Etnická príslušnosť a nacionalizmus v Európe po studenej vojne

Otázky etnickej príslušnosti, nacionalizmu, migrácie a štátnosti zohrali kľúčovú úlohu v politických, kultúrnych a spoločenských premenách celého kontinentu. V strednej a východnej Európe sú tieto otázky často vnímané ako súčasť bludného kruhu. Často sa hovorí, že štáty postavené na etnickej príslušnosti – teda tie, ktoré sa chápu ako štáty patriace a slúžiace určitým etnicko-kultúrnym národom – vyvolávajú násilné konflikty a nútenú migráciu. Symbolom tohto nebezpečného a destabilizúceho prelínania etnickej príslušnosti, národnosti a štátnosti sú etnické čistky. Naproti tomu podľa mnohých pozorovateľov je spôsob, akým sa prelína etnická príslušnosť, migrácia a štátnosť v západnej Európe skôr neškodný. Z tohto pohľadu post-národné rozmývanie suverénnej štátnosti vytvorilo na celom kontinente priestor pre voľnú migráciu, čím sa vytvorili podmienky pre prekvitanie etnicko-regionálnych kultúr, ktoré boli dovtedy utláčané. Pochopiteľne, existuje aj pesimistickejší pohľad na západnú Európu, v ktorom sa kladie dôraz na migráciu spoza hraníc Európy. Tento typ migrácie údajne vedie k nežiaducemu etnicko-kultúrnemu a etnicko-náboženskému pluralizmu, ktorý má zas za následok novo-etnifikované alebo re-etnifikované chápanie národnosti a robí z Európy „pevnosť“ s opevnenými múrmi, ktoré majú za cieľ zamedziť vstup cudzím.

Ani jeden z týchto pohľadov nie je zvlášť nuansovaný. Všetky však svedčia o tom, aký dôležitý je prepletenec problémov etnickej príslušnosti a nacionalizmu, migrácie a štátnosti a že na túto problematiku možno nazerať z rôznych perspektív.

Cieľom mojej dnešnej prednášky je načrtnúť, akými rozdielnymi spôsobmi sa v rôznych častiach Európy pristupuje k problematike etnickej príslušnosti a nacionalizmu, ako aj k otázkam migrácie a štátnosti, ktoré s ňou úzko súvisia. Poukážem aj na protiklady medzi jednotlivými časťami Európy, pretože bez nich nemožno opísať rôzne konfigurácie etnickej príslušnosti a nacionalizmu v Európe ako takej, pokúsim sa však vyhnúť prehnane zjednodušeným protikladom na osi Východ-Západ, ktoré sú typické pre značnú časť analýz súčasnej Európy.

Som si plne vedomý, že nálepky ako „západná Európa“ a „východná Európa“ či dokonca „stredovýchodná Európa“ sú problematické. Je takmer nemožné, nebyť si toho vedomý práve tu, v Bratislave, v Budapešti či v Sedmohradsku, kde som strávil pomerne veľa času. Dúfam však, že mi odpustíte, ak to, čo tu prednesiem, bude mať nádych zovšeobecnenia, ktoré nevyhnutne vyplýva z môjho rozhodnutia maľovať veľmi hrubým štetcom na veľkom plátne.

Etnická príslušnosť

Takmer všetky európske spoločnosti, podobne ako všetky spoločnosti vo svete, sú etnicky heterogénne, no táto heterogenita má výrazne rozdielne podoby. Začnem základným, hoci aj značne zjednodušeným rozdielom medzi dvoma spôsobmi, akými možno etnickú heterogenitu spoločensky organizovať a politicky vyjadriť. Prvý spôsob som nazval „migračná etnická príslušnosť“ a ten druhý „teritoriálna národná príslušnosť“.

Prvý model sa vyskytuje predovšetkým v západnej Európe (pochopiteľne je najpríznačnejší pre Severnú Ameriku). V tomto modeli etnické skupiny vznikajú migráciou a sú zvyčajne územne rozptýlené. Druhý model sa vzťahuje najmä na strednovýchodnú a východnú Európu. V tomto modeli máme do činenia s etnickými skupinami, ktoré sú domorodé (alebo sa aspoň ako také chápu); v mnohých prípadoch vznikli presúvaním hraníc cez ľudí a nie ľudí cez hranice; a obvykle sú územne koncentrované. Ich príslušníci sú zväčša občanmi krajiny, v ktorej žijú, ale často sa kultúrne – a niekedy aj politicky – stotožňujú so susednými „rodákmi“ či s „domovinou“, teda štátom, ku ktorému pociťujú „príslušnosť“, vyplývajúcu so zdieľanej etnickej skupiny či kultúry, nie však z právneho občianstva. V neposlednom rade – a o to tu práve ide – sa definujú národnostne. Vnímajú sa ako spoločnosť, ktorá nepatrí jednoducho len k určitej vyhranenej skupine, ale k určitému vyhranenému národu či národnosti líšiacej sa od národa alebo národnosti väčšiny ich spoluobčanov. V tomto druhom modeli teda etnická príslušnosť získava podobu národnosti a etnická heterogenita je chápaná a interpretovaná ako národnostná heterogenita. Táto konfigurácia, v ktorej sa územná etnická príslušnosť rovná národnosti, sa samozrejme značne odlišuje od etnickej heterogenity, aká vzniká v dôsledku migrácie. Bolo by zavádzajúce označovať obe tieto konfigurácie rovnakým termínom – etnická príslušnosť či etnická menšina.

