Islamská výnimka

Takmer na každej konferencii alebo seminári o terorizme, ktoré organizujú think tanky a univerzity po 11. septembri 2001, každý, kto chce vyzerať hĺbavo a seriózne, hovorí rozvážnym tónom: „Musíme bojovať nielen proti terorizmu, ale aj proti jeho koreňom.“ Za touto otrepanou frázou nasleduje návrh nového Marshallovho plánu na odstránenie chudoby v moslimskom svete. A kto by už len namietal proti odstráneniu chudoby? Problém tejto diagnózy spočíva v tom, že neberie do úvahy nepríjemný fakt, že totiž teroristická sieť al-Káida nepozostáva z chudobných a odcudzených.

Očividne to platí aspoň o špičke al-Káidy. Bin Ládin sa narodil v rodine, ktorej majetok presahuje 5 miliárd dolárov. A niečo podobné platí o mnohých jeho kľúčových spoločníkoch, napríklad o jeho zástupcovi Zawáhrím, ktorý kedysi pracoval ako chirurg v Káhire a pochádza z najvyšších vrstiev egyptskej spoločnosti. Jeho otec bol významný profesor Káhirskej univerzity, starý otec hlavný imám v al-Azhare (najvýznamnejšie centrum hlavného islamského prúdu v arabskom svete) a jeho strýko prvý generálny tajomník Arabskej ligy. Pozrime sa ďalej na Mohammeda Attu, pilota prvého lietadla, ktoré narazilo do Svetového obchodného centra. Pochádzal z modernej a umiernenej egyptskej rodiny. Jeho otec bol právnik. Mal dve sestry, profesorku a lekárku. Atta sám študoval v Hamburgu, podobne ako niekoľkí ďalší teroristi. Zdá sa, že dokonca aj nováčikovia v hierarchii al-Káidy sú vzdelaní muži zo strednej vrstvy. V tomto zmysle sa ani John Walker Lindh, chlapec z Kalifornie, ktorý odmietol americký životný štýl a pridal sa k Talibanu, nelíši od mnohých svojich fundamentalistických spoločníkov. V skutočnosti by sa dalo povedať, že vzhľadom na jeho maturitu v porovnaní s ich inžinierskymi titulmi je výrazne menej vzdelaný než oni.

Častou základňou teroru sú miesta, ktoré za posledných tridsať rokov zažili veľký prílev bohatstva. Spomedzi devätnástich teroristov, ktorí 11. septembra uniesli štyri lietadlá, pätnásti pochádzali zo Saudskej Arábie, najväčšieho vývozcu ropy na svete. Je nepravdepodobné, že chudoba bola to, čo ich najviac hnevalo. Napokon, Egypt – ďalší veľký zásobovateľ al-Káidy – nie je podľa medzinárodných meradiel chudobná krajina. Príjem na hlavu je 3 690 dolárov, čo ho stavia v rebríčku niekam doprostred a v poslednom desaťročí jeho hospodárstvo rastie o slušných 5 percent ročne. Nie je to síce závratne veľa, ak vezmeme do úvahy nárast populácie, ktorá stúpla asi o tri percentá, no mnohé iné štáty si počínajú oveľa horšie. A predsa nesplodili hordy mužov ochotných naviesť lietadlo na manhattanské mrakodrapy. Ak príčinou teroru je chudoba, regrúti al-Káidy by mali pochádzať zo subsaharskej Afriky alebo južnej Ázie, nie z Blízkeho východu.

A nevysvetľuje ho ani nerovnosť. Štandardné meradlo nerovnosti príjmov v krajine sa nazýva Giniho index. Nižší Giniho index je lepší; v Brazílii je 60, Belgicku 25 a v Egypte 28,9, čo je nižší index než v takmer všetkých latinskoamerických krajinách a väčšine ostatných rozvojových krajín. V skutočnosti ide o trochu rovnejšie prerozdelenie príjmov než vo Francúzsku, ktorého index je 32,7. Horných 30 percent egyptskej populácie tvorí 64 percent hrubého domáceho produktu (HDP); vo Francúzsku horných 30 percent tvorí 65 percent HDP. Spodných 30 percent obyvateľov Egypta tvorí 14,2 percenta HDP; vo Francúzsku rovnaká vrstva tvorí len 10 percent. Štáty Perzského zálivu, ktoré takéto údaje nezverejňujú, pravdepodobne vykazujú vyššiu mieru nerovnosti, no zrejme nedosahujú úroveň nerovnosti, aká je, povedzme, v Brazílii, Kolumbii a Nigérii.

