OS / Archív / Dvadsať rokov po... / Dvadsať rokov po... / Systém, na akom by sa nedalo nič vylepšovať, dosiaľ nikto nevynašiel

Systém, na akom by sa nedalo nič vylepšovať, dosiaľ nikto nevynašiel

Rozhovor so Zygmuntom Baumanom.Preklad: Karol Chmel.

Łukasz Grzesiczak, Bartłomiej J. Kwasek: Pán profesor, v septembri sa uskutočnili parlamentné voľby v Bielorusku, ktoré OBWE uznala za nedemokratické. Má demokracia šancu presadiť sa v Bielorusku alebo na Kube, v Iraku? Aké sú šance na udržanie demokracie v krajinách bez demokratických tradícií?

Zygmunt Bauman: Aké demokratické tradície malo Japonsko v roku 1945? A Nemecko, ktorému sa demokracia spájala s weimarským chaosom, provizóriom a krachom? Keby Bielorusko alebo Irak stáli na rázcestí vtedy, určite by ich bez veľkého odporu postrčili na demokratické cestičky.

Dnes sa svetové rozloženie síl zmenilo. Prezident Bush urobil pre záležitosť demokracie v krajinách, ktoré ju nepoznali z autopsie, skutočne medvediu službu. To on prejavil vojenskú a hospodársku bezradnosť hlavnej domokratickej pevnosti, akou sú Spojené štáty. Dnes sa pred hospodárskou katastrofou USA pokúšajú zachrániť tým, že si robia nové dlhy v nedemokratickej Číne, kde sú už beztak po uši zadlžené.

Je možné, že demokraciu podmieňujú kultúrne činitele?

Pochybujem, že by kultúrne činitele podmieňovali demokraciu, nanajvýš ju azda zafarbujú. V zglobalizovanom svete kultúrne činitele putujú všade tam, kde ich potrebujú – to znamená, že nie sú o nič pomalšie ako mobilné telefóny.

Takže pravdu majú tí, čo spájajú demokraciu s blahobytom?

Zhodnosť demokracie s hospodárskou prosperitou sa ukázala ako iluzórna. Kto sa dnes pýši najrýchlejším nárastom národného produktu? Kraje kritizované za nulový alebo dokonca negatívny rast demokracie. Hospodársky rozkvet, ako sa dnes zdá, potrebuje fungujúci trh a podnikavého ducha, ale to neznamená, že tieto dve položky si vyžadujú rešpektovanie demokratických procedúr. Chile hospodársky prekvitalo za Pinochetovej diktatúry, ba masaker na námestí Tienanmen sa ukázal ako začiatok hospodárskeho zázraku v Číne. Všetky „hospodárske tigre” posledného obdobia – len so zanedbateľnými výnimkami – boli vypestované v klietkach!

Príklad skorumpovaného Ruska, ktoré sa nachádza kdesi medzi autoritarizmom a demokraciou, ukazuje, že sa pred kapitalistom musí objaviť nestranný úradník a nepodkupný sudca, aby sa mohla realizovať šanca ženby kapitalizmu s demokraciou. Politická sloboda, vláda zákonov a trhové hospodárstvo môžu spolunažívať po bratsky, ale rozhodne to nie sú siamské trojičky.

Všetci rozprávajú o demokracii, ale čo sa za ňou skrýva? Existuje ideál demokracie, ktorý slúži ako vzor hodný nasledovania?

Dosiaľ som v referátoch historikov ani antropológov nenašiel model, ktorý by bol vhodný pre všetkých, všade a za všetkých okolností. Osobne som náchylný považovať za najreálnejšie demokratickú takú krajinu, ktorá bedáka, že ešte nie je dostatočne demokratická a vyhŕňa si rukávy, aby sa s tou nedokonalosťou vyrovnala (dalo by sa skôr povedať, že tie rukávy si nikdy nespustí!)

Aké formy môže nadobudnúť demokracia? Možno poukázať na jej hraničné podoby?

Oblasť demokratických foriem života je rozstrapkaná a na okrajoch nejasná. Je to trochu ako v populárnom psychologickom teste so sériou dvadsiatich obrázkov, z ktorých prvý obsahuje jednoznačnú podobizeň psa, posledný portrét mačky. Medzi nimi sa nachádzajú obrázky tvorov, ktoré sa postupne (nepostrehnuteľne!) z obrázku na obrázok premieňajú zo psa na mačku. Bezradnosť alebo bystrosť úsudku sa meria číslom obrázku, pri ktorom sa u dotyčného prejavia pochybnosti, či je to ešte pes.

Západné spoločnosti žijú v presvedčení o svojej civilizačnej nadradenosti nad zvyškom sveta. Je skutočne demokracia posledným štádiom vývoja spoločnosti? Sme odsúdení na demokraciu?

Nadradenosť je problém vzťažného bodu. Ak ju meriame mierou, ktorá je môjmu srdcu, ako aj srdciam početných krajanov z európskeho kontinentu, najbližšia – zostáva nám len zopakovať po Winstonovi Churchillovi, že demokracia je najhorší z politických systémov, s výnimkou všetkých ostatných. Systém, na akom by sa nedalo nič vylepšovať, dosiaľ nikto nevynašiel. Každý známy alebo aj utopický systém má svoju porciu cností a chýb, ale demokracia akoby vlastnila prevahu podstatných predností a predsa len menšiu dávku chýb.

O „definitívnosti”(napr. „Posledného súdu”) možno rozprávať len vtedy, keď sa predpokladá koniec sveta ako v Apokalypse, či prinajmenšom koniec ľudských dejín ako v populárnej koncepcii amerického politológa Francisa Fukuyamu. Túto otázku ponechajme prorokom – ja medzi nich nepatrím.

Demokracia je historická nevyhnutnosť, ktorú nemožno zmeškať ani zastaviť?

Vytvorenie a trvanie demokratických systémov v niektorých kútoch zemegule boli náhodné udalosti, výsledky mimoriadnych (prechodných a lokálnych) zhôd okolností, ktoré sa rovnako dobre mohli nestať, tak ako sa stali!

Teda o víťazstve demokracie rozhodovala náhoda?

Pred dvoma rokmi na stránkach časopisu„Foreign Affairs” Azar Gat uverejnil štúdiu s charakteristickým názvom „Návrat autoritárnych mocností”. Dokazoval v nej, že antidemokratické komunistické režimy sa zrútili z dôvodu vlastnej neschopnosti žiť. Autoritárske nekomunistické mocnosti ako Japonsko alebo hitlerovské Nemecko podľahli vonkajšiemu násiliu a práve vďaka nemu boli prinútené prispôsobiť svoje systémy demokratickým princípom.

„Prinútenie”, o ktorom je reč, by sa nerealizovalo, keby nebolo vojenskej a hospodárskej sily USA, aká v tom čase nemala na svete súpera. Keby táto moc nebola prišla dvakrát demokratickej Európe na pomoc, história by sa zvrtla úplne inak a podistým by ste sa ma dnes nepýtali na perspektívy triumfu globálnej demokracie....

Profesor Zygmunt Bauman – svetoznámy filozof a sociológ, považovaný za jedného z najzávažnejších kritikov súčasnosti, autor koncepcie „tekutej modernity”.