Keď jazyk ohrozuje. Ako sa hovorí o násilí páchanom na ženách

Z bilbordu sa na okoloidúcich ľudí usmievali nahé celebrity, ako napísala Jana Juráňová „na nepoznanie zdigitalizované“ (2010). To by tiež nebolo ničím výnimočným, ak by nehlásali „boj proti domácemu násiliu“, navyše pod značkou Ohrozený druh. Tak som si položila otázku, kto je tým ohrozeným druhom: Ženy, ktoré zažívajú násilie? Alebo „bojovné“ digi-ženy z bilbordu? O koho v tejto

kampani vlastne ide? Podľa webovej stránky módny návrhár a iniciátor kampane našiel paralelu medzi dvanástimi ohrozenými druhmi zvierat a ženami vo všeobecnosti, a zistil, že „tieto zvieratá majú podobné povahy, prednosti, nedokonalosti a správanie, no taktiež ohrozenie a jedinečnosť ako ženy.“ (www.ohrozenydruh.sk) Z názvu projektu Ohrozený druh - silné ženy proti domácemu násiliu však vyplýva, že nie je žena ako žena a nie je silná žena ako obeť. Našťastie sú v spoločnosti známe, krásne, mladé, zdigitalizované a empatické celebrity, ktoré sa za slabé „obete“ násilia dokážu aj vyzliecť. Zmätená kampaňou aj webovou stránkou som si musela položiť ešte jednu závažnú otázku: Je lepšia zlá alebo žiadna kampaň proti rodovo podmienenému násiliu? Viem, že je asi položená úplne zle a v oblasti ľudských práv by sa nemali robiť žiadne ústupky, že lepšia je vždy, iba a len rodovo citlivá kampaň zameraná na podporu nulovej tolerancie k násiliu. Ale čo sa stane, ak to tak nie je... Bez akejkoľvek osobnej alebo inej zášti voči ľuďom, ktorí realizovali kampaň Ohrozený druh, dokonca aj s vedomím, že negatívna reklama tohto projektu je tiež reklama, považujem za potrebné upozorniť na niekoľko aspektov kampane, ktoré podporujú mýty o násilí páchanom na ženách, prehlbujú rodové nerovnosti v spoločnosti, a tým aj samotné rodovo podmienené násilie.

Celospoločenský problém

Násilie páchané na ženách je jedna z najčastejších foriem porušovania ľudských práv na svete. Podľa prieskumu situácie na Slovensku z roku 2008 21 % dospelých žien má skúsenosti s násilím zo strany súčasného partnera a 28 % dospelých žien má skúsenosti s násilím zo strany bývalého partnera. Počas jedného roka zažilo násilie 8 % ženskej populácie, čo predstavuje približne 150 000 žien. (Holubová, 2010a) Paralela s ohrozenými druhmi zvierat teda nie je celkom na mieste, pretože kým ohrozené živočíchy zo svojho prirodzeného prostredia miznú, žien zažívajúcich násilie je v našej spoločnosti mnoho. Pravdou však je, že sa cítia ohrozené, pretože pravidelne zažívajú rôzne formy násilia - fyzické, sexuálne, psychické, ekonomické aj sociálne násilie. Vždy má ale spoločný základ - páchajú ho muži na ženách. Je rodovo podmienené, jeho príčinou je nerovnomerné rozdelenie moci medzi mužmi a ženami v spoločnosti. (Králová a kol., 2008) Takéto vysvetlenie násilia páchaného na ženách a jeho široký spoločenský kontext ukazujú, že nejde o súkromný problém individuálnych žien, ale o problém celej spoločnosti, teda nás všetkých. Na mieste sú preto rôzne kampane, ktoré naň majú upozorňovať; konkrétne kroky, ktoré by mali realizovať hlavne štátne orgány; ale dôležité je uvedomiť si aj to, že k prevencii násilia páchaného na ženách môže prispieť každá a každý vo svojom každodennom živote prostredníctvom rodovo korektného jazyka, nabúravaním rodových stereotypov, rodovo citlivou výchovou a vzdelávaním detí i dospelých, ako aj rôznymi ďalšími spôsobmi, ktoré prispievajú k upevňovaniu rodovej rovnosti v spoločnosti. Aj projekty proti násiliu treba robiť rodovo citlivo, aby nemali úplne opačný efekt. A práve tu je podstata problému kampane Ohrozený druh.

