OS / Archív / Etnicita a viacjazyčnosť / Etnicita a viacjazyčnosť / Tri cesty obhajoby menšinových práv

Tri cesty obhajoby menšinových práv

Podľa autorov charty, menšinové jazyky prispievajú k udržiavaniu a rozvoju európskeho kultúrneho dedičstva. Podobne je Univerzálna deklarácia UNESCO ku kultúrnej diverzite založená na myšlienke potreby ochrany kultúrnej rôznorodosti, ktorá predstavuje spoločné dedičstvo ľudstva a je preň potrebná tak ako biodiverzita pre prírodu.

Prečo je však kultúrna rôznorodosť dôležitá?

Slovenský národ sa musí rozhodnúť, ako sa bude pozerať na jazyk a používanie jazyka, na viacjazyčnú spoločnosť, ktorej je väčšinou. Buď sa bude pozerať na menšinové jazyky ako na faktor, ktorý bráni súdržnosti spoločnosti, ktorý je kliatbou ... je zdrojom konfliktov... alebo bude existenciu menšín považovať za dar, buď priamo božej starostlivosti alebo ľudskej inteligencie... Rozmanitosť je jedna z najvyšších hodnôt ... Veď ak svet a v rámci neho spoločnosť na Slovensku môžeme opísať viacerými jazykmi, alebo viacerými spôsobmi, budeme len bohatší! “

Prejav vicepremiéra SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť Rudolfa Chmela, na konferencii JAZYK a IDENTITA, 24.11.2010

Týmito slovami zdôvodňoval Rudolf Chmel potrebu prijatia novely zákona o používaní jazykov menšín. Novela zákona by bola vo viacerých ohľadoch prínosom pre príslušníkov národnostných menšín žijúcich na Slovensku. Návrh novely sa napríklad snaží odstraňovať tzv. územné jazykové rezervácie, ktoré sú v rozpore s medzinárodným právom. Umožňuje totiž komunikovať s orgánmi verejnej správy v jazyku národnostných menšín aj v obciach, kde pomer občanov patriacich k menšinám nedosahuje požadované kvórum a to za predpokladu, že s tým zamestnanci orgánu verejnej správy a ďalšie strany zúčastnené v konaní súhlasia. Návrh novely schválenej vládou a predloženej do NR SR znižuje kvórum, t. j. potrebný podiel občanov patriacich k menšinám na to, aby sa mohol v obci úradne používať popri slovenčine aj jazyk menšín, zo súčasne platných 20 na 15 percent. Cieľom tejto úvahy však nie je analýza konkrétnych právnych noriem, ale skôr úvaha o stratégii pri presadzovaní menšinových práv, vrátane jazykových práv. Aj keď si to častokrát politici, verejná správa, medzinárodné organizácie či hnutia presadzujúce menšinové práva neuvedomujú, spôsob argumentácie má zásadný vplyv na obsah menšinových práv a celkový vývoj v oblasti interetnických vzťahov.

Z Chmelovho prejavu citovaného v úvode je zrejmé, že zvolenou stratégiou je primárne apel na hodnotu kultúrnej diverzity. V odbornej literatúre o menšinových právach tento prístup spolu s princípom rešpektu ľudskej dôstojnosti a potreby zachovania bezpečnosti a predchádzania konfliktom je dôležitým spôsobom obhajoby menšinových práv. Podľa prístupu obhajujúceho potrebu zachovania kultúrnej diverzity, menšinové kultúry a jazyky sú hodné ochrany ako také. Menšinové práva sú potrebné, lebo podporujú kultúrnu rôznorodosť a ochraňujú kultúrne dedičstvo. Dobrým príkladom takéhoto prístupu je Európska charta regionálnych alebo menšinových jazykov, ktorá je aj hlavným normatívnym zdrojom Chmelovho návrhu novely. Charta, na rozdiel napríklad od Rámcového dohovoru o ochrane národnostných menšín, chráni regionálne alebo menšinové jazyky, nie príslušníkov menšín, pre ktorých sú tieto jazyky materinské. Podľa autorov charty, menšinové jazyky prispievajú k udržiavaniu a rozvoju európskeho kultúrneho dedičstva. Podobne je Univerzálna deklarácia UNESCO ku kultúrnej diverzite založená na myšlienke potreby ochrany kultúrnej rôznorodosti, ktorá predstavuje spoločné dedičstvo ľudstva a je preň potrebná tak ako biodiverzita pre prírodu.

