Čo nám povedia pozostatky?

No môžu kostrové pozostatky povedať niečo viac? Môže odkrývanie hrobov povedať niečo o tele? Potrebuje vlastne archeológia k bádaniu o tele smrť?

Pravdaže, výskum pohrebísk nie je jediný spôsob, ako môže archeológia nazerať na ľudské telá. Kostry môžu informovať o rozmeroch, chorobách, či zraneniach. Ozdoby v hroboch hovoria o spôsoboch krášlenia. Sú však tieto informácie skutočne pravdivé?

Kostrové hroby nám prezradia presné rozmery ľudských tiel, ale len v prípadoch, ak sa zachovajú kompletné. No ako máme získať informácie z období, keď ľudia mŕtvych spaľovali? Preto je asi pravdivé tvrdenie, že pohrebiská nám neposkytujú dostatok údajov. S trochou fantázie môžeme tvrdiť, že mŕtvi „nehovoria“ úplnú pravdu.

Podľa českého paleolitika Svobodu „archeológia smrti“ metodicky sleduje hrob ako prienik biologických a kultúrnych procesov. Z hľadiska archeológie tela biológiu zastupujú napríklad rozmery kostier a stopy po zraneniach. Kultúrne prvky môžu reprezentovať hrobové prídavky (šperky, oblečenie, umelé deformácie kostier).

Najstaršie ľudské pohrebiská poznáme už zo starej doby kamennej. Už z nich vyčítame rôzne drobné údaje o tele. Napríklad v najstarších hroboch pravekých lovcov často nachádzame farbivo, najčastejšie červené. Čiže naši predkovia pravdepodobne potierali svoje telá červenou farbou. Ťažko identifikovať pôvod a symboliku farbenia tiel. Pri červenej farbe azda môžeme tvrdiť, že ňou potierali mŕtvych, aby vyzerali ako živí. Ale nemôžeme vylúčiť ani jej bežné použitie. Otázne je aj použitie ostatných farieb.

Traumatizujúci zážitok zo smrti mohol viesť k snahe, aby mŕtve telá boli ako živé. Dosiahnuť sa to nemuselo len červeným farbivom, ale aj ukladaním do hrobu. Nebožtíkov ukladali do jamy v skrčenej polohe, akoby spali. Prirodzene, že sa objaví myšlienka, či naši predkovia akceptovali smrť tela, či si nemysleli, že korpus je nezničiteľný a mŕtvy sa len ukladá na spánok. K týmto úvahám nás vedú aj rozmanité protivampirické predstavy. Pravekí ľudia rôznymi spôsobmi zabraňovali mŕtvym vrátiť sa medzi živých (napríklad telá zavalili kameňmi).

Úcta a neúcta?

Zdá sa, že pre niektorých našich predkov bolo telo dôležité len ako schránka duše. O tom možno svedčia urny s prevŕtanými otvormi na žiarových pohrebiskách doby bronzovej. Do nádoby vyrobili diery, aby duša mohla „vyletieť“.

Extrémny nezáujem o telo nájdeme u Keltov. Najskôr svojich mŕtvych pochovávali kostrovo, potom ich spaľovali a nakoniec ich pohrebiská úplne zmizli. Za ich vytratením môže byť kult, keďže z antických prameňov vieme, že pre náboženstvo keltských druidov bola dôležitá reinkarnácia. Telo nemuselo byť dôležité, pretože ho duša už nepotrebovala. Možno ho len hodili do rieky.

Rímsky vojvodca Gaius Iulius Caesar v diele Zápisky o vojne v Galii píše, že Kelti bojovali nahí. Ich telá nechránil nijaký pancier. Niektorí bojovníci pravdepodobne pohŕdali svojimi telesnými schránkami až tak, že si ich vôbec nechránili.

Už od starej doby kamennej (paleolitu) sa stretávame aj s neštandardným správaním k ľudskému telu, a to s obetovaním a s kanibalizmom. Obidve „činnosti“ boli nespornou súčasťou života pravekých spoločností.