Bojovníčky a obete

Kampaň prezentuje dva obrazy žien. Na jednej strane sú to mediálne známe, úspešné, krásne, mladé (resp. bez vrások), štíhle, zdigitalizované, na prvý pohľad až neľudské ženy, ktoré sú podľa názvu kampane tými „silnými“, pomáhajúcimi. Na druhej strane stoja slabé, ohrozené „obete násilia“. Prvá skupina žien by mala byť podľa opisu kampane tou aktívnou, ktorá koná v prospech druhej. Napriek tomu je na bilbordoch i v kalendári, ktorý je súčasťou projektu, zobrazená pasívne, je predmetom na pozeranie. Takéto zobrazenie žien je dôsledkom aj spoluvytváraním patriarchálnej spoločnosti, v ktorej sa hodnota žien určuje mužmi najmä na základe ich fyzickej krásy. Zdôrazňovanie „pôvabu“, „nežnosti ženských kriviek“[1] spolu s vyobrazením nahých ženských tiel alebo ich častí sprostredkúva predstavu žien ako sexuálnych objektov a podporuje myšlienku, že ženy sú a chcú byť dostupné pre mužov - argument, ktorým sa často ospravedlňuje sexuálne násilie na ženách a zároveň argument, ktorý sa často využíva na obviňovanie obetí útokov. Sexualizovanie žien je najviditeľnejšie v tej časti webovej stránky, kde sú predstavené „tváre“ kampane - trinásť nahých žien a jeden muž v obleku. (obrázok tvare_projektu1 alebo tvare_projektu2) Ako by konštatovalo dievčatko v knižke Marianne Grabruckerovej, ktoré reaguje na rôzne podnety zo svojho okolia - „Tetá holá.“ „Ujo v obleku.“ (ASPEKT, 2006) „Teta“ sa pozerá do objektívu s maskou v rukách, „ujo“ je evidentne zobrazený pri nejakej činnosti, on reprezentuje s vážnosťou. Je toto obraz, ktorý by mala sprostredkúvať ktorákoľvek mediálna kampaň, nehovoriac o kampani, ktorá sa chce zasadzovať za spoločnosť bez násilia? Skryté obrazy, ktoré podsúva sú oveľa silnejšie ako tie, ktoré explicitne artikuluje. Pasívne zobrazovanie žien -- tak na bilbordoch ako i v kalendári - prispieva aj k chápaniu ženskej sexuality ako pasívnej, vyžadujúcej hybnú -- mužskú silu. Takú, ktorá ženino „nie“ chápe ako „áno“ a podľa toho aj koná. V princípe preto v kampani nie je rozdiel medzi prezentovaním „silných“ žien na bilbordoch, v televízii, v kalendári a prezentovaním žien, ktoré majú byť „obeťami“ násilia. Obe skupiny sú totiž zobrazené ako pasívne objekty mužského správania, či už násilného alebo nie.

Pritom mnohé feministické štúdie už dávno hovoria o tom, že ženy zažívajúce násilie nie sú len obeťami násilia, a preto by sa o nich malo tak aj hovoriť. Podľa Ann Jones „ženy, ktoré zažili násilie a ktoré vedia, koľko sily, pozornosti a sebadisciplíny treba vynaložiť na prežitie, sa zriedka identifikujú ako ´obete´. Považujú sa za silné ženy, ktoré to nejakým spôsobom vedia zvládnuť. Mnohé, ktoré ušli, hovoria o sebe ako o ´kedysi bitých ženách´, alebo o ´tých, čo prežili´, alebo sú ´veteránkami´ násilia, ale tieto pojmy označujú stav získaný po čine; neopisujú aktívnu ženu v každodennom procese zvládania, zápasenia a unikania násiliu svojho ´partnera´.“ (Jones, 1998, s. 8) Takéto identifikovanie žien, ktoré zažili alebo zažívajú násilie, je dôležité pre lepšie pochopenie toho, čo násilie spôsobuje, i pre posilnenie žien, ktoré násilie prežívajú alebo prežili. Uvedomenie si toho, koľko síl ženy v násilnom vzťahu vynakladajú na prežitie, na ochranu seba a svojich detí, na plnenie požiadaviek „partnera“ a na prácu - či už neplatenú v domácnosti alebo platenú v zamestnaní - pomáha prekonávať rôzne mýty o násilí páchanom na ženách.

