Kauza Ďurčanský

03. 06. 2011

Počas autonómie Slovenska (6.10. 1938 – 14. 3. 1939), keď bol F. Ďurčanský ministrom, došlo k vytvoreniu totalitného systému na čele s jedinou politickou stranou – Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou. Činnosť ostatných politických strán bola zastavená, resp. následne boli tieto strany rozpustené (8.2.1939). Tento zásah sa týkal: komunistickej strany (9. 10. 1938), sociálnodemokratickej strany (16. 11. 1938), Židovskej strany (24. 11. 1938) a Zjednotenej socialisticko-sionistickej strany (25. 11. 1938). Od 24. 11. 1938 mala zastavenú činnosť aj Slovenská národná strana, ktorá bola v rokoch 1932 – 1935 spojencom HSĽS v snahách o získanie autonómie Slovenska.

Ferdinand Ďurčanský (*18. december 1906, Rajec – † 15. marec 1974, Mníchov). Študoval právo v Bratislave, Paríži a Haagu. Od roku 1933 pôsobil na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1939 -- docent, 1940 -- profesor). Po vzniku autonómie Slovenska 6. 10. 1938 sa Ďurčanský stal ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti za HSĽS. Od decembra 1938 bol ministrom dopravy a verejných prác. Po vzniku slovenského štátu bol prvým ministrom zahraničných vecí a od jesene 1939 aj ministrom vnútra. Tieto dve funkcie zastával do konca júla 1940. Na konci vojny v marci 1945 utiekol zo Slovenska do Rakúska, odtiaľ cez Švajčiarsko do Ríma. V roku 1947 bol odsúdený Národným súdom na trest smrti ako vojnový zločinec. V roku 1947 emigroval do Argentíny, odkiaľ sa v roku 1952 presťahoval do Mníchova, kde v roku 1974 zomrel.

Ďurčanský a koniec parlamentnej demokracie na Slovensku.

Ostatné politické strany – agrárnici, živnostníci, fašisti, lidáci -- boli prinútené zjednotiť sa 8. 11. 1938 s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou – Stranou slovenskej národnej jednoty. Niektorí z politikov spomínaných strán skončili po vzniku slovenského štátu dočasne vo väzení – napr. Ján Ursíny a Anton Štefánek.

Ďurčanský v svojej Bielej knihe po druhej svetovej vojne napriek dokumentom z ministerstva vnútra nesprávne napísal, že to nie je pravda. Môžem citovať jeho klamné tvrdenie: „Keď Hubert Ripka tvrdí, že „všetky ostatné politické strany boli buď rozpustené, alebo donútené rozísť sa, jediná, ktorá bola dovolená, bola „Katolícka strana národnej jednoty“[1] založená 8. októbra 1938,[2] hovorí nepravdu. Lebo okrem Komunistickej strany činnosť žiadnej strany na Slovensku zakázaná nebola, ani k rozpusteniu žiadnej sa nesiahlo. Nebolo ani právnej, ani faktickej prekážky, keby bola ktorákoľvek z nich chcela činnosť svoju vyvíjať, aby tak učinila.“

Opak bol pravdou. Vytvorením jedinej politickej strany na Slovensku chcela HSĽS dokumentovať, že všetci Slováci stoja za touto stranou a neexistuje žiadna opozícia. Toto bolo pre nich dôležité pri vyjednávaniach s Čechmi. Svoju schopnosť rýchlo sa vysporiadať s politickou opozíciou chceli predstavitelia HSĽS ukázať aj nacistickému Nemecku. Existenciu jedinej politickej strany využili ľudáci vo voľbách v decembri 1938 do Snemu Slovenskej krajiny (po vzniku slovenského štátu sa premenoval na Snem Slovenskej republiky). HSĽS povolila jedinú kandidátku. Medzi 63 menami zvolených poslancov sa nachádzalo len 13 poslancov, ktorí neboli členmi HSĽS. Jednotlivé volebné miestnosti boli protiústavne členené podľa národnostného princípu – osobitne pre Slovákov, Čechov, Nemcov, Maďarov a Židov. Toto malo umožniť lepšiu kontrolu voličov (13).

Dokonca za platné boli označené aj prečiarknuté volebné lístky. V pokynoch Krajinského úradu v Bratislave pre volebné komisie môžeme čítať: „Prípadné škrtanie alebo prípadné poznámky, učinené voličom na tomto hlasovacom lístku, neodoberajú platnosť hlasu.“(13, s. 197)

F. Ďurčanský bol v decembri 1938 zvolený za poslanca. V svojej práci „Biela kniha“ obhajoval priebeh volieb. Dokonca zavádzal, keď tvrdil: „Dodatočne pochybnosti boli vyvodzované z toho, že pre voľby podaná bola kandidačná listina: Slovenskej ľudovej strany – Strany národnej jednoty. Pochybnosti neodôvodnené. Ak nijaká ďalšia kandidačná listina podaná nebola, bol to dôsledok vtedajšej politickej situácie na Slovensku.“(5, s. 60-61) Technicky to však nebolo možné aj preto, lebo oficiálne boli voľby vyhlásené v sobotu 26. 11. 1938. Kandidátne listiny bolo treba podať do nedele do 12. hod. V denníku Slovák vyšlo vyhlásenie o voľbách až v utorok 29. 11. 1939.

Zásahy do samosprávnych orgánov. 19. 10. 1938 vyšlo nariadenie o rozpustení obecných zastupiteľstiev. Posledné voľby do miestnych a obecných zastupiteľstiev síce prebehli v máji a júni 1938, (3) s ich výsledkami HSĽS nebola spokojná. Preto boli rozpustené zastupiteľské zbory ako aj zvolení starostovia a boli nahradení vládnymi komisármi. Ďurčanský toto v svojej „Bielej knihe“ ani nespomenul. Týmto HSĽS ovládla aj miestne zastupiteľské orgány. (14)

Podobne boli zakázané rozličné športové a spoločenské organizácie -- okrem Hlinkovej gardy. Nútene zjednotené bolo aj odborové hnutie. Útoky boli vedené aj proti Čechom na Slovensku, čo viedlo k ich odchodu už v roku 1938, resp. po vzniku slovenského štátu v marci 1939.

Ako nátlakové skupiny na samosprávne i správne orgány (okresné a notárske úrady) pôsobili v tom čase Hlinkova garda a Národné výbory, riadené Karolom Sidorom, ktoré pôsobili mimo existujúci platný ústavný poriadok.

