Karneval na pláži

Myšlienkovo je spojený s obdobím romantizmu a na rozdiel od cestovateľov z predchádzajúcich období, ktorí sa na cestách venovali predovšetkým emocionálne neutrálnemu pozorovaniu a zaznamenávaniu poznatkov a skúseností, moderný turizmus sa v 19. storočí vyznačuje dôrazom na krajinnú scenériu, prírodu a oveľa privátnejším a emocionálnejším prežívaním krás a zaujímavostí. Už v tomto období začína byť pre turistickú skúsenosť určujúci zmyslový zážitok, zážitok spojený so senzualitou, subjektívnym prežívaním, pocitmi a telesnosťou.

Tieto atribúty sa definitívne dostávajú do popredia v priebehu druhej polovice 19. storočia v Anglicku, predovšetkým v súvislosti s tou podobou dovolenky, ktorá sa rozvíjala v tamojších prímorských letoviskách, prenikala do širších vrstiev industriálnej spoločnosti a bola viazaná na prostredie pláže.

Obnovenie poriadku

Pláž sa stáva prostredím oddychu a úniku od rutinizovanej každodennosti moderného života. Moderná industriálna spoločnosť prináša dovtedy nepoznané časové i priestorové oddelenie pracovného času od mimopracovnej doby, práca začína byť organizovaná ako časom i priestorom ohraničená aktivita striktne oddelená od ostatných aktivít. Pracovné činnosti sú charakterizované dôkladnou špecializáciou a rozsiahlou deľbou práce, kde sa telo stáva objektom sebakontroly, obmedzenia a organizačnej manipulácie. Na druhej strane však vzniká aj potreba vytvoreniť alternatívny priestor dočasného relaxu, uvoľnenia, slobody od donútenia, disciplíny a kontroly, kde sa môže telo stať subjektom. To sa môže diať len v inom, na to určenom priestore a v obmedzenom, relatívne krátkom čase. Industriálna spoločnosť si preto vytvára inštitúciu dovolenky, ktorá sa stáva atraktívnou vďaka tomu, že sa vymyká z každodennosti, ponúka priestor na uvoľnenie a relatívne rozsiahlu „konzumáciu“ zmyslových (a zmyselných) radostí, pocitov a iných telesných impulzov a túžob. Mimoriadnosť dovolenky slúži na obnovenie poriadku každodennosti a znovupotvrdenie striktných pravidiel továrenskej disciplíny.

Podobné úvahy nás vedú k určitým paralelám s koncepciami Arnolda van Gennepa a Victora Turnera, ktorí uviedli do antropológie kategóriu liminality a z nej odvodený pojem liminálneho voľného času (liminal leisure). Pojem liminality (prahovosti) sa stal známym predovšetkým v súvislosti s problematikou prechodových rituálov. Liminálny voľný čas sa podľa Chrisa Rojeka vzťahuje na tie časovo a priestorovo vymedzené chvíle kolektívneho života, v ktorých môžu jedinci legitímne pôsobiť mimo spoločenských pravidiel, axióm a konvencií. Moderná spoločnosť si vytvára voľnočasovú kultúru, ktorá jej umožňuje objektivizovať, reflektovať (a často i prehodnocovať) normy a pravidlá každodenného života. Práve dovolenka sa v nej stáva emblematickým príkladom takejto každodennosť prekračujúcej aktivity, liminálnej zóny, inštitucionalizovaným únikom od vzorcov a tlakov „normálneho“ života. Akoby tak preberala funkcie, ktoré v tradičnej spoločnosti plnil karneval. Aj preto sa pláž ako typický a najbežnejší priestor dovolenkových aktivít vyznačuje, podobne ako karneval, hlukom, preľudnenosťou, nepredvídateľným spoločenským zmiešavaním, inverziou sociálnej hierarchie a morálneho poriadku. Tak ako bola v stredoveku karnevalová grotesknosť tela protikladom disciplinovaného a usporiadaného vzhľadu spojeného s vlastníctvom a autoritou, tak je karnevalový ráz dovolenky založený na odhaľovaní tela necudne vystaveného pohľadom ostatných, tvrdí John Urry v knihe The Tourist Gaze (1990), ktorá patrí medzi základné diela mladej sociologickej disciplíny – sociológie turizmu.

