Od strachu k spolupráci. Náčrt dynamického modelu národnostných otázok

Vyše dvadsať rokov po páde železnej opony môžeme skonštatovať, že sa Slovensko, ktorého obyvateľstvo tvoria vyše 15 % etnické menšiny, dostalo k historickému medzníku, resp. na rázcestie. Jednak na základe sčítania ľudu v roku 2011 môže prvýkrát klesnúť oficiálny počet obyvateľov maďarskej menšiny pod symbolický pol milióna, jednak sa môže k tomuto číslu blížiť, ale ho aj prekročiť oficiálny počet Rómov – hoci v skutočnosti sa dá predpokladať, že sa tak už stalo. Na strane druhej po ôsmich rokoch vládnutia a štyroch rokoch opozičnej činnosti hlboko roztrieštenej SMK, zápasiacej s krízou identity, v tomto cykle vládnutia prvýkrát reprezentuje Maďarov vo vláde politická strana, ktorá stavia vyslovene na metóde kooperácie medzi etnickými skupinami. Demografické zmeny, ako aj generálna skúška možnosti spoločného slovensko-maďarského vládnutia môže úplne zmeniť nielen pole pôsobnosti menšín na Slovensku, ale aj celej slovenskej politickej scény. Núka sa otázka, aké sú šance slovensko-rómsko-maďarského spolužitia v budúcnosti? Ktoré faktory budú ovplyvňovať politické stratégie?

Dimenzie národnostných otázok

Národnostná a menšinová politika Slovenska – podobne ako väčšiny štátov regiónu – polarizuje spoločnosť najväčšmi, a práve preto, popri debatách o vlastenectve je „maďarská“ i „rómska“ otázka neustále na pretrase dňa. Nie náhodou, využívajúc opäť regionálny vzor – sa úspešný recept Smeru rovnakou mierou zakladá na sociálnom populizme a nacionalizme.[1] Stojí preto za to preskúmať štruktúru diskusií súvisiacich s menšinami, inak povedané s „národnostnými otázkami“ v štáte.

Na povrchu verejných diskusií o menšinách vo všeobecnosti nájdeme médiami pertraktované a do povedomia verejnosti touto cestou šírené dôkladne selektované každodenné politické (politics) javy. Toto označujeme pojmom symbolická menšina menšinových otázok, ktorá síce podstatne ovplyvňuje, ako ľudia vnímajú pretrvávajúce etnické konflikty, ale len v zriedkavých prípadoch sa odráža v podobe konkrétnych odpovedí na ne. Ak načrieme do problému hlbšie, natrafíme na otázky národnostnej a rezortnej politiky (policy), ktoré tvoria inštrumentálnu dimenziu menšinových otázok. Môžeme sa zhodnúť na tom, že politické rozhodnutia vznikajú zvážením týchto dvoch dimenzií. Dôležité je však uvedomiť si, že značná časť názorov, ovplyvňujúcich politiku prostredníctvom verejnej mienky, má oveľa hlbšie korene, a to na úrovni osobnej skúsenosti. Tieto skúsenosti sú však regionálne, ba až lokálne odlišné a taktiež sa vo všeobecnosti markantne líšia aj medzi národnosťami. Kým značná časť Slovákov žijúcich na východnom Slovensku je dennodenne konfrontovaná s nárastom počtu a pomeru rómskej populácie, zatiaľ Maďari žijúci na juhozápade Slovenska alebo Rusíni na severovýchode Slovenska pociťujú to isté v súvislosti so Slovákmi. Tieto skúsenosti dokážu preklenúť i štátne hranice: na juhovýchodnom Slovensku a v severovýchodnom Maďarsku je najväčšmi rozhodujúcou skúsenosťou pri formovaní postojov k etnickým otázkam získavanie čoraz väčšieho priestoru zo strany Rómov. Túto úroveň by sme mohli nazvať demograficko – skúsenostnou dimenziou.

