realizoval terénne výskumy v Paname, Kolumbii, Guatemale a na Kube. Je autorom originálneho antropologického modelu ekonómie, ktorý analyzuje ekonomické správanie ako podmienené vzájomným prenikaním sféry kalkulatívneho rozumu a vzájomnosti, vyplývajúcej zo života v rôznych typoch komunít. Je autorom mnohých kníh na pomedzí antropológie a ekonómie, napríklad Antropológia ekonómie (The Anthropology of Economy, Blackwell), Ekonómia ako kultúra (Economics as Culture, Routledge), Zánik rurálnej ekonómie (The Demise of Rural Economy, Routledge) či najnovšej Napätie ekonómie: dialektika komunity a trhu (Economy‘s Tension. The Dialectics of Community and Market, Berghahn Books 2008). Profesor Gudeman bol hlavným rečníkom konferencie What is Capitalism and What Comes Next, organizovanej Slovenskou asociáciou sociálnych antropológov a Českou asociacií pro sociální antropologii 21. a 22. septembra 2009 v Pezinku, po ktorej odpovedal na niekoľko otázok. Rozhovor sme neskôr rozšírili prostredníctvom emailu.