Filozofia provincie

Keď padal berlínsky múr a ľudia z komunistických diktatúr sa s nádejou pozerali na Európu demokracie a otvorených hraníc, mysleli sme si, že prichádza čas veľkého prietoku ľudí, tovarov a ideí. Boli sme presvedčení, že naše ideologické témy, námietky a drobné animozity, akých sa medzi nami nakopilo dosť v čase občianskeho vegetovania v uzatvorených ideologických systémoch, sa veľmi rýchlo stanú záležitosťou minulosti. No čím viac zostáva za nami čas odvážnych premien a nádejí, tým zreteľnejšie vidím, že ako súčasť niekdajšej východnej Európy a štátov bývalej Juhoslávie sme najzaujímavejší sami pre seba, že naše kolektívne frustrácie a kultúrne sebauspokojenia sa stávajú obsahom verejného života a že sa v životoch nás všetkých usadil jed provinčnej neznášanlivosti.

Je pravda, že som nikdy nebol nadšený ľuďmi, ktorí sa verejne vystatovali, že videli nejaký nový film v parížskom kine, výstavu v Benátkach, objavili nejakú knihu v londýnskom kníhkupectve alebo boli na koncerte vychýrenej rockovej skupiny v Hamburgu. Vždy som mal pocit, že v tom je čosi provinčné. No v poslednom čase sa mi zdá, že aj to je lepšie ako nič. Totiž duch tárajstva a kritizérstva, aký čoraz väčšmi prevláda, duch sebauspokojujúceho vševedkovstva, nadutej výlučnosti tých, čo rozmýšľajú inak, opovrhovania tvorivosťou a zarytého bagatelizovania každého individuálneho či skupinového úsilia spojeného s riešením spoločenských, hospodárskych a kultúrnych problémov, nevedie k ničomu inému, iba k negácii. Negácia nie je kritika, tak ako uštipačná arogancia nie je skeptické myslenie. Jasot nafúkanej priemernosti je záležitosť provinčného nihilizmu.

Pred pár mesiacmi som sa zoznámil so zaujímavou dámou; bola široko rozhľadená, pokiaľ ide o literatúru a všetky druhy umenia. Po tom ako veľkú časť života prežila v európskych hlavných mestách, ju práca zaviala aj do Ľubľany, kde teraz žije, už pomaly dva roky. Povedala, že dva roky nie sú až taký krátky čas na spoznanie nejakej krajiny, no celkom určite nestačia na ekonomicky úspešné Slovinsko, ktoré dokonca v tom roku predsedalo Európskej únii, a určite je toho veľa, čomu nerozumie. Povedal som jej, že to nie je nijaký problém, veď aj pre mňa tu toho nezrozumiteľného existuje veľa. Pani povedala, že niektoré veci jej pripadajú extrémne tajomné a poprosila ma, aby som jej pomohol nájsť na ne odpoveď. Pokúsim sa, odvetil som, a ona sa potom spýtala: prečo tu nikoho nič nezaujíma?

Za dva roky, odkedy je v Ľubľane, sa jej ešte nikto nespýtal, čo sa deje v jej veľkej krajine, aké závažné knihy tam vyšli, čo je nové v maliarstve a architektúre, vo filme alebo v divadle, nikto sa jej dokonca nespýtal ani čo znamenajú nedávne zmeny na politickej scéne jej domoviny? A ide o dámu, ktorá sa nestretáva s hocikým: jej diskusnými partnermi sú slovinskí politici, novinári a redaktori, organizátori, funkcionári umeleckých spolkov, ba často aj sami umelci. Prečo ich teda nič nezaujíma? Potom sa dáma poopravila? Vlastne ich aj zaujíma, ale len to, čo súvisí so Slovincami. O tom sa rozprávajú veľmi radi. Za dva roky sa dozvedela, kto koho politicky podporuje a kto má čo za to, keď politicky podporuje tohto, a nie onoho; ktorá lobistická skupina je najsilnejšia na tomto alebo inom území a kto sú jej verejní a kto tajní či utajení členovia; keď sa pýta na nejakého umelca, nepovedia jej, čo robí, ale kam patrí; keď sa zaujíma o hodnotenie divadelného repertoáru, povedia jej, že jedno divadlo je komerčné, druhé nudné a že je to tak preto, lebo presne takí sú ich riaditelia... ktorí patria... atď.; jeden maliar vyšiel z módy, lebo modernizmus je minulosť, druhý je ako-tak úspešný umelec, aj keď jeho inštalácie balansujú na okraji gýča... tamten filmový režisér dostal cenu, to je pravda, ale na jeho filmy nikto nechodieva. Slovinsko jej občas pripadá ako mysteriózny svet, v ktorom je každý proti každému, v ktorom každý hľadá bezpečie v nejakej skupine, a potom s touto skupinou obviňuje nejakú inú skupinu zo sprisahania, aj keď vo všeobecnosti ide o krajinu sprisahaní menších či väčších skupín, politických prepojení a všetkého iného, čo ťažko spojiť a vôbec pochopiť.