Podstata dynamického modelu

Demograficko-skúsenostná úroveň je nevyhnutne dynamická, práve preto je ťažko uchopiteľná pomocou terminológie používanej v odbornej literatúre týkajúcej sa menšinových práv a multikulturalizmu. Napríklad kanadský politický filozof Will Kymlicka vo svojom základnom diele o multikultúrnych právach striktne rozlišuje národnostné (autochtónne) a „etnické skupiny“ prisťahovalcov, pričom za legitímne považuje úsilie o samosprávu len u autochtónnych menšín.[2] Autor už vo svojich neskorších prácach preberá podrobnejšiu typológiu Johna McGarryho a Brendana O´Learyho:

(A) Národnostné menšiny

a) Národnostné menšiny bez materskej krajiny

b) Autochtónne národnostné menšiny

(B) Prisťahovalecké menšiny

c) Občania alebo ľudia, ktorí majú nárok na získanie občianstva

d) Metoici – t. j. ľudia, ktorí nemajú nárok na získanie občianstva

e) Utečenci

(C) Náboženské skupiny

f) Izolacionisti

g) Nonizolacionisti

(D) Skupiny sui generis

h) Afroameričania

i) Rómovia

j) Rusi žijúci v niekdajších sovietskych republikách atď.“[3]

Kymlicka považuje rómsku otázku za neklasifikovateľný problém sui generis, obchádzajúc tak problém, že Rómovia nezapadajú do skupiny ním označenej ako národnostná (autochtónna) menšina. Je však dôležité vidieť, že prvoradým cieľom autorovej typológie je vytvoriť liberálnu teóriu menšinových práv, práve preto v ním vybudovanej klasifikácii absentuje dynamický postoj, ktorý je vlastný demograficko-skúsenostnej dimenzii. Preto na pochopenie diania tejto dimenzie sa javí vhodným vykreslenie základných čŕt takej typológie, ktorá sa zakladá práve na skúsenostnej a demografickej dynamike.

Počet členov akejkoľvek menšiny zásadne ovplyvňujú tri faktory: demografická krivka rastu počtu členov danej skupiny, miera asimilácie a smer migrácie.[4] Klasifikačná schéma dynamickej pozície menšinových skupín zachytávajúca tieto faktory a zameriavajúca sa na stredoeurópsky priestor by sa dala načrtnúť nasledovne:

(A) Národnostné menšiny s klesajúcim počtom členov

a) Autochtónne menšiny s klesajúcim počtom

b) Migračné skupiny podliehajúce asimilácii

(B) Národnostné menšiny so vzrastajúcim počtom členov

c) Autochtónne národnostné menšiny s vysokým prírastkom obyvateľstva

d) Migračné skupiny, ktoré nemožno asimilovať

(C) Národnostné menšiny s približne rovnakým počtom členov

Je potrebné vidieť, že táto typológia klasifikuje menšinové – väčšinové životné situácie na základe všeobecnej mienky založenej na skúsenostiach s faktormi ovplyvňujúcimi politické dianie, t. j. s faktormi súvisiacimi s demografickou dynamikou. Ako každá klasifikačná schéma, aj táto typológia má zjednodušujúci charakter, čo však neznižuje vysvetľovaciu silu kategórií modelu. Je namieste i bližšie si všimnúť, aké životné situácie sa môžu vyvinúť z interakcií menšinových skupín, patriacich do vyššie uvedených kategórií, a väčšinového národa, ako i to, ako sa to odzrkadlí v realite na Slovensku.

(A) Národnostné menšiny s klesajúcim pomerom počtu členov. Do tejto skupiny patrí značná časť autochtónnych národnostných menšín, ako aj jednotlivé spoločenstvá, predovšetkým také, ktoré prichádzajú do domovskej spoločnosti z podobného kultúrneho prostredia, asimilujúce (a vôbec asimilovateľné) migračné spoločenstvá. Pokles počtu členov týchto skupín môže mať rovnako príčiny prirodzené (asimilácia, migrácia) ako aj násilné (násilná asimilácia, vysídlenie, etnické čistky). Demograficko--skúsenostná dimenzia v tomto prípade stavia dotknutú menšinu s klesajúcim počtom členov do pozície nútených konať: pokles počtu členov etnickej skupiny prostredníctvom jej členov a ich skúseností pre nich samých znamená, že je tu čas na vybojovanie menšinou „očakávaných“ práv a životných možností, nakoľko s poklesom počtu členov skupiny bude stále menšia šanca na úspech. V prípade menšinových skupín, ktoré nemajú materskú krajinu, je beztak napätá situácia stupňovaná i tým, že tieto spoločenstvá bez materskej krajiny nemajú k dispozícii možnosť „vystúpiť“ z menšinového postavenia[5], etnický odpor tak nevyhnutne vedie až do vydobytia práv/autonómie, do vysídlenia/rozpadu alebo do úplnej asimilácie. Na posledné dve východiská je príkladom postavenie Rusínov v strednej Európe. Ich populáciu v povojnovom Poľsku štátne orgány z väčšej časti vysídlili alebo roztrúsili v severnej časti krajiny -- ich skupina žijúca na Slovensku sa dnes nachádza v pokročilom štádiu asimilácie.