Politické požiadavky, vznášané v mene etnickej príslušnosti, sa v týchto dvoch prípadoch prudko odlišujú. Migračná etnická príslušnosť vedie k politike antidiskriminácie, občianskych diskusií a čohosi, čo by sme mohli nazvať „umierneným multikulturalizmom“, ktorý sa prejavuje nárokom na uznanie, finančné prostriedky a občas o zvláštne výnimky či imunitu. Oproti tomu z teritoriálnej národnej príslušnosti vyplýva nárok na národné sebaurčenie; na symbolické uznanie danej skupiny ako „štátotvorného“ národa, nielen akejsi etnickej „menšiny“; na rozsiahle jazykové práva; a v niektorých prípadoch na zbližovanie so susednými „rodákmi“ či s krajinou, chápanou ako „domovina“, alebo dokonca na plnú nezávislosť.

Nároky, predkladané v mene teritoriálnej národnej príslušnosti, samozrejme, môžu predstavovať taký typ ohrozenia pre samotnú podstatu štátu, aký zvyčajne nevyplýva z nárokov v mene migračnej etnickej príslušnosti. Najvýznamnejšou výnimkou je reakcia na niektoré požiadavky nájsť kompromis s islamom, ktorá tieto požiadavky vníma ako ohrozenie základných princípov svetského štátu. Je to osobitná, veľmi dôležitá a sporná téma, vychádza však z rámca mojej dnešnej prednášky. Na tomto mieste by som chcel len zdôrazniť, že ak sa etnické požiadavky formulujú ako národnostné požiadavky, založené na spornej teritoriálnej národnej príslušnosti a štátnosti, nadobúdajú zásadnejší a potencionálne hrozivejší rozmer z toho dôvodu, že upozorňujú na problém integrity a hraníc štátu. Juan Linz a Alfred Stefan tomu hovoria problém štátnosti.

V stredovýchodnej Európe má etnická príslušnosť túto potencionalne výbušnú národnostnú podobu. Národnosť či štátnosť sa tu chápe ako niečo, čo je postavené na etnickej príslušnosti (čiže na jazyku, kultúre, na nejasnom chápaní spoločného pôvodu atď.) a nie ako politické občianstvo, ako je tomu v prípade domnelého občianskeho modelu národnosti. Dalo by sa povedať, že etnická príslušnosť je znárodnená, zatiaľ čo národnosť a štátnosť sú poetničtené. Naproti tomu v západnej Európe sa v dôsledku mnohých rokov masovej migrácie za prácou a následného zlučovania rodín verejná pozornosť sústreďuje na migračnú etnickú príslušnosť, pričom etnické požiadavky sa zvyčajne neformulujú ako národnostné.

Pochopiteľne, že na oboch stranách nájdeme významné odchýlky od tohto typického správania. Vo väčšine krajín stredovýchodnej Európy hrajú zásadnú úlohu otázky, súvisiace s veľkou, spoločensky stigmatizovanou, územne segregovanou a poväčšine ekonomicky marginalizovanou cigánskou či rómskou populáciou. Tieto otázky sú sui generis a nedajú sa jednoducho zasunúť do našich obvyklých pojmových kategórií. V súvislosti s tým, ako sa o Rómoch vyjadrujú oni a ako sa oni sami vyjadrujú o sebe, ich možno chápať ako etnickú skupinu, národnostnú skupinu, kastu alebo spoločenskú spodinu.

V západnej Európe zas etnická príslušnosť často súvisí s nárokom na teritoriálnu národnú príslušnosť či štátnosť a z politiky etnickej príslušnosti sa stáva politika národnostnej autonómie a sebaurčenia. To platí predovšetkým pre Španielsko, Belgicko a Britániu, všetko mnohonárodné (a nie jednoducho multietnické) spoločnosti. Zaujímavý je aj ambivalentný prípad Talianska, kde Liga Severu občas vyhlasuje, že severné Taliansko alebo Padania tvoria samostatný národ. Štát „rodákov“ či etnická domovina sa však vyskytuje jedine v Severnom Írsku, prípadom, ktorý sa v celej v západnej Európe najviac blíži ku klasickým národnostným konfliktom v strednej a východnej Európe. Tento typ etnicko-nacionalistickej politiky preto – napriek politickému násiliu, ktoré sprevádza írske, baskické a korzické nacionalistické hnutia – predstavuje menšie ohrozenie pre štáty než konfigurácia, charakteristická pre východnú Európu.

Ostré rozdiely medzi Východom a Západom okrem toho rozmazáva ešte jedna spoločná črta. Rovnako ako sa etnická príslušnosť môže ponárodniť – t.j. byť chápaná ako národnosť – ako v prípade západnej Európy, tak aj vo väčšine prípadov stredovýchodnej Európy – aj národnosť a štátnosť v západnej i východnej Európe sa môže „poetničtiť“. Toto neplatí len pre etnicko-regionálne prejavy nacionalizmu. V dôsledku reakcie na rastúce množstvo moslimského a neurópskeho obyvateľstva sa národnostné sebachápanie stáva čoraz viac etnickým, a to do istej miery aj v takzvaných národných štátoch severnej a západnej Európy, t. j. v krajinách, kde sa otázka národnostnej príslušnosti tradične vnímala v rámci štátu.