Kríza v arabskom svete má však aj významný hospodársky rozmer. Problémom tu nie je chudoba, ale bohatstvo. Režimy, ktoré nadobudli bohatstvo vďaka prírodným zdrojom, nemajú sklon rozvíjať sa, modernizovať či nadobudnúť legitimitu. Arabský svet je výkladnou skriňou tejto teórie štátov trustových fondov. A platí to nielen o veľkých producentoch ropy. Napríklad Egypt, ktorý je síce malý, ale významný exportér ropy a plynu. Ročne zarába 2 miliardy dolárov na tranzitných poplatkoch lodí prechádzajúcich Suezským prieplavom a ďalších 2,2 miliardy dolárov ročne dostáva ako pomoc od Spojených štátov. Okrem toho získava veľký obnos na prevodoch peňazí, ktoré posielajú domov Egypťania pracujúci v Perzskom zálive. Vcelku značný podiel svojho HDP získava bezprácne. Alebo Jordánsko, progresívny a liberalizujúci sa štát. Ročne získava miliardu dolárov pomoci od Spojených štátov. Aj keď sa môže zdať, že ide o malú čiastku, treba si uvedomiť, že HDP Jordánska predstavuje len 17 miliárd dolárov. Takmer 6 percent jeho ročných príjmov tvorí zahraničná pomoc od jedného štátu.

Ľahko nadobudnuté peniaze znamenajú malú ekonomickú alebo politickú modernizáciu. Bezprácny príjem zbavuje vládu potreby zdaniť svojich obyvateľov a výmenou za to sa im prakticky nemusí zodpovedať, byť transparentná či zastupovať svoj ľud. Blízkovýchodné režimy požadujú len málo od svojho obyvateľstva a výmenou za to im takisto dávajú len málo. Ďalší nepriaznivý následok bohatstva odvodeného od prírodných zdrojov je dostatočné bohatstvo vlády, ktorá môže pôsobiť represívne. Vždy sa nájde dostatok peňazí na políciu a armádu. Napríklad Saudská Arábia míňa 13 percent svojho HDP na armádu a podobne je na tom aj Omán. Kuvajt vynakladá asi 8 percent. Rôzne odhady hovoria o tom, že Irak pred vojnou v Perzskom zálive investoval do armády ročne 25 až 40 percent. Táto nezvyčajne vysoká miera výdavkov nepochybne sčasti súvisela s iránsko-irackou vojnou, ale aj s obrovskou domácou spravodajskou sieťou, ktorú si vydržiaval Saddám a jeho strana Baas.

Mnohé na ropu bohaté štáty celé roky tvrdili, že ich ohromné príjmy im zabezpečia modernizáciu. Poukazovali pritom na veľký záujem Saudov a Kuvajťanov o západniarsky tovar od hamburgerov od McDonald’s, cez hodinky značky Rolex po limuzíny Cadillac. Dovoz západného tovaru je jednoduchý, dovoz náplne modernej spoločnosti, t. j. voľného trhu, politických strán, zodpovednosti, vlády zákona už nie. To pokladajú nielen za ťažké, ale aj nebezpečné pre vládnuce elity. Štáty Perzského zálivu uprednostnili nekvalitnú podobu modernizácie prostredníctvom tovaru a dokonca aj robotníkov dovezených z cudziny. Ich modernosť nepramení z domácich zdrojov. Ak ropa zajtra zmizne, tieto štáty budú mať celé desaťročia len málo, čím by sa mohli pochváliť, azda len nadmerne rozvinutou schopnosťou ako tráviť voľný čas.

Strach z pozápadnenia

Pred asi desiatimi rokmi som v neformálnom rozhovore s istým postarším arabským intelektuálom vyjadril svoj pocit márnosti nad neschopnosťou vlád na Blízkom východe liberalizovať svoje hospodárstvo a spoločnosť tak, ako sa to podarilo štátom juhovýchodnej Ázie. „Pozrite sa na Singapur, Hongkong a Soul,“ poukázal som na ich výnimočné ekonomické úspechy. Ten milý, sympatický, vzdelaný a prozápadný novinár sa vystrel a ostro odvetil: „Čo tam po nich. Jednoducho sa opičia po Západe. Ich mestá sú lacné kópie Houstonu a Dallasu. Bolo by to v poriadku, keby išlo o rybárske dediny, no my sme dediči jednej z najväčších civilizácií sveta. Nemôžeme sa stať perifériou Západu.“

Tento pocit hrdosti a pádu je podstatou arabského problému. Znemožňuje hospodársky rozvoj a politický pokrok prináša problémy. Amerika považuje modernizáciu za niečo, čo je dobré po každej stránke, a v jej prípade to platí takmer na 100 percent. Pre arabský svet však modernizácia znamená jedno zlyhanie za druhým. Ani jedna cesta – socializmus, sekularizmus či nacionalizmus – nikam neviedla. Ľudia si často lámu hlavu, prečo sa arabské krajiny neusilujú o sekularizmus. V skutočnosti sa oň väčšina z nich usilovala skoro celé minulé storočie. Arabi dnes spájajú zlyhanie ich vlád so zlyhaním sekularizmu a západnej cesty. Arabský svet je rozčarovaný Západom namiesto toho, aby cítil sklamanie zo svojich vlastných vodcov.