HSĽS si uvedomovala protiústavnosť týchto krokov. 5. júna 1940 Snem Slovenskej republiky prijal ústavný zákon, ktorý retroaktívnym spôsobom legalizoval všetky kroky autonómnej vlády pred 14. 3. 1939. Takýto zákon nemá nič spoločné s politickou demokraciou. (15)

HSĽS týmito krokmi eliminovala politickú demokraciu i fungujúci parlamentný systém. Začala budovať národno-klerikálnu diktatúru s fašizoidnými prvkami. Fašizmus sa prejavil najmä v realizovaní politiky antisemitizmu. F. Ďurčanský ako minister i poslanec sa budovania tohto systému aktívne zúčastnil. Na stanovisku režimu diktatúry jednej strany stál ešte aj v januári 1945, keď tvrdil: „(...) My nijak neľutujeme, ale s radosťou berieme na vedomie, že niekdajší liberalistický a kapitalistický systém patrí minulosti. (...) Tým ľahšie je sa nám rozlúčiť s týmto zapadajúcim svetom, že Slovák nikdy nebol jeho predstaviteľom, zriedkakedy bol jeho služobníkom, zväčša však bol obeťou jeho. Musíme ale tiež všetko urobiť, aby sme sa čím skoršie a v každom smere zbavili dôsledkov jeho.“[3]

Možno len podotknúť, že Hitlerovi v Nemecku trvalo glajchšaltovanie režimu dlhšie. Politické strany zanikli v nacistickom Nemecku až po pol roku. Volieb v marci 1933 sa ešte mohli zúčastniť aj iné politické strany. NSDAP ich síce vyhrala, ale nezískala viac ako 50% hlasov – resp. mandátov.(2)

HSĽS využívala tento nacistický vzor a postup. Je otázne nakoľko HSĽS bola stranou demokracie a politického pluralizmu. Parlamentná demokracia I. ČSR neumožnila HSĽS získať takúto dominantnú politickú moc. Len oslabenie ČSR po Mníchove umožnilo HSĽS vyradiť politickú demokraciu na Slovensku a realizovať politiku moci. Nakoniec J. Tiso už na zjazde HSĽS v Piešťanoch v roku 1936 povedal: „Demokracia, nakoľko znamená celý národ, je programom, nakoľko však znamená vládny a správny systém, isteže je len prostriedkom, ktorý používam len dotiaľ, kým slúži národu, a nebudem sa klaňať demokracii, keby ona mohla znamenať smrť národa“(9, s. 15).

Ďurčanského antisemitizmus

Už 12. 10. 1938 sa stretnutí s maršalom H. Göringom Ďurčanský podľa nemeckých prameňov vyhlásil: „Židovský problém sa vyrieši podobne ako v Nemecku“ (21, s. 135).

Jeho viaceré antisemitské vystúpenia sú známe už v roku 1938. 25. 10. 1938 na vystúpení v Hlohovci povedal: „Ak sa fluktujúci element židovský tu necíti dobre, nebránime, aby sa stadiaľto vysťahoval tak, ako sem nedávno prišiel. (...) Židovská politika bola a aj dnes je rozkladná. Židia odvláčajú tovar alebo ho skrývajú, rátajúc so zdražovaním. Sme však na stráži a pôjdeme proti ním, tak ako si zaslúžia.“ (7, s. 83)

V Ružomberku 29. 10. 1938 vyhlásil: „Volám slovenský národ na stráž proti domácim i zahraničným židovským špekulantom, ktorí jak jednoduchého roľníka, tak i celý národ priviedli do záhuby“.[4]

Na predvolebnom zhromaždení v Humennom 11. 12. 1938 Ďurčanský vystúpil s ďalším antisemitským tvrdením: „Nevrátia sa viac časy, keď nad nami vládli cudzí ľudia, keď sme boli v úplnom otroctve obchodnom, hospodárskom, politickom, pod útlakom 4% Židov“ (10, s. 67).

Na antisemitské vystúpenia Ďurčanského upozornili aj iní predstavitelia HSĽS. Pavol Čarnogurský v svojich pamätiach voľne citoval Ďurčanského z obdobia tesne po Viedenskej arbitráži. Podľa neho Ďurčanský „...dôvodil Dr. Tisovi, že viedenský verdikt je len následkom zlej politiky Československého predmníchovského štátu a Benešovej koncepcie. A tak isto nepriateľského postoja židov a svetového židovstva, ktoré si v tomto prípade stalo na stranu Maďarov proti nám. Treba, pán predseda (rozumej J. Tiso – E. N.), ihneď po návrate do Bratislavy rozhlasom povedať národu, kto nám zapríčinil toto nešťastie“ (4, s. 241). Na základe nariadenia J. Tisu boli následne realizované deportácie cca. 7500 Židov (dobovo nazývané „postrk“) z územia Slovenska do oblastí, ktoré pripadli po prvej Viedenskej arbitráži Maďarsku. Ak by sme dali do súvislosti Ďurčanského tvrdenie s realitou, musíme konštatovať, že realita bola iná. Vo Viedni nerozhodovali o strate územia južného Slovenska Židia, ale nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Je logické, že útočiť na III. ríšu germanofilský radikál Ďurčanský nemohol. Xenofóbia prenasledovaného Slováka, ktorému „niekto“ vo Viedni ublížil, sa takto obrátila proti Židom na Slovensku, na minoritu bez ochrany, na ktorú si Ďurčanský (ako aj autonómna vláda) mohli trúfať. Strach sa premenil na agresiu (16, s.24 – 101).

Po takýchto antisemitských vystúpeniach neprekvapuje, že Ďurčanský sa 23. 1. 1939 stal členom „Komisie pre riešenie židovskej otázky na Slovensku“, ktorú vytvorila autonómna vláda. Nastala tým fáza inštitucionalizácie antisemitizmu, ktorá mala pomôcť inštrumentalizácii politiky antisemitizmu v podobe návrhov zákonov a nariadení. Vytvorením komisie došlo k systematizácií tejto činnosti. Ďurčanský bol najaktívnejším členom tejto komisie. Stal sa autorom ôsmich návrhov zákonov a nariadení (7, s. 103-4). Už v prvom z jeho návrhov „Zákona o nadobudnutí krajinskej príslušnosti a domovského práva na území Slovenskej krajiny“ bolo určené, kto je Židom na Slovensku. Jednoznačne napísal: „ Tento § (rozumej definovanie, kto je Židom – E. N.) je pilierom celej osnovy zákona a podkladom pre riešenie židovskej otázky na území Slovenskej krajiny, lebo bez určenia, kto je Židom, by to bola stále nedokonalá a polovičatá práca, pri prevádzaní ktorej by sa stále objavovali medzery“ (7, s. 131 – 134). Jeho návrhy svedčia o tom, že Ďurčanský si veľmi dobre uvedomoval, že pri vypracovávaní antisemitskej legislatívy musí byť najprv určené, kto je Židom a od toho sa bude odvíjať ostatná legislatíva tohto druhu. Už podľa tohto návrhu Židia nemohli mať domovské právo na území Slovenska, resp. nemohli ani nadobudnúť príslušnosť ku Krajine Slovenskej (oficiálny názov Slovenska v čase autonómie – E. N.). Týmto spôsobom by bolo Židom na Slovensku znemožnené získať štátne občianstvo. Takáto podmienka bola jasne ovplyvnená nacistickým „Zákonom o ríšskom občianstve“, ktorý patrí medzi norimberské zákony proti Židom, prijaté v septembri 1935. Podľa tohto nacistického zákona sa Židia v Nemecku stali len štátnymi príslušníkmi (Staatsangehörige) a nie ríšskymi občanmi (Reichsbürger), ktorými sa mohli stať len „Árijci“.