Ako som už naznačil, etnická príslušnosť v stredovýchodnej Európe máva často špecificky národnostnú – a nacionalistickú – podobu. No napriek tejto potencionálne výbušnej konfigurácii a napriek tomu, že pád komunistických režimov sprevádzalo obnovenie nacionalizmu, etnicky motivované násilie je menej rozšírené, nárast etnických vášní je slabší a etnická identita menej výrazne ovplyvňuje správanie ľudí, než sa všeobecne predpokladá. V posledných rokoch som značnú časť svojej profesionálnej činnosti venoval výskumu etnickej príslušnosti a nacionalizmu vo východnej Európe, takže rozhodne nemám záujem ich význam znižovať. Napriek tomu sa nazdávam, že v rozboroch tohto regiónu sa kladie prehnaný dôraz na etnickú príslušnosť a nacionalizmus a že tento dôraz vytláča iné pohľady na vec.

Je zbytočné pripomínať príšerné násilie, ku ktorému po skončení studenej vojny došlo v Juhoslávii a v niektorých častiach bývalého Sovietskeho zväzu. Ale, ako povedal Tom Nairn, hoci nikto nemá v úmysle tieto hrozné konflikty zľahčovať, mali by sme sa vyvarovať tendencie „preťažovať“ ich. Etnicko-nacionalistické násilie zasiahlo relatívne malú časť východnej Európy a bývalého Sovietskeho zväzu – sústreďuje sa najmä v bývalej Juhoslávii, v zakaukazskej oblasti a na severnom Kaukaze. Nesmieme zabudnúť na prípady násilia, ku ktorým nedošlo, „na psy, ktoré nebrechali“. Z tejto perspektívy bije do očí relatívne nenásilný rozpad Sovietskeho zväzu. Pripomeňme si napríklad 25 miliónov Rusov, ktorí po rozpade ZSSR uviazli ako národnostné menšiny v ponárodňujúcich sa štátoch. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa našlo veľa komentátorov – patril som k nim aj ja – ktorí sa nazdávali, že prinajmenšom časť tohto ruského obyvateľstva sa stane ohniskom etnicko-národnostných konfliktov a násilia. S výnimkou samozvanej Podnesterskej republiky v Moldavsku sa však ruské obyvateľstvo v štátoch, ktoré vznikli rozpadom ZSSR, nestalo ani predmetom, ani páchateľom nacionalistického násilia.

A ako je to s rozdúchavaním etnických a národnostných vášní? I tu sa stretávame so zaujatosťou pri výbere prípadov, na ktoré sa poukazuje. Ako by povedali politológovia, prípady sa vyberajú na základe spoľahlivej premennej. Všímame si senzačné okamihy masovej mobilizácie – ako ľudskú reťaz krížom cez baltické republiky v r. 1989, veľké davy, ktoré naplnili hlavné námestia v Jerevane, Tbilisi, Berlíne, Prahe a iných mestách v rokoch 1988–90. To však boli výnimky, nie pravidlo. Okamihov masovej mobilizácie bolo málo a boli efemérne. Dokonca aj v prípadoch, keď „národ“ v istej chvíli poslúžil ako hlavný burcujúci faktor, po čase ním prestal byť. Celkovo, najmä po r. 1990, ľudia ostali doma a málokedy sa stáva, že hromadne vychádzajú do ulíc. Politická pasivita prevláda nad horúčkovitou spoločenskou mobilizáciou, čím sa táto situácia výrazne odlišuje od medzivojnového obdobia v stredovýchodnej Európe. Veľa sa písalo o sile nacionalistických hnutí v bývalom Sovietskom zväze, ale primálo pozornosti sa venuje ich relatívnej slabosti.

Navyše, keď sa na veci pozeráme z diaľky, stávame sa obeťou akejsi optickej ilúzie. Je tu riziko, že tak začneme priveľmi vážne brať požiadavky, ktoré vznášajú etnicko-nacionalistickí „podnikatelia“ – ľudia, akých sa objavilo veľké množstvo vo chvíli, keď predkladanie požiadaviek na etnickom základe získalo väčšiu legitimitu – a nepoložíme si otázku, či títo ľudia skutočne reprezentujú názor tých, v koho mene údajne vystupujú. Antropologička Katherine Verderyová tomu hovorí „otázka, koho to vlastne zaujíma“. Nesmieme zabudnúť, že ľudia nemusia vždy nevyhnutne pozitívne alebo obzvlášť energicky reagovať na nacionalistické výroky politikov, ktorí tvrdia, že hovoria v ich mene.

V sedmohradskom meste Kluž, kde som robil terénny výskum pre svoju poslednú knižku, ostro nacionalistická miestna politika poštvala väčšinové rumunské obyvateľstvo proti požiadavkám maďarskej menšiny. Napriek tomu medzi ľuďmi nevypukli žiadne výrazné nacionalistické vášne a verejnosť veľmi ľahostajne zareagovala na nekonečné omieľanie nacionalistických hesiel a na rumunské národné farby, ktoré zaplavovali verejný priestor po celých dvanásť rokov, kým funkciu primátora zastával radikálny nacionalista. Videl som tu ako na dlani obrovskú diskrepanciu medzi nacionalistickou politikou – ktorá často pôsobí vo svojej vlastnej sfére bez toho, aby mala podporu svojich údajných zástancov – a medzi tým, čo trápi a sužuje obyčajných ľudí v ich každodennom živote. Podobná situácia vládne v mnohých iných oblastiach regiónu. Do očí bijúcim príkladom je situácia občanov ruskej národnosti v nástupníckych štátoch Sovietskeho zväzu, ktorí ostali politicky pasívni napriek mnohým pokusom rozdúchať ich vášne.

