Myslím, pretože som

Francúzsky filozof René Descartes položil základy filozofie mysle, z ktorých počas stáročí vyrástli hrubé múry duality medzi telom a mysľou. Západná filozofia však už dávno pred ním vnímala ľudskú myseľ ako nesmrteľnú, transcendentálnu dušu, ktorá obýva materiálne telo, podvoľujúce sa jej vôli. Ľudia od nepamäti hľadali jej sídlo: v žalúdku, v srdci, v hlave.

René Descartes sa domnieval, že myseľ je nehmotná entita, ktorá interaguje s telom prostredníctvom epifýzy. Hoci dnes vieme, že táto žľaza má celkom inú funkciu, hádanku, kde vlastne naša myseľ sídli, sme dosiaľ jednoznačne nevyriešili.

Idea, že myslenie je úzko späté so zmyslovým vnímaním a pohybom tela, sa objavila už koncom 19. storočia - napríklad v motorickej teórii percepcie Williama Jamesa alebo trochu neskôr vo vývinovej psychológii Jeana Piageta. Napriek tomu ešte aj v 20. storočí prevládal pohľad na kogníciu ako na procesy nezávislé od tela. Po druhej svetovej vojne umožnil vývoj výpočtovej techniky uchopiť tento názor pomocou novej metafory. Myseľ sa prezentovala ako softvér bežiaci na telesnom hardvéri. S príchodom informačnej teórie, počítačov a nových objavov v matematike a logike sa zdal byť veľký sen o rozriešení enigmy mysle na dosah. Čas, keď budú počítače disponovať ľudskou inteligenciou, sa odhadoval na desaťročia.

Civilizácia sa vrútila do 21. storočia, ale riešenie mnohých problémov súvisiacich s mysľou sa zdá byť nedosiahnuteľnejšie než kedykoľvek predtým. Zostrojili sme počítač, ktorý vie poraziť šachového veľmajstra, ale nie sme schopní naprogramovať stroj, ktorý by zvládol viesť zmysluplnú konverzáciu v prirodzenom jazyku na úrovni škôlkara.

Prečo je to také ťažké?

Ukotvená v skúsenosti

Na rozdiel od počítačov máme ruky, nohy, päť klasických zmyslov, zmysel pre propriocepciu, pomocou ktorého vnímame polohu a stav vlastného tela, a zložitý systém vnútorných orgánov a ich signálov.

Teórie kognitívnej lingvistiky ukazujú, ako sa naša telesnosť premieta do jazyka a myslenia. Štruktúry prirodzeného jazyka majú pôvod v našej každodennej skúsenosti, bez ktorej by sme neboli schopní uchopiť konkrétne ani abstraktné pojmy. Väčšinu abstraktných pojmov chápeme prostredníctvom šikovných metafor, ktoré nám umožňujú vzťahovať ich na konkrétny objekt, situáciu alebo zážitok.

To, ako rozmýšľame o čase a priestore, dokonca i niektoré princípy matematiky sú závislé od vlastností ľudského tela a jeho interakcie s prostredím; ak by sme napríklad nestáli vzpriamene alebo dokonca neboli osovo súmerní, je možné, že naše chápanie sveta by bolo značne odlišné.
Vlastnosti ľudského tela a zmyslov určujú, ako členíme svet okolo nás. Schopnosť kategorizovať je základným predpokladom myslenia. Kategórie však nie sú nemenné, objektívne, pre každého rovnaké. Sú v oku pozorovateľa. Napríklad za naše rozdelenie základných farieb priamo zodpovedá fyziológia ľudského oka. Tri rôzne druhy receptorov v oku reagujú na rôzne vlnové dĺžky. Ak by sme mali viac alebo menej druhov týchto receptorov alebo by reagovali v iných oblastiach farebného spektra, naše kategórie základných farieb by mali inú podobu.