Podobne možno uviesť, že v návrhu „Nariadenia vlády Slovenskej krajiny o čiastočnej úprave vlastníctva a držby pozemkového majetku v Slovenskej krajine“ Ďurčanský jasne navrhol, že Židia nemôžu vlastniť na Slovensku pozemkový majetok. V paragrafe 1 spomínaného návrhu bolo uvedené: „/1/ Osoby, ktoré sú Židmi podľa §-u 3 zák. č..../1939 Sl.zák., nemôžu byť vlastníkmi, spoluvlastníkmi, podielnikmi, árendátormi alebo užívateľmi pozemkového poľnohospodárskeho alebo lesného majetku, ležiaceho na území Slovenskej krajiny“ (7, s. 134).

Činnosť spomínanej komisie jednoznačne pomohla tomu, že po vzniku slovenského štátu bola veľmi rýchlo prijatá antisemitská legislatíva, keďže návrhy zákonov i nariadení už nielen existovali, ale na viacerých ministerstvách prešli pripomienkovým konaním. Jedine krátkosť času obdobia autonómie znemožnila prijatie antisemitskej legislatívy.

Ďurčanského meno ako ministra by sme preto našli na všetkých antisemitských právnych normách, ktoré boli prijaté v rokoch 1939-40, resp. do konca júla 1940, kým bol členom vlády.

Po takýchto jeho aktivitách neprekvapuje, že práve Ďurčanský ako zástupca vlády za neprítomného V. Tuku predniesol na zasadnutí Snemu 21. 11. 1939 vládne vyhlásenie, pričom vo vzťahu k Židom povedal: „ (...) Tu však si musíme všimnúť otázky židovskej. Problém tento je pomerne dlho pálčivou otázkou našej vlasti. Veď v niekdajšom Uhorsku tento cudzí, na Slovensku útočište hľadajúci element bol vždy živlom, ktorý bol jadrom protislovenských a maďarizačných tendencií, takže postupom času, ako sa rozmáhal, mestám čiste slovenským vštepoval výzor neslovenský. (Výkriky: Tak je!) Tento prvok nijak nebol druhoradým pri určovaní hraníc nášho štátu. (Výkrik: Tak je!) Príslušníci židovského národa boli akiste veľmi prispôsobiví aj voči vládnucemu režimu v bývalej republike Československej, kde využili situáciu (Výkrik: Hlásili sa ako Čechoslováci!), aby mohli ťažiť hospodársky a mocensky pre seba práve tak ako v niekdajšom Uhorsku. Tak sa potom stalo, že dokiaľ slovenský živel musel utekať do cudziny, keď chcel svoj holý život udržať, zatiaľ prúdy židovských prisťahovalcov nachádzali tu tie najvýnosnejšie existenčné možnosti, takže v krátkom čase skoro všetok obchod., priemysel, financie, slobodné povolania, veľkostatky atď. ocitli sa v ich rukách. Je potom len samozrejmé, že slovenský národ pokladá za potrebné siahnuť k opatreniam, ktoré by odstránili tento nános zo slovenského národného tela v záujme oslobodenia od hospodárskej nadvlády, ktorej sa nad našim ľudom židia postupom času práve na úkor slovenského živlu zmocnili. Vláda v tomto ohľade bude pokračovať dôsledne, cieľavedome, pritom tak, ako to pomery naše dovolia. (Výkriky: Tak je!) I keď náš štát je štátom národným, voči príslušníkom iných národností štátna správa bude pokračovať s tým najväčším porozumením. (…)[5]

V tomto Ďurčanského vystúpení môžeme jednoznačne nájsť niekoľko rovín antisemitizmu. Je to rovina národná -- (Židia pomaďarčovali, boli Čechoslováci – neboli Slovákmi!), rovina hospodárska -- (ovládnutie obchodu, priemyslu, financií). Ďurčanský prichádza aj s riešením tejto situácie najmä v hospodárskej oblasti, keď hovorí, že „(...) slovenský národ pokladá za potrebné siahnuť k opatreniam, ktoré by odstránili tento nános zo slovenského národného tela v záujme oslobodenia od hospodárskej nadvlády, ktorej sa nad našim ľudom židia postupom času práve na úkor slovenského živlu zmocnili. Vláda v tomto ohľade bude pokračovať dôsledne, cieľavedome, pritom tak, ako to pomery naše dovolia.“ Týmto vyjadril ako minister súhlas so všetkými nariadeniami, ktoré sa práve realizovali, resp. sa ich chystali realizovať. Svoje konanie chce zakryť slovenským nacionalizmom, tvrdí, že všetko toto robí v prospech Slovákov.

Z najdôležitejších prijatých antisemitských noriem možno menovať nariadenie 63/1939 Sl. z. z 18. 4. 1939,[6] v ktorom bolo definované, kto je Žid. V nariadení môžeme priamo čítať: „(¹) Za žida sa pokladá bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť:

kto je, alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru,
kto je, alebo bol bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania,
kto pochádza z osoby, uvedenej pod bodmi 1 alebo 2, (vyjmúc takého potomka, ktorý sám prestúpil na niektorú kresťanskú vieru pred 30. októbrom 1918).
kto uzavrel po dni účinnosti tohoto nariadenia manželstvo s osobou, uvedenou pod bodmi 1 až 3, po dobu trvania tohoto manželstva,
kto po dni účinnosti tohto nariadenia žije s osobou, uvedenou pod bodmi 1 až 3, v mimomanželskom spoločenstve, ako aj potomkovia, splodení v takomto spoločenstve.

