Syndróm Barča

Verím, že na mene záleží. Už ako malá som si rada listovala v Majtánovej a Považajovej knižke Meno pre naše dieťa. Bavilo ma objavovať etymológiu, vidieť mená v historickej súvislosti. Dodnes dokážem oceniť, keď rodičia vyberú dieťaťu pekné krstné meno, ktoré ladí s priezviskom. Napríklad taký Haruki Murakami. Keď to meno vyslovíte nahlas, znie ako dokonalá minimalistická poézia.

Keď som sa pred ôsmimi rokmi presťahovala do Brna, stala sa zo mňa „Barča“. Nebola som z tejto verzie svojho mena nadšená (najmä keď Barča sa volal každý druhý pes v okolí), ale myslela som si, že je to len moja súkromná antipatia, kým ktorási moja slovenská kamarátka v návale úprimnosti nezvolala: „Nemôžete Barboru volať nejako inak ako Barča? To je príšerné!“ Môjho dnes už manžela to úprimne zmiatlo. Vysvetlil, že meno Barbora je pritvrdé a Barborka sa hovorí malým dievčatkám. Ešte spomenul Boženu Němcovú a Barunku, ale bolo jasné, že tadiaľ cesta nepovedie.

Postupne som si uvedomila, že sa stretávam s Helčou a Jančou a Lenčou a Alčou. Že, skrátka a dobre, kde sa dá, tam moji moravskí spolubratia pichnú príponu –ča. Pýtala som sa kamarátok, či im to neprekáža, ale iba na mňa začudovane pozerali – veď je to normálna zdrobnelina! No neviem, oponovala som, zdrobnelina je Helenka a Janka... Už sa mi neotvára nožík vo vrecku, keď švagriná zvoláva netere Áďu a Barďu (rozumej: Adélu a Barboru) a kamarát medzi rečou prehodí, či by som jedného dňa mohla učiť po anglicky jeho Adisa (rozumej Adama). „Syndróm Barča“ som odložila ad acta. Až kým som neotehotnela a veľmi starostlivo nevybrala meno pre vlastné dieťa – volá sa Ráchel. Reakcie na Morave – na rozdiel od Slovenska – boli zväčša veľmi zarazené. „A proč nevyberete nějaké hezké české jméno?“ pýtali sa ma jedni. A potom – nástojčivejšie: „A jak jí budete říkat?“ (Uznajte, „Ráchelča“ by bol naozaj úlet, pomyslela som si.) Keďže mi tieto otázky kládol takmer každý, nakoniec som vybuchla. „Ak si myslíte, že vaša Evička, Anička, Honzík, Tomáško a Adamko sú pekné české mená, tak vedzte, že sme čerpali z rovnakého zdroja. A budeme ju volať Ráchelka. Nechápem, že najateistickejší národ v Európe má takú silnú potrebu držať sa tzv. tradičných českých mien,“ uzatvárala som štipľavo.

Keď sa nám malo narodiť druhé dieťa (volá sa Valerie), aspoň desať ráz som prešla český i slovenský kalendár. Nevedela som sa rozhodnúť – a manžel odmietol „ďalšie židovské meno“. Pri pravidelnom listovaní českým kalendárom som si však čoraz častejšie kládla otázku, kto ho, preboha, zostavil? (Dodnes neviem a stále ma to zaujíma.) Ten človek akoby nemal základné informácie o etymológii mien, keďže mnohé sa tam vyskytujú duplicitne, len v skrátených alebo zdrobnených podobách. Ešte ako-tak chápem, že spoločné meniny neoslavujú Ján a Ivan, hoci ich mená majú rovnaký pôvod. Už menej mi je jasné, prečo sa na jeden deň nevyhradí mužská a ženská podoba toho istého mena (Ján/Jana, Michal/Michaela a pod.). Zdá sa mi, že každému musí udrieť do očí, že Miloš a Miloslav, Sandra a Alexandra, Bořivoj a Bořek, Pavla a Pavlína, Nataša a Natália a mnohí ďalší by meniny mali oslavovať spoločne – veď ide o to isté meno. Nie, český kalendár každému z nich veľkodušne venoval osobitnú kolónku. Ale uznajte, prečo má Elena meniny spolu s Herbertom, a nie s Helenou??? Úplne najlepšie je na tom Petr, ktorý v Čechách oslavuje meniny dvakrát – raz vo februári, druhý raz spolu s Pavlom na konci júna.

Keď som sa v rámci materskej prihlásila na rekvalifikačný podnikateľský kurz, môj prvý návrh projektu bol prepracovanie českého kalendára – v zmysle zachovania tradícií, ale aj logiky. Bohužiaľ, školiteľ si myslel, že žartujem...