Nová a intenzívna globalizácia, ktorá prekvitala v 90. rokoch minulého storočia, zasiahla arabský svet zvláštnym spôsobom. Tamojšia spoločnosť je dostatočne otvorená, takže modernizácia ju môže rozložiť, nie je však natoľko otvorená, aby sa dokázala niesť na jej vlne. Arabi sledujú televízne šou, živia sa rýchlym občerstvením a pijú sódu, no neprijímajú nefalšovanú liberalizáciu v ich spoločnosti s rastúcimi príležitosťami a väčšou otvorenosťou. Nevidia ekonomické možnosti a dynamiku. Rovnaké elity ďalej ovládajú všetko. Globalizácia v arabskom svete znamená iba karikatúru jej kritikov, hromadu západných výrobkov a bilbordy. Pre elitu arabského sveta to znamená viac tovaru. No pre časť z nich je to aj znepokojujúci jav, ohrozujúci ich pohodlnú mocenskú základňu.

Táto zmes očarenia a odporu voči Západu spolu s modernizáciou vyslovene zmiatla arabský svet. Mladí ľudia, často vzdelanejší než ich rodičia, v snahe nájsť si prácu opúšťajú tradičné dediny. Prichádzajú do hlučných, preľudnených miest, ako je Káhira, Bejrút, Damask, alebo sa vydávajú za prácou do štátov bohatých na ropu. (V istom období takmer 10 percent egyptskej populácie v produktívnom veku pracovalo v štátoch Perzského zálivu.) V tomto novom svete sa stretli s veľkou majetkovou nerovnosťou a so zmätočnými vplyvmi modernizácie. Väčšinu znepokojilo, keď videli nezahalené ženy na verejných miestach, v autobusoch, v kaviarňach či v zamestnaní. Zoči-voči sa stretávajú s protirečeniami moderného života, vyhľadávajú bohatstvo nového sveta, ale aj tradície a istoty toho starého.

Globalizácia zastihla arabský svet v zlom demografickom okamihu. Jeho spoločnosť prežíva obrovský prílev mladých ľudí; viac ako polovica arabského obyvateľstva má menej ako dvadsaťpäť rokov. Celých 75 percent obyvateľov Saudskej Arábie má menej ako tridsať rokov. Nárast počtu nespokojných mladých ľudí je pre ktorúkoľvek krajinu zlá správa. Takmer všetky zločiny v každej spoločnosti páchajú ľudia vo veku od pätnásť do dvadsaťpäť rokov. Pozatvárajte mladých ľudí, upozorňuje jeden sociológ, a násilná kriminalita poklesne o vyše 95 percent. (Práve preto je socializácia mladých – v školách, internátoch a v táboroch – jednou z hlavných úloh civilizovanej spoločnosti.) Ak ju sprevádza hoci aj len malá hospodárska a sociálna zmena, masa mladých siahne po novej politike protestov. V minulosti sa takéto spoločnosti stávali korisťou revolučných riešení. Francúzsko pred Francúzskou revolúciou roku 1789 prežívalo populačný rast, podobne ako Irán pred revolúciou roku 1979. Dokonca aj Spojené štáty zažili prudký populačný rast, ktorý vrcholil rokom 1968; v tom istom roku zažila krajina najväčšie sociálne nepokoje od čias veľkej hospodárskej krízy. V prípade arabského sveta tento virvar nadobudol formu náboženského obrodenia.

Vzostup náboženstva

Násir bol umiernený veriaci moslim, nemal však záujem o miešanie náboženstva s politikou, lebo to pokladal za spiatočnícke. Malé islamské strany, ktoré mu pomohli dostať sa k moci, to začali bolestne pociťovať. Najvýznamnejšia z nich, Moslimské bratstvo, začala začiatkom päťdesiatych rokov energicky a často aj násilne proti nemu vystupovať. Násir prijal tvrdé opatrenia proti jej besneniu a uväznil tisíce jej vodcov, šiestich dal roku 1954 popraviť. Jedným z uväznených bol aj Sajid Kutb, krehký človek s ohnivým perom, ktorý vo väzení napísal knihu Smerovka pri ceste. Táto kniha istým spôsobom označuje začiatok moderného politického islamu alebo toho, čo často nazývame islamský fundamentalizmus.

