Neviditeľné telá

Je fascinujúce, lebo sa mení – či už bez pričinenia človeka, alebo je jeho podoba výsledkom náhod, no stále častejšie je formované cielenými zásahmi. Fyzické telo je aj najzákladnejším nástrojom človeka, ktorým vstupuje do vzťahov k okolitému svetu a pomocou neho tento svet aj mení. Prostredníctvom informácii, ktoré nesie naše telo, nás ľudia posudzujú a spoznávajú. Len v telesnej schránke sme mužmi a ženami, starými a mladými, peknými alebo škaredými. Je však to, čo druhí vidia a posudzujú, naozaj telesná schránka? Nie je fyzické telo skôr len vešiakom, na ktorý zavešiavame symboly nášho postavenia v spoločnosti, životného štýlu či najosobnejších estetických vkusov? Nestáva sa telo skutočným a naším, až keď je doplnené týmito znakmi?

Život v spoločnosti vtláča do individuálneho tela z mäsa a kostí jeho nové nerozlučné alter – telo sociálne. Podľa Mary Douglas telo nestojí mimo kultúry, ale je významným kultúrnym symbolom a kultúrnym textom, v ktorom a na ktorom sú vpísané údaje o pozícii človeka v hierarchii, hodnoty a normy spoločenstva. Už pri prvom kontakte môžeme telo prostredníctvom jeho reči čítať ako životopis. No podobne ako životopisy, aj rozprávania tela bývajú falšované, idealizované alebo neúplné.

Ľudské telo je aj predmetom sporov. Nielen tých, ktorí sú „vlastníkmi“ svojich tiel, ale aj sporov vedeckých. Až banálne pôsobia spory o tom, čo ho ovplyvňuje rozhodujúcim spôsobom – príroda alebo spoločnosť? Na jednej strane stoja argumenty genetiky a biológie, ktoré ukazujú, aká je spoločnosť bezmocná voči našim genetickým dispozíciám. Na druhej strane pluralita kultúr, vkusov a spôsobov, akým si vytvárame vzťah k svojmu telu, ukazujú, ako málo berieme prírodné dispozície do úvahy. Dopovanie, plastické operácie, móda – tieto „neprirodzenosti“ zjavne vytvárajú novú prirodzenosť človeka. Pri zostavovaní tohto čísla však nebolo našou ambíciou rozdúchavať staré neriešiteľné spory. Veríme, že sa nám podarilo výberom tém ukázať, ako sú pomery biologických a kultúrnych faktorov pri určovaní toho, čo a ako vo vzťahu k svojmu telu zažívame a ako konáme, situačne podmienené.

Telo je vraj prekliatím, lebo pociťujeme utrpenie – fyzické, ale aj utrpenie vznikajúce z konfrontácie s telom sociálnym. Trpíme kvôli nášmu telu, ale aj kvôli telu iných. Spoločnosť vytvára ideály fyzických tiel. Nehmotné a v istom ohľade neexistujúce telá, v podstate len ich obrazy v nás vyvolávajú nekontrolovateľné pocity vzrušenia, úzkosti, ale aj rôzne chemické reakcie. Paradoxom „sociálneho tela“ je, že žije len vďaka telám individuálnym. Spokojnosť so sebou, so svojím „telom“ a životom všeobecne prináša väčšiu ochotu usmievať sa, mať radosť, ponúkať pomoc a pomáhať, ale aj ochotu podeliť sa s touto radosťou s ostatnými. Bez radosti, pôžitku a spokojnosti z individuálneho „tela“ len ťažko prežijeme radosť zo „sociálneho tela“. Z fascinujúceho sa stane telo prekliate.

Príkladom tejto vzájomnej závislosti môže byť časopis Anthropos, ktorý vznikol z nadšenia mnohých ľudí, ktorí vytvorili jeho ducha. Tímy editorov, autorov a redakcia tvorili časopis, ktorý si od nich vyžadoval obete, za čo im ponúkol uspokojujúce pocity kvalitného spoločného výsledku. Príprava tohto čísla o tele však ukázala na smrteľnosť kolektívneho tela. Nedostatok energie, ktorú by kolektívne telo časopisu šírilo, spôsobilo, že dokončovanie jeho vydania sa zmenilo na utrpenie. Chýbajúci ľudia, ktorí by oživovali ducha redakčného tela, sú možnou predzvesťou konca časopisu Anthropos. No jeho skutočným koncom bude, až keď aj čitatelia pocítia, že z fascinujúceho sa stalo telo prekliate.