Podnentá inventúra slovenskej zahraničnej politiky

Po vstupe Slovenska do NATO a Európskej únie sa zavŕšila jedna dlhá etapa v zahraničnopolitickom úsilí našej krajiny, ktorej počiatky siahajú až do novembrových dní roku 1989. Predstavy o „návrate“ našej vlasti do Európy mali v tom čase, prirodzene, veľmi vágne kontúry a rozhodujúce kroky smerom k medzinárodnému ukotveniu medzičasom samostatného Slovenska sa udiali až po politických zmenách po voľbách roku 1998. Aj keď nie je úplne jasné, akú úlohu v rozhodovaní voličov zohrávali motívy ako integrácia do EÚ a NATO – v porovnaní s túžbou po demokratickom režime nového štátu – obdobie rokov 1998--2004 možno považovať za „zlatý vek“ zahraničnej politiky na Slovensku. Pre viacerých pozorovateľov predstavovali napr. parlamentné voľby v roku 2002 jeden z mála známych prípadov, keď otázka zahraničnej politiky zohrávala kľúčovú úlohu v domácej politickej súťaži. Čo je však cieľom, zmyslom a motiváciou zahraničnej politiky Slovenska dnes, keď boli hlavné integračné ciele naplnené? Čo sú naše národné záujmy, aké ciele má náš štát v rýchlo sa meniacom medzinárodnom usporiadaní, aké prostriedky a zdroje má k dispozícii? To sú len niektoré z mnohých otázok, na ktoré sa snažia hľadať odpovede autori knihy s vtipným názvom. Nejde o striktne akademickú publikáciu, rozhľadení autori mladšej strednej generácie skôr ponúkajú úvahy a argumenty prístupné širšiemu okruhu čitateľov a nabádajú k reflexii zahraničnej politiky Slovenska. Tá má byť podľa ich presvedčenia predmetom záujmu nielen akademických špecialistov, diplomatov a úzkeho okruhu politikov, ale prirodzene zahŕňa aj širšie skupiny aktivistov, verejne pôsobiacich intelektuálov, novinárov a informovaných občanov.

Pozrime sa najskôr na základný argumentačný rámec publikácie. Napriek tomu, že kniha je výsledkom práce šiestich autorov, základné východiská sú prekvapujúco stabilné vo všetkých jej kapitolách a prenikajú od globálnych cez európske, regionálne až po slovenské reálie, témy a interpretácie: Globálne záujmy Slovenska podľa autorov spočívajú v posilňovaní modifikovaného systému medzinárodných vzťahov, ktorý nazývajú pax americana s novým manažmentom. V európskom rozmere má naša zahraničná politika prispievať k vytváraniu EÚ, ktorá sa jednotným hlasom podieľa na riešení celosvetových problémov a výziev. V regionálnej perspektíve má byť v našom záujme jednak vytvorenie principiálnej a flexibilnej politiky voči Rusku, a ďalej európska perspektíva pre krajiny západného Balkánu, Ukrajinu, Bielorusko a ďalšie štáty. V bezprostrednom susedstve autori považujú za rozhodujúce stabilné a pokojné vzťahy a úzku spoluprácu s bezprostrednými susedmi, predovšetkým z Višegrádskej štvorky. Napokon, autori reflektujú aj domáce tradície zahraničnej politiky (resp. jej zárodky v minulosti), dôležitú funkciu mimovládnych aktérov v zahraničnej politiky Slovenska v uplynulom desaťročí a zamýšľajú sa aj nad najvhodnejšou organizačnou štruktúrou tvorby zahraničnej politiky na Slovensku.

Globálny rámec úvahám o zahraničnej politike SR dáva kapitola Tomáša Valášeka, ktorý argumentuje rozhodujúcou úlohou politiky USA pre stabilitu a bezpečnosť Slovenska v uplynulých dvoch desaťročiach. Pax americana, ktorý nahradil bipolárnu konfrontáciu USA a Sovietskeho zväzu, bol síce príležitostne porušovaný mnohými aktérmi (vrátane USA samých), ale stál na mierovom riešení konfliktov veľmocí, presadzovaní slobody jednotlivcov, rozširovaní zóny voľného trhu a bezpečnostných zárukách novým demokraciám. Bez tejto politiky, argumentuje autor, by nedošlo k rozšíreniu NATO o štáty postkomunistickej Európy a nebolo by dnešnej stability a prosperity v strednej Európe. S relatívnym poklesom americkej moci vo svete, kvôli nárastu Číny, Indie a ďalších štátov, síce dochádza k zmenám, ale slovenským národným záujmom je udržanie princípov, ktoré priniesol pax americana. Aj preto Valášek argumentuje, že Európska únia musí prijať svoj diel zodpovednosti na medzinárodnej scéne a v partnerstve s USA zatiahnuť nových silných hráčov do zodpovednosti za globálny systém. Záujmom Slovenska potom je posilňovať úlohu EÚ ako globálneho hráča a svojimi (skromnými) silami prispievať k príprave a uplatňovaniu európskeho hlasu vo svete.

