Ó, mojej matky reč je krásota!

Ako som spomenula v minulej glose, už osem rokov žijem v Brne. Koncom leta ma navštívila sestra. Sedeli sme na plôtiku detského ihriska, rozprávali sa, moja dcérka sa hrala na pieskovisku, nikde nikoho. O chvíľu okolo nás prechádzala udržiavaná, asi štyridsaťročná žena. Prešla popri nás, potom sa zarazila, vrátila sa k nám a opýtala sa: „Co je to za jazyk, kterým mluvíte? Maďarština???“

Brno je plné Slovákov – študentov, robotníkov, lekárov. Keď som sa prisťahovala, vôbec som sa nezaoberala otázkou zrozumiteľnosti svojej rodnej reči – otázkou, ktorú by som v ktorejkoľvek inej krajiny svete neriešila, pretože by som jednoducho musela hovoriť inak. Jediný, kto ma za celé roky upozornil na to, že by som mala hovoriť po česky, bola, paradoxne, na prijímacom pohovore do zamestnania majiteľka firmy – Slovenka. (Dnes patrí k mojim najlepším priateľkám.) Reakcie „domácich“ boli vždy až prekvapivo pozitívne. Keďže mám v Čechách a na Morave niekoľko slovenských kamarátov, urobila som si malý prieskum, akým jazykom rozprávajú.

„Po slovensky, ale zdravím nashledanou,“ povedala jedna kamarátka. „Oni nevedia, čo je to dovidenia.“ Ďalšia vyhlásila, že používa „kitchen Czechoslovak“ a tretia sa úplne adaptovala, aj deti vychovávala od začiatku po česky. Dokonca sa ma nedávno s pochybnosťami opýtala, či je naozaj pravda, že český ekvivalent slova „cicavec“ je „kojenec“. „Ani náhodou,“ odpovedala som a vzápätí som zistila, že túto informáciu šíri v kvíze „Rozumíte slovensky?“ istý mienkotvorný denník (kvíz stiahli, zrejme ich na chybu upozornila nielen Kateřina Žbirková, ktorú sa v rozhovore vtipne rozhodli otestovať.) Niet sa však čo čudovať, veď keď sa nedávno dostal do českých kín slovenský film Pokoj v duši, isté noviny uvažovali, či by nebolo vhodné zmeniť distribučný názov, aby si mladší diváci nemysleli, že ide o nejakú bytovo-interiérovú metaforu.

Ja som svoju jazykovú dilemu vyriešila dočasne takto: po slovensky rozprávam stále (v prípade potreby prekladám kamarátom slová ako „svokra“ alebo „ovčie kiahne“ a vyhlasujem, že slovenčinou im poskytujem jazykový bonus) a po česky iba s deťmi. Ale verte tomu, že aj deti rozumejú, ak treba. Dokazuje to táto príhoda z toho istého pieskoviska, ktoré som zmienila v úvode:

Sedím si na plôtiku a moja dcérka sa opäť hrá v piesku. Okrem nás je tam ešte štvorica starších, asi osemročných detí – dvaja chlapci a dve dievčatá. Zabávajú sa tak, že budujú hrobku pre veľkého mŕtveho chrobáka. Vymýšľajú preňho vhodné mená, z ktorých Smrtihlav a Černá huba sú tie najmiernejšie. Postupne sa rozpaľujú, pridávajú čoraz pikantnejšie vulgarizmy, nadšení z vlastnej invencie. „Tak dosť!“ useknem ľadovým hlasom ich radostné tvorenie. „Je mi fuk, ako spolu doma komunikujú vaši rodičia, ale pred mojím deckom takto nikto rozprávať nebude! Je to jasné?“ hovorím výhražne – a po slovensky. Deti vyľakane prikyvujú. Ich hra stráca zvukovú intenzitu i „šťavu“. Až keď o dobrú polhodinu z ihriska odchádzame, začujem šťastný výkrik: „Hurá, už zase můžeme mluvit sprostě!“