Editorial

Viacjazyčnosť bola a je každodenná realita všade na svete. Napriek politickej dominancii jazykov, ktoré sa stali významnými vďaka sformovaniu národných štátov a napriek etnickým čistkám a vysťahovaniam národov, ľudia v každodennom živote nikdy úplne neprestali komunikovať naprieč oficiálne definovanými jazykmi. Jazyk ani etnicitu si nevyberáme, nerodíme sa s nimi. Etnickú príslušnosť si osvojujeme počas socializácie a jazyk je väčšinou kľúčové médium v tomto procese začleňovania: prenáša hodnoty a emócie, ktoré sú pre väčšinu členov skupiny posvätné.

Naša etnická identifikácia sa mení v závislosti na situácii, dostáva význam, až keď sa objaví kontakt s inou skupinou. Zvyčajne sa to v našich končinách opäť odohráva prostredníctvom jazyka. Jazyk teda neurčuje rozdiely, môže však zostriť hranice medzi etnickými skupinami, najmä ak jedna skupina oplýva zdrojmi a mocou definovať komunikačné prostredie aj pre členov inej skupiny či iných skupín.

Existujú len dve známe spoločenské usporiadania, v ktorých jazyková exkluzivita jednej skupiny nehrala potenciálne konfliktnú úlohu. Prvým boli agrárne impériá, napríklad habsburské, romanovské či otomanské, druhým boli a doteraz sú kozmopolitné veľkomestá ako napríklad Londýn či New York. V strednej Európe sme azda s výnimkou autochtónne viacetnických území na skúsenosť s mnohojazyčnosťou zabudli – súdiac podľa neutíchajúcich obrán „večne ohrozeného“ štátneho jazyka – a kozmopolitné naše mestá a dediny určite nie sú a nebudú. Pritom je jasné, že pred dvadsiatimi rokmi by sme nedrukovali slovenským hokejistom, malomestský rodič, rodák z Bratislavy, by čítal svojim deťom rozprávky napríklad v nejakej forme maďarčiny či nemčiny a všetci prisťahovalci zo Záhoria či Kysúc by sa podobne ako dnes snažili socializovať do toho, čo by bolo v Prešporku vnímané ako dominantná kultúra, nech už by sa v nej patrilo cifrovať v akomkoľvek jazyku. Boli by sme potom vari, s výnimkou niekoľkých bojovných kňazov a spisovateľov, menej šťastní, ako sme?