Za našu úžasnú kreativitu, prispôsobivosť a ľudskú vynaliezavosť vďačíme nášmu mozgu, nášmu telu a ich interakcii s prostredím, v ktorom žijeme. Faktorom, ktorý nám toto všetko umožnil, nie je len mimoriadne veľký a laterizovaný mozog, ale aj zmeny na tele: nižšie posadený hrtan, ktorý nám umožňuje artikulovanú reč, vzpriamená chôdza, šikovné ruky, protistojný palec, vďaka ktorému zručne narábame s nástrojmi. Ľudská schopnosť premýšľať nad ťažkými problémami v teoretickej fyzike, písať filozofické traktáty alebo vytvárať výnimočné umelecké diela je naozaj fascinujúca a jedinečná v prírode.

Náš mozog sa však vyvinul hlavne na to, aby nám umožnil čo najlepšie reagovať a konať v prostredí a prispôsobiť sa situácii. Telo vyslovuje požiadavky a mozog na ne odpovedá.
Vedci zisťujú, že na to, aby sme pochopili kogníciu, nestačí skúmať, čo robí mozog. To, čo sa deje v mozgu, závisí v každom okamžiku od toho, čo sa deje v celom tele, a ako je toto telo zasadené do prostredia. Inteligentné správanie vzniká súhrou mozgu, tela a sveta. Vyvinuli sme sa z tvorov, ktorých nervové systémy sa v prvom rade venovali spracovaniu vnímania a motorickým odpovediam. Ich kognitívna aktivita pozostávala väčšinou z okamžitej „on-line“ interakcie s prostredím. Preto má aj ľudské myslenie svoje korene hlboko v senzoricko-motorickom spracovaní.

Michael Spivey a Elizabeth Grantová využili v psychologickej štúdii z roku 2003 techniku sledovania pohľadu pri riešení priestorových úloh. Ukázalo sa, že ľudia, ktorým dali vyriešiť istý priestorový hlavolam, pohybovali pri riešení úlohy očami tak, akoby vykonávali možné riešenia vlastným pohľadom. Ešte zaujímavejšie boli závery nadväzujúcej štúdie Alejandra Llerasa a Laury Thomasovej z roku 2007, ktorí použili predchádzajúce výsledky tak, že u testovaných ľudí umelo vyvolali tieto pohyby počas plnenia danej úlohy. To rapídne zvýšilo ich úspešnosť a rýchlosť pri plnení úlohy, no účastníci si to nielenže neuvedomovali, ale dokonca si mysleli, že ide o spôsob, akým chcú experimentátori rozptýliť ich pozornosť. Výsledky podobných štúdií vedú k domnienke, že pohyb, či už reálny, alebo v predstavách, priamo vplýva na to, ako myslíme.

Podľa neurovedca Rodolfa Llinása je myslenie evolučne zvnútornený pohyb. Spomeňte si, ako ste sa v škôlke učili rátať na prstoch. Spočiatku ste sa pred očami dotýkali prstov, neskôr už stačilo, keď ste nimi pri rátaní len jemne pohybovali. Ak si predstavíme, že túto aktivitu prenesieme ešte viac dovnútra, môžeme prsty rátať iba v našej mysli. Zvnútornením takýchto aktivít, vykonávaním ich „off-line“, sa organismu otvárajú nové možnosti simulácie, plánovania a kreativity.

Adaptívne nevedomie

Názory na to, čo vlastne pokladať za myseľ, sa líšia. Väčšina súčasných vedcov a filozofov chápe myseľ ako súbor vedomých procesov prebiehajúcich v mozgu, ako kombináciu myšlienok, vnímania, pamäti, emócií, vôle a predstavivosti. Tradičné chápanie mysle odlišuje myslenie od vnímania a konania. Usudzovanie a inštinkt chápe ako protichodné procesy. Emócie a racionalita sú často stavané do opozície. Dôraz na vzájomnú interakciu tela a mysle toto ostré rozdelenie stiera. Vnútorné prostredie tela, homeostatické a hormonálne stavy výrazne ovplyvňujú myslenie prostredníctvom emocionálneho systému. Mozog neprijíma informácie len prostredníctvom zmyslov, ale nepretržite reaguje aj na chemické signály, ktoré sa šíria krvným obehom. Stav tela teda priamo ovplyvňuje, ktoré procesy sa budú odohrávať vo vyšších mozgových centrách.