Pozícia menšinových skupín, ktoré majú materskú krajinu, je z hľadiska dynamiky konania rovnaká ako u predošlých, čiže i tu sú menšinové skupiny nútené konať. Domovská krajina sa môže do tejto dynamiky zapojiť dvomi odlišnými spôsobmi. Jednak ako patrón môže podporovať spoločenstvá svojho štátneho národa žijúce za hranicami, na strane druhej môže oslabovať menšinovú spoločnosť buď v podobe brain drain (odlivu mozgov) alebo prostredníctvom vstrebávania v rámci trhu práce, ponúkajúc tak možnosť hromadného vystúpenia pre príslušníkov národa žijúcich v zahraničí. Ako príklad patróna by sme mohli uviesť úspešný lobing Rakúska v prospech obyvateľov južného Tirolska, odliv mozgov sa dá odhaliť v Maďarsku (vystupuje ale aj ako patrón), ktoré prijíma inteligenciu, študentov a pracovníkov z radov maďarskej menšiny žijúcej v zahraničí. Pomerne novým javom je úplné „vstrebanie“ - či už z dôvodu trhu práce alebo demografických príčin - menšinových skupín domovskou krajinou: tohto príkladom boli východoeurópske nemecké spoločenstvá po páde železnej opony, ktoré boli „lákané domov“, dlhodobo však takúto možnú perspektívu ponúka maďarský inštitút dvojitého občianstva. V tomto bode približované dynamické situácie budeme ďalej uvádzať ako životné situácie „klesajúcej menšiny“.

(B) Národnostné menšiny so vzrastajúcim počtom členov. V takýchto prípadoch menšinová etnická skupina nielenže dokáže uchovať svoj demografický stav, ale ešte môže dosiahnuť i nárast. Príčiny tohto javu môžeme nájsť jednak v intenzívnej imigrácii, ako aj v demografických rozdieloch, oba tieto faktory sa môžu vyskytnúť pri jednotlivých skupinách i naraz. Počet členov migračného spoločenstva vznikajúceho na oboch cieľových bodoch migračného kanála sa ab ovo zvyšuje až do spomalenia prílevu, jeho zastavenia alebo obratu v pohybe obyvateľstva. Nakoľko nárast počtu európskeho obyvateľstva patrí medzi najnižší na svete, všetky migračné skupiny smerujúce do Európy zvyšujú pomer zastúpenia v rámci celkovej demografie vlastnou prirodzenou reprodukciou. K takýmto typom národnostných menšín patria i tie, u ktorých je vyšší nárast demografickej krivky v porovnaní s väčšinovým obyvateľstvom. Vo východoeurópskom, resp. stredoeurópskom priestore sa problematika menšinového spoločenstva so zvyšujúcim počtom členov prejavuje v prvom rade v podobe rómskej otázky, v druhom rade v súvislosti s migráciou (Číňanov, Vietnamcov, Turkov, Arabov atď.) do tohto priestoru. V životných situáciách popísaných v tejto kategórii – presne naopak, ako je tomu pri spoločenstvách s klesajúcou tendenciou – sú práve členovia väčšinovej spoločnosti tí, ktorí pociťujú strach vo vzťahu k tendenciám budúcnosti, zatiaľ čo menšiny vzhľadom na svoj nárast môžu pre seba požadovať nové práva, resp. sa môžu usilovať o zmenu zriadenia a právneho systému. Napätie preto vzniká zo vzrastajúcej nervozity väčšinovej spoločnosti, ktorá pramení v kultúrnych rozdieloch a demografických obavách, na druhej strane ho spôsobuje zmenená politická sila menšinových spoločenstiev. Tieto situácie sa ťažko riešia práve preto, lebo legitimita požiadaviek danej menšiny vzrastá súčasne s nárastom počtu jej členov, čím núti väčšinový národ konať. Reakciou na nutnosť konať môže byť uzavretie migračných kanálov, reorganizácia etnocentrických štátnych inštitúcií alebo postupné znižovanie sociálneho zaopatrovacieho systému. Situácie podobné týmto možno označovať ako životnú situáciu „vzrastajúcej menšiny“.