Kutb vo svojej knihe odsúdil Násira ako rúhačského moslima a jeho režim ako neislamský. A zašiel ešte ďalej, keď tvrdil, že takmer každý arabský režim je podobne pochybený. Kutb si predstavoval lepšie, cnostnejšie politické zriadenie založené na striktných islamských princípoch, čo bol hlavný cieľ ortodoxných moslimov od osemdesiatych rokov 19. storočia. Vďaka tomu, že sa v desaťročiach po Násirovi na Blízkom východe menili režimy a stávali sa čoraz represívnejšie a falošnejšie, rástla príťažlivosť fundamentalizmu. Darilo sa mu, lebo Moslimské bratstvo a jemu podobné organizácie sa aspoň pokúšali dať ľuďom zmysel a cieľ v meniacom sa svete, teda niečo, čo sa im neusiloval dať nijaký blízkovýchodný vodca. Fouad Ajámí vo svojej vplyvnej práci Ťažká situácia Arabov, ktorá najlepšie vysvetľuje roztrieštenosť arabskej politickej kultúry, uvádza, že „volanie fundamentalistov má ohlas, lebo ponúka ľuďom účasť... narozdiel od politickej kultúry, ktorá degraduje občanov len na divákov a žiada od nich, aby všetko ponechali na vládcov. V časoch, keď je budúcnosť neistá, ich spája s tradíciami, ktoré zmenšujú zmätok.“ Fundamentalizmus poskytuje Arabom, nespokojným s ich údelom, mocný jazyk opozície.

V tomto ohľade má islam len málo konkurentov. Arabský svet je politická púšť, kde skutočné politické strany nefungujú a slobodná tlač a opozícia majú len malý priestor. Výsledkom je, že mešity sa stávajú miestom, kde sa debatuje o politike. Keďže je to jediné miesto, ktoré v moslimských spoločnostiach nemožno zrušiť, hromadí sa tu a rastie nenávisť a opozícia proti týmto režimom. Jazykom opozície sa v týchto krajinách stáva jazyk náboženstva. Zmes náboženstva a politiky sa ukázala ako výbušná. Náboženstvo, aspoň náboženstvo abrahámovskej tradície (judaizmus, kresťanstvo a islám) zdôrazňuje absolútnu platnosť morálky. No politika je predovšetkým o kompromisoch. Výsledok je nemilosrdný: v politickom živote platí zásada „víťaz berie všetko“.

Fundamentalistické organizácie viac konajú, než rozprávajú. Od Moslimského bratstva cez Hamas po Hizballáh aktívne poskytujú sociálne služby, lekársku pomoc, poradenstvo a dočasné ubytovanie. Pre tých, čo si vážia občiansku spoločnosť, je znepokojujúce, že tieto neliberálne skupiny sú na Blízkom východe občianskou spoločnosťou. Sheri Bermanová, odborníčka, ktorá skúma vzostup fašistických strán v Európe, vyvodila zaujímavú paralelu: „Fašisti boli často veľmi efektívni pri poskytovaní sociálnych služieb,“ upozornila.

Keď štát alebo politické strany zlyhajú v tom, že nedokážu poskytnúť pocit legitimity, cieľa či základných služieb, iné organizácie sú často schopné tento prázdny priestor vyplniť. V islamských krajinách je konvenčným zdrojom takejto legitimity náboženstvo. Neprekvapuje preto, že ide o základ, na ktorom sa týmto skupinám darí. Konkrétna forma – islamský fundamentalizmus – je špecifická pre tento región, no základná dynamika sa podobá na vzostup nacizmu, fašizmu a dokonca aj populizmu v Spojených štátoch.

Ak existuje nejaká význačná príčina vzostupu islamského fundamentalizmu, tak je to totálne zlyhanie politických inštitúcií v arabskom svete.

Islamský fundamentalizmus získal obrovskú vzpruhu roku 1979, keď ajatolláh Rúhollách Chomejní zvrhol verného proamerického iránskeho šacha. Iránska revolúcia ukázala, že skupiny v rámci spoločnosti si to môžu rozdať aj s mocným vládcom. Odhalila tiež, že v rozvíjajúcej sa spoločnosti dokonca aj zdanlivo neškodné pokrokové sily – napríklad vzdelávanie – môžu prispieť k nepokojom. Až do sedemdesiatych rokov väčšina moslimov na Blízkom východe bola negramotná a žila na dedinách a v malých mestách. Riadili sa istým druhom dedinského islamu, ktorý si prispôsobili miestnej kultúre a bežným ľudským túžbam. Títo dedinčania boli otvorení a tolerantní, často uctievali svätých, navštevovali svätyne, spievali náboženské chválospevy a vážili si umenie, pritom to všetko je v islame v podstate zakázané. Od sedemdesiatych rokov sa však tieto spoločnosti urbanizovali. Ľudia sa začali sťahovať kvôli pracovným príležitostiam z dedín do mestečiek a miest. Ich náboženská skúsenosť sa už viac neviazala na špecifické miesto s miestnymi zvykmi a tradíciami. Zároveň sa naučili čítať a zistili, že nová generácia spisovateľov, kazateľov a učiteľov hlása nový islam. Bola to však abstraktná viera, ktorá nekorenila v historickej skúsenosti, ale bola prapôvodná a puritánska – islam vysokej cirkvi v protiklade s ľudovým islamom.