(²) výnimku v prípadoch zvláštneho zreteľa hodných stanoví vláda. (...).“

Táto definícia bola nevyhnutná, aby bolo presne štátom určené, kto bude postihnutý takýmito nariadeniami. Následne boli prijaté normy, ktoré regulovali počet Židov v rozličných povolaniach. Boli to: vládne nariadenie 74/1939 Sl. z. z 24. 4. 1939 o vylúčení Židov z verejných služieb; vládne nariadenie 137/1939 Sl. z. z 20. 6. 1939 o dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, obchodných a remeselných podnikoch a v iných majetkových podstatách; vládne nariadenie 145/1939 Sl. z. zo dňa 26. 6. 1939 o vylúčení Židov z práv na verejné lekárne a o usmernení počtu židovských zamestnancov v lekárňach; vládne nariadenie 184/1939 Sl. z. zo dňa 25. 7. 1939 o usmernení počtu Židov vo výkone lekárskej praxe.

Ďurčanský tento problém videl v roku 1940 nasledovne: „(...) Pri riešení židovskej otázky bude vláda postupovať celkom cieľavedome. V štátnej a verejnej správe sme už odstránili 70 perc. židovských úradníkov a zamestnancov. Zostávajú už len niektorí zverolekári, lekári a inžinieri, za ktorých niet dosiaľ náhrady. Aj v poslednom čase urobilo sa opatrenie, aby bolo opäť pozbavených praxe 240 židovských lekárov. (...) Čo sa týka pravotárov, tam sa arizácia uskutočnila na 80-90 perc. Dnes nemá žiaden žid kinovú licenciu a zo židovských lekárnikov bolo ich doteraz odstránených 44.“[7] Ďurčanskému ako ministrovi vnútra podliehala aj problematika židovských lekárov a lekárnikov, preto v dobových úradných novinách nájdeme množstvo príkladov zásahov proti Židom v týchto profesiách, ktoré Ďurčanský podpísal.[8]

Viaceré právne normy, ktoré podpísal aj F. Ďurčanský, sa týkali aj arizácií židovského majetku. Vládne nariadenie 147/1939 Sl.z. zo dňa 21. júna 1939 sa týkalo súpisu poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve Židov. Evidencia vlastníctva sa stala predpokladom odobratia tohto vlastníctva. Následne bol 22. 2. 1940 prijatý zákon 46/1940 Sl.z. - o pozemkovej reforme, na základe ktorého bola arizovaná pôda, ktorú vlastnili Židia. Podobne môžeme nájsť Ďurčanského podpis aj na zákone 113/1940 Sl. z. zo dňa 25. apríla 1940. Bol to zákon o židovských podnikoch a o židoch zamestnaných v podnikoch – tzv. prvý arizačný zákon. Na jeho základe mohli byť arizované židovského obchody a živnosti do 50 zamestnancov. Samotný Ďurčanský problematiku arizácií komentoval nasledovne: „(...) Zákon o pozemkovej držbe prispeje tiež k riešeniu židovskej otázky. Ukázalo sa však čoskoro, že nezodpovedá danej potrebe a preto vláda pripravuje novelizáciu tohto zákona, čo sa vybaví asi za 14 dní. Arizačný zákon vstúpil v platnosť 1. júna t. r., ale už dňa 31. mája bola v Ministerstve hospodárstva porada so všetkými županmi o vykonávaní tohto zákona. Každý židovský podnik, ak sa vyskytne schopný kresťanský uchádzač, prejde do árijskej držby, pričom likvidácia kúpnej ceny sa uskutoční do 5 rokov.“[9]

Na pravú mieru treba uviesť aj tvrdenie, že Ďurčanský ako minister vnútra pomohol Židom z Generálneho gouvernamentu dostať sa na Slovensko do tábora vo Vyhniach a tým sa zachrániť. Je pravda, že skupine cca. 200 Židom skutočne MV povolilo príchod na Slovensko a určilo presne štyri podmienky, za ktorých mohli na Slovensku ostať: „1) V zozname uvedené osoby môžu sa zdržať na území Slovenskej republiky po dobu 2 – 3 mesiacov na mieste, ktoré im bude dodatočne určené, 2) v žiadosti označené organizácie sa postarajú o náklad spojený s ich ubytovaním za dobu pobytu na území Slovenskej republiky, za obvyklých podmienok určených Slovenskou národnou bankou, 3) strážnu službu u týchto osôb bude prevádzať Hlinková garda na vlastný náklad uvedených organizácií, 4) v pripojenom zozname uvedené osoby budú v určený čas prevzaté na hraniciach zástupcom polície a zástupcom organizácií“.[10] Táto akcia bola spoločným dielom Židovskej ústrednej úradovne a American Jewish Joint Distribution Commitee (skrátene American Joint). Spomenutá americká židovská charitatívna organizácia aj financovala celú akciu. Slovensko z toho profitovalo na výmennom kurze dolára. Oficiálne bola jeho hodnota 150 vtedajších slovenských korún, Židia v tábore dostávali len 75,- Ks. Okrem pár výnimiek sa týmto Židom nepodarilo emigrovať a boli väčšinou deportovaní v roku 1942 do koncentračných táborov. Ďalší z nich sa dostali z tábora vo Vyhniach po vzniku SNP, ale boli zavraždení po jeho potlačení v Nemeckej, Kremničke a inde (11).

Holokaust nezačal tým, že Židia boli vraždení v plynových komorách, ale ich postupnou osobnou evidenciou (nar. 63/1939 Sl. z.), evidenciou ich majetku (napr. nar. 147/1939 Sl. z.), zákonmi a nariadeniami, ktoré umožňovali arizovanie židovského majetku (napr. zákon 46/1940 Sl. z., zákon 113/1940 Sl. z.). Týmto spôsobom boli Židia postupne vyraďovaní zo spoločnosti. Pauperizovaní Židia bez majetku sa následne stali sociálnou záťažou pre slovenský štát a ako takí boli deportovaní v roku 1942.

Aj keď v roku 1942 Ďurčanský už nebol ministrom, zúčastnil sa prvej fázy politiky antisemitizmu po vzniku slovenského štátu, na ktorú logicky nadväzovala situácia v rokoch 1941--2. V spomínanej Ďurčanského „Bielej knihe“, ktorú napísal po vojne, o týchto svojich aktivitách na poli antisemitizmu nepísal.

Ďurčanského spolupráca s nacistickým Nemeckom.

Už 12. 10. 1938 sa stretol s maršalom H. Göringom. Podľa nemeckého záznamu tohto stretnutia tam prejavil sympatie k Hitlerovi, vyjadril vďaku, že tento umožnil Slovákom právo na sebaurčenie. „Slováci chcú úplnú samostatnosť s najsilnejšími politickými, hospodárskymi a vojenskými väzbami na Nemecko.“ Nemecký vplyv na slovenské vládne miesta bude veľký; prisľúbené menovanie jedného nemeckého ministra (21, s. 135)

Spolu s V. Tukom i A. Machom sa stal jedným z predstaviteľov germanofilského krídla v HSĽS, ktorí chceli získať podporu nacistického Nemecka pre vznik slovenského štátu. Títo slovenskí politici si jasne uvedomili geopolitickú dominanciu tretej ríše v strednej Európe. Pre naplnenie aj svojich osobných ambícií boli ochotní spojiť sa s hocikým. Určite počítali s tým, že takéto postoje im umožnia vo vytvorenom štáte zaujať významné politické postavenia.