(C) Národnostné menšiny s približne rovnakým počtom členov. V tejto kategórii sa nachádzajú etnické skupiny, v ktorých nastal rovnovážny stav. Na základe skúseností rovnováha môže nastať na dvoch úrovniach: jednak, v prípade administratívne autonómnych menšín, ktoré svojím počtom predstavujú minimálne niekoľko sto tisíc ľudí a dokážu zachovať systém autonómnej organizácie; túto rovnováhu označujeme pojmom rovnováhy vysokej úrovne – vysoká úroveň sa chápe jednak v kontexte početnosti menšiny, jednak poukazuje na rozsiahly priestor politickej aktivity. Popritom sa môže vytvoriť rovnováha aj v prípade zväčša asimilovaných etnických skupín, ktorých pomerne nízka početnosť sa prakticky umelo udržiava štátnymi opatreniami – toto je rovnováha nízkej úrovne. Na predošlú úroveň je príkladom nemecké spoločenstvo v južnom Tirolsku, ktorého početnosť v uplynulom desaťročí dokonca i mierne vzrástla; na rovnováhu nízkej úrovne je príkladom rumunská menšina v Maďarsku, ktorej prežitie maďarský štát zabezpečuje politikou podpory – zohľadňujúc predovšetkým záujmy Maďarov žijúcich v zahraničí.

Aktéri

Zvláštnosťou načrtnutého dynamického modelu je, že na vznik „národnostnej otázky“ nie je vždy bezpodmienečne potrebné, aby sa na ňom zúčastnili obe strany. V životných situáciách „klesajúcej menšiny“ si dotknuté spoločenstvo dokáže vytvárať pocit strachu súvisiaci s vlastnou budúcnosťou – k tomu, aby sa vytvorila „spätná reakcia“, nie je potrebné, aby väčšinový národ preukazoval kolonizačné alebo odmietavé správanie, vnímanie demografického preskupenia samo osebe spraví svoje. Naproti tomuto v životných situáciách „vzrastajúcej menšiny“ zmenu vnímania vlastnej situácie si nevyžaduje, aby zhodnotenie stavu väčšinovej spoločnosti vyvolalo reflexnú reakciu. Pokusy o násilnú asimiláciu „klesajúcej menšiny“ alebo práve nárast právnych požiadaviek početne vzrastajúcej menšiny samozrejme dokáže urýchliť vytvorenie národnostných otázok a sťažiť ich priebeh, no ony nie sú nutným dôvodom vzniku podobných diskurzívnych situácií.

Praktické dôsledky týchto téz sú citeľné na príklade troch najväčších slovenských menšín.

(a) Maďarská menšina na Slovensku patrí početnosťou ku klesajúcej menšine, ktorá je politicky organizovaná, preto je schopná presadzovať vlastné záujmy a viac–menej úspešne čeliť demografickým procesom, ale o to odhodlanejšia postaviť sa na odpor. Táto skutočnosť a nervózna reakcia Slovákov na ňu je základom vzniku a živenia „maďarskej otázky“.

(b) Slovenskí Rusíni predstavujú tiež klesajúcu menšinu, ktorá však nie je politicky organizovaná a tvorí rýchlo, a hlavne „zhora“, zo strany inteligencie, asimilovanú menšinovú skupinu. Keďže nedokážu presadiť spoločné záujmy a kolektívne zakročiť, aby vyrovnali demografické procesy, „rusínska otázka“ sa nevytvorila.

(c) Rómovia na Slovensku predstavujú vzrastajúcu, no politicky neorganizovanú menšinu. Nakoľko vznik národnostnej otázky v prípade vzrastajúcej etnickej skupiny vyvoláva percepcia väčšinovej spoločnosti, „rómska otázka“ mohla vzniknúť i napriek politickej neorganizovanosti. Podobná by bola situácia aj v prípade, že by sa Rómovia vedeli sami organizovať – no to by pravdepodobne len vystupňovalo problém.