Prezentácia násilia v médiách

V búraní mýtov o rodovo podmienenom násilí v spoločnosti by mali zohrávať úlohu aj médiá. Ako dôležitých aktérov spoločenskej zmeny ich pomenúvajú medzinárodné dokumenty, napríklad Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW) a Pekinská deklarácia a akčná platforma, ratifikované aj Slovenskou republikou[2]. Expertná skupina Rady Európy na elimináciu násilia páchaného na ženách odporučila princíp nulovej tolerancie k násiliu, čo znamená, že žiadna forma násilia páchaného na ženách nie je akceptovateľná. Ako o situácii na Slovensku uvádza Barbora Holubová, „princípy, zásady a úlohy pre médiá v problematike násilia páchaného na ženách sú opakovane formulované vo viacerých politicko-verejných dokumentoch, ale len čiastočne sú pretransformované do účinných zákonných ustanovení.“ (2010, s. 11)

Napriek týmto záväzkom, odporúčaniam a princípom sa v médiách na Slovensku väčšinou informuje o násilí páchanom na ženách rodovo necitlivo. Trend infotainmentu, pri ktorom sa dáva dôraz na pútavosť správy, jej formu a potenciál šokovať, zasiahol aj správy o násilí. Na obrazovkách alebo v tlači sa preferujú správy o krvi a slzách, príbehy a emócie sa vyhľadávajú, kde sa len dá. Hoci toto nie je jediný dôvod, infotainment tiež prispieva k tomu, že sa vo verejnoprávnych i v súkromných médiách vyskytujú takmer výlučne správy o extrémnych formách násilia. Vyplýva to z monitoringu médií, ktorý v roku 2009 realizoval Inštitút pre výskum práce a rodiny.[3] Zo všetkých správ o násilí páchanom na ženách sa 42,6 % venovalo vražde alebo zabití ženy mužom, 36,2 % fyzickému násiliu na ženách, 8,5 % informovalo o sexuálnom násilí, ale pozornosť sa takmer vôbec neupriamovala na psychické či ekonomické násilie alebo prevenciu násilia. (Holubová, 2010b)

Okrem obsahového zamerania správ, ktoré uprednostňovalo najviditeľnejšie formy násilia páchaného na ženách, bolo problematické aj spracovanie informácií. Podobne ako v kampani Ohrozený druh aj v médiách sa ženy, ktoré zažívajú násilie, zobrazujú ako pasívne, bezmocné obete. Mediálny priestor by sa mohol využívať na vyjadrenie rešpektu voči ženám, ktoré zvládali ťažké situácie, a tým na posilnenie ich pozície. Opačný efekt má aj upriamenie pozornosti na ženu zažívajúcu násilie a nie na páchateľa. Muž, ktorý sa násilností dopustil, zostáva v anonymite na rozdiel od ženy zažívajúcej násilie, ktorej sa médiá často pýtajú na to, čo prežila. Aj tu sa prejavuje nevedomosť či ľahostajnosť novinárok a novinárov, ktorí si neuvedomujú či ignorujú fakt, že pri takomto správaní môže dôjsť k sekundárnej viktimizácii žien a k ich retraumatizácii. Navyše, zverejnenie tváre alebo mena ženy môže mať negatívny vplyv na jej ďalší osobný aj pracovný život a namiesto ochrany jej prináša ďalšie problémy. V záujme bulvarizácie spravodajstva je na rozdiel od anonymného páchateľa opäť ohrozená žena, na ktorej páchal násilie. Nebezpečenstvo takéhoto prístupu pramení aj zo skutočnosti, že v našej spoločnosti sa z rodovo podmieneného násilia ešte stále obviňujú obete, a nie páchatelia.