Dovolenka, najmä tá, ktorá je viazaná na prostredie pláže, sa sústreďuje na telesné pocity a zážitky (z) tela – od slnenia a opaľovania cez plávanie a ponáranie až po tanec a konzumáciu jedál a nápojov presahujúcu rámec každodennosti. Jednou z hybných síl cestovania a vyhľadávania zážitkov prostredníctvom turizmu môže byť práve túžba ocitnúť sa so svojím telom v kontextoch, ktoré človek pozná predovšetkým vďaka vizuálnym obrazom sprostredkovaným médiami či reklamou.

Slnko odhaľuje telo

Telo podlieha mnohým vplyvom, ktoré vychádzajú z našej sociálnej skúsenosti, z hodnôt a noriem spoločnosti či sociálnej skupiny, do ktorej patríme, myslí si Anthony Giddens. Odhaľovanie tela súvisí s dôležitou zmenou, ktorá významným spôsobom ovplyvnila dovolenkový turizmus po celý zvyšok 20. storočia. Tou zmenou bola vzrastajúca popularita opaľovania ako nový fenomén, ktorý sa do dvadsiatych rokov 20. storočia medzi strednými a vyššími vrstvami európskych ani severoamerických spoločností prakticky nevyskytoval. Svetlá neopálená pokožka bola symbolom vyššieho spoločenského postavenia, preto sa ľudia patriaci k týmto vrstvám snažili nevystavovať svoje telo priamemu slnku. Rozvoj prímorských letovísk v 19. storočí bol založený na predpokladaných pozitívnych účinkoch pôsobenia morskej vody na ľudský organizmus. Objavujúci sa trend prestížneho trávenia dovolenky na francúzskej Riviére (Cannes), prípadne v atlantickom francúzskom letovisku Biarritz, so spoločenským životom koncentrujúcim sa na pláž, spôsobil zmenu v postoji vyšších vrstiev k opálenej pokožke – tá sa začala spájať so zdravím, bohatstvom a príslušnosťou k spoločenstvu, ktoré jeden z klasikov sociologického myslenia Thorstein Veblen nazýva záhaľčivou triedou (leisure class). Keďže pracujúce vrstvy sú v industrializovanej spoločnosti dominantne reprezentované tou časťou robotníckej triedy, ktorá pracuje v továrenských halách a iných uzavretých priestoroch, neopálené telo so svetlou pokožkou už nie je viac spájané s vyšším statusom.

Podľa Richarda Sharpleyho k popularite opaľovania v Anglicku prispelo aj tamojšie mimoriadne teplé leto v roku 1928, ktoré podnietilo vznik a rozvoj nového odvetvia zabezpečujúceho plavky, opaľovacie krémy a iné produkty spojené so slnením. Túžba dosiahnuť opálenú pokožku sa čoskoro stala hlavným motívom dovolenkárov. Bola viditeľným znakom bohatstva a prestíže v urbánnych spoločenstvách nachádzajúcich sa v severnejších častiach vyspelej Európy, faktorom diferenciácie medzi tými, ktorí si mohli dožičiť stráviť letnú dovolenku v Stredomorí, a tými, ktorí si to nemohli dovoliť. Tento trend predznamenal postupnú stratu atraktivity anglických a iných severoeurópskych letovísk, ktoré svojim návštevníkom nemôžu zaručiť opálenú pokožku. S nástupom masového turizmu po druhej svetovej vojne preniká ideál opáleného tela do všetkých spoločenských vrstiev, stáva sa znakom zdravia a fyzickej príťažlivosti. Záujem dovolenkárov sa presúva do prímorských letovísk Francúzska, Španielska a v neskoršom období aj do ďalších krajín hlavne stredomorského regiónu.

Panenský piesok

Ďalším zmyslovým prejavom spájaným s pobytom na pláži, ktorý sa stal kultúrne podmieneným v súvislosti s popularitou slnenia a plávania, je pôžitok z dotyku tela s pieskom. Ako však uvádza Orvar Lőfgren v knihe On Holiday (1999) mapujúcej históriu dovolenkového hnutia, piesok donedávna predstavoval skôr prekážku na vykonávanie ľudských činností a ako taký nepatril medzi obľúbený povrch – ťažko sa po ňom kráčalo, už pri miernom vetre ľahko prenikal tam, kam nemal – do šiat, do jedla, do očí, skrátka bol čudným živlom, ktorý sa vymyká kontrole. Slnenie a kúpanie spojené s pobytom na pláži ako novým kultúrnym fenoménom však pomohli tomu, aby piesok získal vo vnímaní ľudí novú kvalitu a začal sa spájať s príjemnými pocitmi a zmyselnosťou. Ideálna dovolenka sa začína asociovať s plážou; pravou plážou je piesočnatá pláž s bielym či zlatožltým pieskom, ktorá evokuje čistotu a panenskosť. Piesok spája v sebe hebkosť vody a hrejivosť slnka. Aj preto sú mnohé pláže v najznámejších dovolenkových destináciách vybavené pieskom, ktorý však nie je vždy pôvodný – ako v prípade Cannes a niektorých ďalších stredísk na francúzskej Riviére, kam piesok tej „pravej“ kvality doviezli z atlantického pobrežia.