Uvedené skúsenosti by sme mohli vo všeobecnosti zhrnúť tak, že zmena demografickej situácie medzi skupinami vedie takmer v každom prípade ku vzniku národnostných otázok, s výnimkou tých, kde sa klesajúca menšina nedokáže sformovať politicky. Vtedy totiž neexistuje tá sila, ktorá by naštartovala protestné hnutia potrebné na nastolenie otázky, a väčšina nemá záujem na nastolení témy o asimilácii dotknutej etnickej skupiny.

Obraz do budúcna...

Model, ktorý sme predstavili, nám umožňuje dynamickú analýzu obrazov budúcnosti menšín na Slovensku založený na demograficko--skúsenostnej dimenzii.

(a) Maďari na Slovensku. Maďarské spoločenstvo na Slovensku vypracovalo na riešenie stabilizácie súčasnej „klesajúcej menšiny“ dva diametrálne odlišné pokusy riešenia. Z nich jedno predstavuje stratégiu odporu založenú sčasti na zdrojoch z Maďarska, to druhé predstavuje kooperatívnu stratégiu, ktorá má za cieľ sformovanie autonómneho usporiadania prostredníctvom spolupráce s väčšinovou spoločnosťou. Maďarské spoločenstvo na Slovensku teda v prvom rade verí vo vytvorenie vyššie definovaného stavu rovnováhy vysokej úrovne, alebo zapojením Maďarska (poprípade EÚ), cestou nátlaku alebo vnútropolitických dohôd. Pre Maďarov na Slovensku sa na základe verejných nálad javí ako najlákavejšie riešenie v prípade neúspechu rovnováhy vysokej úrovne spoločné vystúpenie zo slovenského štátu, teda odtrhnutie. Je však dôležité vidieť, separatizmus vôbec nie je vyvolenou alebo práve obľúbenou politickou stratégiou tunajších Maďarov: bolo by to lákavé riešenie ako alternatíva proti rýchlo prebiehajúcej asimilácii. Treťou alternatívou v poradí je individuálne vystúpenie, t. j. možnosť emigrácie, predovšetkým smerom do Maďarska. V kolektívnom vedomí víziu katastrofy každopádne predstavuje úplná asimilácia alebo jej veľmi podobná rovnováha nízkej úrovne.

Práve kvôli takýmto možnostiam je natoľko zaujímavá otázka, čo bude praktický výsledok slovensko-maďarskej kooperácie vytýčenej stranou Most – Híd. Ak projekt spolupráce zlyhá, môže to ľahko vyvolať reťazovú reakciu. Politickú reprezentáciu Maďarov môže prebrať konfrontačné krídlo, ktoré na základe doterajších skúseností môže len s veľmi malou šancou na úspech začať bojovať za vytvorenie systému autonómneho usporiadania. V prípade ich neúspechu v dôsledku neprítomnosti legitímnej alternatívy sa môže stať určujúcou stratégiou separatizmus, po ktorom – pravdepodobne neobíduc ani radikálne prostriedky – môže nastúpiť emigrácia maďarskej elity zo Slovenska, po ktorej príde hromadná emigrácia Maďarov a súčasná asimilácia tých, čo na Slovensku zostanú, kým nenastane rovnováha nízkej úrovne. Ľahko sa môže stať, že toto konečné riešenie sa môže väčšinovej spoločnosti na prvý pohľad javiť ako prijateľný výsledok – no jednak je táto cesta dlhá a hrboľatá, na strane druhej štát už má po udalostiach uplynulých desaťročí zlé skúsenosti s ranami, ktoré zostanú po odstránených/zmiznutých menšinách.

(b) Rómovia na Slovensku. Vyzerá to tak, že podobne ako väčšina štátov regiónu, ani Slovensko nemá vytvorenú stratégiu riešenia životnej situácie „vzrastajúcej menšiny“ predstavovanej Rómami. To je nebezpečné hlavne z toho hľadiska, lebo sú k dispozícii aj tie najdrsnejšie politické prostriedky – etnická čistka je totiž efektívna, hoci morálne absolútne neprijateľná a navyše táto metóda zanecháva aj na páchateľovi hlboké stopy. Podľa všetkého nemôžeme si robiť veľké nádeje ani so stratégiou asimilácie, ktorá sa ukázala už v perspektíve viacerých desaťročí ako neschopná zaradiť rómske spoločenstvá do spoločnosti. Segregáciu, ktorá je dnes každodennou skúsenosťou početných usadlostí, nie je možné v nijakej podobe považovať za riešenie – maximálne za oddialenie momentu rozhodnutia, zatiaľ čo na oboch stranách virtuálnych alebo skutočných stien oddeľujúcich spoločenstvá, demografická situácia naďalej „dozrieva“, alebo väčšmi sa radikalizuje. Samozrejme, sú aj zástancovia odďaľovania – podľa demografických predpovedí totiž demografická krivka Rómov postupne klesá, preto sa dá predstaviť, že postačí prečkať v úzadí obdobie rýchleho vzrastu populácie. Avšak to, čo sa má stať s existujúcou a vytvárajúcou sa rómskou populáciou, zatiaľ ešte nedokázali zodpovedať ani zástancovia teórie odďaľovania.