Prečo je však kultúrna rôznorodosť dôležitá? Bhikhu Parekh vysvetľuje jej hodnotu prostredníctvom konceptu interkultúrneho dialógu. Podľa neho, kultúrne komunity si vyvinuli vlastnú predstavu o moralite, o tom, ako chápať svet a čo považovať za vedenie dobrého a hodnotného života. Interakcia s odlišnosťou kultúrnym komunitám umožní lepšie porozumenie, umožní im tiež rozšíriť svoj intelektuálny a morálny horizont a ochraňuje pred prirodzenou tendenciou absolutizovať svoju skúsenosť ako univerzálnu. Interkultultúrny dialóg, ktorý rešpektuje hodnoty každej (aj menšinovej) komunity tak obohacuje celú spoločnosť (Parekh, 2000, 120-123). Aj keď spôsob obhajovania menšinových práv cez prizmu kultúrnej diverzity je politicky atraktívny tým, že apeluje na záujem väčšiny, je problematický v dvoch zásadných ohľadoch.

Menšiny môžu byť objektom esencialistickej konštrukcie. Pokiaľ príslušníci menšín nenosia kroje, neživia sa „tradičnými“ remeslami, nie sú považovaní za autentických nositeľov ich kultúry. V záujme presadenia menšinových požiadaviek budú musieť „dokazovať“ svoju odlišnosť. Takéto konštrukcie môžeme pozorovať najmä v kontexte rómskych detí, u ktorých sa menšinová politika zameriava na rozvoj „hudobného a tanečného“ talentu a ich rodičov, rekvalifikovaných v takzvaných „tradičných“ rómskych remeslách. Druhým obmedzením tohto prístupu je, že menšinové práva, ktoré sú pre väčšinu menšín najdôležitejšie, akým je napríklad možnosť (autonómne) rozhodovať o veciach týkajúcich sa ich vlastných komunít, v skutočnosti nepodporujú kultúrnu interakciu. Naopak, vedú k vytváraniu paralelných spoločenstiev a redukujú kultúrnu rôznorodosť vo „väčšinovej“ spoločnosti (Kymlicka, 1995, s.121-122). Napríklad, argument o kultúrnej diverzite by podporil existenciu slovensko-maďarských bilingválnych škôl, nie maďarského národnostného školstva s maximálnou autonómnou právomocou.

Rudolf Chmel v úryvku svojho prejavu citovaného v úvode súčasne odmieta dominantný prístup na Slovensku, ktorý vníma menšiny ako hrozbu pre väčšinu. Menšinové práva z tejto perspektívy sú v obmedzenej forme podporované ako spôsob predchádzania vzniku etnického konfliktu. Rozširovanie menšinových práv, ako dokazuje napríklad odmietanie Chmelovho návrhu novely zákona o jazykoch menšín zo strany slovenských nacionalistov, je súčasne vnímané ako hrozba pre väčšinu, v tomto konkrétnom prípade ako hrozba údajnej maďarizácie. Z tohto pohľadu je akákoľvek diskusia o legitímnych autonómnych menšinových modeloch neprípustná, keďže je nacionalistami a priori konštruovaná ako hrozba suverenity a teritoriálnej integrity štátu.