Potešenie z vody

Aj k objaveniu vody ako zdroja pôžitku dochádzalo postupne. Dnes také populárne kúpanie v mori nebolo v Európe do obdobia 18. storočia bežné; vzbudzovalo v ľuďoch rešpekt až strach. S touto predstavou korešpondovala aj známa biblická potopa, ktorá na dlhý čas sformovala postoj a vzťah ľudí k morskému živlu. Aj preto sú začiatky prímorského turizmu viazané na kúpanie v mori ako liečebnú aktivitu a nie aktivitu oddychovú spojenú s kúpaním pre potešenie. Pohyb vo vode sa zo začiatku obmedzoval na opatrné, kontrolované a ritualizované ponáranie, ktorého cieľom bola liečba, až neskôr sa telesné aktivity vo vode zintenzívnili smerom k plávaniu, k skákaniu do vody, šanteniu v morských vlnách a podobne. Voda je spájaná hlavne so zážitkom z plávania, na jej hladine sa však dá aj nadnášať a hojdať, na vode sa dá splývať, pod hladinou ponárať a ešte hlbšie potápať, v plytkej vode sa dá brodiť a všelijako inak čvachtať. Intenzívny pobyt vo vode je prejavom telesnosti a senzuality. Vo vode je možné sa pohybovať a hrať sa s ňou spôsobom, ktorý nemá pri iných živloch analógiu.

Pláž sa stáva dejiskom, kde sa utvára podoba moderného tela, jeho štandard a ideál. Modelky pózujú fotografom na plážach s blankytným morom v pozadí, ženské časopisy od jari prinášajú množstvo receptov, diét a rád, ako pripraviť telo na plážovú sezónu, aby spĺňalo ideál krásy, zdravia a sexuality. Reklamy pre mužov takisto sľubujú, že vynaložením určitého úsilia v rámci body-building programov je možné sa už od zimy pripravovať na to, aby sa v lete mohli prezentovať vyšportovaným a svalnatým telom. Na pláži sa podľa Orvara Lőfgrena naučíme veľmi veľa o vlastnom tele i o telách tých druhých. Vystavujeme telo slnku, vode, vetru, piesku i kritickým pohľadom ostatných. Po trištvrte storočí tela oblečeného len do (rozmerovo) skromných plaviek a rôznymi spôsobmi odhaľovaného si už dnes ani neuvedomujeme, aká to bola kultúrne významná zmena.

Aktívne telo

Často sa (trochu zjednodušene, ale výstižne) tvrdí, že podstata tradične chápanej dovolenky (a zástupne i turistickej skúsenosti ako takej) sa dá vyjadriť tromi S – sun (slnko), sea (more) a sand (piesok), niekedy sa k nim pridáva i štvrté S – sex. Tieto tri či štyri S sa jednoznačne viažu k telesným zážitkom, pocitom a potešeniam. A hoci platí, že dovolenku nie je možné spájať výhradne s klasickým pobytom na pláži a podoby turistickej skúsenosti sa stávajú čoraz rozmanitejšími a diferencovanejšími, neoslabuje to centrálny význam tela v súčasnom cestovaní. Naopak, zážitky turistov sa stávajú fyzicky a zmyslovo variabilnejšie, kľúčovými kategóriami turistického priemyslu sú zážitok, skúsenosť, kontakt, chuť, dotyk, vôňa a v neposlednom rade pohyb. Určité formy telesných aktivít – napríklad horská turistika – sú už tradične s dovolenkou zviazané, intenzívne sa však v súčasnosti rozvíjajú techniky a atrakcie, vďaka ktorým sa telo stáva ústredným prvkom turistického zážitku, ako napríklad bungee-jumping, rafting na divokej vode a množstvo iných tvoriacich expandujúcu oblasť tzv. dobrodružného turizmu.

Vzrastajúca pluralita zmyslovej skúsenosti, kombinácia prvkov pasivity s aktívnym zapájaním tela a fyzických aktivít umožňuje modernému turistovi uchopiť a spoznávať svet komplexnejšie a sofistikovanejšie; telo ako objekt i subjekt neprestáva byť kľúčovým prvkom moderného turizmu.