Bol autorom „Proklamácie slovenskej samostatnosti z 11. 3. 1939, s ktorou vystúpil vo viedenskom rozhlase, v ktorej vyzýval „A preto odolávajúc sa na právo nášho národa, týmto vyhlasujeme Slovensko za samostatné“.[11]

Preto nemôže prekvapiť, že Ďurčanský sprevádzal J. Tisu 13. 3. 1939 k Adolfovi Hitlerovi (6) a následne sa po vzniku slovenského štátu stal ministrom zahraničných vecí. Sám hodnotil túto situáciu tak, že „bez Hitlera nebolo by došlo k uplatneniu slovenských národných zásad.“[12]

Veľmi dobre si uvedomoval, komu vďačí Slovensko za získanie samostatnosti. Môžeme to čítať aj v jeho telegrame, ktorý 14. 3. 1939 poslal Hitlerovi: „Slovenský národ plný radosti zo samostatnosti vlastného štátu pozdravuje veľkého Vodcu nemeckého národa. Vodcovi nemeckého národa sa cíti zaviazaný veľkou vďakou, pretože mu na základe národného princípu uplatneného v Mníchove umožnil založiť vlastný nezávislý štát. Založenie Slovenského štátu v strednej Európe určite prispeje k stabilizácii mieru medzi národmi, ktoré žijú v tejto európskej zóne. Slovenský národ, ktorý si teraz na základe tohto princípu buduje vlastný nezávislý štát, pevne verí, že tento víťazný princíp aj v budúcnosti nájde dôstojného ochrancu a ručiteľa v nemeckom národe a jeho veľkom Vodcovi.“[13]

Ďurčanského podpis nájdeme pod „Ochrannou zmluvou“, ktorá bola podpísaná 18. – resp. 23. 3. 1939. Podľa článku 1 tejto zmluvy „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Slovenský štát súhlasil s tým, že nacistické Nemecko v západnej časti Slovenska pri hraniciach s Moravou v Malých Karpatoch, Bielych Karpatoch a v Javorníkoch vytvorilo „Ochrannú zónu“. V tomto priestore „vojenské výsostné práva vykonávala nemecká branná moc“ a mohlo umiestniť svoje vojenské jednotky. Územie Slovenska sa tým postupne stalo nástupným priestorom pre nacistické Nemecko v pripravovanej vojne proti Poľsku.

Slovenský štát sa zaviazal v článku 3 tejto zmluvy, že „bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou.“

V článku 4 súhlasili slovenskí politici s koordináciou zahraničnej politiky: „Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.“

V ten istý deň bol podpísaný aj tajný „Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi nemeckou ríšou a štátom Slovensko“, v ktorom súhlasili slovenskí politici, že budú „čo najtesnejšie spolupracovať v hospodárskej a finančnej oblasti“. Podľa tejto dohody malo Slovensko „viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzavretí dohody s Nemeckom a o týchto rokovaniach bude Nemecko priebežne informovať.“ Týmto sa dostal slovenský štát aj do hospodárskej závislosti na nacistickom Nemecku.

Hocijako chcel potom interpretovať Ďurčanský pojem „ochrana“ (podľa neho to bola len garancia existencie štátu a jeho územia) – jazyk zmluvy bol jednoznačný. Nacistické Nemecko sa preto mohlo permanentne dovolávať jej platnosti, keďže zmluva bola podpísaná na 25 rokov. Nemecko jednoznačne vyžadovalo koordináciu vojenskej a zahraničnopolitickej spolupráce. Ďurčanský si ako minister zahraničných vecí musel uvedomiť, že slovenský štát sa po podpísaní tejto zmluvy dostal do politickej, vojenskej i hospodárskej závislosti od nacistického Nemecka.

Ďurčanský sa následne zúčastňoval všetkých rokovaní s Nemeckom, ktoré sa týkali upresňovania východnej hranice „Ochrannej zóny“(17, 22), bojových chemických látok,(18) ale aj rokovaní o Poľsku. Jeho podpis ako ministra nájdeme v januári 1940 na slovensko-nemeckej zmluve o brannom hospodárstve, kde bolo menovite určených 25 slovenských podnikov „vojnového hospodárstva na Slovensku pre účely nemeckého vojnového hospodárstva.“(19)

Napriek tomu všetkému dokázal aj v čase vojny nacistického Nemecka proti Poľsku, ktorej sa Slovensko zúčastnilo na strane Nemecka, povedať nasledovné: „Ak západné demokracie niečo proti Nemecku majú, nech si svoje účty priamo s ním vybavia a nech do toho nemiešajú malé národy, ktoré chcú pokojne žiť v strednej Európe a rozhodovať o svojom živote a osude.“(12, s. 193) Slovenský štát predsa len vďaka nacistickému Nemecku získal naspäť územia na Kysuciach, Orave a Spiši, z ktorých časť stratil v roku 1938 po Mníchove, práve preto, že nacistické Nemecko vtedy pomohlo Poľsku proti Česko-Slovensku.

Súčasne však dokázal na druhej strane povedať: „Protinemecké postavenie slovenskému národu chceli nanútiť západné veľmoci, chceli mať zo Slovenska predvoj. Ale my nie sme predvojom nikoho, my sme predvojom slovenského národa, ktorého právo chceme zabezpečiť, teda nijakých západných demokracií.“[14]

Akú plochu na samostatné vyjednávanie, na nezávislosť či neutralitu mohlo mať Slovensko po takýchto záväzkoch? Akonáhle Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili 3. 9. 1939 vojnu nacistickému Nemecku potom, čo prepadlo Poľsko, z Bratislavy odišiel anglický aj francúzsky konzul. Alebo chcel Ďurčanský využiť nejakú spoluprácu so Sovietskym zväzom? Bola to naivita Ďurčanského ako ministra alebo rovno zavádzanie obyvateľstva, že Slovensko môže za takýchto okolností viesť „relatívne nezávislú politiku?“