Sociológ Dennis Wrong takmer pred pol storočím kritizoval funkcionalistickú sociológiu, ktorá bola v tom čase rozšírená, pre jej „prehnane socializovanú koncepciu ľudských bytostí“. Značná časť spoločenských analýz dnes vychádza z toho, čo by sme mohli označiť ako „prehnane etnicizovanú“ koncepciu dejín, politiky a spoločenskej interakcie. Sociológovia často nekriticky prijímajú etnické kategórie, ktoré používajú „podnikatelia“. Vedie to k tomu, že sa význam etnickej príslušnosti predpokladá namiesto toho, aby sa dokazoval, a že sa ľuďom pripisuje iná etnická identita, než k akej sa sami hlásia. Etnickú príslušnosť a nacionalizmus treba chápať ako špecifický spôsob vnímania a interpretovania spoločenského sveta a ako špecifický spôsob formulovania politických požiadaviek, nie ako skutočné hranice, zakotvené v podstate vecí. Ak by som tento poznatok chcel zredukovať na vzorec, povedal by som, že etnická príslušnosť je pohľad na svet, ale nie vec, ktorá vo svete reálne existuje. V istých kontextoch etnicizovaný spôsob vnímania spoločenského sveta a formulovania politických požiadaviek vyvoláva hlbokú odozvu a významne ovplyvňuje spôsob zmýšľania, výroky a konanie ľudí v každodennom živote, ako aj spôsob, akým vnímajú a uplatňujú svoje politické záujmy. V iných obdobiach a na iných miestach sa však jazyk etnickej príslušnosti a nacionalizmu, ktorý používajú politickí podnikatelia, stretne s nezáujmom či ľahostajnosťou.

Migrácia

Tým sa dostávam k druhej časti tejto prednášky a k téme migrácie. Podobne ako etnická príslušnosť – a samozrejme čiastočne aj v súvislosti s etnickou príslušnosťou – sa aj migrácia stala jedným z kľúčových problémov v celej Európe. Modely migrácie sa však od seba líšia rovnako ako modely politizovanej etnickej príslušnosti. Prvý a najvýraznejší rozdiel spočíva v tom, že zatiaľ čo pri problematike migrácie v západnej Európe ide najmä o otázky imigrácie, predovšetkým z mimoeurópskych oblastí, v stredovýchodnej a východnej Európe ide v prvom rade o emigráciu. Emigrácia sa niekedy vníma ako problém (ak znamená neúmerný odliv vysoko vzdelanej alebo kvalifikovanej časti mladšieho obyvateľstva), inokedy zas ako riešenie (pre jednotlivcov, pokiaľ im dočasná práca v zahraničí alebo trvalá emigrácia umožní vyriešiť problémy ekonomickej vyradenosti alebo poskytne šancu pre osobný rozvoj; pre štát, pokiaľ má za následok, že občania pracujúci za hranicami pravidelne posielajú peniaze domov, alebo pre nacionalistov, pretože odstraňuje alebo oslabuje „neželané živly“).

Logickým následkom tohto základného rozdielu je, že migrácia v západnej Európe je okrajovou skúsenosťou. Migranti a ich rozličné kultúrne obyčaje sú pochopiteľne nápadne viditeľné a tvoria významnú súčasť každodennej skúsenosti v mnohých západoeurópskych mestách a veľkomestách. Migrácia ako taká – dokonca aj v bývalých vysťahovaleckých krajinách, ako je Grécko, Taliansko, Portugalsko či Španielsko – sa chápe ako čosi, čo sa odohráva niekde inde. Naproti tomu vo východnej Európe sa migrácia dostala do centra každodennej skúsenosti, ktorá prenikla celé myslenie a rozhovory obyčajných ľudí, týkajúce sa ich plánov a stratégií, snov a nádejí.

V rámci západnej a strednej Európy migráciu pochopiteľne uľahčilo rozšírenie Európskej únie, ktoré po istom prechodnom období umožilo voľný pohyb občanov nových členských štátov EÚ, ako aj zrušenie vnútroeurópskych hraníc v rámci schengenskej zóny. Vo väčšine krajín východnej Európy a v bývalom Sovietskom zväze sa však možnosť migrácie v istom zmysle zmenšila v súvislosti so zmenšovaním politického priestoru, vytvorením hraníc a nových občianstiev a zavedením víz, ako aj v súvislosti s tým, že sa pred migrantmi zabuchli dvere do západných krajín, kde boli predtým migranti – utečenci z rozpadávajúcich sa komunistických režimov vítaní. Na druhej strane sa možnosti v istom zmysle určite rozšírili: občania mnohých krajín už, napríklad, nepotrebujú víza na cestu do krajín EÚ. To im však nedáva právo pracovať a dokonca aj po rozšírení Európskej únie smerom na východ môžu pôvodné členské štáty na prechodné obdobie až po 7 rokov obmedziť pracovnú migráciu z nových členských štátov, hoci nie všetky štáty túto možnosť využili. No napriek tomu je pre občanov nových členských krajín obrovský pokrok, že môžu cestovať po Európe bez toho, aby museli prekonávať rôzne prekážky a podrobovať sa ponižujúcej procedúre žiadosti o víza (čo im, samozrejme, uľahčuje zamestnať sa načierno).