Často sa objavujú názory, podľa ktorých si ženy za týranie môžu samy, pretože neboli „dobrými“ manželkami alebo partnerkami, nespĺňali predstavy svojho „partnera“, nesnažili sa dostatočne. Sú to pritom rovnaké argumenty, aké používa páchateľ v násilnom vzťahu, aby zodpovednosť za svoje konanie preniesol na partnerku alebo manželku. Ak ich teda žena počuje nielen od násilníka, ale aj zo strany médií, ľudí pracujúcich v zdravotníckych zariadeniach alebo na polícii, ľudí, ktorí by obetiam násilia mali ponúkať pomoc, prehlbuje to jej nedôveru v samu seba a posilňuje násilný vzťah aj pozíciu násilníka. Rovnako pôsobí aj nedôvera voči ženám, ktoré verejne hovoria o skúsenosti s násilím a stretnú sa s obvineniami, že si vymýšľajú a preháňajú, napríklad aby mali pri rozvode zvýhodnenú pozíciu. Vina z „prílišnej vyzývavosti“ sa často pripisuje aj obetiam sexuálneho násilia, znásilnenie alebo pokus oň býva prezentované ako dôsledok toho, že si to žena v poslednej chvíli „rozmyslela“. Ženy vraj zvyknú „provokovať“, „vymýšľať“, z rôznych dôvodov si násilné správanie „zaslúžia“. Násilie páchané na ženách je jedným z mála druhov trestnej činnosti, kde sa obeť musí obhajovať, niekedy dokonca viac ako páchateľ. Obhajovať sa dokonca musí aj z toho, že si vybrala násilného partnera, hoci na začiatku vzťahu sa prejavujú predovšetkým skryté formy násilia, ktoré sú vo všeobecnosti spojené s pozitívne chápanými tradičnými hodnotami. Až neskôr páchateľ pristúpi k explicitnejším formám násilia. Azda najčastejšia otázka, ktorá evokuje ďalšie obvinenie žien žijúcich v násilnom vzťahu, je na prvý pohľad veľmi jednoduchá: Prečo neodídu? Odpovedí na túto otázku je veľa, od kruhu násilia, cez štokholmský syndróm až po vysvetlenie ženy, ktorej dcéru zavraždil jej „partner“ – „Preto, lebo ich zabijú.“[4] (Podľa Jones 1998, s. 13)

Proces prenášania viny na ženu zažívajúcu násilie uľahčuje aj jazyk, ktorý sa pri hovorení a písaní o násilí využíva, a ktorý – opäť – používajú aj samotní páchatelia. Násilie sa zjednodušene nazýva ako „zločin z vášne“, páchateľ býva označovaný ako „ohrdnutý milenec“ alebo „zamilovaný priateľ“. V prípadovej štúdii Inštitútu pre výskum práce a rodiny sa objavili vyjadrenia ako: „Danielu pred rokom brutálne zavraždil jej obdivovateľ“; Tridsaťdeväťročný Anton M. brutálne zavraždil svoju platonickú lásku Danielu“; alebo „Svoju chorobnú lásku riešil radikálne.“ (Holubová, 2010b, s. 26) Ako uvádza Ann Jonesová (1998, 2003), zámena lásky/sexu a násilia umožňuje čitateľkám, divákom aj poslucháčkam pochopiť, že páchateľ konal násilne alebo spáchal vraždu preto, lebo ženu veľmi miloval. Nevedel si pomôcť. Nedokázal sa ovládnuť. Nakoniec – keby mu nebola zlomila srdce...

Opäť sme pri obviňovaní ženy. Okrem zjednodušovania násilných činov a posilňovania pozície páchateľa takýto prístup umožňuje vysvetľovať násilie ako individuálne prípady konkrétnych žien a zamedzuje širšiemu chápaniu násilia páchaného na ženách ako celospoločenského problému súvisiaceho s nerovnovážnym rozdelením moci v spoločnosti. Zodpovednosť za násilie v takomto prípade stojí len na osobách, ktorých sa skutok týka, ide o súkromnú záležitosť a politickí predstavitelia, spoločnosť, my všetci a všetky tak máme čisté ruky.

Širší spoločenský kontext násilia

Napriek rôznym mýtom, ktoré v spoločnosti o násilí páchanom na ženách kolujú, príčinou nie je ani alkohol, ani láska či vášeň, ani „neposlušnosť“ či „provokatívnosť“ žien. Neobjavuje sa len v „problémových“ rodinách, ale vyskytuje sa naprieč spoločnosťou, vo všetkých sociálnych skupinách, u ľudí s ukončenou základnou ako aj vysokou školou. Páchateľmi násilia na ženách môžu byť tak nezamestnaní muži ako riaditelia medzinárodných firiem, ženy zažívajúce násilie môžu učiť v škole alebo sedieť v parlamente. Násilie páchané na ženách je totiž dôsledkom, ale súčasne aj príčinou rodovej nerovnosti v spoločnosti. Malo by sa ním zaoberať na politickej úrovni, riešiť by sa mala situácia žien, ktoré zažívajú násilie, ich možnosti pri hľadaní pomoci, nedostatočná vymožiteľnosť práva, stereotypné názory zo strany ľudí v zdravotníckych zariadeniach či na polícii, nedôvera voči ženám, ktoré tvrdia, že zažívajú násilie. Riešiť by sa malo, že na Slovensku neexistuje ani jeden bezpečný ženský dom (Karlovská – Krokavcová – Králová, 2009).