Niektorí vidia východisko vo vytváraní vlastných organizačných štruktúr Rómov, uvažujúc o tom, že systém autonómneho usporiadania Rómov by sa dokázal vysporiadať s napätou situáciou. Tomuto však dynamický model úplne protirečí: väčšinová spoločnosť by totiž evidentne nebola ochotná prijať ani vzrastajúce spoločenstvo Rómov žijúcich v usporiadaných podmienkach ako novú lokálnu väčšinovú národnosť na juhovýchodnom Slovensku.

Ak uznáme, že etnická čistka je nežiaduca, hromadná migrácia Rómov nenastane, asimilácia nefunguje, autonómia je nedosiahnuteľné riešenie ( a v prípade dosiahnutia tiež nie je isté, či by bola riešením), väčšinový národ už nemá k dispozícii veľa prostriedkov. Toto je samo osebe frustrujúce, k bezmocnosti prispieva aj vedomie, že ťarcha problému každým premrhaným dňom narastá. Táto štúdia sa už ani z priestorových dôvodov nepokúša o predvedenie optimálnych prostriedkov, k diskusii sa však oplatí dodať, že práve obmedzený výber prostriedkov môže Slovensko nasmerovať tak, že namiesto doterajších polovičatých riešení sa pokúsi o skutočnú integratívnu stratégiu, ktorá by legalizáciou kultúrnej praxe Rómov mohla oddeliť zákonmi neuznávané, ale inak legitímne stratégie živobytia od legálnych a ilegitímnych stratégií života. Inak povedané: doteraz zákonom neprijatá rómska forma života, integrovaná do právneho systému spoločenstva a systému inštitúcií by umožnila, aby sa tieto stratégie dali oddeliť od trestného činu. Toto by v konečnom dôsledku cez integráciu prinieslo oslabenie demografického tlaku.

(c) Maďarskí Rómovia na Slovensku. Zvláštnu skupinu predstavujú tí Rómovia, žijúci v južných obciach obývaných Maďarmi, ktorých materinským alebo vyvoleným jazykom je maďarčina. Oni sa nachádzajú v zvláštnej situácii: kým Maďari ich zaraďujú do „vrastajúcej menšiny“, a tým vyvíjajú riešenia podobné obranným stratégiám vybraným väčšinovým národom, tí istí Maďari ich z demografických dôvodov aj potrebujú. Pre Maďarov na Slovensku je ešte akútnejšia a súrnejšia než pre Slovákov kultúrna integrácia Rómov: môže sa stať, že v stredne dohľadnom čase môžu byť maďarskí Rómovia, integrovaní do maďarskej menšinovej spoločnosti, na východ od Ipľa a na západ od Bodrogu zárukou prežitia maďarskej kultúry v zahraničí.

(d) Rusíni na Slovensku. Počet Rusínov žijúcich v severovýchodnej časti krajiny neustále klesá a pravdepodobne ani nie je taká tendencia, ktorá by to bola schopná zvrátiť. Jednou z príčin poklesu je, že zväčša asimilovaná rusínska inteligencia nedokázala vytvoriť životnú situáciu pre „klesajúcu menšinu“ a vytvoriť obranné stratégie proti tejto tendencii, čím dostala už i beztak nízku populáciu rusínskeho spoločenstva, ktorá je príliš nízka na dosiahnutie rovnováhy vysokej úrovne, na nezvratnú cestu asimilácie. Obraz budúcnosti v súvislosti s nimi je buď úplná asimilácia bez stôp alebo – s väčšou pravdepodobnosťou – v záujme zachovania kultúrnej diverzity prostredníctvom slovenského štátu forsírované prežitie v podobe akýchsi skanzenov, spoločenstiev zachovávajúcich dedičstvo, ktoré sme vyššie označili ako stav rovnováhy nízkej úrovne.