Ajatolláh Chomejní využil v Iráne pôsobivú technológiu: magnetofónové kazety. Už počas jeho parížskeho exilu v sedemdesiatych rokoch sa jeho kázne šírili po celom Iráne a stali sa nástrojom opozície proti šachovmu represívnemu režimu. Učili tiež ľudí nový, zúrivý, striedmy islam, podľa ktorého je Západ diabol, Amerika „veľký satan“ a že s neveriacimi treba bojovať. Chomejní nebol jediný, kto využíval jazyk islamu ako politický nástroj. Intelektuáli, sklamaní nedomyslenou alebo príliš rýchlou modernizáciou, ktorá uvrhla ich svet do zmätku, písali knihy namierené proti „pozápadneniu“ a moderných Iráncov, napoly západne, napoly východne orientovaných, nazývali „bezprizorní“. Módni intelektuáli, často píšuci z pohodlia v Londýne alebo Paríži, kritizovali americký sekularizmus a konzumný spôsob života a propagovali islam ako alternatívu. Podobné teórie sa šírili v arabskom svete a neobracali sa na najchudobnejších, pre ktorých bolo pozápadnenie príťažlivé, lebo znamenalo prísun potravín a liekov. Obracali sa skôr na vzdelané skupiny, ktoré prichádzali do blízkovýchodných miest, alebo na tých, čo hľadali vzdelanie a prácu na Západe. Boli zmätení a ochotní veriť, že svoju dezorientáciu odčinia, keď nájdu útočisko v novom, pravom islame.

V sunnitskom svete vzostup islamského fundamentalizmu formovala a urýchlila skutočnosť, že islam je veľmi rovnostárske náboženstvo. Väčšinou sa ukázalo, že oslovuje ľudí, ktorí sa cítia bezmocní. Znamená to však aj to, že nijaký moslim v skutočnosti nemá moc spochybniť, či je niekto „pravý moslim“. V stredoveku sa bežne prijímalo, že takéto niečo môže rozhodnúť len vzdelaná skupina učencov-klerikov, ulamá. Fundamentalistickí myslitelia, počnúc Mawdúdím a Kutbom až po ich nasledovníkov, sa však k tomu vyjadrujú. Nahlas a neprestajne vyhlasujú súdy o tom, či sú ľudia „dobrí moslimovia“. Prakticky exkomunikujú tých, ktorých viera nezodpovedá tej ich. Tento proces moslimský svet vystrašil. Politickí vodcovia sa neodvážia postaviť sa proti vzmáhajúcemu sa islamizmu. Intelektuáli a spoločenské elity značne zdiskreditované svojou otrockou podporou oficiálnej vládnej línie majú tiež strach otvorene sa postaviť skutočne voľnomyšlienkárskym duchovným. Výsledkom je, že umiernení moslimovia neochotne kritizujú, alebo vynášajú na svetlo fanatizmus fundamentalistov. Niektorí sa obávajú, podobne ako umiernení v Severnom Írsku, o svoju bezpečnosť, keby povedali, čo si myslia. Dokonca aj takú uctievanú osobnosť ako Nadžíb Mahfúz v Egypte fyzicky napadli pre jeho mierne kritické poznámky o islamistoch. Väčšina ľudí je zastrašená a mlčí. Túto transformáciu som sledoval v Indii, kde som vyrastal. Bohatý, pestrý, otvorený a mierny islam mojej mladosti sa mení na zaťatú, puritánsku vieru, na ktorú dozerajú teokrati a náboženskí komisári.