No napriek relevantným dôkazom o existencii konzumácie príslušníkov vlastného živočíšneho druhu (napríklad pohodené ľudské kosti na paleolitických sídliskách) nemôžeme potvrdiť, že by sa ľudské telo stávalo potravou (nie je to všeobecný jav). Ťažko povedať, či je antropofágia prejavom úcty, alebo dešpektu.Okrem kanibalizmu sme svedkami aj ľudských obetí. Asi neexistovala praveká spoločnosť, ktorá by ich nepraktizovala. Rituálne zabíjanie malo vo všetkých tradičných spoločenstvách mimoriadne silnú a zložitú kozmologickú a eschatologickú symboliku, čo vysvetľuje aj jeho výskyt u starých Germánov, Geto-Dákov, Keltov a Rimanov. Tento krvavý rituál ani v najmenšom nesvedčí o intelektuálnej podradnosti či duchovnej chudobe národov, ktoré ho vykonávali. Uveďme len jediný príklad: Ngadžu Djakovia z Bornea, ktorí vypracovali jednu z najkoherentnejších a najvyšších teológií známych v dejinách náboženstiev, boli lovcami lebiek (tak ako Kelti žijúci u nás) a vykonávali ľudské obete. Aj pri obetovaní môžeme nájsť minimálne dve možné interpretácie. Buď telo nemalo žiadny význam, a preto boli naši predkovia schopní obetovať kohokoľvek, alebo naopak, telo a život boli tým najvyšším darom pre bohov.
Niekedy sa zdá, že ľudskými žertvami sa stávali indivídua stojace mimo spoločnosti (zajatci, zločinci a otroci). Inokedy obetovali jednotlivcov s telesnými chybami alebo nevyliečiteľnými zraneniami. Podľa archeológa K. Pietu sa na pravekom kultovom mieste, na úbočí vrchu Havránok pri Liptovskej Mare (doba železná) našli ľudské obete s rôznymi telesnými anomáliami. Z toho môže vyplývať, že naši predkovia sa správali až „nechutne ekonomicky“ – kvôli bohom zabíjali iba osoby s poškodeným telom, ktoré neboli pre spoločnosť produktívne alebo estetické. Pravda, máme aj množstvo opačných príkladov.

Špecifické postavenie mohli mať u pravekých národov jednotlivé časti ľudských tiel. Napríklad u Keltov sa posvätnej úcte „tešila“ hlava. Ako nás informujú antickí spisovatelia Diodóros a Poseidónios, Kelti zvyčajne pripevňovali uťaté lebky nepriateľov na príbytky. Takisto sú u nich časté plastiky a sochy vyobrazujúce ľudské hlavy. Podľa religionistu Eliadeho bola hlava alebo lebka zdrojom posvätnej sily božského pôvodu, ktorá chránila majiteľa pred každým nebezpečenstvom a zaručovala mu zdravie, bohatstvo a víťazstvo. Etruskovia takisto verili, že duša sídli v hlave. Naopak, napríklad u starých Egypťanov nemala táto časť tela nijaký väčší význam a zdôrazňovali iné časti organizmu. Starí Gréci zasa pokladali za sídlo duše celé telo. Zaujímavým nálezom sú kosti ľudskej ruky z kultovej studne v Gánovciach. Prečo obyvatelia starej doby bronzovej obetovali práve kosti (časti?) ruky, povedať nevieme.

Niektoré časti tela boli v minulosti pretvarované. Napríklad Húni priniesli do Európy zvyk deformovať hlavy ženám. Už v ranom veku priväzovali deťom na hlavu povraz. Výsledkom boli deformované lebky, pravdepodobne považované za akýsi ideál krásy. Dodnes môžeme podobné zvyky vidieť u pôvodných afrických národov (napríklad úprava krku pomocou kovových šperkov).

