Situovaná veda

Napriek slovenským špecifikám však koncepty ako „akademický kapitalizmus“, „epistemická komunita“ a „akademický čas“, ktoré každá z autoriek rozoberá v osobitnej kapitole, situujú tvorbu akademického poznania nielen na Slovensko, ale môžu byť aplikované v ktorejkoľvek neskoromodernej spoločnosti. Ľubica Kobová v úvodnej kapitole definuje kontext tvorby vedy v postsocialistickom akademickom kapitalizme. Mariana Szapuová následne pripomína, že napriek významnému presakovaniu trhovej racionality do vedeckého prostredia počas ostatných pár rokov, akademici ako ľudia predsa len žili a stále žijú a komunikujú v komunitách. Trh a komunita sú v dialektickom vzťahu a ich vzájomný pomer sa mení v čase. Práve akademický čas, konkrétne jeho súčasné zrýchľovanie a prispôsobovanie sa tejto rýchlosti vedcami, je kľúčovým objektom záujmu Zuzany Kiczkovej. Dialektický vzťah trhu a komunity v čase je teda reflexiou a prejavom širších vzťahov a procesov neskorej modernity. Kniha teda nielen reflektuje širšie globálne súvislosti tvorby akademického poznania, ale robí tak s pomocou konceptov ako „produkcia poznania“, „akademický kapitalizmus“, „situovaná veda“, „epistemické komunity“, ktoré do slovenského jazykového a spoločenského prostredia zároveň uvádza. O čom sú teda kontexty tvorby poznania v neskorej modernite?

Niekedy v šesťdesiatych rokoch 20. storočia západné deti kvetov masovo začali navštevovať univerzity. V rozvojovom svete, ako aj vo väčšine krajín socialistického bloku, bolo vtedy ešte cieľom masifikácie vzdelania vychovať prvú generáciu byrokratov a profesionálov, keďže profesionáli buď nemali kedy z agrárnych pomerov povstať, alebo boli vykynožení politickými čistkami. Ku koncu 20. storočia organizácie ako Svetová banka odporúčali namiesto výchovy byrokratov pre štátny sektor a profesionálov pre výrobu a prax únik pred prehlbujúcou sa chudobou a zaostávaním privatizáciu vzdelávania a vedy. Mantrou všade na svete sa stala „vedomostná spoločnosť“ a dôsledkom posunutia dôrazu z logiky komunity na kalkulatívny rozum bolo vytvorenie globálnych trhov s vyšším vzdelávaním a vedou. Dôsledkami sú značkovanie absolventov, ktoré v malomestskom prostredí často nevieme odlíšiť od prázdnej sebaprezentácie držiteľov prestížnych diplomov, prehnaná elitizácia niektorých škôl a prehlbovanie rozdielov medzi všeobecným vzdelaním a špičkou. Špička potom v duchu trhovej diktatúry často nie je ochotná otvorene priznať svoj elitný status ako výsledok kapitalizácie sociálnych sietí. Na druhej strane upadá kvalita všeobecného vzdelávania, štátne politiky ďalej sortírujú na perspektívne pracoviská a na tie, ktoré sú v súboji o zdroje odkázané pôsobiť na pokraji vlastnej reprodukcie, o dobiehaní najlepších nemôže byť ani reč.

Ako ilustruje Ľubica Kobová na slovenskom príklade, vzdelanie je stále častejšie chápané ako tovar, komodita či surovina aj na Slovensku. Aj u nás, hoci o pár rokov kratšie ako vo svete, sa v politickom diškurze prestáva zdôrazňovať vzdelanie ako verejné právo a spôsob emancipácie a kultivovania občanov podľa starého nemeckého osvieteneckého vzoru. Naopak, metafora „od nápadu k faktúre“ stále viac začína charakterizovať univerzitný výskum. Univerzity ako kľúčový zdroj nového poznania a výrobne vysoko špecializovaných robotníkov začali znamenať schopnosť krajiny súperiť v znalostnej ekonomike, ba v niektorých častiach sveta sa vzdelanie samo stalo lukratívnym obchodom. Táto marketizácia akadémie, bez ktorej znalostnú ekonomiku údajne nemožno vybudovať, spôsobuje, že univerzity sa stávajú bežnou súčasťou verejného sektora. Prestávajú sa tešiť z korporátnej exkluzivity, ktorú si v európskych pomeroch užívali spolu s rímskokatolíckou cirkvou celé storočia.

