Editorial
Preambula Ústavy Slovenskej republiky trpí na chronickú stredoeurópsku chorobu. Práva na existenciu pre ňu existujú len v etnonárodnom zmysle. Okrem etnickej optiky tiež úvod do základného dokumentu štátu triedi etnické skupiny podľa významu, ktorí im zákonodarcovia priznali v národnoštátnej hierarchii. Najdôležitejší je, pravdaže, „národ slovenský“ ako kolektívna bytosť, ktorá láskavo dovoľuje Neslovákom v štáte existovať. V texte po mýtických vsuvkách o dedičstve a práve na bytie nasleduje odkaz na národnostné menšiny a ešte za nimi – žiada sa povedať o úroveň nižšie – zase na etnické skupiny.
Malá skupina ľudí občas vytvorí a prežije kmeňovú spolupatričnosť aj za tých, ktorí si bytie v kmeni neželajú alebo ich národný cirkus napríklad nudí. Dramatické prežívanie národného života roduverných neopúšťa ani vtedy, keď národu žiadne nebezpečenstvo nehrozí, ako vidno napríklad pri stavaní sôch a odkrývaní pamätných tabúľ. Sú tiež okamihy pohodovejšieho prežívania národnej existencie, praktizované tými, ktorí sa podobne ako drvivá väčšina občanov stali členmi národa nechtiac, prípadne sa vlastným úsilím prepracovali do štádia „národného bezvedomia“. Pri umývaní zubov či nákupe v samoobsluhe nekvília nad stratou toho, čo národní hysterici chápu ako národnú kultúru a tradíciu.
Medzi týmito dvomi tábormi, ktorých členstvo sa mení v čase i počtom, sa nachádzajú tí, ktorým sa ušlo pomenovanie národnostná či etnická menšina. Tiež sa do tejto kategórie nepýtali, ale sa im stala. Z jednej strany do menšín hryzú necitliví národovci väčšiny, ktorí by najradšej videli organické vplynutie menšiny do prúdu väčšinovej rieky. Problém v našich končinách majú s Maďarmi, lebo tí sa do žiadnej inej etnoskupiny na svete nehrnú, a s Rómami, ktorých si ako súčasť väčšiny ani len nevedia predstaviť. Na druhej strane sú multikultúrni romantici, ktorých najväčšou túžbou je vznik spoločnosti veseliacich sa národov v krojoch, pospevujúcich ľudové piesne. V podstate myslia multinárodne. Pred národnými hysterikmi ani multikultúrnymi romantikmi nemôže teda menšina uniknúť.
Odpoveď na otázku, či menšinová téma prestane kaliť spodné vody slovenskej politiky, alebo nám naďalej zostane len dúfať „...aby sa prebralo!“ z národných komplexov, preto napovedia hodnoty, ktoré prevládnu pri uvažovaní o povahe SR ako multietnického štátu. Treba mať každopádne na pamäti, že napriek dnešným búšeniam do pŕs si vznik Slovenskej republiky v roku 1993 želal málokto. Úvahy nad akceptovaním multietnickosti vlastného štátu by preto mohli predznamenať posun od národného hysterizmu štátotvorných Slovákov ku komplexnému projektu viacnárodného štátu. Niekoľko podnetov týmto smerom ponúka aj toto číslo Osi.