A napokon, posledný výrazný rozdiel spočíva v tom, že v západnej Európe migrácia vedie k premiešavaniu a vytvára nové formy a stupne etnickej, rasovej, jazykovej a náboženskej heterogenity, ako aj nové problémy súvisiace so seba-definovaním a s novými formami politizovanej etnickej príslušnosti, ktoré som už spomínal. Vo východnej Európe – nielen v poslednom desaťročí, ale v celom minulom storočí – migrácia vedie k etnickému odmiešavaniu: heterogenita sa nezvyšuje, ale znižuje. Sem patria, samozrejme, najmä neslávne známe prípady nútenej migrácie, pre ktoré sa zaužíval termín „etnických čistiek“ – od balkánskych vojen na začiatku 20. storočia, cez hromadné vysídľovanie počas a po druhej svetovej vojne, až po balkánske vojny na sklonku minulého storočia. Existujú však aj prípady tichšieho, menej dramatického etnického odmiešavania. Patrí sem napríklad migrácia Nemcov z Poľska, Ruska a bývalého Sovietskeho zväzu do Nemecka; migrácia Maďarov z Rumunska, Juhoslávie, Ukrajiny a do menšej miery aj zo Slovenska do Maďarska; migrácia Rusov zo štátov, ktoré vznikli po rozpade Sovietskeho zväzu do Ruska; a migrácia židov z bývalého Sovietskeho zväzu do Izraela.

Toto je pochopiteľne značne zjednodušený obraz migračných modelov. „Západná Európa“ a „východná Európa“ nie sú jednotné priestory, ale diferencované zoskupenia priestorov, kde sa migračné toky z ekonomických, politických a zemepisných príčin prejavujú rozdielnym spôsobom. Vezmime si len jeden príklad. Zatiaľ čo v prosperujúcejších krajinách stredovýchodnej Európy sú emigračné tlaky slabšie, migrácia za prácou z krajín ďalej na východ a zvýšený počet žiadostí o azyl z Ázie, Afriky ako aj z východnej Európy sa stáva čoraz významnejším faktorom. V tomto zmysle krajiny stredovýchodnej Európy idú po stopách Španielska, Portugalska, Talianska a Grécka, ktoré sa v priebehu posledného štvrťstoročia zmenili z emigračných krajín na krajiny imigračné. Aj Rusko sa stalo cieľovou krajinou pre migrantov, najmä z bývalých krajín Sovietskeho zväzu.

Takmer dvadsať rokov po skončení studenej vojny by sme mali mať na zreteli tú migráciu z východnej Európy a v rámci východnej Európy, ku ktorej nedošlo. R. 1990 odborníci varovali pred „exodusom“, „ľudskou záplavou“, „inváziou hladných hôrd“, či „masovou migráciou, akú sme nezažili od druhej svetovej vojny“, pred „prúdom zúfalých ľudí“, pred moderným sťahovaním národov, ako v časoch, keď „germánske kmene tiahli na západ a zničili Rímsku ríšu“, ako povedal Peter Jankowitsch, predseda zahraničnopolitického výboru rakúskeho parlamentu. „Koľko Poliakov ostane v Poľsku?“ znela Jankowitschova rétorická otázka. „Koľko Rumunov ostane v Rumunsku?“ Ukázalo sa, že ich ostalo viac než dosť. Napriek tomu, že migrácia smerom na západ významne poznačila skúsenosť a ešte viac spoločenské predstavy obyčajných občanov východnej Európy, z hľadiska západných krajín neprekročila skromné rozmery. Krajiny na „línii frontu“ ako Nemecko a Rakúsko, zaznamenali podstatne vyšší prírastok migrácie, ale jej tempo bolo aj tu skôr umiernené než katastrofické.

Viac- menej v tom istom období komentátori, traumatizovaní juhoslovanskou utečeneckou krízou, predpovedali, že dôjde k periodickým výbuchom nútenej alebo politicky motivovanej masove migrácie a ustarostene pritom poukazovali na 25 miliónov Rusov, žijúcich za hranicami Ruskej federácie. No hoci veľa Rusov odišlo zo Strednej Ázie a z Kazachstanu, migrácia prebehla relatívne usporiadane a drvivá väčšina kazachstanských Rusov sa zatiaľ rozhodla ostať v Kazachstane.

Štátnosť

Prichádzam teraz k záverečnej časti tejto prednášky, ktorá sa týka štátu. Reštrukturalizácia štátu patrí ku kľúčovým otázkam celej Európy. Ale aj táto otázka sa v rôznych častiach Európy formuluje rozličným spôsobom.