Ozajstnú istotu nepripúšťajú dokonca ani vo veciach, o ktorých mala nejaký názor ešte predtým, než prišla sem. Keď povie, že si váži nejakého umelca, že sa s jeho dielom zoznámila ešte vo svojej krajine, povedia jej – rozprávali sme sa po anglicky – he is good, but not THAT good. Áno, je dobrý, ale nie je až taký dobrý. Vlastne neexistuje nikto, kto by bol vynikajúci a uctievaný ako jednotlivec, iba jeho diela sú hodnotné alebo bezcenné vzhľadom na to, s kým sa tá osoba ako umelec priatelí a kam patrí. Skrátka: nič nie je také, aké sa zdá na prvý pohľad, ale vždy je niekde v úzadí veta: Všetko je sprisahanie a nič nie je dobré. Mimo Slovinska nejestvuje svet, ktorý by mohol byť zaujímavý.

Ani Slovinsko, ani Chorvátsko, Česko alebo Srbsko som nikdy nepovažoval za uzatvorený a sebestačný systém, v ktorom sa ľudia navzájom hryzú „ako žlté mravce“, ako často hovorieval maršal a diktátor Tito, podľa ktorého sa všetko riadilo v bývalom štáte. Pre európske, otvorené, zvedavé, tvorivé Slovinsko , ktorým budú prúdiť toky poznania a nových ideí, sme sa rozhodli práve preto, že nás Juhoslávia dusila svojou ideologickou tuposťou, a preto, že nám napriek otvoreným hraniciam pripadala ako obrovské kasárne, v akých sme si odsluhovali vojenskú prezenčnú službu. Nikto ani nepomyslel na možnosť, že za necelých dvadsať rokov sa budú ľudia v tejto krajine zaujímať len sami o seba, to jest jedni o druhých. Keď sa ľudia zaujímajú iba o svoje prostredie, keď im chýba širší rozhľad, hnevajú sa pre každú drobnosť, ľahko všetko zazlievajú, po celý čas sú závistliví a ohovárajú jedni druhých.

Ľudí pred tým evidentne neochráni ani spoločenský systém, ani otvorené či zatvorené hranice. Ak chceme pochopiť, aké ťažké bolo ovzdušie v socialistickej Ľubľane, treba si prečítať kedysi tajné, teraz už zverejnené denníky básnika a disidenta Edvarda Kocbeka. Potom človek vidí, že dokonca aj slávne osemdesiate roky, ktoré sú vychýrené otvorenosťou a dynamikou, očividne pripomínali výjavy z drámy Slavka Gruma Udalosť v mestečku Goga. Čítam, že ktorási osoba v informačnej službe, ktorá sa vtedy volala Služba štátnej bezpečnosti, si medzi svoje pracovné úlohy zapísala aj toto: sledovanie Novej revije. Istá osoba v nočných hodinách blúdi po baroch, v ktorých v oblakoch dymu a medzi množstvom fliaš sedia umelci a filozofi, či nezačuje a mikrofónom nezachytí, o čom sa tí ľudia rozprávajú. Neviem, či dotyčná osoba dostávala nejaké prídavky za nebezpečnú nočnú prácu (nebezpečenstvo alkoholizmu, míňania peňazí), no niet pochybností, že sa dalo uniknúť aj tým výdavkom, aj tej námahe. V Goge sa vždy vie, kto si čo myslí a čo hovorí, s kým spí a s kým spí ešte pomimo. Na to netreba nijaká informačná služba a nijaké sledovanie. V Goge nielen že sa vie oveľa viacej než to, čo vie každý, ale vie sa dokonca aj viacej než všetko.