V štvrťročníku Menšinová politika na Slovensku, ktoré vydáva Centrum pre výskum etnicity a kultúry, sme sa za obdobie prvých troch mesiacov roka 2011 zamerali na analýzu viacerých aktuálnych politík menšín, ktoré vychádzajú z konštruktu menšín ako nebezpečenstva. Medzi nimi bol boj s tzv. rómskou kriminalitou, zákon o občianstve, napĺňanie koncepcie integrácie cudzincov, integračný index politiky migrácie, návrh zákona o pobyte cudzincov či zákon o štátnom jazyku a jazyku menšín. Naše zistenia naznačujú, že konštrukt menšín ako hrozby vedie k dvom typom opatrení štátu. Na jednej strane sú to politiky, ktoré etnickú, národnostnú alebo náboženskú odlišnosť z politickej komunity vylučujú. Príkladom je zbavovanie občianstva tých, ktorí požiadajú o občianstvo iného štátu, faktické uzatváranie hraníc pred migráciou či lokálne prípady vysťahovania Rómov z katastra obce, ktoré ilustrujú napríklad snahy starostky Spišského Štiavnika. Alternatívou k fyzickému vylučovaniu z komunity je násilná asimilácia, ktorá podmieňuje prijatie do komunity vzdaním sa odlišnej identity. Na to slúži napríklad zákon o štátnom jazyku, či reštriktívne nastavené podmienky znalosti slovenského jazyka a slovenských reálií potrebné na získanie občianstva naturalizáciou. Oba typy politík smerujú k jedinému cieľu – k dosiahnutiu národnej, jazykovej a kultúrnej homogenity. Menšinová politika na Slovensku sa uberá buď cestou vylučovania a marginalizácie príslušníkov menšín, alebo cestou ich asimilácie, pričom práve tieto dva trendy podmieňujú rozsah menšinových práv. Novela zákona o používaní jazykov menšín bude zrejme prijatá len vo forme, ktorá bude vnímaná tak, že „neohrozuje“ etnickú väčšinu maďarizáciou. Najnebezpečnejším aspektom tohto prístupu je, že konštrukcia menšín ako hrozby v skutočnosti motivuje menšiny k tomu, aby sa touto hrozbou skutočne stali, pretože len vtedy napríklad ich autonómne požiadavky budú brané vážne. Udalosti v 90. rokoch vo východnej Európe, žiaľ, potvrdzujú, že autonómie boli medzinárodným spoločenstvom uznané len v prípadoch, keď sa menšiny skutočne uchýlili k násiliu. (Kymlicka 2007).

Popri argumentácii o kultúrnej rozmanitosti a bezpečnosti existuje ešte tretí, najkoherentnejší a morálne najpresvedčivejší prístup obhajoby menšinových práv. Na požiadavky menšín nazerá z perspektívy spravodlivosti a rešpektu ľudskej dôstojnosti. To znamená, že menšinové požiadavky, ako napríklad národnostné školstvo, financovanie cirkví a náboženských spolkov alebo rozhodovanie o veciach týkajúcich sa vlastných komunít, sú hodnotené podľa toho, ako prispievajú k vytváraniu (rovnakých) podmienok pre plnohodnotný život ich príslušníkov. Vytváranie menšinovej ochrany cez prizmu rešpektu ľudskej dôstojnosti a s ňou súvisiacej rovnosti je atraktívny aj tým, že sa zameriava na jednotlivca v kontexte jej alebo jeho odlišných zdrojov identít. Nevníma ju len ako Rómku, ale aj ako ženu, ktorá trpí sociálnym znevýhodnením. Takáto prizma núti autorov verejných politík k tomu, aby sa napríklad zaoberali vzťahom multikultúrnej či národnostnej politiky s politikou redistribúcie sociálneho blahobytu a presadzovaním rodovej rovnosti. Nie je to jednoduchý prístup, ale umožňuje vytváranie takej politiky, ktorá rešpektuje aj odlišnosti v počtoch, histórii, geografii, sociálnom znevýhodnení či politickej mobilizácii rôznych národnostných či etnických menšín. Takýto projekt je náročnejší tým, že vyžaduje transformáciu základného mýtu -- na ktorom je budované Slovensko ako národný štát, ktorý vlastnia etnickí Slováci -- smerom k uznaniu jeho multietnickosti, teda Slovenskej republiky ako domova pre všetkých jej občanov. Štát by sa pri uplatňovaní tohto prístupu prestal usilovať o jazykovú, etnickú či kultúrnu homogenitu. Spojivom, ktoré by udržovalo spoločnosť, by nebola „rovnakosť“, ale rešpekt základných ústavných princípov demokracie, právneho štátu a ľudských práv.

Literatúra:

Akermark, Athanasia Spiliopoloulou Justifications of Minority Protection in International Law (London, the Hague, Boston: Kluwer Law International, 1996).

Kymlicka, Will, Multicultural Citizenship (Oxford: Claredon Press, 1995).

Kymlicka, Will “Justice and Security in the Accommodation of Minority Nationalism” v Alain Dieckhoff, ed., The Politics of Belonging: Nationalism, Liberalism, and Pluralism (Lanham: Lexington Books, 2004).

Parekh, Bhikhu, Rethinking Multiculturalism: Cultural Diversity and Political Theory (Hampshire and New York: Palgrave Publishers Ltd., 2000).

Tamir, Yael, Liberal Nationalism 3rd printing (New Jersey, Princeton: Princeton University Press, 1995).