Nikde to neplatí viac než v umiernených monarchiách v oblasti Perzského zálivu, najmä v Saudskej Arábii. Saudský režim hrá nebezpečnú hru: pokúsil sa odvrátiť pozornosť od svojej rozkolísanej ekonomiky a politiky tak, že dovolil najextrémnejším duchovným slobodne kázať v nádeji, že takto s nimi získa legitimitu. Saudskoarabský vzdelávací systém riadia stredovekým spôsobom zmýšľajúci náboženskí byrokrati. Za posledné tri desaťročia Saudi financovali – väčšinou prostredníctvom súkromných nadácií – náboženské školy (madrasy) a centrá, ktoré šíria wahhabizmus (prísnu, asketickú podobu islamu, ktorý je vzorom pre väčšinu islamských fundamentalistov) po celom svete. Za posledných tridsať rokov Saudmi financované madrasy vychrlili desaťtisíce napoly vzdelaných fanatických moslimov, ktorí sa dívajú na moderný svet a nemoslimov veľmi podozrievavo. Amerika podľa ich svetonázoru reprezentuje neskonalé zlo.

Tento exportný fundamentalizmus nainfikoval nielen ostatné arabské spoločnosti, ale aj krajiny mimo arabského sveta. Často plní zreteľne lokálny arabský politický program. Indonézski moslimovia, ktorí ešte pred dvadsiatimi rokmi nevedeli, kde leží Palestína, dnes militantne podporujú jej záujmy. Arabský vplyv sa rozšíril dokonca aj na architektúru. Islamský svet vo svojich stavbách vždy miešal arabské vplyvy s miestnymi – hindustanskými, jávskymi či ruskými. Miestne kultúry sa však v Indonézii či Malajzii neberú do úvahy, lebo ich nepovažujú za dostatočne islamské (to znamená arabské).

Pakistan má s exportovaným fundamentalizmom obzvlášť zlé skúsenosti. Počas jedenásťročnej vlády generála Zijáula Haka v osemdesiatych rokoch sa tento diktátor rozhodol, že potrebuje spojencov, aby udusil politickú opozíciu a opozičné strany. Získal ich v miestnych fundamentalistoch, z ktorých sa stali jeho politickí spojenci. Za pomoci saudských finančníkov a činiteľov zriadil desiatky madrás po celej krajine. Vojna v Afganistane pritiahla náboženských fanatikov, dychtiacich po boji s bezbožným komunizmom. Títo „džihádisti“ prichádzali väčšinou z Arábie. Bez saudských peňazí a ľudí by neexistoval Taliban a ani Pakistan by sa nestal pareniskom fundamentalizmu, ako je v súčasnosti. Keď Zijául prijal islamistov, prinieslo mu to istú legitimitu, no narušilo to sociálnu štruktúru Pakistanu. Krajina je dnes plná ozbrojených radikálov, ktorí predtým podporovali Taliban, neskôr sa pridali do bojov v Kašmíre a teraz sa usilujú podkopať sekulárny režim generála Parvíza Mušarrafa. Právny a politický systém nakazili stredovekými predstavami o rúhaní, podriadenom postavení žien a o diablovi spojenom so súčasným bankovníctvom.

Pakistan v tom nie je jediný. Podobný proces sa odohráva v navzájom odlišných krajinách ako Jemen, Indonézia a Filipíny. Počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokov vyplával na povrch istý druh súperenia medzi Iránom a Saudskou Arábiou, dvoma najnáboženskejšími štátmi na Blízkom východe, o to, kto bude najväčšou náboženskou mocnosťou v islamskom svete. Výsledkom je, že kedysi malé a extrémne odnože islamu, ktoré sa obmedzovali na niektoré časti Blízkeho východu, zapustili korene na celom svete. Radikálny islam sa globalizuje.

Islamská reformácia

Aj keď problémom nie je islam, ale arabský svet, pre niektorých je jeho riešením islam. Mnohí ľudia na Západe a časť moslimov tvrdia, že islam potrebuje jasné oddelenie cirkvi od štátu, svoju vlastnú podobu reformácie, ktorá by preň urobila to, čo dosiahla na Západe. Zázrak, ktorý tento významný proces vyvolal v kresťanskom svete, sa rovná tomu, čo niekto nazýva „zrieknutie sa istoty“. Zástup duchovných už nemohol nariaďovať, čo človek môže a čo nie. Reformácia narušila autoritu a moc duchovenstva. Konkrétne skoncovala s výlučnou nadvládou pápeža nad kresťanstvom.

V islame však nikdy neexistovala všeobecne poslušná hierarchia duchovných, od ktorých by masy požadovali oslobodenie. Islam nemá kňazov či náboženskú hierarchiu ako katolíci a niektorí protestanti. Mešita je v islame jednoducho miesto modlitieb, nie teologická inštitúcia, akou je cirkev. Osoba, ktorá v mnohých kongregáciách vedie modlitby, často len najlepšie pozná modlitby. Keďže v islamskom svete nie je žiadna ústredná náboženská autorita, nadvláda štátu nad cirkvou, ktorá vznikla v Európe následkom náboženských vojen, tu vždy existovala. Moslimský kalif bol predovšetkým vladár, nie pápež a s nijakým pápežom nemusel bojovať. Staval mešity a podporoval náboženských učencov, nebol však náboženská autorita. (V jednom z hadísov, o ktorom som už hovoril, Prorok vyhlásil, že jedinú vec, ktorú musí vládca urobiť, aby si zachoval legitimitu, je podporovať modlitby.) Nemá zmysel tvrdiť, že moslimovia musia prekonať historický proces vyriešenia problému, ktorý nikdy nemali.