V tých rokoch sme diskutovali o kadečom, a teda aj o knihe Radomira Konstantinovića Filozofia provincie, ktorá vyšla v slávnej edícii Tretieho programu rádia Belehrad. Aj keď Konstantinović svoju rozpravu založil na srbskom provinčnom osude a skúsenosti, na jeho takmer kmeňovej identite a popieraní individuálneho, je v nej toho veľa, čo možno s pokojným svedomím aplikovať aj na skúsenosť stredoeurópskeho provincializmu. Pasivita a pôžitkárstvo rozvíjajú špecifický štýl, štýl, ktorý sa stáva sám sebe účelom, štýl ustavičného popierania a podceňovania. Je to štýl, ktorý prerastá človeka, ktorý je nad človekom, ktorý je tým, čo sa v kolektíve tají, je skrytý v duchu priemernosti, on šepká a hovorí nahlas, keď treba: nič nie je dôležité, nič nie je hodnotné. Provinčný duch v súčasnosti inklinuje k osvojeniu si celého priestoru, tak ako inklinuje k vylučovaniu a oddeľovaniu inakších. Ľudia z okraja spoločnosti, príslušníci menšín a prišelci sú pritom najmenej dôležití, lebo predstavujú iba pešiakov v hre, v ktorej sú používaní ako legitimácia a simulácia otvorenosti. Pravým cieľom je odčleniť inakšieho zo svojho prostredia. Duch provincie dobýva súčasnosť, ale aj históriu: história je naša a vždy len naša, či už je sfalšovaná alebo skutočná.

Toto všetko a mnohé iné je možné len v uzavretom priestore. Doba internetu a globalizácie nijako nepomôže, ak sa ľudia zaoberajú len sami sebou a svojím rodovým, politickým a kultúrnym okolím. V takomto priestore sa rozvíja hierarchia špecifických morálnych, dokonca aj umeleckých kritérií, aké nemajú nič spoločné s kritériami vonkajšieho sveta. Vonkajší svet je dôležitý len v tej miere, v akej sa v ňom dajú nájsť potvrdenia vlastných presvedčení, podľa možnosti tie, ktoré spôsobia škodu ostatným vo vnútornom svete.

Pre filozofiu provincie je dôležité predovšetkým to, že jej svet je jediný a že je jediný zaujímavý. Keď sa táto podmienka splní, roztvorí sa široká paleta možností spojených s teóriami sprisahania, spojenectiev a zákerných ohováraní. V prvom rade nikto nie je hodnotný, ani jeho práca nemá cenu, preto netreba podľa nikoho nič nazývať. Už dvadsať rokov čítame o hádkach okolo názvov ulíc a námestí, z ktorých by tie, čo už patria do historického dilúvia, bolo treba naozaj zmeniť. Čím hlbšia je provincia, tým menej v očiach jej obyvateľov zaváži nejaká lokálna tvorivá sila, tým sú ľudia úzkoprsejší, tým strašnejšia je neznášanlivosť. Minulý mesiac sa pohádali kvôli pomenovaniu letiska, tento mesiac kvôli názvu ulice. Totiž, všetko sa už volá tak, ako sa volať má, a to naveky, pretože dejiny, ako je známe, sú naším vlastníctvom. Možno jediná možná zmena by bola tá, keby sme námestiam, uliciam a cestám dávali mená podľa rastlín. No aj pri tom by sme sa asi vedeli pohádať. Ulica červených makov alebo Ulica čierneho tulipána by boli zaručene poznačené silnými ideologickými konotáciami. Nebolo by o nič lepšie, keby sme ich nazvali podľa zemepisných pojmov: tí z hôr by vyžadovali, aby sa jediná cesta, čo vedie tam hore nazývala Horská cesta alebo aspoň Cesta do hôr, a tí z doliny by žiadali, aby sa tá istá cesta volala Údolná alebo aspoň Cesta do doliny. Keď už je o tom reč, jasné, že je lepšie, keď zostane všetko po starom.

Tak ako je fakt, že aktéri sú zaujatí len sami sebou a svojimi blízkymi, rovnako je fakt aj to, že tí istí aktéri majú naozaj kopu času. Provinčný duch sa živí lenivosťou a nevedomosťou. Tam, kde je trochu intelektuálneho úsilia, trochu zvedavosti a trochu poznania, tam je veľa času na kombinácie a špekulácie, a ak všetko ostatné zmizne, je celkom pravdepodobné, že sa dá aj niečo vymyslieť.

Dohodol som sa na ďalšom stretnutí s dámou, ktorá si všimla, že väčšinu jej ľubľanských diskutérov nezaujíma nič okrem nich samých. Budem sa jej usilovať vysvetliť, že všetko nie je také, ako sa jej zdá. To, čo sa jej zdá, je síce pravda, no predsa v tejto krajine zostalo ešte aj trochu tvorivého ducha, otvorenej náruče, nápaditosti, podnikavosti a zvedavosti. Pokúsim sa jej vysvetliť aj to, že provinčná nadutosť sa vyskytuje aj v jej krajine, ako, napokon, všade inde na svete. No ja chcem hovoriť o tejto provinčnosti, čo býva tu, v mojej krajine. A nie som si celkom istý ani tým, či sa o tom hovoriť patrí, či človek neupadne do syndrómu, ktorý opisuje.