Pohľady na slovenské „európske“ záujmy sú predmetom viacerých kapitol (Bátora, Jarábik a Kobzová, Nič, Hirman). Ich spoločným motívom je zachovanie európskej perspektívy pre štáty medzi novými členskými štátmi EÚ a Ruskom (Ukrajina a Bielorusko), resp. geograficky sa nachádzajúce vo vnútri EÚ (Chorvátsko, Srbsko, Bosna, Albánsko, Čierna Hora, Macedónsko, Moldavsko). Hlavným záujmom Slovenska, ako tvrdia autori, je stabilita a prosperita týchto štátov, pretože nedávna historická skúsenosť s vojnovými konfliktmi na Balkáne vyústila v rozšírenie organizovaného zločinu, masových vĺn utečencov a pretrhanie obchodných väzieb firiem, čo sa nepriaznivo dotklo aj Slovenska. Na konkrétnych príkladoch ukazujú, ako slovenskí aktéri prispievali – či už v súčinnosti s ďalšími štátmi EÚ alebo samostatne – k meniacim sa podmienkam v týchto krajinách. Slovensko napríklad zohralo dôležitú úlohu pri oživení a posilnení integračných ambícií Chorvátska, ktoré dnes stojí pred bránami EÚ.

V súvislosti s východom a juhovýchodom Európy stoja za zmienku dve skupiny slovenských aktérov: diplomati na vysokých postoch vo viacerých balkánskych štátoch a mimovládni aktéri zasadzujúci sa o ovplyvnenie charakteru politických režimov a posilnenie občianskej spoločnosti. Po angažovanosti diplomatov pri riešení vnútropolitických konfliktov vo viacerých balkánskych štátoch ale nenasledovala druhá vlna diplomatického úsilia, ktoré by posilnilo slovenskú prítomnosť v regióne a pomohlo posilniť náš vplyv v regióne. Sčasti to ide na vrub obmedzeným kapacitám, ale svoju úlohu tu zohráva aj domáca politická scéna, ktorá inak trpí syndrómom „zahraničnopolitického bezvedomia.“ Stačí pripomenúť, že azda žiadna iná téma nedrží domácu politickú scénu zahraničnopoliticky tak jednotnú, ako je odmietanie uznania nezávislosti Kosova. Milan Nič ukazuje, že zreálnenie nášho postoja v tejto oblasti je kľúčom k väčšiemu vplyvu Slovenska a jeho záujmov v tomto regióne. Zaujímavá je pritom úvaha, že Srbsko s menšinami v susedných štátoch je na tom podobne ako Maďarsko alebo aj Rusko, ktorých politika voči susedom môže byť veľmi podobná, a slovenská podpora Srbsku je v tejto súvislosti bez reálneho politického dopadu.

Práve v identifikovaných národných záujmoch Slovenska vyplývajúcich z globálnych a európskych perspektív sa však nachádza azda najväčšie potenciálne protirečenie: rozširovanie EÚ nie je plne kompatibilné s posilňovaním zahraničnopolitickej roly únie. Ak je hlavným nástrojom vplyvu EÚ perspektíva členstva v nej a ak je v našom záujme nárast počtu členov EÚ, logickým dôsledkom bude zvýšená vnútorná rôznorodosť, fragmentácia a nižšia miera zhody na smerovaní únie. Takáto EÚ nepochybne vyhovuje predstavám mnohých členov EÚ, ale azda najviac tých, ktorí ju nevidia ako globálneho jednotného aktéra, ale najmä združenie demokratických štátov spojených spoločným trhom. Treba však podotknúť, že táto dilema je vlastná aj veľkým štátom EÚ, ktoré sa mohli spoliehať na tradíciu vlastnej zahraničnej politiky podporenej silným diplomatickým zborom. V ich prípade (hlavne Francúzsko a Spojené kráľovstvo) znamená rozhodovanie sa medzi unilaterálnou, no menej vplyvnou vlastnou zahraničnou politikou a spoločným postupom celej EÚ s potenciálne väčšou váhou, ale aj menším vlastným podielom. Aj preto sme často svedkami kombinácie oboch postupov, čo ďalej podnecuje súťaž medzi štátmi EÚ.