K zlepšeniu situácie však môžeme pomôcť aj my všetci a všetky vo svojom každodennom živote. Keďže násilie páchané na ženách je dôsledkom rodovej nerovnosti, môžeme napomôcť zníženie jeho budúceho výskytu uvedomovaním si a búraním rodových stereotypov. Už samotné tradičné chápanie ženskosti a mužskosti u nás umožňuje násilné konanie muža voči žene, ak naň priamo nenabáda. Dievčatá sa už od malička stretávajú so vzorom poslušnej, milej, chápajúcej a krásnej princeznej, ktorej šťastný život závisí od toho, či jej princ príde, či ju vyslobodí zo zajatia, prebudí zo spánku alebo vytiahne zo sklenenej rakvy. Jej stačí len čakať, dobre vyzerať a potom sa tešiť z toho, že ju našiel a... „žili šťastne, až kým ...“ Tento obraz pasívnej ženy je dievčatám predstavovaný od útleho detstva, kým chlapci sa zase stretávajú s obrazmi aktívneho, ale často agresívneho muža – princa alebo akčného hrdinu. Ten musí bojovať o priazeň ženy, poraziť všetkých nepriateľov, neustupovať, biť sa za pravdu, za národ, za lásku... Rozprávky – od tých slovenských ľudových po už takmer tiež tradičné „disneyovky“ ponúkajú stereotypné predstavy o ženách a mužoch, ktoré pomáhajú udržiavať patriarchálny status quo v spoločnosti, mocenské nerovnosti (nielen) medzi mužmi a ženami.[5] Jedným zo spôsobov, akým sa tieto nerovnosti dajú prekonávať a postupne nabúravať, je rodovo citlivá výchova. „Podporuje deti v tom, aby rozvíjali všetky možnosti svojej osobnosti, ktoré z nich urobia kompetentných, starostlivých, sebavedomých a svoje správanie reflektujúcich dospelých. Vychádza z toho, že ženská a mužská rodová rola sú výsledkom sociálnej konštrukcie, že ´ženskosť´ a ´mužskosť´ nie sú vrodené vlastnosti, ale isté spôsoby správania sa získavajú vzdelávaním, výchovou a socializáciou.“ (Slovníček pojmov, http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/vrchne-menu/slovnicek-pojmov#h6)

K takémuto rodovo citlivému prístupu založenému na rovnosti všetkých ľudí, na pochopení femininity a maskulinity ako spoločenských konštruktov a na posilnení individuálnych vlastností ľudí by mala viesť výchova a vzdelávanie na školách, ale zvnútornený by mal byť aj pracovníčkami a pracovníkmi médií, čo by sa zároveň malo prejaviť aj na prezentovanom obsahu. Hoci ide o dlhodobý proces - politicky nesympatický, pretože jeho výsledky sa viditeľne neprejavia počas štvorročného volebného obdobia – jeho miesto v zasadzovaní sa za život bez rodovo podmieneného násilia je kľúčové. A chápať by to mali aj tvorcovia a tvorkyne kampaní, ktoré majú k takémuto životu prispieť, nehovoriac o zariadeniach na pomoc pre ženy a deti zažívajúce násilie. Inšpirovať sa dá dobrými príkladmi predchádzajúcich kampaní. Na Slovensku bola takýmto dobrým príkladom kampaň Piata žena v rokoch 2002 a 2003, ktorú realizovala skupina mimovládnych organizácií a ktorá dosiahla viacero úspechov. „Boj proti násiliu“ nahradila potreba nulovej tolerancie k násiliu páchanému na ženách alebo zasadzovanie sa za život bez násilia, veď bojov v spoločnosti je viac než dosť. Zvýšilo sa povedomie o problematike a podarilo sa dosiahnuť lepšiu legislatívu. Aj toto je nevyhnutné zistiť skôr než sa niekto pustí do tvorby novej kampane za rovnaké ciele. A ak tvorcom a tvorkyniam projektu nejde len o budovanie si dobrého imidžu na problematike násilia páchaného na ženách a o ďalšie vyprázdňovanie témy, nemali by zabúdať na kontinuitu práce a na ľudí, ktorí sa už viac ako dvadsať rokov témou rodovo podmieneného násilia zaoberajú.