Najvýraznejší rozdiel je podľa mňa v tom, že zatiaľ čo reorganizácia politického priestoru v západnej Európe smerovala – aspoň v štádiu plánovania – poza rámec národného štátu, ohromná rekonfigurácia, ktorá sa odohrala v strednej a stredovýchodnej Európe po skončení studenej vojny znamenala návrat k národným štátom. Okrem zjednoteného Nemecka z dvadsiatich troch štátov, ktoré vznikli na troskách Sovietskeho zväzu a Juhoslávie a dvojnárodného Československa, sa dnes dvadsať jeden chápe ako národné štáty, t.j. ako štáty, ktoré patria a slúžia tým konkrétnym národom, od ktorých odvodzujú svoj názov (aj dve výnimky – Ruská federácia a Bosna a Hercegovina – sú úzko späté s konkrétnymi národmi). Zatiaľ čo západná Európa vstupuje do post-národnostnej éry, politický kontext značnej časti východnej Európy je post-multinárodný. Podobne ako sa na začiatku „krátkeho dvadsiateho storočia“ zosypali veľké ríše Habsburgovcov, Romanovcov a Osmanov, aby na ich miesto prišli nástupnícke štáty, ktoré sa definovali národnostne, aj v tomto prípade, koncom dvadsiateho storočia sa mnohonárodné štáty rozpadli na skupiny štátov, ktoré túžia byť národnými.

Tento pohľad si však vyžaduje spresnenie, a to nielen z toho dôvodu, že obrovské rozšírenie EÚ v rokoch 2004 a 2007 smerom na východ rozmazalo rozdiely medzi Západom a Východom. Podstatnejšie je, že EÚ nepredstavuje lineárny a jednoznačný krok „za hranice národného štátu“ k nadnárodnej forme politických právomocí. Alan Milward tvrdí, že prvé, spočiatku obmedzené kroky k nadnárodnej právomoci viedli – a mali za účel viesť – k obnoveniu a posilneniu moci národného štátu. Máme tu do činenia so zložitým rozbaľovaním a prerozdeľovaním právomocí, ktoré kedysi tvorili jednotný a pevný balík. Následná „mnohovrstevná“ či dokonca „novo-stredoveká“ spoločnosť sa nijako zvlášť neponáša na nadnárodný superštát: jeden z často opakovaných citátov definuje EÚ ako „ekonomického obra, politického trpaslíka a vojenského červíka“. Na tomto pohľade takmer nič nemení žiadna z udalostí, ktoré sa odohrali za posledných pätnásť rokov, navzdory Maastrichtskej dohode a vyhláseniam o vzniku spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky.

Napriek tomu, že nedošlo k výraznému pohybu za rámec národného štátu, klasický model zjednotenej, centralizovanej a suverénnej štátnosti, kde sa všetky právomoci odvodzujú od jediného ústredného bodu, už dnes nezodpovedá politickej realite. Právomoci dostali novú konfiguráciu a nanovo rozbalené a prerozdelené kompetencie teraz prislúchajú nielen Európskej únii (ktorá sama tiež nie je jednoliatou entitou, ale zoskupením inštitúcií a úradov), ale spadajú aj pod ďalšie medzinárodné organizácie a rôzne pod-národné spoločnosti a súdne právomoci. Z toho vyplýva zásadná otázka o meniacom sa charaktere štátnosti a politickej právomoci.

Ak sa Európska únia momentálne nespráva ako štát, ako by sa mohla v budúcnosti stať podobnejšou štátu? Aké atribúty, historicky spájané so štátnosťou, by mohla nadobudnúť? A čo vypovedá vývoj Európskej únie o štátnosti (statehood) či štátovitosti (stateness, podľa J. P. Nettla) existujúcich štátov? Správajú sa stále menej ako štát preto, že sa vzdávajú konvenčných suverénnych právomocí, ako je kontrola hraníc alebo peňažnej a fiškálnej politiky?

Vo chvíli, keď štátnosť začneme chápať iným spôsobom a pripustíme možnosť rozbaľovania a zdieľania mocí a kompetencií, na ktoré malo predtým monopol jediné suverénne ústredie, otázka štátnosti sa vynorí aj v súvislosti so spoločnosťami, ktoré sa vytvárajú na nižšej úrovni v rámci federalizovaných alebo inak decentralizovaných štátov. Do akej miery nadobúdajú viac- menej autonómne, no nie suverénne spoločnosti ako Katalánsko, Flámsko či Škótsko atribúty, ktoré získavajú nové a často významné právomoci a kompetencie, hoci pritom neprestávajú byť súčasťou väčších, otvorenejších štátov? Tento problém je známy z literatúry venovanej federalizmu, ktorej však takmer chýba súvislosť s politicko-sociologickou literatúrou, zaoberajúcou sa rozvojom modernej štátnosti. Politicko-sociologická literatúra definuje moderný štát ako centralizovaný a suverénny, ako zriadenie, ktoré – podľa klasickej formulácie Maxa Webera – monopolizuje mocenské prostriedky na určitom území, a príbeh jeho rozvoja formuluje teleologicky ako proces, pri ktorom si jediné centrum postupne privlastňuje právomoci, ktoré boli kedysi rozptýlené. Táto perspektíva odsúva na okraj skúsenosť federálnych štátov. Ich samotnú existenciu pokladá za akúsi anomáliu; vidí ich ako nepodobné štátu vo svojej samotnej podstate.

Skrátka, toto zložité rozbaľovanie a prerozdeľovanie právomocí a kompetencií nás núti, aby sme od základu prehodnotili pojem „štát“ ako taký. Môže sa ukázať, že tento pojem je natoľko zaťažený politickou teóriou suverenity s jej monistickými, unitaristickými konotáciami, že prestáva byť použiteľný ako analytický nástroj, ktorým sa dá pojmovo uchopiť vznikajúca komplikovaná mnohovrstevná spoločnosť.