V skutočnosti to, že moslimovia nikdy nemali pápeža, proti ktorému by sa vzbúrili, je ozajstný zdroj zmätkov. V islamskom svete, kde svetská autorita vždy prevládala nad duchovnou,* otázka ich rozdelenia nikdy neprišla na pretras. To znamená, že vládcovia a aj tí, ktorí proti nim vystupovali, mohli manipulovať s vierou, aby slúžila ich vlastným cieľom. Vládcovia mohli vždy nájsť nejakého duchovného, ktorý by ich legitimizoval, a rebeli zasa inšpiráciu v slovách iných duchovných. Saudský kráľ má svojich duchovných a bin Ládin zasa svojich.

Výnimku predstavuje len Irán. Šiitská tradícia, ktorá tu prevláda, má duchovnú hierarchiu, ktorej moc vzrástla po Chomejního revolúcii. Dnes ide o spletitú hierarchiu, na ktorej vrchole stojí osoba podobná pápežovi. Bernard Lewis uvažuje, ako mohla táto skutočnosť viesť k iránskej reformácii:

Zdá sa, že Chomejní počas svojej vlády uskutočnil akúsi „christianizáciu“ iránskych islamských inštitúcií a seba štylizoval do podoby neomylného pápeža s fungujúcim náprotivkom hierarchie arcibiskupov, biskupov a kňazov. To všetko bolo absolútne cudzie islamskej tradícii a podnietilo to „islamskú revolúciu“ v celkom odlišnom duchu od zvyčajne tlmočených vyjadrení na adresu Chomejního odkazu. (...) Je možné, že moslimovia, ktorí sa nakazili kresťanskou chorobou, budú uvažovať o lieku, ktorým je, takpovediac, oddelenie náboženstva od štátu.

Paradoxne, iránska teokracia môže ukázať cestu k väčším reformám. Nie je nemysliteľné, že krajina, ktorá priviedla Blízky východ k islamskému fundamentalizmu, by ho mohla z neho nakoniec vyviesť. Irán sa môže vydať cestou modernizácie nie preto, že je demokraciou, ako to jeho režim vyhlasuje, lebo iránska demokracia je veľmi obmedzená. Mullahovia schvaľujú kandidátov ešte skôr, ako sa ujmú úradu, sloboda tlače je zrušená, študentské protesty umlčané. Duchovní majú všetku moc, zatiaľ čo zvolený prezident Mohammed Chatámí, vzdelaný filozof-teológ, má dobre mienené, no neúčinné prejavy a vyhlásenia. Chatámího reformná rétorika a skutočnosť, že ho zvolila veľká väčšina, sú, samozrejme, dôležité. Irán sa postupne bude rozvíjať ako sekulárna demokracia, tento proces však bude zmesou reforiem a revolúcie. Dôvody sú zrejmé: Režim zle vedie hospodárstvo, je politicky represívny a musí čeliť miliónom odcudzených mladých mužov a žien. A čo je najdôležitejšie, teokracia sa v Iráne zdiskreditovala. Islamisti stratili svoje tromfové eso. Kdekoľvek na Blízkom východe aj v severnej Afrike existujú príťažlivé, mýtické alternatívy mizernej reality, v ktorej ľudia žijú. V Iráne je však práve fundamentalizmus tá biedna realita, v ktorej ľudia žijú. Keď najbližšie nejaký mullah zaklope Iráncom na dvere, ľudia sa k nemu otočia chrbtom: „To tu už bolo.“

Iránsky príklad priviedol mnohým k úvahám, či sa islamisti musia dostať k moci aj v iných krajinách Blízkeho východu, aby sa zdiskreditovali. Podľa nich by museli mullahovia vyvolať vzburu, ktorá by spustila islamskú reformáciu a potom zaviedla skutočnú demokraciu. Toto uvažovanie je však nesprávne v tom, že zovšeobecňuje jedinečnú skúsenosť šiitskeho Iránu na celý sunnitský svet islamu. Okrem toho, Irán za posledných dvadsaťpäť rokov prešiel peklom. Jeho kedysi živá kultúra bola umlčaná a hospodárstvo spolu so životnou úrovňou upadli. Odporučiť, aby aj ostatné krajiny spadli do priepasti, aby sa z nej nakoniec, ak budú mať to šťastie, vyhrabali, nie je riešenie.