Pocit bezpečia

Zhrnúť problematiku násilia páchaného na ženách na niekoľkých stranách, v jednej kampani ani v jednej knihe nie je možné. Chcela som však „naťuknúť“ výzvy, ktoré v súvislosti s prezentáciou a reprezentáciou rodovo podmieneného násilia vnímam v médiách i v spoločnosti. Povedať, že podľa mňa je dôležité nielen o násilí hovoriť, ale hovoriť, písať a rozmýšľať o ňom citlivo. Lebo veci, ktoré robíme a o ktorých hovoríme, majú svoje dôsledky. Tak ako aj kampaň Ohrozený druh. Možno pár ľudí upozornila na problém rodovo podmieneného násilia a možno finančne prispeje na prácu organizácie, ktorá pracuje so ženami a deťmi zažívajúcimi násilie. Ale skryté obsahy kampane sú ešte silnejšie a prispievajú k vytváraniu sexualizovaného obrazu žien, k reprodukcii nerovného postavenia žien a mužov v spoločnosti a k vytvoreniu dojmu slabých obetí domáceho násilia. Nahé „ambasádorky“, ktoré chcú šíriť myšlienku o „boji proti domácemu násiliu“ nielen nepomáhajú ženám, ktoré zažívajú násilie, ale môžu ich sekundárne viktimizovať. Kampaň stavia na rovnakých predstavách a mýtoch, aké opísala Barbora Holubová na základe mediálneho monitoringu Inštitútu pre výskum práce a rodiny, aké prezentovali rodové expertky o spoločnosti (nielen) na Slovensku[6] alebo aké identifikovala Ann Jonesová v USA.

Ak by sme sa ale museli uchýliť k metafore o ohrozenom druhu, je tu niečo, na čom by sa kampaň za spoločnosť bez rodovo podmieneného násilia dala postaviť. Kým pre mnohé ohrozené druhy živočíchov sa vyhlasujú chránené oblasti a budujú sa rezervácie (čím však vôbec nechcem povedať, že ochranu životného prostredia v súčasnosti považujem za dostatočnú, práve naopak), na Slovensku neexistuje ani jeden bezpečný ženský dom pre ženy zažívajúce násilie. Hoci máme zariadenia sociálnej pomoci, nechránené ubytovanie nie je dostatočným opatrením. Bezpečný ženský dom má ženám a ich deťom dočasne nahrádzať domov, poskytovať komplexnú starostlivosť, ktorá by zohľadňovala ich špecifické potreby a zároveň má byť prostredím, v ktorom sa môžu zotaviť z tráum. Väčšina bezpečných ženských domov v Európe „poskytuje kombináciu služieb ako vyhľadávaciu činnosť, obhajobu práv žien a detí, poradenstvo, presídlenie, post starostlivosť a služby pre deti, aj keď niektoré ponúkajú iba bezpečné bývanie.“ (Karlovská - Krokavcová - Králová, 2009) Bezpečné ženské domy majú ženám a ich deťom pomôcť k tomu, aby prevzali kontrolu nad svojím životom.[7]

Literatúra a zdroje

Cviková, Jana – Juráňová, Jana (eds.). Ružový a modrý svet. Rodové stereotypy a ich dôsledky. Bratislava: ASPEKT 2005 (2. vydanie).

Grabrucker, Marianne. Typické dievča? Denník o prvých troch rokoch života. Bratislava: ASPEKT 2006.

Herman, Judit Lewis. Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky. Od týrania v súkromí po politický teror. Bratislava: ASPEKT 2001.

Holubová, Barbora. Správa o násilí páchanom na ženách za rok 2009. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny 2010a.

Holubová, Barbora. Úloha médií v prevencii násilia páchaného na ženách a v podpore rodovej rovnosti. Bratislava: Inštitút pre výskum práce a rodiny 2010b.

Jones, Ann. Nabudúce bude mŕtva. Týranie a ako ho zastaviť. Bratislava: ASPEKT 2003.

Jones, Ann. Nabudúce bude mŕtva. Bitie a ako ho zastaviť. In Aspekt 3/1998. Násilie I. Bratislava: ASPEKT 1998.

Juráňová, Jana. Tváre bez tváre. In SME, 20. 12. 2010. Dostupné na: http://komentare.sme.sk/c/5690850/tvare-bez-tvare.html

Karlovská, Dušana - Krokavcová, Natália - Králová, Sylvia. Bezpečný ženský dom ako nástroj uplatňovania ľudských práv žien a detí. Košice: Fenestra 2009.