Ozaj nechcel Ďurčanský pochopiť elementárne geopolitické súvislosti. Nacistické Nemecko v jeseni 1939 „riešilo“ problém Poľska, následne na jar 1940 Škandináviu (Dánsko, Nórsko) a úspešným vojenským ťažením proti Francúzsku (Belgicku a Holandsku) sa stalo dominantným aj v západnej Európe. Problém Slovenska bol pre tretiu ríšu v podstate uzavretý podpísaním „Ochrannej zmluvy“. V lete 1940 si Hitler do Salzburgu nezavolal len J. Tisa ale aj maďarských a rumunských a bulharských politikov, aby riešil problémy strednej a juhovýchodnej Európy. Ďurčanský musel odísť. Jednoducho Nemci žiadali niekoho hlavu. Nakoniec nebolo to v slovensko-nemeckých vzťahoch nič nové. Už v roku 1939 jasne zasiahli do vnútornej politiky Slovenska, keď z nej musel odísť Karol Sidor, ktorý ich sklamal v marcových dňoch 1939. Jozef Tiso proti tomu nič neurobil ani v prípade Sidora ani Ďurčanského. Vojtech Tuka ako premiér a súčasne aj minister zahraničných vecí bol iste voči Nemcom ešte ústretovejší, alebo len „pragmaticky“ prijal realitu nemecko-slovenských vzťahov? Tuka sa chcel za každú cenu udržať pri moci.

Ďurčanský následne pôsobil v rokoch 1940 – 1945 ako profesor na právnickej fakulte v Bratislave.

Z jesene 1944 existuje návrh vyslanca nacistického Nemecka H. Ludina na jeho aktivovanie v politickom živote. Nacistické MZV s tým nesúhlasilo. Podobne s tým nesúhlasili ani orgány nemeckej tajnej polície SD.

V septembri 1944 po vzniku SNP došlo k aktivizácii tzv. mladoľudákov. Ďurčanský sa stal spiritus movens ich memoranda z 20. 9. 1944, ktoré adresovali J. Tisovi. Na jednej strane v ňom žiadali potrestanie všetkých, ktorí podporili Povstanie, chceli uskutočnenie „dôsledného autoritatívneho systému v Strane a štáte“, očistu HSĽS i verejného života. Žiadali radikálne „vyriešenie židovskej a českej otázky“ ako aj intenzívnejšiu spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Isteže autori memoranda vyzdvihovali aj ideu slovenskej samostatnosti a jednoznačne sa stavali obnoveniu spoločného česko-slovenského štátu. V rovnakom duchu vystupoval aj Ďurčanský.[15]

Ďurčanský naďalej vystupoval aj ako germanofil a presadzoval spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Ešte v januári 1945 napísal: „Preto nie je nič neprirodzeného v spolupráci nás Slovákov, národa 3-miliónového s 90-milionovým národom nemeckým. Pramení ona z toho samozrejmého príkazu spolupracovať s každým, kto naše právo na život a slobodu rešpektuje. Vychádzajúc z toho hľadiska, nie je nič nelogického alebo nepochopiteľného, že v tomto svetovom zápolení octli sme sa na terajšom mieste. (...) Bojujeme jednoducho po boku toho, kto toto naše právo uznáva a proti tomu, kto nás oň chce obrať. (...) Je teda samozrejmé, že sa ocitáme po boku toho, kto nás rešpektuje, v boji proti tomu, kto nás chce obrať o výdobytky slobody. Iný postup bol by nelogický, protizmyselný. V danom prípade nejde o zahranične politickú orientáciu, ale ide o otázku života, teda o niečo, kde výber nie je možný a je nemysliteľný. Nik nerozhodne sa pre smrť, ale dá prednosť životu. (...)“[16]

Ďurčanský je za spoluprácu s nacistickým Nemeckom „až do konca“ z dôvodov slovenského extrémneho nacionalizmu. Aj v prípade Ďurčanského môžeme nájsť ten klasický oblúk slovenského politického nacionalistu, ktorý v roku 1939 tvrdil, že národ je dôležitejší ako štát. Preto bolo dôležitejšie zachovanie slovenského národa ako udržanie Česko-slovenskej republiky v marci 1939. Na konci vojny však už tvrdil (podobne ako J. Tiso), že bez slovenského štátu zanikne slovenský národ. Čiže od hypertrofie národa prešiel k hypertrofii slovenského štátu.

Nakoniec Ďurčanský ani po vojne neprotestoval proti vstupu Slovenskej republiky do vojny proti ZSSR, práve naopak, obhajoval ho ako „preventívne opatrenie diktované vlastnou bezpečnosťou a zachovaním vlastnej existencie“. Počas vojny ani po jej skončení nevystúpil proti tomu, že sa Slovensko pridalo k Paktu troch (24. 11. 1940), resp. k Paktu proti Kominterne (25. 11. 1941). Po vojne dokonca tvrdil, že Slovensko nevyhlásilo vojnu USA, čo však nebola pravda. Nakoniec Spojenci (USA, Veľká Británia a ZSSR) spoločne porazili nacistické Nemecko, jeho spojencov a satelity. Svojou politikou spojil Ďurčanský existenciu slovenského štátu s víťazstvom nacistického Nemecka vo vojne. Vojnová??? sa však skončila našťastie víťazstvom Spojencov.

V roku 1947 bol Ďurčanský odsúdený Národným súdom v neprítomnosti na trest smrti ako vojnový zločinec. Doteraz nebol rehabilitovaný, ani amnestovaný.

Počas svojho politického pôsobenia 1938 – 1940 vystupoval a konal jednoznačne proti politickému pluralizmu a parlamentnej demokracii. Zasadzoval sa za dohodu s nacistickým Nemeckom ešte aj v roku 1945. Jednoznačne bol aj antisemitom. Isteže jeho vystupovanie môžeme zdôvodniť z pozície politiky extrémneho politického nacionalizmu. Je však otázne, či práve takýto typ politiky si máme v súčasnej Európe pripomínať. Európa sa po druhej. svetovej vojne takejto politike vyhýba. Aj preto bola možná ekonomická, vojenská a postupne aj politická integrácia, ktorej súčasťou sme sa stali aj my.

Doyen idey Európy Ortega y Gasset, reagujúc na nekritický prístup k politickému nacionalizmu, v svojej známej eseji De Europa meditatio quedam už v roku 1949 napísal: „(...)[17] veril v princíp národnosti vierou uhliara, lebo vtedy sa verí, pretože sa verí, a vďaka tomu neobmedzene a bez rozvahy“ (20, s. 83).

Akú spojitosť má činnosť Ďurčanského so súčasnou Európou politickej demokracie a parlamentarizmu, ktorej sme konečne súčasťou?

Postava Ďurčanského i dejiny slovenského štátu sú súčasťou dejín Slovenska. Je však otázne, či práve takáto postava má byť pripomínaná v pamäti národa. Teda pamätníkom, okolo ktorého budú chodiť Slováci i obyvatelia Rajca ešte roky, desaťročia... Pamäť národa máme postupne kultivovať prostredníctvom vzorov, ktoré skutočne stoja zato. Ďurčanský svojím konaním ako politik slovenského štátu i obhajobou tejto politiky po druhej svetovej vojne v Bielej knihe medzi vzory súčasnej Európy určite nepatrí.