Rozbaľovanie a prerozdeľovanie právomocí a kompetencií má zásadný dopad na etnickú príslušnosť. Tento dopad je zvlášť ďalekosiahly tam, kde sa etnická príslušnosť organizuje a prejavuje cez teritoriálnu národnú príslušnosť. Aj keď medzi odovzdávaním právomocí regiónom a etnicko-kultúrnou národnodnou príslušnosťou nemusí existovať žiaden vzťah, v určitých prípadoch (najmä vo Veľkej Británii, Španielsku, Belgicku, a do istej miery aj vo Švajčiarsku) sa regióny s veľkými samosprávnymi právomocami viac- menej zhodujú s územím etnicko-kultúrnych národov. V týchto prípadoch je možné uspokojiť požiadavky národného sebaurčenia v rámci väčšieho štátu bez toho, aby došlo k odtrhnutiu. Tento druh etnicko-územného federalizmu však nástupnícke štáty v stredovýchodnej Európe a bývalom Sovietskom zväze rozhodne odvrhli (napriek tomu – alebo možno práve kvôli – dedičstvu sovietskeho etnicko-teritoriálneho federalizmu).

Aj prehlbovanie a rozširovanie Európskej únie malo významný dopad na etnickú príslušnosť. Európska únia poskytuje rozličné inštitucionálne platformy pre uznanie neštátnych entít, ku ktorým patria etnicky a národnostne vyhranené regióny či populácie prekročujúce hranice, akými sú napríklad Rómovia. Ba čo viac, v dôsledku rozšírenia Európskej únie, ktorej súčasťou sa stalo Maďarsko, Slovensko a Rumunsko, v určitom zmysle došlo k znovuzjednoteniu – prevažne, nie výlučne symbolickému -- nadštátneho maďarského etnicko-kultúrneho národa, ktorý sa roztrieštil po prvej svetovej vojne.

Vo východnej Európe sa otázky štátnosti a „štátovitosti“ formulujú celkom inak. V prvom rade je to otázka bujnenia nových štátov. Ako som už spomínal, takmer všetky tieto nové štáty sa konštituovali a sebadefinujú sa ako suverénne národné štáty; takmer všetky pri tom vychádzajú z vysoko inštitucionalizovných (no súčasne zastaraných) rétorických modelov a modelov suverenity a štátnosti. Toto inštitucionalizované „fungovanie“ suverénnych národných štátov však neznamená jednoznačný „návrat k národnému štátu“. Takmer všetky nové štáty sa istým spôsobom zapojili do procesu regionálnej integrácie, predovšetkým ako členské štáty alebo kandidáti na členstvo v NATO a Európskej únii na jednej strane, a Spoločenstva nezávislých štátov na strane druhej. Odvolávanie sa na suverenitu a národnú príslušnosť však nie je čírou rétorikou. Vzťah medzi modelom suverénneho národného štátu a modelom nadnárodnej integrácie je napätý a nemožno očakávať, že druhý model automaticky zvíťazí nad prvým. Model suverénnej národnej štátnosti sa vo východnej Európe zachoval v normatívne robustnejšej podobe než v západnej Európe; obsahuje prvky, ktoré sú príťažlivé nielen pre novovytvorené štáty, ale aj pre krajiny, ktoré sa nedávno oslobodili z ekonomického a bezpečnostného objatia Sovietskeho zväzu.

Po druhé, nástupnícke krajiny Sovietskeho zväzu a Juhoslávie nie sú len národnými, ale aj nacionalizujúcimi štátmi. Svoju existenciu zdôvodňujú tým, že sú štátmi, ktoré patria a slúžia „kmeňovým“ etnicko-kultúrnym národom, od ktorých odvodzujú svoj názov, a nie štátmi, ktoré patria a slúžia všetkým ich občanom, bez ohľadu na etnickú príslušnosť. Ba čo viac, podstatou nacionalizujúcich štátov je nielen požiadavka prvoradosti alebo „vlastníctva“, ale aj volanie po čine. Jeho predstavitelia hlásajú, že kmeňový národ sa ocitol v krízovej či nezdravej situácii a že sa treba aktívne zasadzovať za šírenie národného jazyka, kultúrneho rozkvetu, demografického rozvoja, ekonomického blahobytu alebo politickej ekonómie. Takéto opatrenia sa chápu a zdôvodňujú ako nápravné alebo vyrovnávacie, vynútené potrebou napraviť predchádzajúcu krivdu alebo útlak, ktorému bol kmeňový národ vystavený. Tieto myšlienky inšpirovali a poslúžili ako zdôvodnenie politických a praktických opatrení, ktoré tieto krajiny v rôznej miere a rôznym spôsobom zaviedli.

Po tretie, politizácia etnickej príslušnosti vo východnej Európe má za následok zvláštny typ problémov „štátovitosti“. Ako som už spomenul, spochybňovanie (alebo zdanlivé spochybňovanie) územnej celistvosti a hraníc existujúcich štátov, ktoré vyplýva z pozície etnickej príslušnosti, je v stredovýchodnej a východnej Európe obzvlášť chúlostivou otázkou, pretože poväčšine súvisí so vzťahmi, ktoré prekročujú štátne hranice a ktoré spájajú občanov vznášajúcich etnicko-národnostné požiadavky v rámci určitých štátov s ich „rodným“ alebo „sponzorským“ štátom za hranicami, s obyvateľstvom tej istej etnicko-kultúrnej národnej príslušnosti.