Jemnejšiu variáciu tohto konfliktu opisuje aj Jozef Bátora, keď hodnotí lisabonské usporiadanie EÚ z pozície Slovenska. Súperenie štátov o posty v európskej diplomatickej službe či v Európskej komisii jasne ukazuje limity usporiadania EÚ, ktorá napriek hlbokej previazanosti svojich členov zostáva aj medzinárodným systémom s kľúčovou úlohou národných štátov. Výber prvého „európskeho prezidenta“ (stáleho predsedu Európskej rady) to jasne ukázal: Voľba padla na belgického premiéra van Rompuya, ktorého hlavnou prednosťou bolo, že ho nikto priveľmi nepoznal a nikomu priveľmi neprekážal.

Spomedzi regionálnych perspektív slovenskej zahraničnej politiky je „bruselenie“ (presadzovanie národných záujmov v koordinácii s ďalšími členmi EÚ) najmenej použiteľný nástroj na slovenský vzťah voči Maďarsku. Milan Nič výstižne charakterizuje historické zdroje slovenských pozícií, ale menej už vysvetľuje „maďarskú pozíciu“, ktorá má mať problém s akceptáciou faktu, že na sever od maďarských hraníc leží skutočný štát (s. 129-130). To je značne zjednodušujúci záver (a mimochodom, plne v línii predstáv slovenských nacionalistov), pretože okrem tohto pohľadu maďarskej vnútornej politiky voči Slovensku existujú prinajmenšom ďalšie dva postoje: indiferentnosť a snaha o úprimnú susedskú spoluprácu. Navyše, ak predchádzajúce témy a kapitoly sú písané v tóne takmer reálpolitiky (toto sú naše záujmy a takto ich treba dosiahnuť), kapitola o slovensko-maďarskom vzťahu ponúka prevažne normatívne ladené národné záujmy (je potrebné, musí sa presadiť atď.). Pri platnosti Ničových charakteristík maďarských pozícií potom ani zlepšený „vnútropolitický manažment slovensko-maďarských vzťahov“ nepomôže k náprave slovensko-maďarských vzťahov.

Pri takto ladenej publikácii je veľmi ľahké (a lacné) kritizovať autorov za to, že niektoré dôležité témy nereflektujú v dostatočnej miere. Napriek tomu mi v knihe chýbali úvahy o dvoch témach: Aký je národný záujem Slovenska vo vzťahu k rozšíreniu EÚ o Turecko? Globálne a európske pohľady by zrejme aj v tomto prípade ponúkali odlišné pohľady. Druhou chýbajúcou témou je (ne)reflexia vnútorných kapacít Slovenska pre efektívnu zahraničnú politiku. Viaceré kapitoly zhodne konštatujú, že zahraničná politika sa začína doma. Je ale slovenská obec novinárov, akademikov a iných mienkotvorných skupín vôbec schopná prispievať k formulovaniu zahraničnopolitického premýšľania na Slovensku? Veľkou výzvou je tiež zmapovanie a analýza často spomenutých mimovládnych aktérov, ktorí prispievajú k tvorbe zahraničnej politiky Slovenska. Vzhľadom na to, že viacerí autori publikácie sa priamo zúčastňujú týchto procesov, analýzu ich motivácií, aktivít a výsledkov je azda namieste očakávať od niekoho iného.

Celkovo je Bruselenie valašiek podnetná kniha, ktorá veľmi dobre plní svoju základnú funkciu: rozvíja debatu o zahraničnej politike stále mladého štátu a podnecuje hľadanie odpovedí na otázky medzinárodných vzťahov. Myslím, že patrí do zoznamu povinného čítania každého, kto sa u nás aspoň trochu zaujíma o veci verejné. Dúfajme, že reakcie na ňu budú už čoskoro nasledovať.

Tomáš Valášek, Milan Nič, Balázs Jarábik, Jozef Bátora, Karel Hirman a Jana Kobzová: Bruselenie valašiek: Naša zahraničná politika po novom. Bratislava, Kalligram 2010, 191 str.