Minulý rok bol vo Zvolene odhalený pamätník Park ušľachtilých duší – Slovákom, ktorí pomáhajúc Židom v čase holokaustu, prišli o život. Nakoniec aj v Rajci sa chystá odhalenie pamätnej tabule zavraždeným židovským obyvateľom, ktorí boli deportovaní počas druhej svetovej vojny. Môžeme teda odhaliť pamätník obetiam holokaustu a súčasne aj politikovi, ktorý realizoval politiku antisemitizmu a vystupoval aktívne za spoluprácu s nacistickým Nemeckom?

LITERATÚRA:

1. BAKA, Igor. Politický systém a režim Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1940. Bratislava : Vojenský historický ústav 2010.

2. BROSZAT, Martin. Uchopení moci. Praha : Lidové noviny 2002.

3. BYSTRICKÝ, Valerián. Politické rozvrstvenie spoločnosti na Slovensku vo svetle obecných volieb roku 19389. Historický časopis, 40, 1992, č. 4, s. 438 – 456.

4. ČARNOGURSKÝ, Pavol. 6. október 1938. Bratislava 1993.

5. ĎURČANSKÝ, Ferdinand. Biela kniha. 1. diel. Trenčín 1993.

6. ĎURČANSKÝ, Ferdinand. S Tisom u Hitlera. Vznik Slovenskej republiky. In Vznik Slovenského štátu. 14. marec 1939. Spomienky aktérov historických udalostí. 1. diel. (eds. V. Bystrický – R. Letz – O. Podolec). Bratislava : AEPress 2007, s. 62 –70.

7. Holokaust na Slovensku. Obdobie autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939). Bratislava 2001.

8. KAMENEC, Ivan. Po stopách tragédie. Bratislava : Archa 1991.

9. KOČIŠ, Aladár. Náš siedmy zjazd. Bratislava 1936.

10. MICHNOVIČ, Imrich. Prejavy antisemitizmu v okresoch Zemplína v období autonómie Slovenska (6. 10. 1938 – 14. 3: 1939). In PEKÁR, M. (ed.) Ročenka Katedry dejín Fakulty humanitných a prírodovedných vied Prešovskej univerzity 2002. Prešov : Katedra dejín FHPV PÚ v Prešove, 2002, s. 67.

11. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Akcia Nisko a židovský tábor vo Vyhniach. In NIŽŇANSKÝ, E.: Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava : Kalligram 2010.

12. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Slovenská účasť vo vojne proti Poľsku 1939. Občan Slovenska v zajatí propagandy vtedajších vládnych predstaviteľov. Úvahy a dokumenty. In Studia historica Nitriensia VI/1997, s. 169 – 216.

13. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Voľby do snemu Slovenskej krajiny v roku 1938. In Studia historica Nitriensia VII/1998, s. 163 – 204.

14. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Zásahy do samosprávnych orgánov (najmä mestských a obecných zastupiteľstiev a rád) v období autonómie Slovenska 1938/39. In Studia historica Nitriensia IX/2001, s. 121 – 152.

15. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Zmocnenie sa vlády HSĽS v roku 1938/39 na Slovensku a „Machtergreifung 1933/34 v Nemecku. In NIŽŇANSKÝ, E,: Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava : Kalligram 2010, s. 14 – 44.

16. NIŽŇANSKÝ, Eduard. Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov : Universum 1999.

17. NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Pôsobenie nemeckej vojenskej komisie na Slovensku v roku 1939. Vojenská história, 11, 2007, č. 4, S. 36- 59.

18. NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Príprava a podpísanie slovensko-nemeckej dohody o bojových chemických látkach a ich výrobných zariadeniach. Vojenská história, 10, 2006, č. 3, s. 90 – 123.

19. NIŽŇANSKÝ, Eduard – TULKISOVÁ, Jana. Príprava a podpísanie slovensko-nemeckej zmluvy o vojnovom hospodárstve z 30. 1. 1940. Vojenská história, 10, 2006, č. 4, s. 109- 125.

20. ORTEGA Y GASSET: Evropa a idea Národa. Praha : Mladá fronta 1993, s. 83.

21. „Tretia ríša“ a vznik Slovenského štátu. Dokumenty I. M. Schvarc – H. Holák – D. Schriffl (eds.) Bratislava 2008.

22. TULKISOVÁ, Jana. Činnosť Nemeckej vojenskej komisie na Slovensku o ohraničenie ochranného pásma. In: Slovensko medzi 14: marcom 1939 a salzburskými rokovaniami. Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI. (eds. M. Pekár – R. Pavlovič). Acta Facultatis Philosophicae universitatis Prešoviensis, Historický zborník 9 (AFPhUP 187/269). Prešov 2007, s. 419 – 433.

Príloha I.

Smluva

o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom.

NEMECKÁ VLÁDA

SLOVENSKÁ VLÁDA

sa dohodly vzhľadom na to, že sa Slovenský štát dal pod ochranu Nemeckej ríše, z toho vyplývajúce dôsledky upraviť smluvou. Za tým účelom podpísaní splnomocnenci oboch vlád sa dohodly na týchto ustanoveniach:

Článok 1

Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.

Článok 2

Na prevedenie ochrany prevzatej Nemeckou ríšou má nemecká branná moc právo v pásme, ktoré je na západe ohraničené hranicou Slovenského štátu a na východe všeobecnou čiarou východného okraju Malých Karpát, východného okraju Bielych Karpát a východného okraju pohoria Javorníkov, kedykoľvek zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené silou, ktorú pokladá za potrebnú.

Slovenská vláda urobí opatrenia, aby pre tieto stavby potrebná zem a pôda bola daná k dispozícii nemeckej brannej moci. Taktiež dá Slovenská vláda súhlas k úprave, ktorá je potrebná k bezcolnému zásobovaniu nemeckých oddielov a k bezcolným dodávkam z Ríše pre vojenské stavby.

V pásme popísanom v ods. 1 vykonáva vojenské výsostné práva nemecká branná moc.

Osoby nemeckej štátnej príslušnosti, ktoré sú zamestnané v popísanej oblasti na základe súkromného-smluvného pomeru stavaním vojenských objektov, podliehajú v tejto veci nemeckému súdnictvu.

Článok 3

Slovenská vláda bude svoje vojenské sily organizovať v úzkej shode s nemeckou brannou mocou.

Článok 4

Primerane ochrannému dohodnutému pomeru bude slovenská vláda viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej shode s nemeckou vládou.