(e) Nemci na Slovensku. Nemecká menšina, ktorá kedysi predstavovala 200 000 ľudí, v dôsledku vysídlení po druhej svetovej vojne svojím počtom 5 000 – 6 000 ľudí sa nachádza v stave rovnováhy nízkej úrovne a to sa pravdepodobne ani v budúcnosti nezmení. Zachovanie takýchto menšín, ktoré majú charakter uchovávania dedičstva, napomáhajú aj globalizačné procesy, ktoré so sebou priniesli znovuoživenie lokálnej a regionálnej identity. Podobná je aj situácia iných mini - menšín na Slovensku (Chorvátov, Poliakov, Srbov atď.)

(f) Prisťahovalecké skupiny. Slovensko v súčasnosti nepatrí medzi hlavné migračné centrá pre ľudí z krajín mimo Európskej únie, hoci v krajine žijú okrem iných aj ázijské a arabské prisťahovalecké spoločenstvá. Vplyv týchto imigrantov je citeľný momentálne na lokálnej úrovni. Zmena v tom môže nastať vtedy, ak ich početnosť nadobudne určitú ťažko definovateľnú kritickú hranicu, v dôsledku čoho väčšinová spoločnosť zareaguje na „vzrastajúcu menšinu“. Príklady podobného postupu vidíme v prípade takých migračných centier, ako sú Nemecko alebo Francúzsko. V súčasnosti nemožno predvídať, či sa Slovensko niekedy môže dostať do situácie analogickej západoeurópskym krajinám, a ak áno, kedy k tomu dôjde – isté ale je, že ak sa tak stane, budú to ako národnostnú otázku vnímať členovia väčšinovej spoločnosti.

Záver

Analýza dynamiky vzťahov menšinových a väčšinových skupín umožňuje, aby sme spoznali tie životné situácie, jej aktérov a obrazy do budúcnosti, ktoré zasahujú do spolužitia etnických skupín. Ako sme mohli vidieť zo schémy základných prvkov modelu, maďarská menšina na Slovensku je v stave „klesajúcej menšiny“, východisko z ktorej znamená buď vznik autonómie – stavu rovnováhy vysokej úrovne – alebo dlhá a kľukatá cesta vedúca k jej zániku. Na strane druhej Rómovia sa dostali do životnej situácie menšiny, riešenie ktorej je ešte ťažšie – popri postrachu etnickej čistky a neúspešnej asimilácii by skutočné riešenie znamenala integratívna stratégia. Mohli by sme vidieť i to, že dynamický model dokáže vysvetliť tiché a postupné vymieranie rusínskeho spoločenstva, ako aj zachovanie mini-- menšín (ako sú i karpatskí Nemci) na Slovensku.

Táto úvaha sa pokúsila predložiť prostriedky interpretácie verejnej mienky v súvislosti s tematizovaním národnostných otázok na základe svojho najdlhšieho tlaku, prameniaceho z demograficko-skúsenostnej dimenzie. Bez integrácie obáv súvisiacich so zložením populácie a miestnych skúseností do teórie by sme sa len bezcieľne snažili dostať pod kontrolu problémy, koreniace v temných pocitoch z národnostných otázok.

Preložila Eva Kossárová

[1] Skutočnosť, že tvorcom tejto zmiešaniny je formálne „ľavicová“ strana, je tak trochu slovenská špecialita.

[2] Kymlicka, Will: (1995): Multicultural Citizenship. A Liberal Theory of Minority Rights. Oxford University Press. Oxford, s. 63.

[3] Kymlicka, Will & Wayne, Norman (redaktori) (2000): Citizenship in Diverse Societies. Oxford University Press. Oxford, s. 19-19.

[4] Ako aj náhle šokujúce situácie -- vojny, etnické čistky, hromadné vysídľovanie, prírodné katastrofy atď. Tieto extrémne udalosti však nemôžu byť súčasťou základného modelu, nakoľko sa vyskytujú v situáciách, ktoré sa vymykajú normálu.

[5] Presnejšie s takouto možnosťou disponujú na úrovni jednotlivcov alebo rodín.