A nakoniec, zatiaľ čo vo väčšine analýz postkomunistickej „transformácie“ tesne po roku 1989 sa tvrdilo, že je predovšetkým potrebné oslobodiť ekonomiku a spoločnosť z prisilného jarma štátom, v poslednom čase komentátori začali hlásať takmer pravý opak. Okamih triumfálneho antištátizmu, ktorý nastal po skončení studenej vojny, sa dávno skončil. Stephen Holmes a ďalší koncom deväťdesiatych rokoch v súvislosti s Ruskom pred Putinom tvrdili – hoci ich tvrdenie malo širšiu platnosť pre celý región – že najväčšou hrozbou pre základné práva a blahobyt občanov nebola sila štátu, ale jeho slabosť. V deväťdesiatych rokoch „postupné vysychanie štátu“ v Rusku a v iných krajinách zničilo kapacitu pre poskytovanie najzákladnejších verejných služieb a tovarov. Čoraz viac neoliberálov priznáva to, čo bolo staromódnym liberálom jasné od samého začiatku: že totiž silný, ba až všemocný štát je predpokladom všetkého, čo je blízke ich srdcu, vrátane usporiadaného fungovania trhov, ochrany občanov pred násilím a dodržiavania ľudských práv. Preto teraz hlásajú, že štát treba posilniť a upevniť, aby sa teoreticky výrazne verejné právomoci štátu oslobodili z moci tých, čo si ich privlastnili a fakticky privatizovali. Volanie po „silnom“ či „všemocnom“ štáte samozrejme rezonuje podľa toho, ako tieto pojmy chápeme. Tu je užitočné rozlíšenie medzi „despotickou“ a „infraštruktúrnou“ mocou, ako to definoval môj kolega Michael Mann. Prvý výraz označuje svojvoľnú moc nad občianskou spoločnosťou, zatiaľ čo ten druhý označuje právomoc štátnych inštitúcií koordinovať a regulovať spoločenský život tak, že presahuje do a pracuje prostredníctvom občianskej spoločnosti. Despoticky „silné“ štáty môžu byť „slabé“ svojou infraštruktúrou a naopak. Vo veľkej časti stredovýchodnej a východnej Európy – ako aj v celom treťom svete – je súrne potrebný štát so silnou infraštruktúrou, ktorý dokáže udržať mier, potrestať násilie a podvody, zabezpečiť plnenie zmlúv, vyberať dane, poskytovať základné služby, chrániť verejné zdravie, uvádzať do života zákony a zabrániť tomu, aby kriminálne a kvázi kriminálne zoskupenia vo veľkom nedrancovali krajinu a jej obyvateľov.

Ako vidíme, vo východnej Európe je otázka budovania štátnosti naďalej aktuálna. Kým západná Európa a časť stredovýchodnej Európy smeruje k rozbaľovaniu a prerozdeľovaniu právomocí, ktoré boli kedysi centrálne koncentrované, vo väčšine stredovýchodnej a východnej Európy pozorujeme opačný pohyb (alebo počúvame, že je takýto pohyb potrebný) smerom k nabaľovaniu a novému sústreďovaniu právomocí, ktoré boli roztrúsené a značná časť ktorých sa ocitla v súkromnom vlastníctve. Nedá sa s istotou vyhlásiť, či tieto premeny majú šancu na úspech a či je šanca vybudovať efektívne štáty so silnou infraštruktúrou. Celkový pohľad na európske dejiny minulého tisícročia ukazuje, že neustála vojenská súťaž mala postupne za následok vykynoženie najhorších foriem vlády, dedenej po meči. Dnes sa však vo svete vyvíja podstatne slabší nátlak na nápadne korumpované a groteskne nekompetentné vlády, ktorý by ich mohol prinútiť zaviesť reformy. Štáty (a iné entity) naďalej vedú vojny, ale vojny už prestali viesť štáty ako kedysi. Do medzinárodného klubu štátov patrí veľký a azda aj rastúci počet takzvaných „kvázi štátov“ – organizácií, čo sú oficiálne uznané a medzinárodne potvrdené ako „štáty“, hoci nespĺňajú väčšinu elementárnych podmienok, ktoré má štát splniť, ako napríklad schopnosť udržať poriadok na určitom území.

Vďaka tomu, že sa v súčasnosti v diskusii i praxi k existujúcim štátnym hraniciam pristupuje až s posvätnou úctou, takéto kvázi štáty môžu ďalej existovať bez ohľadu na nehorázne pomery, ktoré v nich vládnu, bez obavy, že skrachujú. Tie najhoršie exempláre sa nevyskytujú v stredovýchodnej a východnej Európe a medzi jednotlivými krajinami regiónu sú pochopiteľne ohromné rozdiely. Vo väčšine krajín tohto regiónu však tvorba modernej štátnosti zďaleka nie je uzavretou kapitolou – naopak, je to otázka, ktorá je stále mimoriadne aktuálna.

Ďakujem Rudolfovi Ungvárymu za podstatné pripomienky pri písaní textu.

(Text odznel ako prednáška na Univerzite Komenského 26.9.2008 v rámci projektu Excelentná univerzita.)