Stalo sa vám niekedy, že vás zlý pocit v žalúdku alebo náhle zimomriavky varovali pred nesprávnym rozhodnutím? Niekedy robíme rýchle rozhodnutia na základe pocitov. Nie sme schopní povedať, prečo niečo vieme, len vieme, že to vieme. Nejde o nijakú mágiu ani mimozmyslové schopnosti. Naše telo vie uchopiť jemné štatistické závislosti, ktoré nie sme schopní pomenovať a väčšinou si ich ani neuvedomujeme.

Vedci nazývajú tento fenomén adaptívne nevedomie a zisťuje sa, že väčšia časť našej inteligencie tkvie práve v ňom. Mozog si pamätá, ako sa naše telo cítilo v rôznych situáciách, a pomocou asociácie znovu čiastočne aktivuje tieto stavy. Dokáže tak z kontextu vybrať oveľa subtílnejšie črty a náznaky, než sme schopní vedome postrehnúť.

Ľudia, ktorých centrá pre rozhodovanie nie sú z nejakého dôvodu napojené na tento citlivý emočný prijímač, majú úplne bezchybnú inteligenciu a logické úlohy zvládajú na jednotku. No v reálnych životných situáciách zlyhávajú. Dôvodom je to, že svet okolo nás je veľmi komplexný a poskytuje nekonečno možností ako konať a na čo zamerať pozornosť.

Neurovedec Antonio Damasio popisuje prípad svojho pacienta s podobným poškodením. V inteligenčných testoch dosahoval normálne výsledky, no keď si mal vybrať termín ďalšieho stretnutia, bol bezradný. Znovu a znovu zvažoval všetky alternatívy a možné problémy, od počasia až po dopravnú situáciu. V nekonečnej slučke vyratúval výhody a nevýhody všetkých možností, neschopný sa rozhodnúť, hoci problém bol banálny. Bez účinného filtra, ktorý nám hovorí, čo je pre nás dôležité a čo nie, by sme boli stratení. Akoby výkonný počítač v našej hlave nevedome zbieral dáta zo zážitkov, ktoré sme prežili, a vytváral si „postoj“, ktorý potom vyjadruje v tele pomocou emócií.

Racionalita v reálnom každodennom živote teda nie je neomylná a nepodlieha zákonom formálnej logiky. Nie je nevyhnutné vybrať najlepšiu odpoveď, ale najvhodnejšiu odpoveď v rozumnom čase. To prináša mnoho skreslení. Umožňuje to však aj vybrať najdôležitejšie črty z prostredia a rýchlo sa rozhodovať.

Dôležité je uvedomiť si, že naše vedomé uvažovanie a manipulácia s jazykom je len tenká vrstvička na mohutnej hierarchii procesov, ktoré prebiehajú mimo vedomej úrovne.

Naše telo a myseľ sa navzájom ustavične ovplyvňujú a integrujú v citlivej harmónii.

Znamená to, že náš sen o vytvorení umelej mysle beznádejne stroskotal?

Ak sa budeme usilovať dokonale napodobniť tú ľudskú, je možné, že sa nám to nikdy nepodarí. Je však možné, že vytvoríme nejakú inú inteligenciu, ktorá povstane z iného tela a jeho interakcie s prostredím. A možnože bude úspešnejšia vo svete, než je tá naša. To však zatiaľ radšej prenechajme autorom sci-fi.

Ak sa budete dnes v noci prechádzať ulicami niektorého európskeho mesta, možno uvidíte kohosi, kto položí prsty na klávesnicu a naťuká „Myslím, pretože som“. Vypne počítač a potom ešte chvíľu mlčky sedí v tme.