Mŕtvy „hovoriaci“ pravdu

Ako sme už spomenuli, mŕtvi „nehovoria“ úplnú pravdu, čo dvojnásobne platí pri úvahách o tele. Existuje však jedna dôležitá výnimka, a to je mediálne známy muž z alpského ľadovca – Ötzi (žil pravdepodobne pred 3 350 až 3 100 rokmi). Keď zomrel, veľmi rýchlo zapadol do snehu, čo bolo pre archeológov obrovským šťastím, pretože pod ním postupne mumifikoval. Ak by Ötzi zomrel prirodzenou smrťou, jeho telo by riadne pochovali a nemuselo by sa zachovať. Výskum múmie určil jeho vek na 35 až 40 rokov. Pravdepodobná výška sa pohybovala okolo 160 cm a v čase smrti vážil okolo 50 kg.

Veľmi dôležitým nálezom na tele mŕtvoly bolo niekoľko tetovaní. Väčšinovým motívom boli čiary a jednoduché kríže. Tetovanie ľadovcového muža bolo modrej farby, čo by mohlo byť dôkazom, že ako pigment použili drevené uhlie. Vytváranie znakov na koži ľudského tela má buď psychologický, alebo praktický význam, pričom obe možnosti sa môžu prekrývať. Takisto existuje tetovanie alebo vypaľovanie určitých symbolov kvôli liečebným účinkom, čo by mohol byť aj Ötziho prípad. Väčšina tetovaní sa totiž nachádzala na miestach kĺbov (kolená, bedrová panva atď.), ktoré niesli známky opotrebovania. Tetovanie by mohlo byť dôkazom, že zmeny na tele vnímali pravekí ľudia intenzívne. Výskum zachytil okrem zahojených aj nové zranenia. Ötziho telo je stále predmetom skúmania a pravdepodobne zodpovie aj ďalšie otázky z archeológie tela.

Venuše – ideály krásy?

V životoch pravekých ľudí niekedy smrť kráča spolu s umením. Predmety, ktoré dnes zaraďujem do veľmi kontroverznej množiny umenie, sa totiž často nachádzajú v hroboch alebo na kultových miestach. No neplatí to všeobecne (napríklad plastiky žien z neolitu sa zatiaľ nenašli v hrobe). Práve na umení môžeme sledovať niektoré pohľady našich predkov na telo.

Výrazným dôkazom tohto tvrdenia sú sošky žien – venuše. V staršej dobe kamennej (paleolit) sú podľa moravského archeológa Podborského zobrazované ako biologické nositeľky života. Hlinené, kamenné a kostené plastiky nie sú síce v tomto období typizované, ale zobrazujú sa na nich niektoré spoločné znaky – celková obezita, zdôraznenie ňadier, sedacích a stehnových partií vrátane pohlavného trojuholníka, ďalej potláčanie ostatných častí tela vrátane hlavy a tváre. Jej zobrazenie je celkovo v najstaršom období ľudských dejín vzácne.
V mladšej dobe kamennej (neolit) môžeme práve na podobných predmetoch vidieť výrazné zmeny. Okrem pestrejších regionálnych rozdielov sú sošky žien viac štylizované hlavne v oblasti hlavy a hrude (zobrazenie ňadier je potlačené). Naopak, stále sa zvýrazňujú sedacie a stehnové partie. Ženy sú často stvárnené ako sediace, prípadne rodiace. Práve pri týchto predmetoch môžeme pozorovať zmeny pohľadu pravekých ľudí na telo. Náročná je však interpretácia týchto metamorfóz. Pohľad na telo žien je u paleolitických lovcov iný ako u neolitických roľníkov. No niektoré črty sa zdajú podobné, možno nebude náhodou, že sú to hlavne časti tela súvisiace s rozmnožovaním. Možno praveké venuše zobrazujú akýsi najstarší ideál krásy. Podľa už citovaného moravského archeológa Svobodu môže byť za nezobrazovaním hlavy a tváre tabu alebo obava z čierne mágie. Neskôr možno tento strach vymizol a napríklad ľud tzv. želiezovskej skupiny (koniec neolitu v západnej časti Karpatskej kotliny) už zobrazoval tváre na nádobách. Sochy pravdepodobne boli vždy akousi kombináciou ideálu krásy tela a istého mysticizmu. Dôkazom preto by mohli byť sošky žien – kňažiek z minojskej kultúry na ostrove Kréta. Ideál krásy zobrazujú aj sochy Grékov.
V umení môžeme sledovať aj splývanie ľudského teľa so zvieracím korpusom. Na stene v jaskyni pri francúzskom meste Les Trois Frères sa nachádza postava, ktorá je kombináciou človeka a jeleňa. Čo viedlo ľudí doby kamennej k takejto kombinácii ľudského a zvieracieho tela? Je to šaman v maske, alebo maskujúci sa lovec? Nemôže byť význam podobných zobrazení hlbší? Možno majú predstavy o premene ľudských tiel na zvieracie, ktorých vrcholom sú neskoršie predstavy o kentauroch, vampíroch a vlkolakoch, hlbší základ.
Niektoré kultúry mohli vyjadriť ľudské telo len pomocou zobrazení zvierat. Typickým príkladom môže byť býk, ktorý bol symbolom sily asi počas celého obdobia praveku a staroveku. Pričom niekedy je v umení použitá len jeho hlava s rohmi. Inokedy ho mohlo nahradiť aj iné zviera vyjadrujúce silu – napríklad baran.