Je pravda, že kdekoľvek sa fundamentalisti zamiešali do každodennej politiky – v Bangladéši, Pakistane, Turecku, Iráne – ich lesk vybledol. V prieskumoch verejnej mienky bežne zaostávajú za tradičnými politickými stranami. Ľudia si uvedomili, že ulice treba čistiť, vládne financie treba spravovať a treba sa postarať aj o vzdelanie. Mullahovia sa vedia modliť, no nevedia vládnuť. To však nie je dostatočný dôvod riskovať, že Egypt a Saudská Arábia podstúpia zmenu režimu, ktorá ich na dvadsať rokov privedie na šikmú plochu. Ak tieto režimy ponechajú istý politický priestor fundamentalistickým nepriateľom a donútia ich popasovať sa s praktickou realitou a prestať rojčiť, príťažlivosť extrémistov sa rýchlo zníži. To však neznamená, že sa z nich za noc stanú demokracie. Napríklad Egypt je už zrelý pre významné politické reformy. Príjem na hlavu tvorí takmer 4 000 dolárov, čo je v rámci transformačného pásma. Má strednú vrstvu a rozvinutú občiansku spoločnosť. Nedovoľuje však moslimským fundamentalistom zúčastniť sa volieb do úplne bezmocného parlamentu. Z vojny režimu proti jeho politickým odporcom, či už z radov liberálov alebo islamistov, ťažia extrémisti. Len niekoľko arabských režimov sa usiluje o odlišný prístup, napríklad Jordánsko a Maroko, a darí sa im lepšie. Obe krajiny totiž v rámci svojho systému povolili istú opozíciu. Ak tieto krajiny urobia viac pre začlenenie fundamentalistov do svojho systému, už sa na nich nebudú ľudia pozerať ako na vzdialených hrdinov a začnú ich vnímať skôr ako miestnych politikov.

Ako naznačujem, kľúčom nie sú náboženské, ale politické a hospodárske reformy. Celý dôraz na transformáciu islamu je nesprávne nasmerovaný. Kľúčom k zosúladeniu kresťanstva s modernizáciou nebolo získanie cirkvi pre to, aby odrazu prijala liberálnu interpretáciu teológie. V skutočnosti ním bola modernizácia spoločnosti a cirkvi sa museli prispôsobiť okolitému svetu. Nielen v islame, ale aj v kresťanstve panujú mnohé predsudky voči modernosti. Odsudzovanie úžerníctva a hazardovania, ako aj diétne obmedzenia a požiadavka postenia sa zo strany Koránu, to všetko sa podobá na zásady hlásané v Biblii. Kresťania však žijú v spoločnostiach, ktoré sú modernizované politicky, hospodársky a sociálne, a tejto modernizácii prispôsobili svoju vieru. Náboženstvo v západnom svete je dnes zdrojom duchovnej inšpirácie, nie vzorom každodenného života. Biblia stále odsudzuje masturbáciu, úžerníctvo a nosenie pletených šiat. Kresťanské spoločnosti ju však už nevnímajú ako autoritu v týchto záležitostiach.

Tým, čo hovoria, že islam je iný, môžem povedať len toľko, že majú, samozrejme, pravdu. Je však natoľko iný, že keby existoval v rámci modernej, kapitalistickej, demokratickej spoločnosti, nezmenil by sa? Opäť, ak sa presunieme z teoretickej oblasti do ríše faktov, nájdeme pre to isté dôkazy. Turecko, Bosna, Malajzia a do istej miery južná Ázia tvoria tak trochu moderné moslimské spoločnosti. Azda ešte dôležitejšie je, že veľké moslimské komunity žijú aj v USA, Kanade a Európe. Všade tam sa islam prispôsobuje modernému životu bez veľkej reformácie. V týchto krajinách väčšina veriacich – aj keď nie všetci – našli spôsob, ako byť veriaci bez toho, aby boli tmárski a ako byť zbožný bez hnevu. Skúsenosti z rôznych ciest k modernosti – protestantskej, katolíckej, ortodoxnej, konfuciánskej a latinskoamerickej – hovoria, že ak nadobudnete politické a ekonomické práva, kultúra bude po nich nasledovať.

 V mnohých smeroch bol pôvodným fundamentalistom Kutbov súčasník, pakistanský učenec Sajjid Abú l-Ala Mawdúdí. Kutb bol obdivovateľom Mawdúdího a preložil jeho texty do arabčiny. V celom islamskom svete sa však dnes číta Kutb.

* Okrem proroka Mohameda, ktorý v sebe spájal svetskú aj duchovnú autoritu.