Článok 5

Táto smluva vstupuje podpísaním hneď v účinnosť a platí na dobu 25 rokov. Obe vlády sa dorozumejú pred uplynutím tejto lehoty o včasnom predĺžení tejto smluvy.

Na dôkaz toho podpísali splnomocnenci obidvoch strán túto smluvu v dvoch vyhotoveniach.

Viedeň, 18. marca 1939

Berlín, 23. marca 1939

ZA NEMECKÚ VLÁDU:

von Ribbentrop e.h.

ZA SLOVENSKÚ VLÁDU:

Dr. Jozef Tiso v. r.

Dr. Vojtech Tuka v. r.

Dr. F. Ďurčanský v. r.

Slovenský zákonník, 1940, č. 226. s. 363-364.

DÔVERNÝ PROTOKOL

O HOSPODÁRSKEJ A FINANČNEJ SPOLUPRÁCI

MEDZI NEMECKOU RÍŠOU A ŠTÁTOM SLOVENSKO

Podpísaní splnomocnenci ríšskonemeckej vlády a slovenskej vlády sa dnes dohodli, že Nemecká ríša a Slovenský štát budú čo najtesnejšie spolupracovať v hospodárskej a finančnej oblasti na podklade nasledujúcich ustanovení:

Článok I.

Spolupráca bude zahrňovať najmä:

1.) Zvyšovanie a usmerňovanie slovenskej poľnohospodárskej produkcie so zreteľom na odbytové možnosti v Nemecku, napr. zvýšenie chovu ošípaných a zvyšovanie výroby mlieka.

2.) Rozvoj slovenského drevárskeho a lesného priemyslu vytvorením dlhodobých hospodárskych plánov so zreteľom na odbytové možnosti v Nemecku.

3.) Preskúmanie, rozvoj a zúžitkovanie slovenských prírodných zdrojov. Pritom sa vychádza z toho, že prírodné zdroje, pokiaľ nebudú potrebné na uspokojenie vlastnej potreby Slovenska, sa majú dať v prvom rade k dispozícii Nemecku. Celý geologický prieskum bude odovzdaný „Ríšskemu úradu pre geologický výskum“. Vláda Slovenského štátu začne čo najskôr s preverovaním, či doterajší vlastníci kutacích povolení a oprávnení splnili svoje zákonne stanovené živnostenské záväzky a ak boli tieto záväzky zanedbané, kutacie povolenia a oprávnenia zruší.

4.) Rozvoj a usmerňovanie priemyselnej produkcie s ohľadom na nemecké a slovenské životné záujmy a tržné pomery a spoluprácu v oblasti vývozu priemyselných a iných výrobkov.

5.) Budovanie dopravného a prepravného systému na Slovensku.

Článok II.

Slovensko si vytvorí vlastnú menu a Slovenskú národnú banku ako centrálny ceduľový ústav.

Nemecko bude podporovať Slovensko pri založení Slovenskej národnej banky a pri zriadení a realizácii hospodárenia s devízami.

Ríšskonemecká banka sa bude podieľať vhodným spôsobom na zriadení Slovenskej národnej banky a vyšle do riaditeľstva tejto banky poradcu, ktorý bude spolupracovať pri všetkých dôležitých rozhodnutiach. Slovenská vláda priberie tohto poradcu aj ku zostavovaniu a plneniu svojho štátneho rozpočtu a bez jeho súhlasu neschváli žiadne úvery.

Nemecké platobné prostriedky, ktoré sa dostali na Slovensko v priebehu vojenského nástupu v marci 1938, sa stiahnu podľa kurzu 1 Kč = 10 ríšskych fenigov.

Národnej banke v Prahe sa plánuje dať pokyn, aby okamžite previedla do Bratislavy čiastku 350 miliónov Kč kvôli odstráneniu platobných ťažkostí na Slovensku.

Článok III.

Obidve vlády budú ihneď rokovať o dohodách ohľadne úpravy obchodného a platobného styku. Tieto dohody sa uzavrú najmä na tom základe, že Nemecko bude odoberať slovenský poľnohospodársky, lesný a iný tovar vrátane prírodných zdrojov a za to bude dodávať hotové výrobky, polotovary a investičné celky.

Slovensko bude viesť hospodárske rokovania s inými štátmi až po uzavretí dohody s Nemeckom a o týchto rokovaniach bude Nemecko priebežne informovať.

Colná únia medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom sa neplánuje. Avšak na prechodné obdobie sa zatiaľ povoľuje oslobodenie od cla medzi Slovenskom na jednej strane a Protektorátom Čechy a Morava a sudetskými územiami na druhej strane.

Článok IV.

Tento protokol nadobúda účinok v deň jeho podpisu. Obe strany budú s protokolom narábať prísne dôverne a jeho obsah oznámia len za obojstranného súhlasu.

V Berlíne 23. marca 1939 Za slovenskú vládu:

Za ríšskonemeckú vládu: VOJTECH TUKA

v. RIBBENTROP Dr. F. ĎURČANSKÝ

Prameň: Akten zur deutschen auswärtigen Politik (ADAP), Serie D, zv. IV. , dokument 40.

[1] Toto je nesprávny názov. Po 8. 11. 1938 existovala „Hlinkova slovenská ľudová strana – Strana slovenskej národnej jednoty“. Tento názov sa používal len krátko – najmä v čase pripravovaných volieb v decembri 1938.

[2] Toto je nesprávny dátum. Správne 8. 11. 1938.

[3] Slovák, 18. 1. 1945.

[4] Slovák, 1. 11. 1938.

[5] Snem SR, Tesnopisecká správa z 15. zasadnutia Snemu SR 21. 11. 1939.

[6] Slovenský zákonník 1939.

[7] Slovák, 7. 6. 1940.

[8] Úradné noviny 1939, 23. 11. 1939, s. 491-492; Úradné noviny 1939, 9. 12. 1939, s. 513-514 a i.

[9] Slovák, 7. 6. 1940.

[10] Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka v Žiari nad Hronom so sídlom v Kremnici, fond Okresný úrad v Novej Bani, kartón 27, 542/42 prez.

[11]http://sk.wikisource.org/wiki/Proklam%C3%A1cia_slovenskej_samostatnosti_z_11._3._1939_(Ferdinand_%C4%8Eur%C4%8Dansk%C3%BD).

[12] Slovenská pravda, 12. 9. 1939.

[13] Politisches Archiv des Auswärtiges Amtes, Berlin, fond R 103 775.

[14] Slovenská politika, 5. 9. 1939.

[15] Slovák, 2. 2. 1945, Slovák 11. 2. 1945.

[16] Slovák, 18. 1. 1945.

[17] Gasset v tomto prípade menoval nemeckého historika F. Meineckeho.