Ľudské telo často zobrazujú formou maľby. Či už sú to jaskynné „galérie“ pračloveka, alebo výzdoba stien hrobky egyptského faraóna. Asi každá kultúra vytvárala vlastné zákonitosti pre maľovanie. Postavy zo stien jaskýň sú často len symbolické, akoby na ich zobrazení nezáležalo. V oblasti dnešného Slovenska nájdeme schematické postavy zobrazené na nádobách kultúr starej doby železnej. Telá sú zobrazené len pomocou trojuholníkov a rôznych výčnelkov. Je to nejaký kroj, alebo má trojuholník vyjadriť miestny ideál tvaru tela? Ako sme už viackrát v tomto článku uviedli, nevieme jednoznačne odpovedať.

Veľa dokladov na zobrazenie ľudského tela nájdeme veľa v starovekých štátoch. Napríklad Egypťania zobrazovali ľudské telá v rôznych proporciách. Faraón sa na maľbách zdá vždy najvyšší. Starí Gréci zasa radi zobrazovali mužov tmavších (opálených?) a ženy svetlejšie.

Častými archeologickými nálezmi sú šperky. No ani tieto predmety nemusia o tele veľa povedať. Pravda, s výnimkou jedného zrejmého záveru – že ide o ozdoby tela. Už od úsvitu ľudských dejín mali naši predkovia tendenciu skrášľovať sa. Najskôr to boli ozdoby vytvorené z kostí (hlavne dentálie) a mušlí. Neskôr sa k nim pridali aj kovy. Nemôžeme vylúčiť ani použitie organických „šperkov“. Je už zložitejšie z nich získať ďalšie informácie, ale ich účel je pravdepodobne istý - ľudia potrebovali svoje telá zlepšovať. Zároveň však nesmieme vylúčiť iný symbolický význam.

Ako sme načrtli, existujú rôzne indície (dôkazy), že ľudia si začali všímať svoje telá už od raných čias. Každá kultúra, každý národ si vytvárali vlastné chápanie tela. Toto nazeranie sa vyvíjalo a menilo už od najstarších období, keď sa objavil homo sapiens sapiens. Predpokladáme, že niektoré symboly sú podobné v rôznych civilizáciách a kultúrach, hoci tento fakt nevieme s určitosťou potvrdiť. Napriek tomu sa zdá, že môžeme sledovať istý vývoj a zmeny pohľadu na ľudské telo. Oveľa zložitejšie je však identifikovať „pôvodcu“ tohto vývoja.