Mnohí akademici si ani nestihli všimnúť, že v tomto procese presakovania kalkulatívneho racionalizmu do univerzitných komunít nadobudli pôvodné univerzitné ideály ako sloboda, autonómia a excelentnosť výrazne iný význam. Podobne ako vo verejnom sektore aj na univerzitách začínajú namiesto profesionálnej autonómie, slobody bádania a excelencie výstupov dominovať manažérske vládnutie, ktoré núti komunity (vedcov) do vzájomnej súťaže. V krajinách, kde tieto zmeny nastali skôr ako u nás, sa už dávnejšie pôvodný význam ideálov orientuje na základe „zákazníckych“, „klientských“ a „študentských“ chúťok a želaní.

Ekonomický historik a budapeštiansky rodák Karl Polanyi bol kritickým analytikom moderného kapitalizmu a stál na počiatku inšpirácie ekonomickej školy, ktorá dostala názov substantivistická. Polanyi tvrdil, že význam slova „ekonomický“ je dvojaký: prvý sa týka zabezpečovania materiálnych potrieb, druhý spôsobu uvažovania o ekonomike, teda ekonomizovania. Väčšina preindustriálnych ekonomík bola riadená inštitúciami, ktoré garantovali kolektívne prežitie. Súčasné neskorokapitalistické elity skôr vysvetľujú svet na základe simplexného ekonomizovania a menej berú do úvahy zabezpečovanie zdrojov, resp. fakt, že aj univerzita, vzdelanie a výskum sa stali objektmi ekonomizovania. Priemyselné spoločnosti delokalizovali ekonomiku a vytvorili „trh“, v ktorom zdanlivo férovo rozhoduje individuálna kalkulácia. Podľa Polanyia príroda, spoločnosť a ľudia vstúpili na trh ako pôda, peniaze a práca. Práve Polanyi je autorom konceptu „fiktívnej komodity“, ktoré Ľubica Kobová spája so súčasným „akademickým kapitalizmom“, teda poznaním, že vedecké poznanie je fiktívna komodita, ktorá je vytváraná trhovou kalkuláciou.

Kniha opäť raz intenzívnejšie ilustruje, že domáce prostredie na Slovensku kopíruje zmeny v globálnom prostredí. Ako vidieť aj z pokračujúceho typu financovania škôl na Slovensku, spôsob, akým je trh uspôsobený napríklad v slovenských pomeroch, nie vždy smeruje k skvalitneniu poznania. Mnohí ekonomizujúci analytici pritom automaticky navrhujú viac trhu – veď boh trhu si svojich spozná! Autorky však ukazujú, že problém je komplikovanejší. Nezabudli pritom tiež potešiť takými maličkosťami, aké ešte v odborných knihách vedcov-rodákov nie sú celkom bežné, ako napríklad menný a vecný register.

Keďže u nás neexistuje veľa fundovaných výskumov na tému akademického života a tvorby poznania – ak nerátame rýchlené podklady expertov na vedu pre potreby rankingov a „meraní kvality“ – možno recenzovanú prácu, ktorá vznikla ako výsledok dlhodobého medzinárodného výskumného projektu 6. rámcového programu EÚ, považovať v slovenskom akademickom prostredí za prelomovú. Spolu s nedávno vydanou vizionárskou prácou Vladimíra Šuchu (Aby univerzita mala dušu, Bratislava, VEDA 2010) predstavuje Situovaná veda novú perspektívnu oblasť výskumu a reflexie stavu a vývoja spoločnosti 20. rokov od zmeny režimu. Vzhľadom na fakt, že žiadna politická garnitúra po roku 1989 si zásadnú potrebu inovácií v oblasti vzdelávania a výskumu v tieni budovania voličskej popularity dostatočne neuvedomila, každá fundovaná práca v tejto oblasti je viac ako vítaná!