Králová, Sylvia - Oleárniková, Jana - Magurová, Zuzana - Mesochoritisová, Adriana. Preambula, Články 1, 2 a 5, Všeobecné odporúčanie č. 19: Násilie páchané na ženách. In Lamačková, Adriana (ed.). Tieňová správa pre Výbor pre odstránenie diskriminácie žien. Bratislava: Možnosť voľby 2008.

Sopková, Eva. Násilie páchané na ženách a jeho dôsledky. In Cviková, Jana - Juráňová, Jana (eds.) Piata žena. Aspekty násilia páchaného na ženách. Bratislava: ASPEKT 2001

Slovníček pojmov. Dostupné na: http://www.ruzovyamodrysvet.sk/sk/vrchne-menu/slovnicek-pojmov#h6

Video: Sexism, Strength and Dominance: Masculinity in Disney Films. Dostupné na: http://www.youtube.com/watch?v=8CWMCt35oFY

Video: Racism in Disney. Dostupné na: http://www.youtube.com/watch?v=LibK0SCpIkk&feature=related

Webová stránka mimovládnej organizácie Fenestra www.fenestra.sk.

Webová stránka projketu Ohrozený druh - silné ženy proti domácemu násiliu www.ohrozenydruh.sk.

Podľa Deklarácie OSN o odstránení násilia páchaného na ženách (1993) je násilie páchané na ženách: „každý prejav rodovo podmieneného násilia, ktorý má alebo by mohol mať za následok telesnú, sexuálnu alebo duševnú ujmu alebo utrpenie žien, vrátane hrozby takýmito činmi, zastrašovania a úmyselného obmedzovania slobody, a to vo verejnom alebo súkromnom živote.“ (Podľa Sopková, 2001, s. 19)

Všeobecné odporúčanie č. 19 k Dohovoru OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien definuje rodovo podmienené násilie ako „násilie, ktoré je namierené proti žene kvôli tomu, že je žena, alebo ktoré postihuje ženy nepomerne viac“. (Podľa www.fenestra.sk)

Pekinská deklarácia hovorí, že násilie páchané na ženách „je prejav historicky nerovnoprávnych vzťahov medzi ženami a mužmi, ktoré viedli k nadvláde mužov nad ženami a k diskriminácii žien a ktoré bránili ženám plne sa rozvíjať“. (Podľa Sopková, 2001, s. 20)

[1] „Je jednoznačné, že táto problematika je aktuálna a taktiež závažná. Práve preto ju návrhár zobrazil aj v inom svetle, a to v nežnosti ženských kriviek a odevov.“

„Na módnej prehliadke ženy s pôvabom predviedli modely ohrozených druhov zvierat.“ (www.ohrozenydruh.sk)

[2] Pekinská deklarácia a akčná platforma pre médiá ponúka "celý rad konkrétnych opatrení:

- Presadzovať pozitívne informovanie o ženách v médiách.

- Eliminovať používanie sexistického jazyka.

- Zvýšiť počet ženských skupín aktívnych v mediálnej oblasti.

- Stimulovať médiá k odstraňovaniu rodových stereotypov v mediálnej oblasti.

- Organizovať rodovo citlivé vzdelávacie tréningy pre mediálnych tvorcov.

- Podporovať výskumy s cieľom definovať potrebné zmeny na zabezpečenie rodovo citlivých mediálnych výstupov.

- Integrovať rodovú perspektívu do všetkých mediálnych politík." (Podľa Holubová, 2010b)

[3] Do monitoringu médií sa na základe najvyššej sledovanosti/počúvanosti/čítanosti dostali: Televízne noviny TV Markíza, Správy STV, Rádiožurnál Slovenského rozhlasu, Rádio Expres – Infosprávy, denník SME, Nový čas, spravodajstvo www.aktuality.sk a www.topky.sk. Obdobie monitoringu bolo od 25. novembra do 10. decembra 2009. (Holubová, 2010b)

[4] Pozri Jones, 2003 a Herman, 2001.

[5] Pozri Sexism, Strength and Dominance: Masculinity in Disney Films a Racism in Disney

[6] Pozri Cviková, J. – Juráňová, J. (eds.), 2005.

[7] Pozri Karlovská - Krokavcová - Králová, 2009.